kibuc

kibuc [hebr.] — typ židovskej vidieckej usadlosti v Izraeli, osobitná kombinácia poľnohospodárskeho družstva (v súčasnosti často aj s priemyselnou výrobou), občiny a komúny pôvodne vychádzajúca z ideí socializmu a sionizmu. Predstavuje pokus o vytvorenie dokonale spravodlivej spoločnosti, systém založený na spoločnom vlastníctve, rovnosti a spolupráci.

Obyvateľmi kibucu (hebr. zhromaždenie, spoločenstvo) sú dobrovoľníci, ktorí spoločne hospodária na pôde (je rovnako ako ostatné výrobné prostriedky v kolektívnom vlastníctve, patrí kibucu alebo je prenajatá od štátu). Rozhodnutia o správe kibucu sa prijímajú kolektívne a výsledky práce slúžia celej komunite. Obyvatelia kibucu okrem kolektívnej práce spoločne varia, perú a vychovávajú deti. V rámci filozofie, ktorou sa kibuc riadi (každý pracuje podľa svojich schopností a je odmeňovaný podľa svojich potrieb), dostáva dobrovoľník len vreckové (približne 80 amerických dolárov mesačne), má však bezplatné ubytovanie a stravu. Pracuje 8 hodín denne, 6 dní týždenne a zvyčajne 3 dni v mesiaci má voľno. Musí byť pripravený vykonávať každú prácu, ktorú mu pridelí jeho vedúci v poľnohospodárskej alebo v priemyselnej výrobe či v službách. Výber práce závisí od kibucu, sezóny, znalostí a zručností dobrovoľníka a od dĺžky jeho pobytu.

Spočiatku sa na označenie kolektívnej poľnohospodárskej osady tohto typu používal hebrejský výraz kvuca (plurál kvucot), prvým kibucom (resp. kvucou) bola Degania založená 1909 južne od Tiberiadskeho jazera vo vtedajšej Palestíne sionistickými priťahovalcami z Bieloruska. R. 1914 už fungovalo 11 takýchto kvúc zriadených na pozemkoch Židovského národného fondu (založeného 1901 s cieľom vykupovať v Palestíne pôdu pre židovské osídlenia) a riadených Svetovou sionistickou organizáciou. Do konca 1918 ich počet vzrástol na 29. Prvé kvucy boli relatívne malými komunitami a boli zakladané s predstavou, že kolektívne organizovaná dedina by mala skôr predstavovať väčšiu rodinu. Keď na začiatku 20. rokov 20. stor. začalo do vtedajšej britskej Palestíny prichádzať veľa nových prisťahovalcov, začali sa zakladať väčšie kolektívne dediny opierajúce sa o poľnohospodárstvo a priemysel (vtedy bol prvýkrát použitý výraz kibuc). Prvým takýmto skutočným kibucom bola osada Ejn Charod založená 1921. V nasledujúcich rokoch sa rozdiel medzi výrazmi kibuc a kvuca postupne strácal. V 30. rokoch 20. stor. zohrali kibuce významnú úlohu pri osídľovaní Palestíny a pri posilňovaní židovských pozícií v niektorých častiach krajiny, keď po konfliktoch medzi arabským a židovským obyvateľstvom Palestíny získali dôležitú úlohu aj vo vojenských a v politických oblastiach (z kibucov sa regrutovali špičky židovských elitných ozbrojených jednotiek, z kibucu Degania pochádzal napr. M. Dajan). V čase vyhlásenia nezávislosti Izraela 1948 bolo v krajine 291 židovských dedinských sídel, z ktorých bolo 149 kibucov.

Po 2. svetovej vojne sa kibuce stali významnou súčasťou ekonomiky novovzniknutého štátu Izrael, zabezpečovali viac ako tretinu poľnohospodárskej výroby a zúrodňovali vyschnutú pôdu. Počas prvých dvoch rokov existencie samostatného štátu bolo v Izraeli zo 175 novozaložených dedín 79 kibucov. Neboli však osídľované primárne novými židovskými prisťahovalcami z moslimských krajín ani európskymi Židmi, ktorí prežili holokaust, ale nové kibuce zakladali najmä rodení Izraelčania, najmä generácia mládeže, ktorá už bola vychovávaná v kibucoch; imigranti (ak sa usídľovali na vidieku) preferovali iné formy kolektívneho hospodárenia (napr. mošav). Po šesťdňovej vojne 1967 sa kibuc stal aj jednou z foriem židovských osád zakladaných na dobytých územiach, nie však najčastejšou; z 33 izraelských osád na Golanských výšinách je len 10 kibucov (ak sa započíta kibuc Snir, ktorý leží na hranici Golanských výšin a vlastného Izraela, je ich 11), na Západnom brehu Jordánu ich funguje len 9 (z toho 5 v púšťových regiónoch údolia Jordánu a v blízkosti Mŕtveho mora).

Kolektívne hospodárenie izraelských kibucov sa od 80. rokov 20. stor. dostávalo do čoraz väčších ekonomických problémov. R. 2000 bola z 257 kibucov viac ako polovica zadlžená. Od 90. rokov 20. stor. sa preto začal proces ich privatizácie (2007 si už len 30 % z nich zachovávalo tradičné kolektívne hospodárenie), pričom kibuc si aj naďalej udržiava niektoré spoločné aktivity, jeho členovia sú však odmeňovaní individuálne a za vykonanú prácu poberajú bežnú mzdu. Zároveň sa nanovo umožňuje individuálnym záujemcom získať v kibuci pozemky na výstavbu rodinných domov. R. 2007 prešiel privatizáciou aj najstarší kibuc Degania. V niektorých (menej častých) prípadoch boli kibuce úplne zrušené a prešli na menej kolektívnu organizačnú formu (napr. bývalý kibuc Ha-On sa 2007 premenil na mošav). V súčasnosti žije v asi 270 kibucoch vyše 130-tis. Izraelčanov. Charakter kibucov sa však postupne mení, pod vplyvom rastúceho bohatstva strácajú niekdajší sparťanský charakter a nepotláčajú už natoľko individualitu svojich členov.