Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – Ázia - Arménsko

Zobrazené heslá 1 – 10 z celkového počtu 10 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Ani

Ani — zaniknuté arménske mesto v dnešnom východnom Turecku v provincii Kars pri hraniciach s Arménskom, v súčasnosti významná archeologická lokalita.

Opevnené mesto sa rozprestieralo na plošine približne trojuholníkového tvaru chránenej údoliami riek Arpaçay a Alacaçay. V 5. stor. tam bola založená pevnosť (neskôr prebudovaná na citadelu). R. 961 – 1045 za vlády dynastie Bagratovcov hlavné mesto arménskeho kráľovstva, najväčší rozkvet dosiahlo v období vlády kráľa Gagika I. (vládol 989 – 1020, v tomto období vznikli aj najvýznamnejšie stavby). Od 992 sídlo patriarchu Arménskej apoštolskej cirkvi. Do 14. stor. prekvitalo ako významné stredisko medzinárodného obchodu na obchodných cestách medzi Ďalekým východom a Západom. R. 1045 dobyté Byzantskou ríšou, 1064 Seldžukovcami, od 1119 rozkvet v rámci gruzínskeho kráľovstva, 1198/99 pripadlo arménsko-gruzínskej dynastii Zakharjanovcov (13. – 14. stor.), 1239 dobyté Mongolmi, 1380 vojskami Timúra. Po niekoľkých zemetraseniach v 14. – 15. stor. (jedno z najväčších bolo 1319) a po presune trasy obchodných ciest smerom na juh začalo upadať, opustené v 1. pol. 18. stor. V 19. stor. objavené európskymi cestovateľmi (správy o pamiatkach prvýkrát publikované 1861), od konca 19. stor. tam prebiehal archeologický výskum, v 1. pol. 20. stor. poškodené tureckou armádou, počas 20. stor. bolo vzhľadom na to, že sa nachádza v pohraničnej oblasti, takmer neprístupné (viaceré stavby zanikli ešte aj počas 20. stor.).

V literárnych prameňoch nazývané mesto 1 001 kostolov (najstaršie sú doložené zo 7. stor.). Podľa opisu arménskeho kronikára Matúša z Edessy (Mathevos Urhajeci, †1144) bolo Ani 1004 mestom s 50 bránami, 100 palácmi, 10-tis. obytnými domami a viac ako 100-tis. obyvateľmi (v tom čase niekoľkonásobne viac ako ktorékoľvek európske mesto). Jeho jadro tvorila citadela opevnená dvojitým pásom hradieb s baštami, vybudovaná v 2. pol. 10. stor. rozšírením pôvodnej pevnosti. V meste sa nachádzalo aj množstvo remeselníckych dielní, obchodov, skladov, kúpeľov, ubytovní a i. stavieb. Väčšina stavieb bola postavená z miestneho kameňa, mnohé mali bohatú architektonickú výzdobu a nápisy. V meste bolo aj viacero mostov s rozponom viac ako 30 m.

Pre sakrálnu architektúru Ani sú typické plytké slepé arkády na fasádach a na tambure kupoly (tzv. architektonická škola Ani). V tesnej blízkosti mesta (pôvodne súčasť stredovekého Ani) sa nachádza množstvo do skaly vyhĺbených obydlí, okolo 30 chrámových komplexov s kaplnkami (v niektorých sa zachovala pôvodná fresková výzdoba), niekoľko karavanserailov, hrobiek, stajní a holubníkov, ktoré tvorili podzemné, do skaly vytesané mesto.

Archeologická lokalita opevneného mesta s ruinami viacerých kamenných sakrálnych a profánnych stavieb sa rozprestiera na území okolo 162 ha na plošine približne trojuholníkového tvaru. Zachovali sa zvyšky okolo 12 chrámov najmä z 10. – 11. stor. K najvýznamnejším patrí Katedrála sv. Bohorodičky (arménsky Surp Astvacacin, najväčšia zachovaná stavba, vybudovaná 989 – 1001, navrhol ju arménsky architekt Trdat). Najlepšie zachovaným je Chrám sv. Gregora Lusavoriča, ktorý dal postaviť bohatý obchodník Tigran Honents (stavba ukončená 1215, zachovala sa pôvodná architektonická výzdoba vysokej umeleckej úrovne a fragmenty fresiek). Ruiny Chrámu Krista Vykupiteľa (arménsky Surp P’rkič, 1035/36, monumentálna centrála s 9 apsidami zaklenutá kupolou; pôvodne sa v ňom nachádzal fragment relikvie Kristovho kríža privezený z Konštantínopola). Ruiny Chrámu sv. Gregora Lusavoriča rodu Abughamrencovcov (pred 994, centrála so 6 apsidami zaklenutá kupolou). Z Chrámu sv. apoštolov (okolo 1031; tzv. štvorlístkový, resp. tetrakonchový pôdorys s 5 kupolami) sa zachovala bohato zdobená predsieň (arménsky gavit) z 13. stor. Ruiny niekoľkých menších chrámov sa nachádzajú aj na citadele. Zvyšky kamenných hradieb s baštami (budované od 2. pol. 10. stor.) a ruiny viacerých menších sakrálnych (o. i. aj mešita z 11. – 12. stor., pôvodne stavba neznámeho určenia z 11. stor., ku ktorej bol 1072 pristavaný minaret) i profánných stavieb (napr. kúpeľov).

K najvýznamnejším stavbám, ktoré sa nezachovali, patril Chrám sv. Gregora Lusavoriča (arménsky nazývaný aj Gagkašen), ktorý navrhol Trdat (1001 – 10, jeho stavbu inicioval kráľ Gagik I.). R. 2016 bola lokalita zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Argišti I.

Argišti I. — kráľ Urartu (785 – 753 pred n. l.), syn kráľa Menua. Upevnil a rozšíril urartskú ríšu na sever až po jazero Sevan, na juhu porazil Asýrčanov. R. 782 pred n. l. založil pevnosť Erebuni, 775 pred n. l. v centre Araratskej roviny mesto Argištichiníli (Armavir), neskoršie hlavné mesto arménskeho štátu.

arménske písmo

arménske písmo, arménsky hajoc ajbuben — osobitná abeceda vytvorená 405 Mesropom Maštocom podľa fonetického systému arménskeho jazyka. Skladá sa z 38 písmen (pôvodne ich bolo 36). Rozlišujú sa veľké a malé písmená, píše sa vodorovne zľava doprava. Pôvod arménskeho písma vyvolával už dávnejšie diskusie vo vedeckom svete. Hovorí sa o gréckom pôvode či vzore, no o rozsahu gréckeho vplyvu sa polemizuje. Arménske písmená sa odvodzujú aj od semitského (aramejského) písma. Arménske písmo možno označiť za originálny výtvor, hoci sa pri jeho vzniku uplatnili skúsenosti so známymi systémami, najmä s gréckym a perzským písmom.

Arménsko

Arménsko, Arménska republika, arménsky Hajastan, Hajastani Hanrapetut’jun, Hayastan, Hayastani Hanrapetut’yun — štát v juhozáp. Ázii v Zakaukazsku. Hraničí s Gruzínskom, Azerbajdžanom, Tureckom a Iránom. Administratívne členenie: 10 provincií a územie hlavného mesta.

Hornatý povrch, priemerná nadmorská výška dosahuje 1 800 m, 90 % územia leží nad 1 000 m n. m. Najnižším miestom je dolina rieky Araks (400 m n. m.), najvyšším bodom vrch Aragac (4 090 m n. m.). Väčšinu územia vypĺňa Arménska vysočina, na severe sa tiahnu pásma Malého Kaukazu, na juhozápade medzihorská Arakská rovina. Podnebie je mierne až subtropické, ale suché, kontinentálne. Priemerné júlové teploty 24 – 26 °C, januárové -6 °C, v horách až -14 °C, ročný úhrn zrážok 200 – 500 mm. Hlavná rieka Araks tvorí hranicu s Tureckom a s Iránom. Jej najvýznamnejším prítokom je rieka Hrazdan, na ktorej je vybudovaná Sevansko-hrazdanská kaskáda (v dĺžke 100 km má rieka spád 1 000 m); jazero Sevan (ako súčasť Sevansko-hrazdanskej kaskády) je intenzívne využívané na výrobu elektrickej energie a na zavlažovanie, čo spôsobuje pokles jeho hladiny. Rastlinstvo a pôda sú rozložené podľa vertikálnych pásem. Najrozšírenejšie je stepné pásmo, ktoré zaberá 50 % územia krajiny (vo výškach do 1 900 m n. m), lesné pásmo zaberá 30 % rozlohy (vo výškach 1 900 – 2 000 m n. m.), nad pásmom lesa sú alpské lúky. Prevláda stepné a polopúšťové suchomilné rastlinstvo, opadavé lesy sú len na severe v horách Malého Kaukazu, umelo zavlažované oblasti Araratskej roviny s pôvodnou, prirodzenou polopúšťovou vegetáciou sú intenzívne poľnohospodársky využívané. K významným chráneným územiam patria národný park Sevan v priľahlom území jazera Sevan (1 500 km2, vyhlásený 1978), národný park Dilidžan na sev. svahoch Malého Kaukazu (240 km2, vyhlásený 1958 ako prírodná rezervácia, 2002 NP) a prírodná rezervácia Chosrov v Gegamskom chrbte (234 km2, vyhlásená 1958).

Priemyselno-poľnohospodársky štát. V priemysle pracuje 17 %, v poľnohospodárstve 39 %, v službách 44 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2011). Na tvorbe HDP sa priemysel podieľa 28,7 %, poľnohospodárstvo 19,4 %, služby 51,9 % (2015). Základom priemyselnej výroby sú energetický (i napriek tomu, že krajina nemá overené zásoby fosílnych palív) a ťažobný priemysel. Na celkovej produkcii 8,036 mld. kWh elektrickej energie sa 41,9 % podieľajú tepelné elektrárne (najväčšie v Jerevane a Hrazdane), 30,1 % hydroelektrárne (11 hydroelektrární vrátane 8 hydroelektrární Sevansko-hrazdanskej kaskády), 27, 9 % jadrová eletráreň (jediná jadrová elektráreň 36 km západne od Jerevanu), 0,1 % veterná elektráreň (2011); plánované je vybudovanie solárnej elektrárne. Ťažobný priemysel, ktorý sa na tvorbe HDP podieľa 3,1 % (2017), využíva ložiská molybdenitu, medi, zinku, zlata, striebra, olova, rúd železa, nefelínov a stavebných materiálov (mramor, tufy, pemza, perlit); opracúvanie surových diamantov. Rozvinutý priemysel hutnícky (spracovanie medi v Alaverdi a v Kapane, medi a molybdénu v Kadžarane a v Agaraku), chemický (výroba syntetického kaučuku a gumársky priemysel v Jerevane, výroba syntetických vláken vo Vanadzore), strojársky (výroba obrábacích strojov a nákladných automobilov v Jerevane, Gyumri a Vanadzore), elektrotechnický, stavebných materiálov, obuvnícky, textilný (najmä bavlnársky v Gyumri), odevný, potravinársky (výroba vín a koňakov, konzervárenský, mäsový a mliekarský priemysel), tabakový. V poľnohospodárskej výrobe má dominantné postavenie rastlinná výroba, ktorá tvorí 53 % poľnohospodárskej produkcie. Poľnohospodárska pôda zaberá 59,7 % rozlohy krajiny (orná pôda 15,8 %, trvalé pasienky 42 %, zavlažovaných je 60 % pôdy; 2014). Pestuje sa pšenica, jačmeň, figovník, granátovník, olivovník, marhule, broskyne, orech kráľovský, duly, zelenina, zemiaky, cukrová repa, bavlník, tabak; významné vinohradníctvo (dve tretiny vinohradov sa rozprestierajú na Araratskej rovine, kde sa pestuje vinič až do výšky 1 400 m n. m.). Na vysoko položených plošinách a v pohoriach chov hovädzieho dobytka a oviec. Arménsko je i napriek svojim prírodným a kultúrnym pozoruhodnostiam a bezpečnosti menej navštevovanou krajinou zahraničnými turistami, návštevnosť má však stúpajúcu tendenciu (1,5 mil. zahraničných turistov, 2017). Krajina má 7 792 km ciest (2013; 2012 sa začalo budovanie automobilovej cesty Sever – Juh, plánované dobudovanie 2019), 780 km železničných tratí (2014), 11 letísk (z toho 10 so spevnenou pristávacou dráhou, 2 medzinárodné letiská – v Jerevane a v Gyumri; 2013), 3 838 km plynovodov (2017). Dovoz ropy, zemného plynu, potravín, živých zvierat, strojov a zariadení, chemických výrobkov, dopravných prostriedkov, diamantov, farmaceutických výrobkov. Vývoz minerálnych produktov, kovov, diamantov, potravín, tabakových výrobkov, elektrickej energie. Obchodní partneri: Rusko, Čína, Nemecko, Turecko, Bulharsko, Irán.

Obyvateľstvo: viac ako 95 % Arménov, ďalej Kurdi, Rusi a i. (2011). Náboženstvo: 92,5 % príslušníkov Arménskej apoštolskej cirkvi, ďalej príslušníci Arménskej katolíckej cirkvi, rímski katolíci, evanjelici a i. (2011). Podiel mestského obyvateľstva: 63 % (2015). Do výšky 1 000 m n. m. žije 90 % obyvateľov. Najväčšie mestá: Jerevan, Gyumri, Vanadzor, Vagaršapat (Ečmiadzin),

— Územie súčasného Arménska patrí k najstarším centrám svetovej civilizácie. Osídlené už v 4. – 3. tisícročí pred n. l., v 13. stor. pred n. l. vytváranie kmeňových zväzov. Najstaršími štátnymi útvarmi kmeňov žijúcich na Arménskej vysočine boli Hajasa (2. – 1. tisícročie pred n. l.), Nairi (11. – 9. stor. pred n. l.) a v oblasti Vanského jazera a jazera Sevan najmocnejší z nich, ríša Urartu (9. – 6. stor. pred n. l.) rozvrátená Médskou ríšou. V 6. – 3. stor. pred n. l. územie pod vplyvom perzských Achajmenovcov, neskôr Seleukovcov. V 2. pol. 1. tisícročia formovanie arménskeho národa. V 6. stor. pred n. l. sa v oblasti Arménskej vysočiny začal vytvárať nový štátny útvar Veľké Arménsko (6. stor. pred n. l. – 387), najväčší rozkvet za Tigrana II. Veľkého (95 – 56 pred n. l.), keď bolo jedným z najmocnejších štátov helénskeho obdobia. V jeho susedstve na hornom toku Eufratu vytvorený 332 pred n. l. ďalší samostatný štátny útvar Malé Arménsko, ktoré koncom 2. stor. pred n. l. podľahlo Pontskej ríši. Od 1. stor. pred n. l. Arménsko objektom bojov medzi Partskou ríšou a Rímom, Parti napokon Rimanov z Arménska vyhnali a na arménsky trón nastúpila arménska vetva partských Arsakovcov. Na začiatku nášho letopočtu sa v Arménsku formovali a rozvíjali feudálne vzťahy; obdobie boja o zachovanie centralizovaného štátu. V 2. pol. 3. stor. bolo Arménsko závislé od perzských Sásánovcov. R. 301 arménsky kráľ Trdat III. Veľký (gr. Tiridatés III.) s cieľom zabrániť asimilácii arménskeho národa vyhlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo. R. 387 Arménsko rozdelené medzi Perziu a Rímsku, neskôr Byzantskú ríšu. K zachovaniu a k renesancii duchovného života Arménska prispelo vytvorenie arménskeho písma Mesropom Maštocom (405). Odpor Arménska proti Peržanom vyvrcholil 451 Avarajrskou bitkou pod vedením Vardana Mamikonjana. V 8. – 9. stor. Arméni pod nadvládou Arabov, 866 – 1045 za vlády dynastie Bagratovcov obnovili svoju samostatnosť; rozkvet obchodu a kultúry. Zakladali kolónie po celej Prednej Ázii, v Kyjeve a v Novgorode. Posledný arménsky štát vznikol okolo 1080 v Kilikii (juhových. časť Malej Ázie) s hlavným mestom Sis (v súčasnosti Kozan, provincia Adana, Turecko), padol 1375. Arménsko sa stalo korisťou Seldžukovcov, neskôr Mongolov. R. 1639 rozdelené, záp. časť pripadla Osmanskej ríši, vých. časť Perzii.

Rozvoj národnooslobodzovacieho hnutia. R. 1805 – 28 bolo vých. Arménsko pripojené k Rusku, 1849 vytvorená Arménska gubernia. V dôsledku likvidačnej politiky osmanskej sultánskej vlády 1894 – 96 zahynulo pri pogromoch vyše 300-tis. Arménov žijúcich na území Osmanskej ríše. Po spustošení Sasunu predstavitelia anglickej, francúzskej a ruskej vlády vytvorili v januári 1895 komisiu, ktorá sa zaoberala tzv. arménskou otázkou, a program reforiem pre záp. Arménsko (Májový program) odovzdala sultánovi. Napriek tomu, že ho sultán podpísal, situácia záp. Arménov sa nezlepšila. Genocída Arménov v Turecku vyvrcholila 1915, keď Turci pod zámienkou presídľovania z frontového pásma vyvraždili 1,5 mil. Arménov a 600-tis. ľudí bolo násilne vysťahovaných do neúrodných oblastí. V apríli 1917 vo vých. Arménsku získala moc strana Dašnakcuthjun (→ dašnaci), ktorá 28. 5. 1918 vyhlásila samostatnú Arménsku republiku. Podľa Sèvreskej zmluvy z 10. 8. 1920 Turecko potvrdilo samostatnosť Arménska a jeho prístup k moru. Nová kemalovská turecká vláda však zmluvu neuznala a odmietla Arménom nechať územie východotureckých vilájetov. V septembri – novembri Turci porážali Arménov a postupovali k Jerevanu. Dašnaci museli pristúpiť na podmienky Turecka a 2. decembra bol uzavretý Alexandropolský mier. Ten však už nebol právoplatný, lebo 29. novembra bola v Arménsku nastolená sovietska moc, ktorá jeho podmienky neuznala. Arménsko-turecké vzťahy boli potom 1921 upravené novými zmluvami medzi sovietskym Ruskom a Tureckom (16. 3.) a medzi zakaukazskými republikami a Tureckom (13. 10.). R. 1922 – 36 Arménsko súčasťou Zakaukazskej federácie, od decembra 1936 do 1990 zväzová republika v rámci ZSSR.

R. 1988 vypukol medzi Arménskom a Azerbajdžanom konflikt o Náhorný Karabach, nasledoval útek obyvateľov opačnej národnosti z obidvoch republík, 1989 Azerbajdžan zablokoval prístupové trasy do Arménska, čo spôsobilo katastrofálne problémy so zásobovaním, 1990 bola do konfliktovej oblasti nasadená sovietska armáda, 1994 prímerie sprostredkované Ruskom a OBSE. Arménsko, ktoré patrilo k hospodársky najrozvinutejším republikám ZSSR, sa v dôsledku tohto konfliktu stalo jednou z najchudobnejších bývalých sovietskych republík. R. 1990 prvé parlamentné voľby, Arménsko zvrchovaný štát v rámci sovietskej federácie, od septembra 1991 nezávislá Arménska republika (prezident L. Ter-Petrosjan), člen SNŠ. Vo voľbách 1995 zvíťazil pravicový blok Arménske všenárodné hnutie, opozičnou stranou bola Národná demokratická únia. Tradičná arménska politická strana Arménska revolučná federácia bola obvinená z politických vrážd 1994 a z volieb vylúčená. R. 1998 po nezhodách medzi prezidentom a vládou v otázkach riešenia karabašského konfliktu vynútená demisia prezidenta L. Ter-Petrosjana a predčasné prezidentské voľby. Ich víťaz, dovtedajší úradujúci premiér Robert Sedraki Kočarjan (*1954) pochádzajúci z Náhorného Karabachu, patril k zástancom rýchleho silového ukončenia konfliktu v Náhornom Karabachu. Bol najkontroverznejším prezidentom Arménskej republiky. Počas jeho úradovania 27. októbra 1999 vtrhla do parlamentu skupina teroristov a zastrelila premiéra Vazgena Sarkisjana, predsedu národnej rady Karena Demirdžjana (*1932, †1999), ministra Leonarda Petrosjana (*1953, †1999) a ďalších piatich poslancov. R. 2008 Kočarjana nahradil Serž Sarkisjan. — Arménsko je parlamentná republika, hlavou štátu prezident volený na 5 rokov. Zákonodarným orgánom je parlament (Najvyššia rada), ktorý má 105 poslancov volených obyvateľstvom, voľby sa konajú každých 5 rokov.

Arménsko, prezidenti
1991 – 1998 Levon Ter-Petrosjan
1998 – 2008 Robert Sedraki Kočarjan
od 2008 Serž Sarkisjan

Arménsko, predsedovia vlády
1991 – 1991 Vazgen Manukjan
1991 – 1992 Gagik Harutjunjan
1992 – 1993 Chosrov Harutjunjan
1993 – 1996 Hrant Bagratjan
1996 – 1997 Armen Sarkisjan
1997 – 1998 Robert Sedraki Kočarjan
1998 – 1999 Armen Darbinjan
1999 – 1999 Vazgen Sarkisjan
1999 – 2000 Aram Sarkisjan
2000 – 2007 Andranik Margarjan
2007 –2008 Serž Sarkisjan
2008 – 2014 Tigran Sarkisjan
2014 – 2016 Hovik Abrahamjan
od 2016 Karen Karapetjan

Gregor Lusavorič

Gregor Lusavorič, sv., aj Gregor Osvietiteľ, Grigor Partev, okolo 240 – 325 — prvý patriarcha (katolikos) Arménskej apoštolskej cirkvi. Podarilo sa mu upevniť v krajine vplyv kresťanstva, ktoré sa v Arménsku šírilo už od 2. stor. Podľa arménskej tradície pochádzal z partského rodu (odtiaľ Partev) príbuzného s arménskym kráľovským rodom a ako jediný z rodiny zostal nažive potom, čo jeho otec zavraždil arménskeho kráľa Chosrova II. (gr. Chosroés, vládol 279/280 – 287). Ukryli ho v Caesarei Cappadociae (dnes Kayseri v Turecku), kde bol vychovávaný ako kresťan. Do Arménska prišiel s Chosrovovým synom, kráľom Trdatom III. (IV.) Veľkým (gr. Tiridatés), ktorý dobyl naspäť otcovu ríšu. Pretože sa Gregor Lusavorič odmietol vzdať kresťanskej viery, kráľ Trdat ho dal mučiť a ako syna vraha svojho otca uväzniť.

Podľa kronikára Agathangegha trpel kráľ ťažkou duševnou chorobou a vyliečil sa až po modlitbách väzneného Gregora Lusavoriča. Z vďačnosti sa dal pokrstiť a 301 vyhlásil kresťanstvo za oficiálne štátne náboženstvo. Gregor Lusavorič po prepustení z väzenia (v tom čase ešte nebol kňazom) išiel do Caesarey Cappadociae, kde ho vysvätili za episkopa a stal sa prvým katolikom v Arménsku. Vypracoval množstvo cirkevnoprávnych predpisov (kánonov) a homílií. Zasvätená mu je bazilika v Ečmiadzine postavená na mieste, ktoré mu podľa legendy označil sám Hospodin. Uctievaný v arménskej apoštolskej, ruskej pravoslávnej i v katolíckej cirkvi. Sviatok 13. októbra, podľa pravoslávneho kalendára 30. septembra.

Hajastan

Hajastan — arménske pomenovanie Arménska, resp. územia obývaného Arménmi (1. tisícročie pred n. l.), podľa tradície odvodené z mena prvého arménskeho kráľa Hajka; analogicky sú odvodené aj mená Haj (Armén) a plurál Hajer (Arméni). Slová Armén a Arménsko pochádzajú z aramejčiny, odkiaľ ich prevzali Peržania a následne Gréci.

Hajk

Hajk — podľa arménskej tradície prvý kráľ a zakladateľ Arménska (→ Hajastan). Hajk cestoval z Babylonu na sever do krajiny Ararat, usadil a opevnil sa na južnej hranici Urartu v nehostinnom kraji Šubria, kde vytvoril so svojimi potomkami a rodinou prvé arménske kráľovstvo (približne v 8. stor. pred n. l.). Z jeho mena sú odvodené arménske slová Haj (Armén) a Hajer (Arméni).

Hakob Meghapart

Hakob Meghapart, Jakub Hriešny, 14./15. stor. — prvý arménsky kníhtlačiar nazývaný aj arménsky Gutenberg. Prezývku Meghapart (Hriešny) si dal zrejme sám zo skromnosti. R. 1511 alebo 1512 vytlačil v Benátkach prvú knihu v arménčine, ktorá bola modlitebná kniha a almanach Piatková kniha (Urbathagirkh). Nasledovala antológia medicíny a astrológie pod názvom Astrologické predpovede (Achtarkh), kniha Jasný a krátky kalendár cirkevných sviatkov (Parzatumar) bola kombináciou kalendára a almanachu a Kniha piesní (Tagharan) antológiou diel stredovekých arménskych básnikov (Nersesa Šnorhaliho, Frika, Hovhannesa Thlkuranciho a Mkrtiča Naghaša).

Kapan

Kapan, do 1990 Kafan, Ghapan — mesto v juž. časti Arménska, administratívne stredisko provincie Sjunik; 46-tis. obyvateľov (2011). Priemysel banský, hutnícky (farebná metalurgia, tradičné spracovanie medi), textilný, nábytkársky, potravinársky.

Prvé písomné zmienky o pôvodnom meste pochádzajú z 5. stor. R. 970 sa stalo hlavným mestom Sjunikského (aj Bachkského) kráľovstva (v rámci ríše Bagratovcov) založeného vládcom Sjuniku, kniežaťom Smbatom Sjunim (Smbat I., 970 – 998), ktorý sa vyhlásil za kráľa a preniesol svoje sídlo z mesta Vajk do Kapanu. Po krátkom období rozkvetu ho 1003 dobyli seldžuckí Turci a stratil svoje postavenie, po prenesení sídla kráľovstva do pevnosti Bagaberd (asi 14 km severozáp. od Kapanu) sa z neho postupne stala obec (z pôvodného mesta sa zachovali ruiny pevnostného múru a niekoľkých domov). V 20. rokoch 18. stor. stredisko národnooslobodzovaích bojov Arménov pod vedením Davith-Beka proti iránskym (perzským) a tureckým dobyvateľom.

Dnešný Kapan leží asi 15 km od pôvodného Kapanu, vznikol v 19. stor. zlúčením viacerých obcí, od 1938 mesto. V okolí sa nachádzajú bohaté ložiská farebných kovov (najmä meď a molybdén), ktoré sa na obchodné účely začali ťažiť v 90. rokoch 19. stor., v 1. pol. 20. stor. bol v meste vybudovaný závod na spracovanie medi. V blízkosti sa nachádza kláštor Vahanavank s Chrámom sv. Gregora Lusavoriča (založený zač. 10. stor., prestavaný v 12. – 13. stor., reštaurovaný v 2. pol. 20. stor.) a ruiny pevnosti Bagaberd (pravdepod. založená vo 4. stor., deštruovaná 1170).

Kilikia

Kilikia, aj Cilícia, lat. Cilicia — historické územie v dnešnom Turecku v juhovýchodnej časti Malej Ázie (Anatólie) na pobreží Stredozemného mora, približne dnešné provincie Adana a Mersin. Na severe susedilo s Kapadóciou, s ktorou bolo spojené Kilikijským priesmykom (lat. Pylae Ciliciae, dnes Gülecký priesmyk, tur. Gülek Boğazı) v pohorí Taurus, na juhovýchode so Sýriou, s ktorou ho spájal Sýrsky priesmyk (lat. Pylae Syriae, dnes Belenský priesmyk, tur. Belen Geçidi) v pohorí Amanus. Cez priesmyky viedli vojenské a obchodné cesty z hornatého územia s bohatými lesmi do prímorskej úrodnej nížiny Çukurova.

V 2. polovici 2. tisícročia pred n. l. bolo územie Kilikie pod názvom Kizzuwatna (Kizvatna) súčasťou Chetitskej ríše. Po jej páde (okolo 1200 pred n. l.) sa tam vytvorili neskorochetitské mestské štáty Kue, Chilakku (Khilakku, odtiaľ grécky názov Kilikie) a Gurgum obývané Luvijcami (→ Chetiti). V asýrskych písomných prameňoch sa Kilikia spomína v polovici 9. stor. pred n. l. V 8. a 7. stor. pred n. l. si asýrski panovníci podmanili východnú časť Kilikie (Kue), západná časť (Chilakku) si udržala nezávislosť. Koncom 1. stor. pred n. l. grécky geograf Strabón nazýval východnú časť Kilikie zahŕňajúcu hornaté oblasti a pobrežnú nížinu Kilikia Pedias (Rovinatá Kilikia) a hornatú západnú časť Kilikia Tracheia (Drsná Kilikia). Približne od 40. rokov 6. stor. pred n. l. bola Kilikia pod vládou Perzskej ríše, 333 pred n. l. ju dobyl Alexander III. Veľký, po jeho smrti patrilo územie Seleukovcom, ktorí oň súperili s Ptolemaiovcami. Obyvatelia Kilikie sa živili chovom koní a kôz, v nížinách poľnohospodárstvom, v prímorských oblastiach pirátstvom (tzv. kilikijskí piráti), ktoré sa rozmohlo najmä po smrti Antiocha IV. Epifana (164 pred n. l.). Významné mestá: Tarsos (dnes Tarsus), Soloi (dnes Viranşehir, západne od Mersina); od obdobia helenizmu bola dôležitým prístavom Seleukia (gr. Seleukeia, dnes Silifke) na rieke Kalykadnos (dnes Göksu). Od konca 2. stor. pred n. l. a v priebehu 1. stor. pred n. l. sa západná časť Kilikie postupne dostala pod nadvládu Rimanov, východná časť sa 84 pred n. l. stala súčasťou Veľkého Arménska. R. 67 pred n. l. zlikvidoval rímsky veliteľ Pompeius (Magnus) základne kilikijských pirátov, čím dosiahol podrobenie celého územia (rozšíril ho pozdĺž pobrežia až k Lýkii a smerom do vnútrozemia pripojil oblasti Lykaonie, Pisidie a južnej Frýgie). Po Caesarovej smrti bola Kilikia administratívnou súčasťou Sýrie, samostatnou rímskou provinciou sa znova stala 72 n. l. (hlavné mesto Tarsos), 408 bola rozdelená na dve časti (Kilikia I., lat. Cilicia Prima, hlavné mesto Tarsos, a Kilikia II., lat. Cilicia Secunda, hlavné mesto Anazarbus, dnes Anavarza), rozkvet zaznamenala v 5. a 6. stor. Okolo 700 dobyli územie Arabi, 965 byzantský cisár Nikefor II. Fókas. Počas byzantskej nadvlády boli moslimovia z územia Kilikie vyhnaní a začali tam prichádzať kresťania z Arménska a zo Sýrie. Príchod Arménov do Kilikie ešte vzrástol po vpádoch tureckých Seldžukovcov do Arménska (1048, 1049, 1054) a po jeho dobytí (1064).

Po bitke pri Mantzikerte (1071), v ktorej Byzantská ríša utrpela od Seldžukovcov porážku, sa byzantská moc v oblasti Kilikie oslabila, čo využili niektoré mocné arménske rody a začali vytvárať nezávislé panstvá (prvé bolo vytvorené 1078, okolo 1095 ich jestvovalo asi 6). Z nich dominantné postavenie získalo Arménske kniežatstvo v Kilikii (založené okolo 1080) na čele s dynastiou Rubenovcov (1080 – 1219), ktorých moc sa opierala o pomerne silnú armádu (asi 30-tis. vojakov) a opevnené hranice. Mocného spojenca získalo aj v križiakoch, ktorí vytvorili okolo Kilikie Edesské grófstvo a Antiochijské kniežatstvo. Najväčší rozkvet kniežatstva nastal počas vlády posledného vládcu Rubenovcov Levona II. (*1150, †1219, vládol od 1187, korunovaný 1198), ktorý zväčšil kilikijské územie a vďaka podpore nemeckého cisára Friedricha I. Barbarossu a jeho syna Henricha IV. sa stalo Kilikijským arménskym kráľovstvom na čele s kráľom Levonom II. (kráľa v Kilikii neoficiálne uznávali aj Arméni vo vlastnom Arménsku). Hlavným (sídelným) mestom sa stal Sis (v súčasnosti Kozan, provincia Adana, Turecko), kam bolo 1293 prenesené aj sídlo arménskeho patriarchu (katholika; 1441 prenesené do arménskeho Ečmiadzinu, kde je i v súčasnosti). Po Levonovej smrti začala v kráľovstve vládnuť dynastia Hethumovcov (1226 – 1341), ktorá nadviazala priateľské vzťahy s Mongolmi zabezpečujúcimi ochranu kráľovstva pred egyptskými mamlúkmi, ktorí prvýkrát vpadli do Kilikie 1266 po porážke Mongolov. Po nástupe proeurópskej dynastie Lusignanovcov (1341), ktorí sa v krajine pokúšali presadiť katolicizmus, nastali rozpory. Nestabilita v kráľovstve prispela k jeho oslabeniu a napokon aj k dobytiu Sisu mamlúkmi (1375), kráľ Levon VI. (*1342, †1393, vládol 1374 – 75) bol zajatý a odvlečený do Káhiry. Od 1515 bola Kilikia súčasťou Osmanskej ríše až do jej zániku a titul kilikijských kráľov prešiel na cyperských Lusignanovcov.