Kilikia

Kilikia, aj Cilícia, lat. Cilicia — historické územie v dnešnom Turecku v juhovýchodnej časti Malej Ázie (Anatólie) na pobreží Stredozemného mora, približne dnešné provincie Adana a Mersin. Na severe susedilo s Kapadóciou, s ktorou bolo spojené Kilikijským priesmykom (lat. Pylae Ciliciae, dnes Gülecký priesmyk, tur. Gülek Boğazı) v pohorí Taurus, na juhovýchode so Sýriou, s ktorou ho spájal Sýrsky priesmyk (lat. Pylae Syriae, dnes Belenský priesmyk, tur. Belen Geçidi) v pohorí Amanus. Cez priesmyky viedli vojenské a obchodné cesty z hornatého územia s bohatými lesmi do prímorskej úrodnej nížiny Çukurova.

V 2. polovici 2. tisícročia pred n. l. bolo územie Kilikie pod názvom Kizzuwatna (Kizvatna) súčasťou Chetitskej ríše. Po jej páde (okolo 1200 pred n. l.) sa tam vytvorili neskorochetitské mestské štáty Kue, Chilakku (Khilakku, odtiaľ grécky názov Kilikie) a Gurgum obývané Luvijcami (→ Chetiti). V asýrskych písomných prameňoch sa Kilikia spomína v polovici 9. stor. pred n. l. V 8. a 7. stor. pred n. l. si asýrski panovníci podmanili východnú časť Kilikie (Kue), západná časť (Chilakku) si udržala nezávislosť. Koncom 1. stor. pred n. l. grécky geograf Strabón nazýval východnú časť Kilikie zahŕňajúcu hornaté oblasti a pobrežnú nížinu Kilikia Pedias (Rovinatá Kilikia) a hornatú západnú časť Kilikia Tracheia (Drsná Kilikia). Približne od 40. rokov 6. stor. pred n. l. bola Kilikia pod vládou Perzskej ríše, 333 pred n. l. ju dobyl Alexander III. Veľký, po jeho smrti patrilo územie Seleukovcom, ktorí oň súperili s Ptolemaiovcami. Obyvatelia Kilikie sa živili chovom koní a kôz, v nížinách poľnohospodárstvom, v prímorských oblastiach pirátstvom (tzv. kilikijskí piráti), ktoré sa rozmohlo najmä po smrti Antiocha IV. Epifana (164 pred n. l.). Významné mestá: Tarsos (dnes Tarsus), Soloi (dnes Viranşehir, západne od Mersina); od obdobia helenizmu bola dôležitým prístavom Seleukia (gr. Seleukeia, dnes Silifke) na rieke Kalykadnos (dnes Göksu). Od konca 2. stor. pred n. l. a v priebehu 1. stor. pred n. l. sa západná časť Kilikie postupne dostala pod nadvládu Rimanov, východná časť sa 84 pred n. l. stala súčasťou Veľkého Arménska. R. 67 pred n. l. zlikvidoval rímsky veliteľ Pompeius (Magnus) základne kilikijských pirátov, čím dosiahol podrobenie celého územia (rozšíril ho pozdĺž pobrežia až k Lýkii a smerom do vnútrozemia pripojil oblasti Lykaonie, Pisidie a južnej Frýgie). Po Caesarovej smrti bola Kilikia administratívnou súčasťou Sýrie, samostatnou rímskou provinciou sa znova stala 72 n. l. (hlavné mesto Tarsos), 408 bola rozdelená na dve časti (Kilikia I., lat. Cilicia Prima, hlavné mesto Tarsos, a Kilikia II., lat. Cilicia Secunda, hlavné mesto Anazarbus, dnes Anavarza), rozkvet zaznamenala v 5. a 6. stor. Okolo 700 dobyli územie Arabi, 965 byzantský cisár Nikefor II. Fókas. Počas byzantskej nadvlády boli moslimovia z územia Kilikie vyhnaní a začali tam prichádzať kresťania z Arménska a zo Sýrie. Príchod Arménov do Kilikie ešte vzrástol po vpádoch tureckých Seldžukovcov do Arménska (1048, 1049, 1054) a po jeho dobytí (1064).

Po bitke pri Mantzikerte (1071), v ktorej Byzantská ríša utrpela od Seldžukovcov porážku, sa byzantská moc v oblasti Kilikie oslabila, čo využili niektoré mocné arménske rody a začali vytvárať nezávislé panstvá (prvé bolo vytvorené 1078, okolo 1095 ich jestvovalo asi 6). Z nich dominantné postavenie získalo Arménske kniežatstvo v Kilikii (založené okolo 1080) na čele s dynastiou Rubenovcov (1080 – 1219), ktorých moc sa opierala o pomerne silnú armádu (asi 30-tis. vojakov) a opevnené hranice. Mocného spojenca získalo aj v križiakoch, ktorí vytvorili okolo Kilikie Edesské grófstvo a Antiochijské kniežatstvo. Najväčší rozkvet kniežatstva nastal počas vlády posledného vládcu Rubenovcov Levona II. (*1150, †1219, vládol od 1187, korunovaný 1198), ktorý zväčšil kilikijské územie a vďaka podpore nemeckého cisára Friedricha I. Barbarossu a jeho syna Henricha IV. sa stalo Kilikijským arménskym kráľovstvom na čele s kráľom Levonom II. (kráľa v Kilikii neoficiálne uznávali aj Arméni vo vlastnom Arménsku). Hlavným (sídelným) mestom sa stal Sis (v súčasnosti Kozan, provincia Adana, Turecko), kam bolo 1293 prenesené aj sídlo arménskeho patriarchu (katholika; 1441 prenesené do arménskeho Ečmiadzinu, kde je i v súčasnosti). Po Levonovej smrti začala v kráľovstve vládnuť dynastia Hethumovcov (1226 – 1341), ktorá nadviazala priateľské vzťahy s Mongolmi zabezpečujúcimi ochranu kráľovstva pred egyptskými mamlúkmi, ktorí prvýkrát vpadli do Kilikie 1266 po porážke Mongolov. Po nástupe proeurópskej dynastie Lusignanovcov (1341), ktorí sa v krajine pokúšali presadiť katolicizmus, nastali rozpory. Nestabilita v kráľovstve prispela k jeho oslabeniu a napokon aj k dobytiu Sisu mamlúkmi (1375), kráľ Levon VI. (*1342, †1393, vládol 1374 – 75) bol zajatý a odvlečený do Káhiry. Od 1515 bola Kilikia súčasťou Osmanskej ríše až do jej zániku a titul kilikijských kráľov prešiel na cyperských Lusignanovcov.