Akihito, 23. 12. 1933 Tokio — osobné meno japonského cisára obdobia vlády Heisei, vládol 1989 – 2019 ako 125. tennó. Najstarší syn cisára Hirohita a cisárovnej Nagako, od 1952 korunný princ. Absolvoval štúdium politológie a ekonómie, 1959 sa oženil s Mičiko Šódovou (Šóda, *1934; občianskeho pôvodu), s ktorou ako korunný princ oficiálne navštívil asi 40 krajín. Dňa 30. apríla 2019 zo zdravotných dôvodov abdikoval a bol mu udelený titul džóko (jap. emeritný cisár).
Anjó — mesto v Japonsku v južnej časti ostrova Honšu v prefektúre Aiči neďaleko Nagoje; 181-tis. obyvateľov (2015). Nížinatý charakter reliéfu, klimatické podmienky a zavlažovanie (od 19. stor.) umožňujú zber dvoch úrod ryže a pšenice ročne. Mesto sa stalo modelovou farmou s diverzifikovanou produkciou ryže, pšenice, so šľachtením dobytka a hydiny (hovorovo Malé Dánsko). Z priemyselných odvetví je zastúpený priemysel textilný, strojársky (výroba automobilov) a kovospracujúci.
Stavebné pamiatky: ruiny paláca (15. stor.).
V meste sa nachádza historické múzeum (založené 1991).
Diet — najvyšší zákonodarný orgán (parlament) v Japonsku.
Dógen, aj Dógen Zendži, Dógen Kigen, Eihei Dógen, 1200 – 1253 — najvýznamnejší japonský majster zen-buddhizmu. V rokoch 1223 – 27 študoval a meditoval v najslávnejších čínskych kláštoroch. Po návrate preniesol z Číny do Japonska tradíciu školy sótó. Na ostrove Kjóto založil niekoľko menších kláštorov a neskôr prvý nezávislý zenový kláštor Kóšó Hórindži. V roku 1243 alebo 1244 vybudoval kláštor Daibucudži, neskôr premenovaný na Eihedži, ktorý sa stal najdôležitejším kláštorom japonskej školy sótó.
Hlavné dielo Pokladnica oka pravého zákona (Šóbó genzó) je považované za jeden z najhlbších spisov zen-buddhistickej literatúry a súčasne za najlepšie dielo náboženskej literatúry v Japonsku. Ďalšie dielo Všeobecný výklad princípov zazenu (Fukan zazengi) má skôr charakter úvodu do štúdia zen-buddhizmu.
Genbaku dómu — Hirošimský pamätník mieru (→ Hirošima).
harakiri [jap.], spisovne seppuku — zaužívaný názov japonskej rituálnej samovraždy, pri ktorej si samuraj krátkym mečom sám rozrezal brušnú dutinu a jeho pobočník mu vzápätí dlhým mečom zoťal hlavu. Pôvod ani začiatky harakiri nie sú jasné, praktizovalo sa asi od 12. stor. medzi samurajmi, ktorí boli počas šógunátu (1192 – 1868) privilegovanou vrstvou, ako extrémny prejav vojenskej cti. Bolo spôsobom dobrovoľnej smrti na uchovanie si cti (kódex bušidó) alebo, najmä v období Tokugawa (aj Edo, 1603 – 1868), formou vykonania popravy (prikázané harakiri, výlučná výsada samurajov). Po porážke šógunátu bolo harakiri oficiálne zakázané. V novodobej histórii spáchal harakiri napr. spisovateľ J. Mišima (1970).
Hašimoto, Rjútaró, 29. 7. 1937 Soja, prefektúra Okajama – 1. 7. 2006 Tokio — japonský politik. R. 1960 vyštudoval politické vedy na Keio University a zapojil sa do politického života v rámci najväčšej stredopravej konzervatívnej Liberálnodemokratickej strany (Liberal Democratic Party, LDP; jap. Džijú-minšu-tó), ktorá je vlastne konglomerátom viacerých kooperujúcich strán, resp. frakcií. R. 1963 zvolený prvýkrát do japonského parlamentu. R. 1990 – 2004 líder jednej z frakcií – Hašimotovej strany (angl. Hashimoto Faction, jap. Heisei Kenkjúkai). R. 1980 – 86 riaditeľ financií a verejnej správy v rámci LDP, 1989 generálny sekretár LDP. R. 1986 – 87 minister dopravy, 1989 – 91 minister financií, 1994 – 96 minister medzinárodného obchodu a priemyslu. R. 1996 – 98 predseda vlády (82. a 83. japonská vláda). R. 2001 minister poverený vedením štátnej a správnej reformy. R. 2004 zapletený do finančného škandálu (získanie 100 mil. jenov od asociácie japonských dentistov), rezignoval z funkcie lídra strany a 2005 sa stiahol z politického života.
Heian —
1. Heian-kjó, Cisárske mesto Pokoja a mieru — pôvodný názov japonského mesta Kjóto založeného 794, do 1868 sídlo cisárskeho dvora a hlavné mesto Japonska. Budované podľa vzoru čínskeho cisárskeho mesta Čchang-an (→ Si-an). Malo pravouhlú šachovnicovú sieť ulíc a v sev. časti cisársky palác Dairi (Vnútro) so záhradami obklopený rozľahlou vládnou štvrťou; kláštory (Saidži, Tódži);
2. obdobie japonských dejín (794 – 1185) nazvané podľa vtedajšieho hlavného mesta ríše Heian. V tom období došlo k vzostupu politického vplyvu rodu Fudžiwarovcov na úkor cisárskej moci a k rozvoju šľachtickej kultúry v meste. Vznikali prvé klasické literárne diela v japončine (básnická zbierka Kokinšú, román Gendži monogatari a i.), maliarske diela v japonskom štýle jamato-e (Fudžiwara-no Takajoši: súbor zvitkových malieb emaki ilustrujúcich scény z románu Gendži monogatari; palácové nástenné maliarstvo). Rozkvet buddhizmu (sekta tendai-šú, zakladateľ mních Saičó, centrum v kláštore Enrjakudži na vrchu Hiei severových. od mesta Heian; sekta šingon-šú, mních Kúkai, kláštor na hore Kója; šírenie amidizmu) i sakrálneho umenia (Džóčó: socha buddhu Amidu; nástenné maľby) a architektúry (kláštory, svätyne). Obdobie mieru trvajúce skoro 400 rokov ukončila vojna medzi rodmi Tairovcov a Minamotovcov, ktorá sa skončila 1185 porážkou rodu Tairovcov, úplným vyvraždením jeho príslušníkov a nastolením minamotovskej vojenskej vlády (šógunátu) v meste Kamakura. Literárnym spracovaním týchto historických udalostí je epos Heike monogatari.
Heidžó — starý sinojaponský názov mesta Nara.
Hiei, Hieizan — vrch v Japonsku v juhozáp. časti ostrova Honšu sev. od mesta Kjóto, 848 m n. m. R. 785 si na ňom buddhistický mních Saičó postavil pustovňu. Po založení cisárskeho mesta Heian (794, dnes Kjóto) v údolí pod vrchom Hiei, ktorý bol považovaný za ochrannú baštu proti nepriaznivému smeru zlých duchov, dostal Saičó oficiálne povolenie vybudovať tam kláštor Enrjakudži, dodnes aktívne centrum buddhistickej školy tendai-šú.
Hirohito, 29. 4. 1901 Tokio (cisársky palác Aojama) – 7. 1. 1989 tamže — osobné meno japonského cisára z obdobia vlády Šówa, ktorý panoval od 1926 ako 124. japonský cisár; syn cisára Jošihita (*1879, †1926). R. 1916 korunný princ, od 1921 pre chorobu otca regent. Ako prvý japonský korunný princ a regent podnikol 1922 cestu do zahraničia (navštívil Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Taliansko, Vatikán, Holandsko a Belgicko). Prvé obdobie jeho vlády (do 1945) bolo poznačené silnou pozíciou japonských armádnych veliteľov vo vláde (militarizácia krajiny), ktorí postupne zatiahli krajinu do agresívnej vojny a napriek Hirohitovmu nesúhlasu Japonsko vytvorilo koalíciu s nacistickým Nemeckom a fašistickým Talianskom; Hirohitov vplyv na politiku bol v tom čase minimálny. Po kapitulácii Nemecka a zhodení atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki bol Hirohito navrhovateľom kapitulácie Japonska (15. 8. 1945 predniesol v rozhlase prejav k národu v starojapončine), začo bol ponechaný Spojencami vo funkcii vládcu krajiny. R. 1946 sa však musel zrieknuť božského pôvodu japonských cisárov a nová ústava (1947) vymedzila cisárovi reprezentatívne postavenie konštitučného monarchu. R. 1971 Hirohito navštívil Európu a 1975 USA, a stal sa tak prvým japonským monarchom, ktorý navštívil zahraničie. Meno Hirohito sa používa len v záp. praxi, v Japonsku vždy iba oficiálne meno Šówa (jap. Šówa tennó = cisár Osvietený mier), podľa ktorého je nazvaná éra jeho panovania.
hjakunin iššu [jap.] — kartová hra, pri ktorej je základnou požiadavkou znalosť básní Hjakunin iššu; tradičná súčasť rodinných osláv japonských novoročných sviatkov.
Hódžóovci (Hódžó) — japonský vojenský rod; 1199 – 1333 regenti šógunov (jap. šikken) obdobia Kamakura. Vo vojnách medzi rodmi Tairovcov (príbuzní Hódžóovcov) a Minamotovcov bojovali Hódžóovci na strane Minamota-no Joritoma, ktorého manželkou bola Masako (*1156, †1225) z rodu Hódžóovcov, a podporovali ho pri založení prvého japonského šógunátu. Po Joritomovej smrti (1199) uchvátili regentstvo šógunových následníkov a po smrti sústredili od 1219 vo svojich rukách čoraz väčšiu moc. Prvým zo 16 regentov sa stal Tokimasa (*1138, †1215), otec Masako, po ňom jeho syn Jošitoki (*1163, †1224). Počas ich vlády bol vytvorený relatívne stabilný politický systém konsenzuálnej vlády s ostatnými vojenskými rodmi, prostredníctvom ktorého čelili nebezpečenstvu mongolskej invázie vrcholiacej počas vlády ôsmeho regenta, bojovného Tokimuneho (*1251, †1284). V období vlády tretieho regenta Jasutokiho (*1183, †1242) boli položené základy právneho systému vojenskej vrstvy v zákonníku Reguly éry Džóei (Džóei šikimoku, 1232, aj Gosebai šikimoku). Rod Hódžóovci podľahol 1333 náporu nečakanej vzbury spojených vojenských rodov na čele s veliteľom Ašikagom Takaudžim.
hokke-šú [jap.], lotosová škola — japonská buddhistická škola, ktorej viera je založená na spáse prostredníctvom rituálneho opakovania formuly Nam-Mjóhó-renge-kjó (Sláva sútre lotosového kvetu pravého zákona). Založil ju 1253 mních Ničiren, ktorý túto sútru považoval za najdokonalejší buddhistický spis. Podľa neho sa škola nazýva aj ničiren-šú (ničirenovská škola). Má veľa vetiev, ktorej učenia sa od seba značne líšia. V histórii zaznamenala aj militantné prejavy svojich prívržencov. V modernej dobe sa z nej vyvinulo niekoľko úspešných laických hnutí, z ktorých je dnes najznámejšie sóka gakkai založené 1930.
Hosokawa, Morihiro, 14. 1. 1937 Tokio — japonský politik. V rokoch 1961 – 71 pôsobil ako novinár, od 1971 poslanec parlamentu za Liberálnodemokratickú stranu (Džijú Minšu-tó; LDP). V rokoch 1983 – 91 guvernér prefektúry Kumamoto. V roku 1992 pre korupčné škandály súvisiace s LDP zo strany vystúpil a spoluzaložil Novú japonskú stranu (Nippon Šin-tó). V rokoch 1993 – 94 pôsobil ako premiér, jeho koaličná vláda sa stala prvou japonskou vládou od 1955, ktorá bola zostavená bez LDP a zamerala sa na reformu japonského volebného systému. Od 1998 bol členom Demokratickej strany Japonska (Minšu-tó) až do jej zániku v roku 2016 a špeciálnym konzultantom anglicky písaných novín The Japan Times. Vo februári 2014 neúspešne kandidoval na post tokijského guvernéra.
Ippen, 15. 2. 1239 ostrov Šikoku, prefektúra Ehime – 23. 8. 1289 Wadasaki, Honšu, prefektúra Hjógo — japonský buddhistický mních, zakladateľ sekty Nepretržitosti (dži-šú), odnože buddhistickej sekty Čistej krajiny (→ džódo-šú; → amidizmus). Svoje duchovné zážitky a vierouku šíril po celej krajine medzi jednoduchými ľudmi, a to najmä prostredníctvom spoločného kolektívneho tanca a zdôrazňovaním, že človek môže dosiahnuť prebudenie už v tomto svete prostredníctvom opakovania formúl vzývajúcich Buddhu Amidu.
Ise, do 1955 Udžijamada — mesto v Japonsku v južnej časti ostrova Honšu v prefektúre Mie na polostrove Šima v zálive Ise (Tichý oceán); 125-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný, potravinársky, kovospracujúci; chov perlorodiek. Turistické stredisko v blízkosti národného parku Ise-Šima (vyhlásený 1946, rozloha 555,5 km2). Vzniklo v období Tokugawa (aj Edo, 1603 – 1868) ako pútnické mesto pri komplexe šintoistických svätýň Ise (pravdepodobne 4. stor.) patriacich k najposvätnejším miestam a hlavným kultúrnym pamiatkam Japonska. Komplex bol od konca 7. stor. každý 20., od začiatku 17. stor. každý 21. rok obradne prestavovaný. V takzvanej Vnútornej svätyni (Naikú, asi 3. stor. n. l.) je uctievaná bohyňa Slnka a zároveň tradičné božstvo cisárskeho rodu Amaterasu-ómikami. Vonkajšia svätyňa (Gekú, koniec 5. stor.) je sídlom božstva Tojouke, ktoré zabezpečuje bohyni Amaterasu potravu. Podľa legendy si bohyňa Amaterasu-ómikami zvolila toto miesto prostredníctvom princeznej Jamatohime, ktorá putovala po zemi, hľadajúc vhodné sídlo na uloženie posvätného zrkadla znázorňujúceho samotnú bohyňu. Keď raz začula bohynin hlas, nechala na tom mieste podľa jej vôle postaviť svätyňu. Kňazský úrad vo svätyni môžu v súčasnosti vykonávať výlučne osoby z cisárskeho rodu. Najvýznamnejším sviatkom v Ise je októbrová slávnosť Kannamesai, pri ktorej sa prináša obeta z úrody ryže bohyni Amaterasu-ómikami.
Itó, Hirobumi, 16. 10. 1841 Cukari, dnes prefektúra Jamaguči, ostrov Honšu – 26. 10. 1909 Charbin, Mandžusko, dnes Čína (zavraždený), pochovaný v Tokiu — japonský politik, jeden z tvorcov moderného japonského štátu. Adoptívny syn samuraja, od 1863 samuraj. R. 1863 podnikol tajnú cestu do Londýna, kde si uvedomil nevyhnutnosť modernizácie Japonska podľa západného vzoru. R. 1868 sa stal jedným z vodcov prevratu, ktorý vyústil do nástupu cisára Mucuhita na trón a do začiatku tzv. osvietenej vlády v období Meidži (Japonsko sa zo zaostalého feudálneho štátu pretvorilo na modernú imperiálnu veľmoc). R. 1871 – 73 člen tzv. Iwakurovho posolstva (→ Iwakura, Tomomi). R. 1885 sa stal prvým predsedom japonskej vlády (v tom istom roku získal aj titul princ). Spolutvorca systému vlády s rezortnými ministerstvami (od 1885) a cisárskeho vrcholného poradného orgánu, tzv. Tajnej rady, prvý genró. Až do smrti zostal najvplyvnejším japonským politikom (4-krát predseda vlády: 1885 – 88, 1892 – 96, 1898, 1900 – 01). Tvorca Ústavy Meidži (vyhlásená 11. 2. 1889) vypracovanej podľa vzoru Pruska, ako aj súvisiacich zákonov, na základe čoho bol vytvorený parlament a Japonsko sa stalo konštitučnou monarchiou. Podieľal sa na zavedení moderného daňového systému a na budovaní politických inštitúcií. Preklenul dovtedy neriešiteľné spory medzi vládnucou oligarchiou a rodiacimi sa politickými stranami tým, že nakrátko stál na čele jednej z nich. Po víťazstve Japonska v prvej japonsko-čínskej vojne (1894 – 95) uzavrel 1895 s Čínou šimonoseckú zmluvu. R. 1905 vnútil Kórei anektačnú zmluvu, od 1906 prvý generálny guvernér Kórey. Cestou na rokovania s Ruskom zastrelený kórejským bojovníkom za nezávislosť.
Jamato —
1. historický názov oblasti (kotliny), neskôr i provincie (Jamato no kuni) v oblasti Kinai (dnes prefektúra Nara) na ostrove Honšu, kde na rovine Jamato (dnešnej Narskej kotline) 660 – 585 pred n. l. podľa tradície vládol cisár Džimmu, zakladateľ dynastie vládnucej v Japonsku dodnes. V období 4. – 8. stor. sa táto oblasť stala kolískou japonskej kultúry, z čoho je odvodený širší význam tohto pojmu označujúceho všetko japonské, a to najmä v kontraste s čínskou civilizáciou (napr. jamato gokoro, t. j. duša Japonska);
2. prvý historický doložený štátny útvar na území Japonska jestvujúci najneskôr od konca 3. stor. do 7. stor. s politickým centrom Asuka (→ Suiko) v Narskej kotline. Vznikol pravdepodobne vo forme kmeňového zväzu s jedným dominantným rodom a vodcom. Do 5. stor. si podmanil okolité rody a vnútil im vazalské postavenie. Počas 6. stor. tam vznikol panovnícky dvor na čele s vládcom (ókimi), ktorý od 2. polovice 7. stor. začal sporadicky používať titul vládca nebies (jap. tennó; → japonský cisár). Začiatkom 7. stor. sa princ Šótoku (Šótoku taiši) usiloval podľa vzoru čínskej dynastie Tchang zaviesť prvky byrokraticky riadeného štátu, ktoré však boli realizované neskôr počas tzv. štátu ricurjó (štát založený na trestoch a príkazoch). Neskôr si aj vďaka kultúrnym a diplomatickým stykom s Čínou začiatkom 7. stor. prisvojil používanie titulu cisár (tenši), ktorý dovtedy výhradne používal čínsky panovník;
3. a) japonský krížnik spustený na vodu 1885, poháňaný parným lodným strojom a oplachtením. Spolu s ďalšími 2 sesterskými loďami tvoril najväčšiu skupinu krížnikov japonského loďstva. Loď mala kompozitnú konštrukciu skladajúcu sa zo železnej kostry a drevenej obšívky prerušovanej delovými strieľňami umožňujúcimi paľbu nielen do strán, ale aj dopredu. Pôvodne niesla barkové oplachtenie, ktoré však pri modernizácii z roku 1900 zredukovali. Všetky 3 lode boli 1907 preklasifikované na prieskumné, Jamato sa od 1935 používal na vrtné práce a potopil sa počas búrky v prístave Kóbe v septembri 1935; b) najväčšia japonská bitevná loď (trieda lodí) spustená na vodu 1940 (výtlak 71 110 t, rozmery 263 x 36,9 x 10,3 m, hlavná výzbroj 9 diel kalibru 460 mm, 12 diel kalibru 155 mm a 12 diel kalibru 127 mm); hlavné veže vážili po 2 818 t a všetky delá mohli vystreliť každú minútu dva 1 473 kg granáty na vzdialenosť takmer 41 150 m. Podľa konštrukčných plánov lode Jamato bola vyrobená sesterská loď Musaši, 1 loď bola prerobená na lietadlovú loď Šinano a 2 zostali nedokončené). Po uvedení do prevádzky sa Jamato stala vlajkovou loďou admirála I. Jamamota. R. 1942 do priamych bojov nezasiahla, 1943 bola v rekonštrukcii, 1944 sa zúčastnila bitky o Filipíny, 7. 4. 1945 bola pri ostrove Okinava potopená.
japonská kaligrafia, jap. šodó — dekoratívny zápis japonského písma, jedna z disciplín japonského umenia.
V Japonsku rovnako ako v Číne sa kaligrafia považovala za jednu z troch znalostí, ktorú by mal každý kultúrny človek ovládať (spolu s poéziou a maľbou). História japonskej kaligrafie siaha približne do 5. stor. n. l., keď Japonci prevzali čínske znakové písmo a spolu s ním aj umenie kaligrafie (→ čínska kaligrafia), ktoré sa však nepridŕžalo iba čínskych vzorov. Za najstaršie kaligrafické nápisy sa považujú nápisy na zrkadlách alebo nápisy vytesané do kameňa. V 6. stor. sa s príchodom buddhizmu a konfucianizmu dostalo do Japonska viac podôb čínskeho písma. Najstarším známym rukou písaným textom je komentár k Lotosovej sútre, o ktorom sa traduje, že ho napísal princ Šótoku (Šótoku taiši). Od konca 7. a v priebehu 8. stor. si Japonci osvojili čínske kaligrafické štýly tchangského obdobia (618 – 907) a v Nare bol dokonca zriadený úrad na odpisovanie sútier. Na začiatku obdobia Heian (794 – 1185) bola japonská kaligrafia pod silným čínskym vplyvom, v duchu ktorého tvorili aj traja významní kaligrafi: mních Kúkai, cisár Saga (*786, †842) a Tačibana no Hajanari (*asi 782, †842). V priebehu 10. a 11. stor. sa zrodila japonská podoba kaligrafie wajó. Silný vplyv na vývoj japonskej kaligrafie mali zen-buddhistickí mnísi, ktorí vytvorili tzv. školu bokuseki (stopy tušu). Ďalšou významnou skupinou sa stala škola kaligrafov, ktorí boli zároveň i literátmi a básne nielen skladali, ale aj zapisovali a ilustrovali (bundžin-ga, → literátske maliarstvo).
Začiatky modernej japonskej kaligrafie siahajú do obdobia po 1868, keď sa japonskí kaligrafi opäť začali inšpirovať Čínou (starými majstrami i novšími podobami čínskej kaligrafie). Po 1945 vzniklo množstvo rôznych kaligrafických štýlov, niektorí kaligrafi dávajú prednosť minimalistickému štýlu, ktorého malý počet znakov umožňuje zdôrazniť piktografickú kvalitu a význam znakov, iní sa snažia výraznými ťahmi hrubého štetca zapôsobiť na predstavivosť diváka.
V priebehu histórie sa kaligrafické potreby na rozdiel od štýlov veľmi nezmenili, používajú sa štetce (dva základné typy — hrubý a tenký), tuš, trecí kameň, nádobka na vodu a papier (veľmi savý, najlepšie ručne vyrobený). Tuš v podobe tyčinky je uložený spolu s trecím kameňom v škatuli (obvykle z laky).
japonské éry — pôvodne osobitný letopočet používaný v Japonsku, založený na idei prevzatej z Číny, podľa ktorej cisár (tennó) je pánom času, a preto musí vyhlasovať aj jednotlivé éry (cisárske éry), pri ktorých sa roky vždy začínajú počítať odznova (od ich vyhlásenia). Podnetom na vyhlásenie novej éry bola spravidla významná udalosť, nástup panovníka na trón, šťastné znamenie, ale aj prírodná pohroma alebo nešťastná udalosť. Podľa tohto pôvodného pravidla mohol jeden cisár vyhlásiť i niekoľko ér. Názov éry (nengó) bol zostavený zo sinojaponského čítania dvoch znakov vyjadrujúcich jej myšlienku a z vybraných klasických čínskych textov. Napriek tomu, že éry vyhlasovali panovníci (aby sa tak potvrdila ich platnosť), navrhovali ich zvyčajne učenci a prerokúvali vysokí šľachtici. Historicky prvou japonskou érou bola Taika (Veľká zmena) vyhlásená 645 cisárom Kótokuom (vládol 645 – 654). Éry sa systematicky začali vyhlasovať až 701 po zavedení zákonníka Taihó (Veľký poklad). R. 1868 sa pri nástupe cisára Mucuhita na trón a pri vyhlásení cisárskej éry Meidži stanovilo, že počas vlády jedného cisára môže byť éra vyhlásená iba jedenkrát, a to pri nástupe nového panovníka na trón, po jeho smrti sa jej názov stane jeho posmrtným menom (→ japonský cisár). Napriek tomu, že 1872 bol v Japonsku zavedený gregoriánsky kalendár, letopočet založený na princípe vyhlasovania cisárskych ér sa používa dodnes; v súčasnosti je to éra Heisei (Nastolenie mieru), ktorá sa podľa gregoriánskeho kalendára začala nástupom cisára Akihita na trón (7. január) a bola vyhlásená 8. januára 1989; → Japonsko, tabubľka Japonské obdobia a do nich patriace cisárske éry.
japonské mená — s výnimkou japonského cisára a jeho rodiny majú Japonci dve mená, a to hlavné meno (prímeno alebo rodové meno; v slovenskej terminológii zodpovedá dnešnému priezvisku) a osobné meno (v slovenskej terminológii krstné meno), pričom menosled (poradie mien) pri prepisoch do slovenčiny je dvojaký. Pri starojaponských menách sa ako prvé uvádza hlavné meno (prímeno alebo rodové meno) a za ním osobné meno, napr. Oda Nobunaga, kde Oda je rodové meno a Nobunaga osobné meno, pričom v starojaponských aristokratických menách sa osobné meno pripája k rodovému menu genitívnou príponou no (napr. Minamoto no Joritomo, t. j. Joritomo z rodu Minamotovcov). Starojaponské ženské mená nemusia byť zložené z hlavného mena a osobného mena, ale môžu byť odvodené od názvu lokality či od hodnosti blízkeho príbuzného, príp. je to umelecký pseudonym; v slovenskom prepise sa uvádzajú bez prechyľovania (poetka Izumi Šikibu). Súčasťou mena umelca mohlo byť napr. meno umeleckej školy (sochári Unkei a Tankei boli príslušníci školy Kei). Podľa slovenského princípu osobné meno a hlavné meno (resp. osobné meno a prímeno, meno a priezvisko, napr. Džun’ičiró Koizumi) sa v slovenských textoch uvádzajú až mená osôb z moderného obdobia japonských dejín (od nástupu éry Meidži, 1868), pričom pri uzatváraní manželstva sa manželský pár dohodne na používaní spoločného priezviska, zvyčajne priezviska muža.
japonský cisár — v západnej kultúre zaužívaný titul hlavy štátu v Japonsku; jeho oficiálny japonský titul je tennó (syn nebies). Symbolom japonského cisára je štylizovaná žltooranžová chryzantéma so 16 lístkami (aj štátny znak Japonska), insígniami (regáliami) sú tzv. Tri posvätné poklady (meč Kusanagi, zrkadlo Jata no Kagami a drahokam Jasakani no magatama; → magatama). Podľa mýtickej tradície cisárska dynastia vládne v Japonsku nepretržite od 11. februára 660 pred n. l. (dátum oficiálne oslavovaný ako deň založenia japonského štátu), t. j. od údajného nástupu na trón zakladateľa dynastie a prvého japonského cisára Džimmua, pravnuka hlavnej šintoistickej bohyne Amaterasu-ómikami (cisár je zároveň aj najvyšším šintoistickým kňazom). Titul tennó je potom vyjadrením božského pôvodu svojho nositeľa a vzťahuje sa výlučne na japonského cisára. Bol prevzatý v 1. pol. 7. stor. z Číny, v Japonsku sa začal používať v 2. pol. 7. stor. počas vlády cisára Temmua (vládol asi 673 – 686). V súčasnosti sa označenie tennó používa aj pri panovníkoch vládnucich pred Temmuom, hoci tento titul nepoužívali. V japonskej dynastickej genealógii sú tennó uvádzaní pod tzv. posmrtným menom. Udeľovanie posmrtných mien zaviedol podľa čínskeho vzoru zákonník Taihó (701), pričom pre dovtedy vládnucich cisárov (počnúc Džimmuom až po cisárovnú Džitó korunovanú 690, nástupkyňu Temmua) ich v 8. stor. stanovili učenci a zaznamenali v kronike Nihongi (720), pričom vyberané boli tak, aby symbolizovali vlastnosti panovníka a charakter jeho éry (napr. Temmu = Nebeská udatnosť). V 9. stor. nastal postupný úpadok výkonnej moci cisára, faktickými vládcami sa stávali regenti alebo tzv. excisári a od konca 12. stor. do 1868 šóguni (→ Japonsko, Dejiny). Po formálnom obnovení politickej moci cisára (1868) bolo zároveň stanovené, že posmrtným menom cisára sa stane názov éry vyhlásenej pri jeho nástupe na trón a končiacej sa jeho smrťou, napr. 1868 nastúpil na trón cisár Mucuhito (osobné meno), ktorý vyhlásil éru Meidži (Osvietená vláda); názov Meidži sa zároveň stal aj jeho posmrtným menom. Označovanie cisára osobným menom nie je v Japonsku možné (nie je určené na verejné používanie), panujúci cisár sa tam označuje len ako tennó (bez mena) alebo tennó heika (jeho veličenstvo). Osobné meno sa používa len v západnej historiografii. Hoci má japonský cisár v súčasnosti len reprezentatívnu funkciu (ústava z 1947 obmedzuje jeho právomoci len na vyhlasovanie zákonov schválených parlamentom alebo japonskou vládou) a musel sa formálne zrieknuť božského pôvodu (1946 cisár Hirohito), je v Japonsku symbolom jednoty štátu a národa.
Jokohama, Yokohama — prístavné mesto v Japonsku na východnom pobreží ostrova Honšu v regióne Kantó v Tokijskom zálive (časť Tichého oceána), súčasť metropolitnej oblasti Tokia, administratívne stredisko prefektúry Kanagawa; 3,732 mil. obyvateľov (2. najväčšie mesto Japonska podľa počtu obyvateľov, 2018). Významné priemyselné, obchodné a finančné stredisko štátu. Priemysel hutnícky (výroba ocele), lodný, strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov), elektronický, elektrotechnický, chemický, petrochemický, textilný, odevný, potravinársky. Hlavná železničná stanica v mestskej časti Niši patrí k najfrekventovanejším staniciam Japonska (2,260 mil. pasažierov denne, 2016). Najvýznamnejší prístav Japonska a jeden z najväčších prístavov sveta (realizuje sa cezeň tretina japonského exportu a importu).
Pôvodne málo významná rybárska obec ležiaca v blízkosti jednej z poštových staníc a malého prístavu Kanagawa. R. 1854 bola v Kanagawe medzi americkou vládou (zastúpenou M. C. Perrym) a Japonskom podpísaná zmluva, ktorá ukončila dovtedajšiu politiku izolácie Japonska a určila prvé dva otvorené prístavy (Šimoda na polostrove Izu a Hakodate na ostrove Hokkaido). R. 1859 sa otvoreným prístavom stala aj Kanagawa (bolo tam vybudované prekladisko tovaru určené na obchod so západom), ktorá sa stala hlavným centrom zahraničného obchodu a východiskom modernizácie celej krajiny (odtiaľ sa do Japonska začali šíriť prvky západnej kultúry, napr. po požiari 1862 bola väčšina nových stavieb navrhnutá v európskych štýloch, začali vychádzať prvé moderné japonské noviny). R. 1889 bola Kanagawa pripojená k Jokohame (dnes tvorí jej mestskú časť), ktorá dostala štatút mesta. Veľký rozvoj mesta na začiatku 20. stor. bol 1923 prerušený katastrofálnym zemetrasením (vyše 30-tis. mŕtvych), veľké škody utrpelo aj koncom 2. svetovej vojny, keď sa stalo terčom amerických náletov, pri ktorom zahynulo mnoho ľudí (29. 5. 1945 viac ako 8-tis.).
Stavebné pamiatky: v mestskej časti Kanazawa buddhistický chrám Šomjódži (založený 1260, záhrada založená 1320; zničené zemetrasením 1923, obnovené 1989) vybudovaný rodom Hódžóovcov, s knižnicou Kanazawa Bunko (založená na konci 13. stor., dnes súčasť múzea Kanazawa Bunko); v Jokohame množstvo mrakodrapov, napr. Jokohamská veža (Jokohama Randomáku Tavá; 1990 – 93, jedna z najvyšších stavieb v Japonsku), Jokohamská námorná veža (Jokohama Marin Tavá; 1961, zrekonštruovaná 2001), most ponad Tokijský záliv (1989, dĺžka 860 m). Viaceré múzeá a galérie, napr. Jokohamské múzeum umenia (založené 1989, budova z 1988, architekt K. Tange), Jokohamské múzeum hodvábu (sprístupnené 1906), mestské múzeum (neobaroková budova, 1904). Jokohamská štátna univerzita (založená 1949), Mestská univerzita (pôvodne obchodná a právnická akadémia založená 1882, od 1949 súčasný názov), Kanagawská univerzita (založená 1928).
Jošida, Šigeru, 22. 9. 1878 Jokosuka, prefektúra Kanagawa – 20. 10. 1967 Tokio — japonský politik a diplomat. Pred 2. svetovou vojnou pôsobil ako diplomat v Anglicku, Taliansku, Číne a Kórei a na rozdiel od vtedajšej japonskej zahraničnopolitickej orientácie na Nemecko sa orientoval na USA a Spojené kráľovstvo. Na protest proti japonskému obsadeniu Mandžuska 1932 odmietol miesto na veľvyslanectve v USA, 1936 – 39 pôsobil ako veľvyslanec v Spojenom kráľovstve. Po vojne počas americkej okupačnej správy 1945 a 1945 – 46 minister zahraničných vecí. Od 1946 predseda Liberálnej strany, 1946 – 47 a 1948 – 54 predseda vlády. Jeho autoritárska vláda určila základné smerovanie povojnového vývoja Japonska, stál na čele úsilia o jeho povojnovú hospodársku a spoločenskú obnovu. Podporoval reformy japonského hospodárstva navrhnuté okupačnou správou, odmietol sa však zapojiť do zbrojárskeho súperenia USA a Sovietskeho zväzu. R. 1951 podpísal na mierovej konferencii v San Franciscu separátnu zmluvu s USA (podľa nej sa Japonsko vzdalo všetkých územných ziskov, v Japonsku sa skončila americká okupačná správa a získalo nezávislosť), ako aj bilaterálnu bezpečnostnú zmluvu s USA, v ktorej sa Japonsko zaviazalo poskytovať americkým vojenským silám základne na svojom území, čím sa začala jeho úzka spolupráca s USA.
kabuki [jap.] — forma tradičného japonského divadla charakteristická spojením herectva, hudby, spevu a tanca s výraznou expresívnosťou prejavu. Vznikla ako ľudová zábava na prelome 16. a 17. stor. Pôvodne sa ako kabuki označovali tance a scénky so silným erotickým podtextom predvádzané okolo 1600 bývalou kňažkou Okuni a jej tanečnou skupinou v cisárskom meste Kjóto. Okuni odetá do mužského vojenského odevu stvárňovala výstredným tancom kabuki odori muža flirtujúceho v čajovni s neviestkami (japonsky kabuki = odchýlka, úchylka, resp. nezvyčajné, lascívne správanie; odtiaľ pomenovanie, neskôr tradične písané znakmi ka = spev, bu = tanec, ki = majstrovstvo). Kabuki sa stalo výrazom formujúcej sa meštianskej spoločnosti, vystupovali v ňom ženy preoblečené za mužov (ženské kabuki, onna kabuki). Oddávanie sa erotike a splývanie tanečníckej profesie s prostitúciou však odporovalo šógunátom presadzovanej neokonfuciánskej morálke a v 1. pol. 17. stor. viedlo k viacerým vládnym zásahom, 1629 k zákazu ženského kabuki (ženám bolo zakázané vystupovať na javisku). Nahradilo ho chlapčenské kabuki (wakašu kabuki), v ktorom síce vystupovali chlapci (aj v ženských rolách), ale jeho obsah bol rovnako erotický ako pri ženskom kabuki, a preto bolo 1652 tiež zakázané. Vzniklo mužské kabuki (jaró kabuki), keď chlapcov nahradili dospelí muži (jaró), ktorí stvárňovali aj ženské postavy. V priebehu 17. stor. sa kabuki sformovalo do dnešnej podoby a vo forme realistickej inscenácie sa stalo prijateľným aj pre šógunát. Najväčší rozvoj kabuki nastal v ére Genroku (1688 – 1704), keď vznikla väčšina jeho charakteristických techník a kabuki (dovtedy improvizovaná zábava) sa stalo umením s presne stanovenými zásadami. Jeho vývoj ako tradičného divadla sa ukončil v 2. pol. 19. stor. (na konci obdobia Tokugawa).
Kabuki ako divadelný žáner prevzalo prvky z komických frašiek kjógen, na začiatku 70. rokov 17. stor. bolo ovplyvnené bábkovým divadlom bunraku, čerpalo z jeho námetov a v 18. stor. prevzalo aj mnohé hry z jeho repertoáru vrátane pohybového napodobňovania bábky a javiskovej reči. Okrem hier prevzatých z bunraku sa predvádzali aj tanečné hry a hry napísané špeciálne pre kabuki, ktoré sa delia na sewamono a džidaimono. Hry sewamono sú kratšie, námety čerpajú zo súdobého meštianskeho prostredia a najčastejšie zobrazujú konflikt medzi láskou a povinnosťou. Námetmi historických hier džidaimono sú zidealizované príbehy zo života feudálnych kniežat, samurajov, pričom historická pravdivosť deja nie je záväzná. Väčšina hier kabuki predstavuje voľný sled epizód, nerozlišuje sa medzi vážnou hrou a komédiou. Predstavenie kabuki malo až do polovice 19. stor. štyri časti a trvalo viac ako dvanásť hodín: ako prvá sa hrala historická hra džidaimono, nasledovali tanec (niekedy bol súčasťou historickej hry) oslavujúci tradičné samurajské hodnoty, hra sewamono a na záver jednodejstvová, často žartovná tanečná hra.
Najznámejším autorom hier kabuki v 17. stor. bol M. Čikamacu (Čikamacu Monzaemon), v 18. a 19. stor. tvorili dramatici Namiki Gohei I. (*1747, †1808) a Curuja Nanboku IV. (*1755, †1829), ktorý spolupracoval o. i. s hercom Onoem Macusukem I. (*1744, †1815), poslednými významnými dramatikmi kabuki boli Segawa Džokó III. (*1806, †1881) a Kawatake Mokuami (*1816, †1893).
Charakteristickým znakom kabuki je expresívnosť prejavujúca sa v bohatých kostýmoch, vo svojráznom nápadnom líčení, výraznej gestikulácii a mimike s prvkami pantomímy, ako aj v zdôrazňovaní tanečnej zložky s akrobatickými prvkami. Herecký prejav je kombináciou hovoreného i tanečného prejavu. Hoci herec nikdy nespieva, jeho repliky sa riadia niektorými ustálenými intonačnými vzormi. Rozlišuje sa niekoľko základných typov hereckých úloh: verný, dobrý, odvážny muž (tačijaku), zlosyn (katakijaku), komická rola (dókegata) a ženská rola predvádzaná mužom (onnagata). Základy hereckého stvárnenia ženskej roly vytvorili v 17. stor. herci Ukon Genzaemon (*okolo 1622, †1670) a Tamagawa Sennodžó I. (†po 1666); ženskosť postavy sa vyjadruje nápadným (až prehnaným) napodobňovaním ženského správania, čomu bola prispôsobená herecká technika (gestá, pohyby, fistulový hlasový prejav), ako aj kostýmy a líčenie. Z hľadiska umeleckého stvárnenia postavy sa rozoznáva jemný herecký štýl wagoto (stvárňoval sa ním mladý, jemný, graciózny, romantický a galantný hrdina), ktorý vytvorili herci Araši San’emon I. (*1635, †1690) a Sakata Tódžúró I. (*1647, †1709), a drsný štýl aragoto (stvárňoval sa ním udatný bojovník, strašný démon ap.) zveličený vatovanými kostýmami zvýrazňujúcimi postavu, navoskovanými parochňami, výrazným líčením (kumadori), prehnanými gestami a deklamáciou s hlasovým prejavom prechádzajúcim až do chrčania, ktorého najvýraznejším predstaviteľom bol v 2. pol. 17. stor. Ičikawa Dandžúró I., zakladateľ najslávnejšieho a dodnes pôsobiaceho rodu hercov kabuki (→ Ičikawovci). Účinkujúcich hercov, rozprávača (uvádza a komentuje dej, recituje, spieva, prípadne namiesto hercov prednáša dialógy) a spevákov sprevádza súbor hudobníkov hrajúcich na tradičných hudobných nástrojoch (→ šamisen, bubny, flauty), pričom hudobníci sedia za scénou. Základným štýlom hudby je nagauta (dlhé piesne), prostredníctvom ktorého sa zvýrazňujú nástupy a odchody hercov, dialógy a bojové scény. Tanec v kabuki pôvodne predstavovali rytmické pohyby kombinované s pózami a konvencionalizovanými gestami a slúžil na stvárnenie ženských postáv. Od 2. pol. 18. stor. začal byť zložitejší, stal sa podstatnou súčasťou predstavenia a jeho tvorcom začal byť profesionálny choreograf (choreografi viedli i školy, ktoré sa zameriavali na výučbu tanca kabuki). Úlohou tanca kabuki je v nadväznosti na textovú predlohu hry prostredníctvom štylizovaných pohybov, gest a ustálených póz vyjadriť emócie a skutky. Slávnostným úvodom ku kabuki, predvádzaným najmä počas japonských novoročných sviatkov Ošógacu, býva ustálená časť dramatizovaného archaického modlitebného tanca Okina (Starec) nazývaná Sanbasó. Tanečné hry kabuki sa predvádzajú so sprievodom orchestra, spevákov a rozprávača, ktorý komentuje dej. Hudobný sprievod (hra na hudobných nástrojoch a spev) je komponovaný osobitne pre každú hru, pričom hudobníci odetí v tradičných odevoch sedia na scéne.
Javisko kabuki má tvar terasy klasického japonského domu so stĺpmi a so strechou. Je umiestnené pozdĺž celej zadnej (z pohľadu diváka) steny sály. Má bohaté kulisy aj rekvizity a na ľavej strane z neho vychádza kolmo cez celé hľadisko vyvýšený most nazývaný hanamiči (kvetná cesta, zavedený okolo 1724 – 36), na ktorom sa odohrávajú efektné a vrcholné scény; od 70. rokov 18. stor. do 1. pol. 20. stor. jestvovalo na opačnej strane hľadiska aj ďalšie, pomocné hanamiči. Priestor medzi nimi bol rozdelený na početné štvorhranné prízemné lóže (sadžiki), v ktorých na rohožiach sedeli diváci, ďalšie dve úrovne lóží boli situované pozdĺž každej strany hľadiska (od 1. pol. 20. stor. lóže nahradilo hľadisko európskeho typu). Rozvoj kabuki výrazne napomohli aj vynálezy z oblasti javiskovej techniky: 1736 malé a 1753 veľké prepadlisko, 1758 javisková točňa (od 1827 konštruovaná z dvoch nezávislých, samostatne sa otáčajúcich sekcií) umožňujúca rýchlu premenu scény. Obľúbení herci divadla kabuki sa od konca 17. stor. stali známymi aj prostredníctvom portrétov (jakuša-e) a neskôr aj divadelných plagátov (kanban) a ilustrovaných programov s poznámkami (ebanzuke), ktoré vznikali vďaka zdokonaleniu techniky tlače v priebehu 18. stor. (→ japonský drevorez).
Kabuki je populárne aj v súčasnosti. Okrem profesionálneho kabuki predvádzaného napr. v japonskom Národnom divadle (Kokuricu Gekidžó, založené 1966) a v divadle Kabukiza (založené 1889) v Tokiu či v divadle Minamiza (založené 1610) v Kjóte existuje aj amatérske kabuki v dedinách a v školách (tzv. detské kabuki). R. 2008 bolo kabuki zapísané do Zoznamu majstrovských diel ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva UNESCO.
Kamakura — obdobie japonských dejín (1185, resp. 1192 – 1333) nazvané podľa mesta Kamakura, sídla prvej vojenskej vlády, šógunátu (al. bakufu); podľa modernej periodizácie japonských dejín sa obdobie Kamakura pokladá za začiatočné obdobie japonského stredoveku (do 1560, resp. 1568; → Japonsko, Dejiny). Postupná premena Japonska z centrálne riadenej monarchie na feudálny štát sa začala už koncom 12. stor. (na konci obdobia Heian, 794 – 1185) v dôsledku oslabenia ústrednej cisárskej moci a postupného formovania sa novej spoločenskej vrstvy, vidieckej vojenskej aristokracie. Už od začiatku 12. stor. dochádzalo k zrážkam medzi dvoma najväčšími a najsilnejšími rodmi Tairovcov a Minamotovcov. Vojna medzi nimi sa skončila 1185 v námornej bitke pri Dannoure (záp. od ostrova Honšu) porážkou Tairovcov a nastolením minamotovskej vojenskej vlády (šógunátu) v meste Kamakura (preto sa rok 1185 niekedy považuje za začiatok obdobia Kamakura). Príslušník rodu Minamotovcov Minamoto no Joritomo, ktorý už od 1184 budoval v oblasti mesta Kamakura nový vojenský systém správy na čele s vojenským hajtmanom (existoval súbežne so starou provinčnou správou na čele s guvernérom), prijal 1192 od cisára titul najvyšší vojenský veliteľ šógun (preto sa podľa iných autorov považuje za začiatok obdobia Kamakura tento dátum), pričom sa tento titul stal dedičným. Nástupom vojenskej moci sa v Japonsku inštitucionalizovala vláda vojenskej aristokracie (šógunát alebo bakufu) na čele so šógunom. Opierala sa o pevnú vazalskú štruktúru, vodcovia jednotlivých vojenských rodov i vybraní oddaní bojovníci samuraji (samuraj = ten, kto slúži) boli osobnými vazalmi šóguna, prostredníctvom ktorých kontroloval celé územie Japonska (za svoju lojalitu dostávali ako odplatu rôzne úrady alebo pôdu), čím boli položené základy japonského feudálneho systému. Cisár sídliaci v Kjóte stratil skutočnú politickú moc, ktorá prešla do rúk šóguna sídliaceho v Kamakure; po Joritomovej smrti (1199) fakticky vládli regenti šógunov (jap. šikken) z rodu Hódžóovcov.
Kamakurský šógunát počas svojho trvania čelil dvom inváziám (1274 a 1281; → kamikadze) mongolských vojsk na čele s chánom Chubilajom, ktoré však boli neúspešné. Jeho zánik bol zapríčinený postupným oslabením moci Hódžóovcov po neúspešnom pokuse Mongolov prevziať moc nad šógunátom. R. 1333 sa proti Hódžóovcom vzbúrili spojené aristokratické vojenské rody na čele s Ašikagom Takaudžim a dobyli mesto Kamakura, čím sa obdobie Kamakura skončilo. R. 1338 Ašikaga Takaudži získal titul šógun a v dejinách Japonska sa začalo obdobie nazývané Ašikaga alebo Muromači. V období Kamakura sa významne rozšíril amidovský buddhizmus (→ amidizmus) zameraný na uctievanie Buddhu Amidu, ako aj zen-buddhizmus; rozvoj zaznamenali i japonská kultúra a umenie (→ japonské výtvarné umenie, → japonská hudba, → japonská literatúra).
kami [jap.] — v japonskom šintoizme duchovná podstata niečoho (japonsky kami = boh, božstvo, duch, duša, prírodná sila) ako objekt uctievania (kultu). Ako kami môžu vystupovať prírodné javy alebo objekty (napr. vrch Fudži, prastaré stromy, kamene, vodopády, more ap.), predmety (meč), postavy japonskej mytológie (napr. hlavná šintoistická bohyňa Amaterasu-ómikami uctievaná vo svätyni v Ise) a výnimočne aj ľudia (napr. cisár Tendži, ktorý vládol 662 – 671 a je hlavným kami svätyne v Ocu), môžu sa prejavovať na určitých miestach, v určitých súvislostiach a obdobiach alebo prostredníctvom niektorých ľudí a sú uctievané v šintoistických svätyniach. Podľa starojaponskej kroniky Kodžiki (712 n. l.) jestvuje až 8 mil. kami, medzi ktorými sú božstvá neba (ama-cu kami) a zeme (kuni-cu kami), rodové božstvá predkov (udžigami), cisárskeho rodu (jeho rodovým kami je Amaterasu-ómikami považovaná za pramatku dodnes panujúceho japonského cisárskeho rodu) a šľachtických rodov.
kamikadze [jap.] —
1. silný vietor, pravdepodobne tajfún, ktorý 1274 pri ostrove Cušima a 1281 pri ostrove Takašima (v zálive Hakata pri ostrove Kjúšu) zničil flotilu chána Chubilaja, a tak pomohol odraziť inváziu Mongolov do Japonska. Po týchto udalostiach vznikol mýtus o ochrane Japonska božstvami kami zo svätyne Ise (jap. kami = božský vietor);
2. voj. bojová taktika príslušníkov japonského cisárskeho námorného letectva použitá na konci 2. svetovej vojny (1944 – 45), spočívajúca v samovražedných útokoch pilotov dobrovoľníkov, ktorí sa so svojimi strojmi (bežné stíhačky a ľahké bombardéry s náložami na palube) vrhali priamo na trupy amerických a britských lodí; aj zaužívané pomenovanie týchto pilotov, termín kamikadze sa však v Japonsku nepoužíval (tam nazývaní tokkótai), vznikol chybným prekladom japonských znakov. Na samovražedné útoky proti lodiam a ponorkám sa využívali aj torpéda riadené dobrovoľníkmi samovrahmi. Taktiku kamikadze zaviedol viceadmirál Takidžiró Óniši (*1891, †1945) po zdrvujúcej porážke japonského cisárskeho námorného letectva v súostroví Mariány (jún 1944). Kamikadze boli prvýkrát nasadení v októbri 1944 v bitke pri Leyte na Filipínach, najväčšie škody spôsobili americkému námorníctvu v bitke o Okinavu (apríl-jún 1945), počas ktorej uskutočnili 10 masových útokov a poškodili viaceré bojové a lietadlové lode. Celkove však bol vojenský efekt kamikadze v pomere k stratám malý, viaceré lietadlá boli zasiahnuté americkým protilietadlovým delostrelectvom ešte pred dopadom na cieľ. Podobný spôsob boja sovietskych letcov na východnom fronte sa stal známy ako taran;
3. prenesene ľahkomyseľný hazardér.
karate [jap.] — tradičné východné bojové umenie, spôsob sebaobrany bez použitia zbraní (jap. kara = prázdny, te = ruka), aj športová forma tohto bojového umenia. Cieľom je krytím zastaviť útok a následným protiútokom prostredníctvom úderov (uči), výpadov (cuki) a kopov (keri) na najcitlivejšie miesta na tele vyradiť protivníka z boja, pričom sa namiesto sečných alebo bodných zbraní používajú končatiny. Pri športovej forme karate sú útoky i protiútoky len naznačované (simulované) a je dovolený len minimálny kontakt. Dôležitou súčasťou karate je ovládanie tela i mysle a duševný pokoj i vyrovnanosť bojovníka, resp. športovca (karatistu).
Pôvod karate nie je objasnený, podľa legendy jeho začiatky siahajú do Indie, odkiaľ bolo v 6. stor. spolu so zen-buddhizmom prinesené do kláštora Šao-lin v Číne a neskôr do Japonska. V 14. stor. bolo na ostrove Okinava známe bojové umenie te alebo tode (to de, to ri) vyvíjajúce sa pod čiastočným vplyvom čínskeho kung-fu (pravidlá pästí), z ktorého vzniklo karate. Od 15. stor. sa jednotlivé techniky karate postupne prepracúvali, k čomu pravdepodobne prispel zákaz nosenia zbraní na celom súostroví Rjúkju (1429) a s tým súvisiaca nevyhnutnosť ubrániť sa útočníkovi vlastnou silou, ako aj invázia samurajov z klanu Šimazu, ktorí predstavovali veľkú bojovú silu, z mesta Sacuma na Okinavu. Cvičenia tode zostávali utajovaným a v rodinnom kruhu odovzdávaným umením. Techniky sa členili na šorin rjú a šorej rjú (obidva názvy sú okinavskou verziou čínskeho názvu Šao-lin), neskôr na ďalšie štýly. O masové rozšírenie karate na Okinave sa pričinil majster Anko Itosu (*1831, †1916) zavedením karate do okinavského školského systému, významní boli aj čínski majstri Ru Ru Ko (Rjuruko; †pred 1915) a jeho žiak Kanrjó Higaonna Sensei (*1853, †1917). Moderné športové karate sa sformovalo okolo 1905, po celom Japonsku sa však rozšírilo až v 20. rokoch 20. stor., keď viacero majstrov opustilo Okinavu. Významný bol okinavský majster Gičin Funakoši (*1868, †1957), ktorý 1936 založil školu karate šótókan rjú a 1929 zaviedol názov karate dó (dó = cesta), čím tento šport povýšil na prostriedok harmonického kultivovania tela a mysle v spojení s filozofickým učením východnej Ázie. R. 1951 stanovil 20 etických pravidiel, ktoré určujú profil karatistu ako mravne vyspelej športovej osobnosti. Jeho žiak Hironori Ohcuka (*1892, †1982) predstavil štýl (školu) vadó rjú, vznikali však aj ďalšie štýly, Čódžun Mijagi (*1888, †1953) vyvinul štýl gódžú rjú uprednostňujúci oblúkové techniky boja a Masutacu Ójama (*1923, †1995) štýl kjokušin (kjokušin kai) považovaný za najtvrdšie a najbojovejšie karate. V súčasnosti je známych okolo 60 škôl karate, rozšírené sú napr. aj budókan, šito rjú, úeči rjú a i.
Športové súťaže karate sa začali v 50. rokoch 20. stor., od 80. rokov 20. stor. súťažia aj ženy. Školy karate sa delia na dva hlavné prúdy, prvý je zameraný na rozvoj svalovej sily karatistu a druhý na rýchlosť jeho pohybov. Hoci majú jednotlivé školy odlišné pravidlá, existujú dva základné typy súťaží: simulovaný boj proti jednému alebo viacerým útočníkom (kata) a športový zápas (kumite, šiai); treťou, menej rozšírenou športovou disciplínou sú prerážacie techniky (tameši wari, šiwari) predvádzané niektorými školami.
Pri cvičení kata (individuálne alebo tímové) vykonávajú súťažiaci sériu nacvičených, choreograficky spracovaných bojových techník (kopy, bloky, údery a zásahy) proti imaginárnemu súperovi (resp. súperom) a rozhodcovia hodnotia technickú precíznosť, správnosť dýchania, prejav sily, koordináciu, rytmus a koncentráciu a v súťaži družstiev aj synchronizáciu pohybov.
Kumite sa uskutočňuje na zápasisku (tatami; pole s rozmermi 8 × 8 až 10 × 10 m s hladkým dreveným alebo s PVC povrchom). Zápasníci sú oblečení v kimonách a bojujú zásadne bosí. Zápas, ktorý sa začína vzájomným úklonom, trvá 1 – 3 min., po porade zboru rozhodcov však môže byť predĺžený až na 5 min. Údery a kopy sa len naznačujú, v niektorých formách boja je dovolený iba minimálny dotyk, v iných (bojové karate) aj tzv. polovičný alebo plný kontakt neohrozujúci súperovo zdravie, vždy sú však zakázané útoky do slabín, hrdla, kĺbov, chrbtice, spánkov a zadnej časti hlavy. Všetky priame a po oblúku vedené údery a kopy, ktoré súper nemôže odvrátiť a ktoré boli vykonané v dokonale rovnovážnom postoji potrebnou rýchlosťou a silou, sa hodnotia celým bodom (ipon), polovicou bodu (wazari) sa hodnotia činnosti nezodpovedajúce kritériám celého bodu (napr. neudržanie rovnováhy pri zásahu). Víťazí zápasník, ktorý získa dva ipony, ak stanovený čas uplynul, víťazí súťažiaci s vyšším počtom získaných bodov.
Prerážacie techniky sú obľúbené len v niektorých štýloch (kjokušin) a umožňujú karatistovi predviesť vlastnú precíznosť a silu útoku, ktorú nemôže demonštrovať počas zápasu. Pri ukážkach týchto techník sa používajú drevené dosky, cementové tehly, ľad ap.
Dosiahnutá kvalifikácia sa v športovom karate označuje podobne ako v džude farbou pásu kimona. Štandardný postup je v žiackych stupňoch (kiu) od bieleho k hnedému pásu, v majstrovských stupňoch (dan) od bieleho k čiernemu pásu. V súčasnosti je v karate zavedená stupnica 10 kiu a 10 danov. Karate zastrešuje viacero medzinárodných federácií, najväčšou je Svetová federácia karate (World Karate Federation, WKF; založená 1990) so sídlom v Madride, ktorá združuje 188 krajín (2014). Každé dva roky organizuje majstrovstvá sveta v karate, medzi uznané štýly patria šótókan rjú, vadó rjú, gódžú rjú a šito rjú.
Na Slovensku predviedli prvé ukážky karate 1968 rakúski džudisti. R. 1969 vznikol prvý záujmový krúžok karate pri vysokoškolskom klube Československej mládeže (ČSM) v Bratislave, 1970 boli založené ďalšie krúžky. Významným medzníkom bol príchod japonského majstra Takedžiho Ogawu (*1942) do Bratislavy (1971), ktorý tam zaviedol štýl gódžú rjú. R. 1972 vznikla v rámci Slovenského zväzu džuda Komisia karate, začali vznikať oddiely karate (prvým bol oddiel TJ Slávia Ekonóm Bratislava) a boli usporiadané prvé majstrovstvá Slovenska v cvičení kata. R. 1973 vznikol Československý zväz džuda a karate, 1974 sa konali prvé majstrovstvá Slovenska v športovom zápase družstiev a 1979 sa Československo prvýkrát zúčastnilo majstrovstiev Európy v karate. R. 1988 vznikol Zväz karate Slovenského ústredného výboru ČSZTV, ktorý sa 1990 zmenil na Slovenský zväz karate a iných bojových umení (SZKaIBU, 1995 premenovaný na Slovenský zväz karate, SZK), pre názorové nezhody vznikla v tom období aj Slovenská federácia karate (SFK). R. 1995 sa konali v Bratislave majstrovstvá Európy juniorov a kadetov. K ďalšiemu rozkolu v slovenskom karate došlo 2002, keď sa od SZK (v súčasnosti s najväčším počtom členov) odčlenila Slovenská federácia klubov karate (SFKK). Významnou udalosťou slovenského karate boli 2007 majstrovstvá Európy seniorov v Bratislave. Aj keď karate zatiaľ nie je olympijským športom, 2008 bol SZK prijatý do Slovenského olympijského výboru.
Kawagoe — mesto v Japonsku v strednej časti ostrova Honšu v prefektúre Saitama na nížine Kantó severozápadne od Tokia; 339-tis. obyvateľov (2012). Z priemyselných odvetví je zastúpený priemysel textilný (najmä bavlnársky), letecký, nábytkársky, potravinársky. Mesto plní funkciu železničného uzla. Je považované za jedno zo satelitných miest Tokia.
Vďaka svojej priaznivej polohe na sútoku riek Arakawa a Iruma bolo obývané už v období Heian (782 – 1181) rodom Kawagoe a tvorilo prirodzenú bránu do vtedajšej provincie Musašino. Prosperovalo najmä v období Tokugawa (aj Edo, 1603 – 1868), stalo sa kniežacím sídlom, ktorého centrum tvoril miestny hrad. Bolo obývané rodmi najvernejších vazalov šógunátu, fakticky bránilo prístup k mestu Edo (dnes Tokio) zo severu. Pre svoj obchodný a remeselný význam bolo nazývané aj Koedo (Malé Edo). Miestni vzdelaní samurajovia tam budovali systémy povrchových privádzačov, ktoré zásobovali pitnou vodou susedné mesto Edo s miliónom obyvateľov (akvadukty Tamagawa a Nobidome). Svoj význam si Kawagoe dokázalo udržať aj v ére Meidži (1868 – 1912), keď ako prvé získalo formálny štatút mesta (1889).
Stavebné pamiatky: drevená Zvonica času (Toki no kane) z 1. polovice 17. stor. (prestavaná koncom 19. stor.), hrad (1457), ulica Kurazukuri s tradičnou tokugawskou architektúrou. V meste sa nachádza vlastivedné múzeum.
Každoročne sa tu koná festival Kawagoe Hikawa, ktorého história siaha až do 17. storočia. Jeho súčasťou je prehliadka alegorických vozov. V roku 2016 bol zapísaný do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.
Kawaguči, Kawaguchi — mesto v Japonsku v str. časti ostrova Honšu v prefektúre Saitama na nížine Kantó na rieke Arakawa v aglomerácii Tokia v metropolitnej oblasti Tokia; 504-tis. obyvateľov (2012). Obchodné a priemyselné stredisko. Priemysel hutnícky (zlievarne), elektrotechnický, textilný, potravinársky, jemnej mechaniky, začiatkom 20. stor. významné stredisko zbrojárskeho priemyslu.
Oblasť bola obývaná už v prehistorickom období džómon (8000 – 300 pred n. l.). Mesto vzniklo v období Edo (Tokugawa; 1603 – 1868) ako prepriahacia stanica na dôležitej obchodnej ceste spájajúcej Edo (dnešné Tokio) a Nikkó (cesta slúžila aj na každoročné štátne procesie z Eda do Nikkó do šintoistickej svätyne Tóšógú zasvätenej šógunovi Tokugawovi Iejasuovi). Jeho rozvoj súvisel s rozvojom spracovania kovov a s blízkosťou mesta Edo (spojené riekou Arakawa), ktoré podporovalo miestne remeslá (pod dohľadom šógunátu). Mesto bolo často postihnuté prírodnými katastrofami (záplavy, zemetrasenia) a mnohokrát bombardované pre vojenskú výrobu (odlievanie kanónov). Značná časť zlievarenských závodov zanikla v 60. rokoch 20. stor. Univerzita (založená 1972).
Kii, Kii-sanchi — polostrov Japonska v juž. časti ostrova Honšu vybiehajúci do Filipínskeho mora medzi zálivom Ise na východe a Kiijským prielivom a prielivom Ósaka na západe; dĺžka okolo 130 km, šírka do 95 km. Budovaný druhohornými usadenými a treťohornými vyvretými horninami. Hornatý reliéf, najvyšší vrch Hakken, 1 915 m n. m. Územie s vysokým ročným úhrnom zrážok spôsobeným početnými tajfúnmi (počas roka viacero dní s úhrnom zrážok dosahujúcim takmer 940 mm). Hustá riečna sieť, vývery horúcich prameňov. Asi 75 % územia pokrývajú lesy. Významná turistická, rekreačná a liečebná oblasť.
V lesoch na Kii sa nachádzajú viaceré významné pútnicke pamiatky a svätyne, ktoré boli ako Posvätné miesta a pútnické cesty v pohorí Kii 2004 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Sú dokladom unikátnej kultúrnej krajiny, v ktorej sa spájajú šintoistické a buddhistické tradície.
K najvýznamnejším z nich patria hora Jošino, na ktorej sa nachádzajú viaceré šintoistické svätyne, napr. svätyňa Jošino Mikumari (založená pravdepodobne 806, súčasne stavba zo začiatku 17. stor.) a svätyňa Kimpu (založená pravdepodobne v 10. stor.), chrám náboženskej viery šugendó (horské pustovníctvo) Kinpusendži (založený pravdepodobne v pol. 7. stor., niektoré stavby zo 14. stor., hlavná hala chrámu nazývaná Zaódó je považovaná za druhú najväčšiu drevenú stavbu v Japonsku), a hora Ómine, na ktorej sa nachádza šugendó svätyňa Óminesandži (založená v pol. 7. stor.), súbor svätýň Kumano Sanzan (napr. šintoistické svätyne Kumano Hongú Taiša, založená v 11. stor., prestavaná v 18. – 19. stor., 2000 tam vybudovali stĺpovú bránu torii, ktorá je najväčšou na svete, ďalej Kumano Hajatama Taiša a Kumano Nači Taiša), ktorej súčasťou sú aj buddhistické chrámy Seigantodži (založená vo 4. stor., súčasne stavby z 2. pol. 16. stor.) a Fudarakusandži (založená vo 4. stor.), vodopád Nači a prales Nači, svätyne na hore Kója, napr. buddhistický kláštorný komplex Kongó budži (založený 816, prestavaný v 16. – 19. stor.), buddhistický chrám Džison’in (založený 816) a viaceré šintoistické svätyne.
Do súboru pamiatok UNESCO patrí aj niekoľko pôvodne pútnických ciest a chodníkov, ktoré spolu tvoria sieť dlhú 307 km (napr. Kumano Kodó), spájajúcu posvätné miesta v regióne Kansai v prefektúrach Mie, Nara a Wakajama.
kimono [jap.] —
1. tradičný japonský mužský i ženský vpredu otvorený, po členky siahajúci vrchný odev v tvare písmena T, so širokými rukávmi strihanými vcelku a s golierom. Viaže sa okolo tela (ľavá strana cez pravú) opaskom (obi), čo umožňuje veľkú variabilitu napr. v spôsobe uväzovania opasku (u žien tesne pod prsami, u mužov nad bokmi), v riasení ap. Existujú rôzne varianty kimon, a to od najjednoduchších typov po komplikované súpravy spoločenského alebo formálneho odevu skladajúce sa z viacerých častí (spodné kimono, vrchné kimono). V súčasnosti sa kimoná vyrábajú sériovo z ľanu, bavlny a niekedy aj z polyesteru, drahšie, často bohato vyšívané kimoná z hodvábu sa zhotovujú ručne. Kimono sa nosí s tradičnými drevákmi (geta) alebo so sandálmi (zóri) a s ponožkami s oddeleným palcom (tabi). Pôvodne sa na označenie tradičného japonského odevu používal termín kosode, na začiatku obdobia Tokugawa (aj Edo, 17. stor.) sa z pôvodne jednoduchého odevu kosode stal prostriedok na vyjadrenie sociálneho postavenia mestských vrstiev a v 18. stor. sa na označenie elegantného farebného a bohato vyšívaného odevu začal používať termín kimono. Neskôr sa kimono stalo symbolom japonského národného štýlu odievania (wafuku) na odlíšenie od západného štýlu (jófuku). V súčasnosti sa nosí najmä pri slávnostných príležitostiach;
2. z tradičného japonského odevu prevzatý strih šiat, plášťa alebo kabáta bez fazóny, rôznej dĺžky, so širokým prekrytím a s výrazne širokými rukávmi strihanými vcelku s hlavnými časťami odevu, jeho súčasťou je textilný opasok;
3. voľný športový úbor z pevnej bavlnenej tkaniny používaný v niektorých druhoch športov, napr. v džude (nazývaný aj džudogi, judogi) a v karate (aj karategi). Skladá sa z vrchnej časti (kabátec) prekrývajúcej boky, z nohavíc siahajúcich po členky a z opaska vo farbe získaného technického stupňa vyspelosti zápasníka (→ dan). Kimono býva zvyčajne bielej farby, na súťažiach sa kvôli rozlíšeniu súperov používajú aj kimoná modrej farby.
kjógen [jap.] — forma tradičného japonského divadla, krátky útvar komického charakteru, fraška (kjógen = bláznivé slová) tradične vkladaná medzi jednotlivé predstavenia alebo časti lyrickej drámy nó, v súčasnosti uvádzaná aj samostatne. Námet kjógenu a spracovanie sú väčšinou ľudového pôvodu, text je prevažne prozaický s krátkymi veršovanými úsekmi. Vyznačuje sa láskavým humorom, ktorého cieľom je uvoľniť tragické napätie z hlavnej hry (nó) a zabaviť diváka. Na rozdiel od nó kladie dôraz na komické dialógy a menej používa hudbu, od nó sa odlišuje aj kostýmami, ktoré sú realistickejšie a tlmenejších farieb (s ľudovými vzormi), ďalej pohybmi a javiskovou rečou, ktorá je bližšia súčasnej japončine.
Kjógen sa rovnako ako dráma nó vyvinul z modlitebného tanca Okina a z čínskych komických scénok sangaku prevzatých asi v 8. stor., ktoré sa postupne (asi od roku 1000) menili na japonské žartovné scénky sarugaku (opičie hry) a ďalšie divadelné formy, napr. klasický dialóg (mondó). Hoci bol kjógen súčasťou divadla nó (používal to isté javisko) a obidve formy divadelných vystúpení sa navzájom kombinovali, herci kjógenu a nó vždy tvorili samostatné skupiny. Pre odľahčujúci charakter predstavení mali herci kjógenu spoločensky nižšie postavenie, boli však rovnako podporovaní patrónmi z radov najvyššej šľachty.
Prvé zmienky o kjógene sú v japončine doložené v zbierke japonskej poézie Zbierka desaťtisíc listov (Manjóšú, po 759), ako pomenovanie komických frašiek je kjógen doložený až od 14. stor. napr. v historických prameňoch o kjótskom mníchovi Gen’e Hoinovi (†1350) z buddhistickej sekty tendai-šú, ktorý je údajne autorom 59 hier kjógen, a v teoretických spisoch Zeamiho Motokija Cesta učenia (Šudóšo, asi 1430) a Rozpravy o sarugaku (Sarugaku dangi, asi 1430), v ktorom sa spomína majster kjógenu Cučidajú. V 17. stor. sa v japonskom divadle ustálil model gobandate (päť kusov), ktorého základom bolo päť hier nó, medzi ktoré sa ako interlúdiá vkladali odľahčujúce frašky kjógen. Do začiatku 17. stor. sa scenáre kjógenu presne nezapisovali a tradovali sa väčšinou ústne, hrubý náčrt osnovy deja vznikal až tesne pred začiatkom predstavenia (improvizácia hercov), od 1642 scenáre kjógenu písomne zaznamenával významný herec Ókura Toraaki (*1597, †1662), ktorý o. i. napísal príručku pre hercov Bylina smiechu (Warambegusa, 1642). Vnútorná organizačná štruktúra kjógenu sa začala meniť na začiatku obdobia Tokugawa (aj obdobie Edo, 1603 – 1868), keď šógun Tokugawa Iemicu vydal príkaz na reorganizáciu hereckých rodov, ktoré vytvorili tri herecké školy kjógenu (rjúha): Ókura, Izumi a Sagi. Každá zo škôl si v nasledujúcich troch storočiach vytvorila vlastné, navzájom odlišné úpravy scenárov a dialógov, ako aj hereckú techniku a repertoár každej obsahoval okolo 180 – 250 hier. Na začiatku 20. stor. školy kjógenu fakticky zanikli, v súčasnosti sú opäť činné školy Ókura a Izumi.
Hry kjógenu sa delia na tri základné skupiny: prvú tvoria rola Sanbasó a tanečné výstupy furjú v blahoprajnej hre Okina divadla nó (hogaibito, macutake furjú, curukame furjú), druhú predstavuje tzv. vsunutý kjógen (aikjógen), ktorý sa zväčša hráva medzi prvou a druhou polovicou hry nó, a tretiu tzv. samostatný kjógen (dokuricu kjógen alebo hon kjógen).
V kjógene najčastejšie účinkujú traja alebo štyria herci s vopred vymedzenými rolami protagonistu (šite), protihráča (ado) a vedľajších postáv (koado, tačišú); stvárňujú pánov, sluhov, démonov, zvieratá (opica, kôň, krab, komár, líška) ap. Repertoár kjógenu sa člení podľa úlohy protagonistu (šite), ktorý môže stvárňovať karikatúrnu postavu feudálneho pána (daimjó kjógen), prešibaného sluhu Tarókadžu (šómjó kjógen), ženícha alebo vzdorovitú ženu (muko onna kjógen), karikatúru démona alebo asketického pustovníka (oni jamabuši kjógen), slepca či inak postihnutého človeka (šukke zató kjógen) alebo iné postavy, tzv. ostatné kjógeny (acume kjógen). Štruktúra predstavenia kjógenu je podobná hre nó. Na začiatku sa každá postava predstaví (nanori) a uvedie divákov do deja. V peripetii sa postavy uzmieria (šagiri), prípadne sa na seba hnevajú (šikaridome).
Herci (na rozdiel od drámy nó) nepoužívajú jazyk zo 14. a z 15. stor., ale omnoho živší jazyk zo 17. stor., plne využívajú satiru (zosmiešňujú predstaviteľov moci a sveta duchov), slovné hračky, zvukomalebné slová i jemnú paródiu. Ich prejav je realistickejší, spontánny, neviazaný, naplno prejavujú emócie a pri hre využívajú celý priestor javiska, na ktorom sa pohybujú technikou kĺzavej chôdze v palcových ponožkách tabi. Jednotlivé postavy (hrané len mužmi) často vyjadrujú ľudské slabosti (opilstvo, hlúposť a i.) a humorným pohľadom predstavujú každodenný život obyčajného človeka, čím však nenarúšajú tragickú a poetickú náladu hier nó. Rekvizity, napr. motyka, kosa, rýľ a vejár (najpoužívanejšia rekvizita zastupujúca ostatné), ako aj zriedkavo používané masky (väčšinou drevené tvárové masky starcov, starien, závistlivých žien, démonov, ale aj prevtelených zvierat) sú veľmi jednoduché (pozornosť divákov sa má sústrediť na herectvo).
Frašky kjógen sú populárne dodnes, pričom na javiskách sa uvádzajú tradičné hry, ktorých scenár, ale i hlasový a pohybový prejav sa odovzdávajú v rámci rodov z generácie na generáciu, i tzv. novovytvorené kjógeny (šinsaku kjógen) napísané v súčasnosti s použitím pôvodných scenáristických postupov a realizované klasickou hereckou technikou. R. 2001 bol kjógen (spolu s divadlom nó) zapísaný do Zoznamu majstrovských diel ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva UNESCO. Na Slovensku sa frašky kjógen prvýkrát hrali 2013 v Košiciach (Malé divadlo kjógenu z Brna uviedlo v Štátnom divadle Košice hry Bóšibari a Buaku).
Kjúšu, Kjúšú, Kyúshú — tretí najväčší ostrov Japonska, najjužnejší a najzápadnejší zo štyroch hlavných ostrovov; dĺžka okolo 340 km, šírka do 190 km, rozloha 36 752 km2, 13,062 mil. obyvateľov (2014). Od ostrova Honšu oddelený Šimonoseckým prielivom, od ostrova Šikoku Vnútorným morom, na východe obmývaný Tichým oceánom, na západe a juhozápade Východočínskym morom, na severozápade oddelený Cušimským prielivom a Kórejským prielivom od Kórejskej republiky. Kjúšu sa administratívne člení na 7 prefektúr: Fukuoka, Óita, Saga, Nagasaki, Kumamoto, Mijazaki, Kagošima; ako súčasť geografického regiónu Kjúšu a Okinava sa člení na 8 prefektúr (vrátane prefektúry Okinava tvorenej asi 160 menšími ostrovmi tiahnucimi sa v dĺžke okolo 1 000 km juhozápadne od Kjúšu).
Členité pobrežie (najmä záp. a sev. časť), početné polostrovy (Osumi, Sacuma a i.) a viacero pobrežných ostrovov a ostrovných skupín (Amakusa, Gotó-rettó a i.). Ostrovom prechádza tektonický zlom deliaci územie na sev. časť budovanú prvohornými rulami a metamorfovanými bridlicami a na juž. časť budovanú najmä druhohornými, ale i treťo- a štvrtohornými pieskovcami a metamorfovanými bridlicami. Vrchovinno-hornatinný reliéf, tektonicky aktívne územie, viacero činných sopiek, najvyššia Kujú-san, 1 788 m n. m., je i najvyšším vrchom celého ostrova; v dolinách riek a pozdĺž pobrežia nížiny. Subtropické oceánske podnebie monzúnového typu. Priemerná teplota v januári od okolo 0 °C v pohoriach do 7 °C v nížinách, v júli od 20 °C do 28 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 1 500 – 3 000 mm, v jeseni časté tajfúny. Hustá riečna sieť tvorená krátkymi, na vodu bohatými vodnými tokmi predstavujúcimi významné energetické zdroje, najdlhšou riekou je Čikugo (dĺžka 119 km). Lesy pokrývajú okolo 60 % územia. Viacero národných parkov: Saikai (vyhlásený 1955, rozloha 246 km2), Aso-Kujú (vyhlásený 1934, rozloha 727 km2), Kirišima-Jaku (vyhlásený 1934, 548 km2, súčasťou je ostrov Jakušima, ktorého vnútrozemie bolo 1993 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), Unzen-Amakusa (vyhlásený 1934, rozloha 283 km2).
Pestovanie ryže (dve úrody ročne), sóje, pšenice, jačmeňa, batatov, cukrovej trstiny, repy, tabaku, čajovníka, zeleniny, ovocných drevín; chov dobytka a priadky morušovej; rybolov. Ťažba dreva. Priemysel (sústredený najmä na severozápade) banský (ťažba čierneho uhlia, zlata, rúd zinku, cínu a olova, kaolínu), hutnícky (spracovanie železa), chemický, petrochemický, strojársky, automobilový, kovoobrábací, drevársky, papiernický, potravinársky, keramický. Dobre rozvinutá železničná (sieť vysokorýchlostných železníc Šinkansen) a cestná doprava, spojenie s Honšu mostom a dvoma podmorskými tunelmi (železničný tunel vybudovaný 1941 bol prvým podmorským tunelom na svete), trajektové spojenie s okolitými ostrovmi; hlavné námorné prístavy: Kitakjúšú, Fukuoka, Kagošima, Sasebo. Obyvateľstvo je sústredené najmä na severozápade ostrova. Najväčšie mestá: Fukuoka, Kitakjúšú, Kumamoto, Kagošima, Nagasaki.
Územie Kjúšu bolo osídľované od najstarších čias, v sev. časti ostrova bola rozšírená kultúra lovcov a zberačov džómon, ktorú okolo 3. stor. pred n. l. vystriedala kultúra jajoi. Podľa starojaponských čiastočne mytologických kroník Kodžiki a Nihongi zostúpil z nebies na končiar na západe ostrova Kjúšu Ninigi, vnuk bohyne Slnka Amaterasu-ómikami, ktorého pravnuk Džimmu (vládol 660 – 585 pred n. l.) založil dynastiu vládnucu v Japonsku dodnes. V 1. stor. sa na Kjúšu sformoval administratívny štátny útvar Na (súčasť ríše Wa, čo je v súdobých čínskych kronikách názov Japonska), ktorý je doložený archeologickými nálezmi (zlaté pečatidlo). Zač. 2. stor. si jeden z princov podmanil barbarské kmene na Kjúšu, neskôr sever ostrova začali osídľovať kórejskí migranti. Vo 4. stor. súčasť štátu Jamato (význam 2) s politickým centrom na ostrove Honšu a po reformách Taika (pol. 7. stor.) súčasť centralizovaného japonského štátu (→ Japonsko, Dejiny); ostrov bol nazývaný Cukuši no šima, aj Kjúkoku alebo Kukoku (Deväť provincií), politickým centrom sa stalo mesto Dazaifu.
R. 1274 a 1281 bol ostrov ohrozovaný vojenskými výpravami chána Chubilaja, ktorý sa usiloval podmaniť si Japonsko, obidva pokusy vylodiť sa na severozáp. pobreží Kjúšu však boli neúspešné (→ kamikadze). V 16. stor. prišli na Kjúšu európski misionári (1549 prišiel do Kagošimy jezuita František Xaverský) a obchodníci, na záp. pobreží bol 1571 otvorený prístav Nagasaki (2015 bol s ďalšími 10 lokalitami zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO pod názvom Lokality japonskej priemyselnej revolúcie Meidži), ktorý sa stal centrom obchodu s Portugalčanmi. Pokusy zabrániť šíreniu kresťanstva vyústili do veľkého povstania kresťanských roľníkov 1637 – 38 v oblasti Šimabara na západe Kjúšu, ktoré bolo krvavo potlačené a fakticky znamenalo koniec kresťanstva v Japonsku. V období izolácie Japonska (17. – 19. stor.) bol prístav Nagasaki na ostrove Kjúšu jediným miestom, kde bolo v obmedzenej miere povolené obchodovať s Holanďanmi (obchodná faktória na ostrove Dedžima pri Nagasaki). R. 1877 vypuklo na ostrove tzv. Sacumské povstanie samurajov, počas ktorého sa 20-tis. bývalých sacumských a i. samurajov (šizoku) vydalo z Kagošimy na pochod na Tokio, boli však porazení cisárskou armádou. V 20. stor. na konci 2. svet. vojny bola 9. 8. 1945 na mesto Nagasaki (predtým 6. 8. 1945 na Hirošimu) zvrhnutá jadrová bomba, čo viedlo ku kapitulácii Japonska a ku skončeniu vojny.
kóan [jap.], čín. kung-an — drobný literárny útvar spojený s čínskym čchanovým a japonským zenovým buddhizmom, najmä s japonskou zen-buddhistickou školou rinzai-šú. Slúži ako psychologická pomôcka pre adeptov zenu. Jeho obsah sa viaže na pojmy, príbehy alebo činy zen-buddhistických majstrov, prípadne čerpá zo sútier. Spravidla má formu paradoxného výroku, krátkeho príbehu s otvorenou pointou alebo zdanlivo neriešiteľnej hádanky. Svojím zdanlivým paradoxom či nezmyselnosťou (napr. Ako znie tlesknutie jednej ruky?) pomáha preniesť sa z roviny logického myslenia do intuitívnej roviny. Riešenie kóanu je náplňou meditácií a má za úlohu prinútiť žiaka k prielomu do vyššej duchovnej úrovne, k dosiahnutiu pochopenia (satori, t. j. prehliadnutie, precitnutie). Dôležitým poslaním kóanu je aj pomôcť jednotlivcovi uvedomiť si svoju pravú podstatu tým, že ho privedie k oddeleniu jeho osobného ja od jeho mysle. Pri niektorých kóanoch stráca fakticky ich verbálna rovina význam, pretože ten spočíva v ich skutočnom zažití. Kóan nemožno vyriešiť použitím bežnej logiky, podľa tradície je možné ho pochopiť len z pohľadu osvietenej mysle. Kóany sa pôvodne tradovali ústne, najznámejšou zbierkou kóanov je Ohrada bez brány (Wu-men-kuan, Wumenguan; jap. Mumonkan; 1. pol. 13. stor.; česky 2000 z anglického prekladu ako Ohrada bez brány a 2007 ako Brána bez dveří, preklad Oldřich Král) od čínskeho čchanového mnícha Wu-men Chuej-kchaja (Wumen Huikai, jap. Mumon; *1183, †1260).
Kóbó-daiši — posmrtné meno japonského mnícha a kaligrafa Kúkaia.
kofun [jap.] —
1. mohyla;
2. v archeológii a v dejinách umenia obdobie dejín Japonska medzi 300 n. l. – 600 n. l. charakteristické budovaním mohýl; v historiografii sa toto obdobie nazýva mohylové obdobie a jeho kultúra mohylová kultúra.
Koizumi, Džun’ičiró, 8. 1. 1942 Jokosuka, prefektúra Kanagawa — japonský politik. Študoval na univerzite v Tokiu a Londýne. Ako člen Liberálnodemokratickej strany (Liberal Democratic Party LDP, jap. Džijú minšutó, založená 1955) bol 1972 zvolený do Snemovne reprezentantov (Šúgiin) japonského parlamentu ako poslanec za Kaganawu (pôsobil do 2009). Postupne zastával viacero ministerských funkcií, 1988 – 89 a 1996 – 98 minister zdravotníctva a sociálneho zabezpečenia, 1992 – 93 minister pôšt a telekomunikácií, 2006 minister zahraničných vecí. R. 2001 – 06 predseda LDP a premiér, ktorým sa stal aj na základe svojho programu štrukturálnych reforiem zameraných na oživenie rastu ekonomiky, privatizáciu japonskej štátnej pošty a decentralizáciu štátnej správy. V zahraničnej politike sa usiloval o užšiu spoluprácu s USA, ktoré podporoval v boji proti terorizmu, a o zvýšenie globálnej zodpovednosti Japonska. Do vojny proti Iraku vyslal japonských vojakov, čím sa od ukončenia 2. svetovej vojny Japonsko prvýkrát vojensky angažovalo. Vo funkcii premiéra opakovane (šesťkrát) navštívil kontroverznú japonskú svätyňu Jasukuni, čo vyvolalo zhoršenie vzťahov s Kórejskou republikou a Čínou a masové protijaponské protesty v Číne.
koku [jap.] — staršia japonská jednotka objemu (asi 180,4 l) používaná približne v 7. – 19. stor.
Kongó budži — buddhistický kláštorný komplex v Japonsku na polostrove Kii ostrova Honšu na posvätnej hore Kója. Na mieste dnešného komplexu bolo v roku 816 mníchom Kúkaiom založené centrum ezoterického smeru mikkjó (tzv. tajné učenie) buddhistickej sekty šingon-šú. Jeho význam vzrástol počas obdobia Heian (794 – 1185); súčasné jednotné pomenovanie Kongó budži vzniklo až v ére Meidži (1868 – 1912). Kláštorný komplex, ktorý patrí v súčasnosti k najrozsiahlejším a najposvätnejším náboženským centrám Japonska, pozostáva z viac ako 100 chrámových a kláštorných stavieb. V roku 2004 bol v rámci súboru pamiatok s názvom Posvätné miesta a pútnické cesty v pohorí Kii zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Konoe, Fumimaro, 12. 10. 1891 Tokio – 16. 12. 1945 tamže — japonský politik. Pochádzal z prostredia cisárskeho dvora. Od roku 1916 bol členom, od roku 1933 predsedom hornej komory parlamentu (Diet), v rokoch 1937 – 39 a 1940 – 41 predsedom vlády. V roku 1919 bol členom japonskej delegácie na Parížskej mierovej konferencii. Do funkcie premiéra bol vymenovaný (1937) v zložitom období, predpokladalo sa, že zjednotí národ a dokáže udržať armádu, aby sa nepokúsila o vojenský prevrat. Počas svojho pôsobenia vytvoril politickú organizáciu Asociácia na podporu trónu (Taisei jokusankai, 1940), ktorá sa stala nástrojom totalitnej kontroly štátu nad obyvateľstvom, zároveň však dokázala zabrániť armáde v absolútnom prevzatí moci nad štátom. V zahraničnopolitickej oblasti sa dal zatiahnuť do neúspešnej druhej japonsko-čínskej vojny (1937 – 45), ktorá vyostrila vzťahy medzi Japonskom a USA. Z postu premiéra rezignoval v októbri 1941, keď zlyhalo jeho úsilie o mierové riešenie napätej situácie. Počas vojny v Tichomorí (→ druhá svetová vojna) bol pod dozorom armády, v roku 1944 sa podieľal na páde vlády premiéra Hidekiho Tódžóa. Po vojne bol v roku 1945 krátko ministrom vo vláde Naruhika Higašikuniho, po obvinení z vojnových zločinov spáchal samovraždu.