Abraham ibn Ezra, 1092 Toledo – 1167 Calahorra — španielsky židovský básnik, filozof (novoplatonik) a cestovateľ. Písal po hebrejsky. Autor komentárov s filozofickými a literárnymi postrehmi k veľkej časti Starého zákona i náboženských básní (viaceré sa nachádzajú v modlitebných knihách v sefardských synagógach). Vo filozofických spisoch spájal racionalizmus s mystikou. Jeho 4 gramatické spisy sa pokladajú za základ systematickej hebrejskej jazykovedy, do hebrejčiny preložil z arabčiny mnoho astronomických a astrologických diel.

aškenázski Židia, Aškenazim — označenie Židov v nemecko-francúzskej oblasti, neskôr aj v str. a vých. Európe. Väčšinou hovorili jazykom jidiš, liturgiou a rítom sa odlišovali od sefardských Židov v Španielsku a juž. Európe.

Ben Gurion, David, pôv. David Grün, 16. 10. 1886 Płońsk (pri Varšave) – 1. 12. 1973 Tel Aviv-Jaffa — izraelský socialistický politik, zakladateľ štátu Izrael.

Bol aktivistom sionistickej skupiny (Poale Sion) v pôvodnej vlasti. V roku 1906 sa vysťahoval do Palestíny, v rokoch 1912 – 14 študoval právo v Istanbule, v roku 1915 bol tureckými úradmi (do 1917 ovládali Palestínu) vykázaný a deportovaný do Egypta. V rokoch 1917 – 18 žil v britskej židovskej légii, v roku 1918 sa vrátil do Palestíny. V roku 1919 sa podieľal na založení Strany práce. V roku 1921 spoluzaložil odborovú úniu Histadrut, v ktorej v rokoch 1921 – 35 pôsobil ako generálny tajomník. V roku 1930 spolu s ďalšími sionistickými aktivistami a mysliteľmi založil socialistickú Izraelskú robotnícku stranu (Mapai), ktorej sa stal predsedom. V rokoch 1935 – 48 pôsobil ako predseda exekutívy židovskej samosprávy v Palestíne a predseda výkonného výboru Svetovej sionistickej organizácie. V deň ukončenia britskej mandátnej správy 14. mája 1948 vyhlásil ako predseda dočasnej vlády nezávislý židovský štát Izrael. V rokoch 1948 – 53 a 1955 – 63 bol predsedom vlády a ministrom obrany. Podporoval systematické osídľovanie Palestíny židovskými prisťahovalcami, uskutočnil veľké sociálne a hospodárske reformy.

Gersonides, vlastným menom Lévi ben Geršom (Levi ben Gerson), nazývaný Ralbag (skr. Rabi L. B. G., resp. Rabi Leo de Bagnols), 1288 Bagnols-sur-Cèze – 1344 Perpignan — všestranný stredoveký francúzsky židovský mysliteľ. Mal veľmi široké intelektuálne záujmy, napísal množstvo kníh z rôznych odborov, prispel k mnohým oblastiam ľudského poznania. Ako filozof komentoval práce Aristotela, vo svojom hlavnom diele Božie boje (Milchamot Adonai, 1317 – 29) sa zaoberal otázkami prírody a nesmrteľnosti duše, predestinácie, zázrakov, stvorenia sveta a i. Autor významných biblických komentárov, napr. k Pentateuchu. Venoval sa lekárstvu a meteorológii, napísal rozsiahle kompendiá (príručky) o astronómii, ako prvý opísal jednoduchý prístroj na meranie vzdialeností na oblohe (predchodca dnešného sextantu, tzv. triquetrum, omylom nazývaný Jakubova palica). Ako matematik významne prispel k rozvoju aritmetiky, geometrie, a najmä goniometrie. Jeho dielo O sínusoch, tetivách a oblúkoch (známe v latinskom preklade De sinibus, chordis et arcubus), ktoré obsahuje o. i. sínusovú vetu, silno ovplyvnilo vývoj tejto disciplíny v Európe; čerpal z neho aj Regiomontanus. Dielo Práca počtára obsahuje prvky kombinatoriky. V Komentároch k úvodom Euklidových kníh nadväzoval na arabských autorov. Dielo bolo známe len v kruhoch židovských učencov, vývin európskej matematiky neovplyvnilo. Známe sú jeho početné a dobré vzťahy k významným kresťanským predstaviteľom svojej doby.

Geršom, Lévi ben → Gersonides

Hagana, aj Haganah, hebr. Obrana — tajná polovojenská židovská organizácia založená 1920 na území Palestíny na obranu a ochranu židovských osadníkov a imigrantov. Jej vznik bol bezprostrednou reakciou na posledný z dlhodobo trvajúcich útokov ozbrojených arabských skupín na židovských osadníkov na jar 1920 a na pogrom v Jeruzaleme, pri ktorom zomrelo 11 Židov a 211 bolo zranených. Prvé ozbrojené polovojenské oddiely Hagany začali vznikať 15. 7. 1920 na základoch hnutia Hašomer Hacair (hebr. Mladý strážca) vďaka aktivite D. Ben Guriona. Medzi hlavných tvorcov organizačnej štruktúry Hagany patrili R. Rutenberg a Vladimir (Ze’ev) Jabotinsky (*1880, †1939), prvým veliteľom sa stal Eliajahu Golomb (*1893, †1945). Haganu finančne podporovali sionistické organizácie z celého sveta, stala sa vojenským odbojovým orgánom sionistického hnutia. Počas arabského povstania 1936 – 39 na území Palestíny bojovali oddiely Hagany na strane britskej armády, rovnako v období 2. svetovej vojny podporovala Hagana vojnové úsilie Spojencov proti nacistickému Nemecku (1941 vznikol úderný oddiel Palmach). Na jeseň 1945 prerušila Hagana spoluprácu s britskými mandátnymi úradmi, prešla opäť do podzemia a zamerala sa najmä na pomoc v tom období nelegálnemu prisťahovalectvu Židov do Palestíny, ktorí v Európe prežili holokaust. R. 1945 – 48 zohrala dôležitú úlohu v boji za nezávislosť Izraela. Po vzniku štátu Izrael 28. 5. 1948 vytvorila vláda novovzniknutého štátu rozkazom ministra obrany D. Ben Guriona izraelskú armádu Ceva Hagana Le israel (skrátene Cahal, Obranné sily Izraela), ktorej základom sa stala práve Hagana. Medzi príslušníkov Hagany patrili takmer všetky významnejšie osobnosti novodobých dejín Izraela (M. Dajan, J. Rabin, A. Šaron, Ch. Herzog, Š. Peres, E. Weizman a i.).

Haifa, Hefa, hebr. Chejfa — prístavné mesto v severozápadnom Izraeli na pobreží Stredozemného mora v južnej časti najširšieho zálivu pobrežia na úpätí vrchu Karmel 85 km severne od Tel Avivu-Jaffy, administratívne stredisko administratívnej oblasti Haifa; 280-tis. obyvateľov (podľa počtu obyvateľov 3. najväčšie mesto štátu, 2016). Významné priemyselné, obchodné a kultúrne stredisko štátu. Priemysel lodný, strojársky, automobilový, kovoobrábací, elektrotechnický, hutnícky (oceliarne), petrochemický (veľké ropné rafinérie na konci ropovodu z Eilatu), chemický (o. i. výroba syntetického kaučuku), textilný (najmä bavlnársky), odevný, potravinársky, keramický, sklársky, cementársky, energetický. Dopravná križovatka, významný obchodný (prekládka 5 mil. t ročne) a osobný prístav, letisko. Vrchol Karmelu (→ pohorie Karmel) je prístupný lanovkou. Juhovýchodne od Haify leží najväčšia cementáreň štátu.

Oblasť Haify bola osídlená už v bronzovej dobe (14. – 10. stor. pred n. l.). V antickom období tam jestvovalo helenistické mesto Šikmona (gr. Sykaminos, lat. Sycaminum, aj Sicaminum, Sicamina) ležiace vo vnútrozemí a židovská rybárska osada Haifa prvýkrát spomínaná v Talmude v 3. stor. n. l. Hoci sa Haifa v Biblii výslovne nespomína, podľa židovskej a kresťanskej tradície bol vrch Karmel miestom pôsobenia proroka Eliáša (1 Kr 18). V 11. stor. sa Haifa stala dôležitým obchodným centrom s talmudskou školou. Počas križiackych výprav bola dobytá križiakmi a opevnená (nazývaná aj Kaifas Porfyria, lat. Caiphas Porphyria; podľa biblického Kajfáša, ktorý podľa kresťanov Haifu založil). Okolo 1155 sa v Eliášovej jaskyni na vrchu Karmel usadil ako pustovník Berthold z Kalábrie a okolo 1185 sa stal hlavou tam žijúcich eremitov; z nich vzišiel neskôr rád karmelitánov, ktorý zohral vo vývoji mesta významnú úlohu. R. 1265 bola Haifa dobytá a zničená mamlúckym sultánom Bajbarsom. Jej význam začal narastať od 2. pol. 18. stor., keď bolo vybudované jadro dnešnej Haify (na mieste pôvodného rímskeho opevnenia Castra Samaritanorum), a najmä po 1868, keď sa pri Haife usadili príslušníci nemeckého náboženského reformného hnutia Tempelgesellschaft (Spoločenstvo chrámu), ktorí o. i. postavili cesty a podnietili začiatok výstavby prístavu (moderný prístav bol dobudovaný 1933). Od pol. 19. stor. sa do Haify začali sťahovať Židia z Maroka a neskôr z Európy. Po páde Osmanskej ríše (1918) sa Haifa dostala pod britskú správu a postupne sa stala najmodernejším palestínskym mestom. Po vzniku štátu Izrael (1948) sa stala jeho súčasťou. Haifa je liberálnym multikulturálnym a multináboženským mestom; hoci väčšinu súčúčasnej populácie tvoria židia, žijú tam aj moslimovia, kresťania, drúzovia a bahaisti (Haifa je svetovým centrom bahaizmu, od 60. rokov 20. stor. tam sídli najvyšší bahaistický zákonodarný a správny orgán Všeobecný dom spravodlivosti). Stavebné pamiatky: karmelitánsky kláštor s bazilikou Stella Maris (1828 – 67, na mieste pôvodného kláštora z 1767); na svahu vrchu Karmel perzské záhrady, uprostred nich pútnické miesto bahaizmu Bábova svätyňa so zlatou kupolou (1909, dokončené 1957), s mauzóleom Mirzu Aliho Mohameda nazývaného Báb (Boží posol), zakladateľa bábizmu, a Abbása Efendiho (*1844, †1921) nazývaného Abdul Bahá (služobník Bahu), syna zakladateľa bahaizmu Bahá’ulláha. Univerzita (1963), technická univerzita Technion (1912), knižnice, divadlá, múzeá (moderného umenia, etnologické, starého umenia, japonského umenia, námorné a i.), galérie. Zoologická záhrada. Asi 30 km južne od Haify sa nachádza významná archeologická lokalita Caesarea Palestinae (→ Caesarea).

Hamas, arab. Harakat al-Mukávama al-Islámíja, Hnutie islamského odporu — militantná palestínska islamistická sunnitská organizácia (arab. hamas = oheň, zapálenosť) založená šejkom Ahmadom Jásinom (*okolo 1938, †2004) krátko pred decembrom 1987 (t. j. pred začiatkom prvej intifády) ako odnož hnutia Moslimskí bratia (aj Moslimské bratstvo). Svoje názory a ciele deklarovala v stanovách publikovaných 1988. V ideológii vychádza z antisemitských a protiizraelských arabských ideí. Územie dnešného Izraela považuje za neodcudziteľné islamské územie, ktoré sa nikdy nesmie odovzdať nemoslimom. Za svätú povinnosť považuje vedenie džihádu za získanie územia Izraela, tzv. sionistickej entity, ako označujú židovský štát. Konečným cieľom Hamasu je zničenie štátu Izrael, z čoho podľa predstaviteľov organizácie nie je možné zľaviť, pretože vyplýva priamo z ich výkladu Koránu. Hamas nikdy nestanovil presný dátum, do ktorého by mal byť Izrael vymazaný z mapy sveta, zakladateľ a ideový vodca organizácie, šejk A. Jásin však určil ako možný dátum rok 2027. Organizačne sa Hamas delí na politické a vojenské krídlo. Politické krídlo vedené z exilu Chálidom Miš’álom (aj Maš’ál; *1956) sa navonok prezentuje ako masové sociálne, politické a náboženské hnutie. Vojenské krídlo pozostáva z rozviedky prenasledujúcej porušovateľov islamského práva a z brigád al-Kasám vykonávajúcich teroristické činy. Vojenské krídlo Hamasu organizuje samovražedné atentáty a bombové útoky na území Izraela, v rámci svojej ideológie nerozlišuje civilné a vojenské ciele, častým terčom útokov sa stávajú reštaurácie, autobusy a i. civilné objekty, čo vedie ku klasifikácii Hamasu ako teroristickej organizácie. Miera prepojenosti politického a vojenského krídla Hamasu, ako aj koordinácie ich krokov je nepredvídateľná, pretože brigády al-Kasám pôsobia oddelene a nie vždy koordinujú svoje kroky s politickým krídlom organizácie. V marci 2005 politické krídlo Hamasu vyhlásilo mierové obdobie. V parlamentných voľbách v pásme Gazy v januári 2006 získal Hamas 76 zo 132 kresiel (prekvapivo porazil dovtedy vládnu stranu al-Fatah), čím získal možnosť zostaviť vládu. Premiérom sa stal Ismá’il Haníja (*1962), bývalý asistent šejka A. Jásina, predsedom parlamentu Abdal Azíz Duvajk (*1948). V súčasnosti sa Hamas usiluje legitimizovať ako štandardná politická strana. Jeho vládu však dosiaľ akceptovala bez výhrad len Ruská federácia. Izrael, USA a Európska únia od Hamasu žiadajú, aby uznal právo Izraela na existenciu, odzbrojil svojich členov, prihlásil sa k doterajším dohodám medzi palestínskou samosprávou a Izraelom a dištancoval sa od samovražedných atentátov a teroristických činov. Do splnenia týchto požiadaviek zaviedli proti vláde Hamasu ekonomické sankcie. Po vojenskom konflikte medzi Hamasom a stranou al-Fatah (2007) Hamas prevzal kontrolu nad pásmom Gazy. R. 2011 obe strany oznámili začiatok mierových vyjednávaní, ktoré boli zavŕšené 2017, kedy sa Hamas zaviazal, že civilnú a administratívnu kontrolu nad pásmom Gazy prenechá strane al-Fatah.

Hatikva, Ha-Tikva — izraelská štátna hymna. Vyjadruje nádej Židov na návrat do svojej krajiny a túžbu žiť v nej v pokoji, mieri a harmónii (hatikva = hebr. nádej). Jej text napísal 1878 Naftali Herz Imber (*1856, †1909) ako báseň a 1886 ju publikoval pod názvom Tikvatenu (Naša nádej). Melódiu zložil skladateľ Samuel Cohen, imigrant z Moldavska, ako populárnu ľudovú moldavsko-rumunskú melódiu, v ktorej zaznievajú hudobné motívy z Vltavy z cyklu Má vlast B. Smetanu. Počas 7. sionistického kongresu v Bazileji (1905) už bola veľmi obľúbená a jej štatút hymny sionistického hnutia bol potvrdený na 18. kongrese v Prahe (1933). Štátnou hymnou je od 1948. V niektorých komunitách sa spieva ako záverečná pieseň bohoslužby vďakyvzdania alebo po jedle.

hebraistika [vl. m.] → hebreistika

hebreistika [vl. m.], hebraistika — vedná disciplína zaoberajúca sa štúdiom klasického (biblického, stredovekého) a moderného (ivrit) hebrejského jazyka, všeobecnou problematikou historického a kultúrneho vývoja Židov (→ Hebreji) od existencie starovekého štátu a osídlenia v diaspóre po súčasnosť, výskumom všetkých oblastí duchovnej a hmotnej kultúry, literatúrou, filozofiou, kultúrou a politicko-ekonomickými dejinami židovského národa. Svojím charakterom sa zaraďuje do orientalistiky. Vznik hebreistiky ako samostatného vedného odboru sa rovnako ako vznik príbuzného odboru judaistiky spája s hnutím Veda o židovstve (nem. Wissenschaft des Judentums) z 19. stor.

Na území Čiech sa hebrejčina vyučovala na Karlovej univerzite už v 15. stor. Kľúčovými postavami pri formovaní hebreistiky v Čechách a na Morave boli profesor Wolfgang Wessely (*1801, †1870) a profesor semistiky Saul Isaac Kaempf (*1818, †1892). Významnými hebreistami 20. stor. boli profesor hebrejského, aramejského a sýrskeho jazyka Rudolf Růžička (*1878, †1957), Josef Slabý (*1869, †1930), Stanislav Segert (*1921, †2005) pôsobiaci na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity (FF KU) v Prahe, kde vyučoval hebrejčinu, staroveké židovské dejiny a literatúru a je autorom mnohých publikácií venujúcich sa najmä gramatike starých semitských jazykov (napr. Mluvnice hebrejštiny a aramejštiny, 1956, s Otakarom Klímom) a arabista Jaroslav Oliverius (*1933, †2020). Hebreistika ako samostatný filologický odbor na FF KU bola založená až v roku 1991. Dovtedy sa hebrejčina vyučovala predovšetkým na teologických fakultách, kde pôsobili teológ Miloš Bič (*1910, †2004) a religionista Jan Heller (*1925, †2008), ktorý vydal Hebrejsko-řecko-latinsko-český slovníček pro bohoslovce (1956) a Přehled hebrejské grammatiky (1958). Výskum v oblasti židovských tém a jazyka sa realizoval najmä v Štátnom židovskom múzeu v Prahe (dnes Židovské múzeum v Prahe), kde pôsobili znalec židovskej mystiky Vladimír Sadek (*1932, †2008), Bedřich Nosek (*1942), ktorý stál pri zrode judaistiky na Husitskej teologickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, a Jiřina Šedinová (*1946). K významným hebreistom súčasnosti patria Pavel Sládek (*1976), ktorý sa podieľal na založení Centra židovských štúdií na FF KU, Daniel Boušek (*1973) a Milan Žonca (*1985).

Na Slovensku bola hebreistika prvou orientalistickou disciplínou. Výučba hebrejčiny na Slovensku sa začala v roku 1638, prvým známym prednášajúcim bol Adam Kasanický, ktorý v roku 1791 vydal vo Viedni učebnicu hebrejčiny Gramatika svätého jazyka (Grammatica linguae sacrae). Rozvoj hebreistiky nastal v 19. stor., väčšina hebreistov, resp. orientalistov pochádzajúcich zo Slovenska však pôsobila vo Viedni, v Budapešti a i. Komparatívnym výskumom arabskej, perzskej a hebrejskej literatúry sa zaoberal Viliam (Wilhelm) Bacher (*1850, †1913), porovnávaním arabského, židovského a kresťanského folklóru Bernát Heller (*1871, †1943), zo semitských jazykov prekladal a písal arabistické štúdie Samuel Kámory, filológii a histórii starovekého Blízkeho východu sa venoval Michal Kmoško, kulturológii a semitistike Ján Lajčiak. K hebreistom pochádzajúcim zo Slovenska sa zaraďuje aj profesor hebrejskej filológie na Hebrejskej univerzite a od roku 1942 tajomník Akadémie hebrejského jazyka v Jeruzaleme Eduard Jechezkel Kutscher pochádzajúci z Topoľčian. Po roku 1918 sa výskum semitológie rozvíjal najmä na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. O rozvoj hebreistiky sa zaslúžil najmä Ján Bakoš, zakladateľ orientalistiky na Slovensku, ktorý sa zaoberal najmä hebrejskou, sýrskou a arabskou filológiou, zaslúžil sa o založenie Kabinetu orientalistiky SAV v Bratislave (1960, dnes Ústav orientalistiky) a o vznik Slovenskej orientalistickej spoločnosti (1960). Ďalší rozvoj hebreistiky na Slovensku však pre nedostatok vyškolených odborníkov stagnoval. Jej opätovný rozvoj nastal po roku 1990. V roku 1996 bol zriadený Inštitút judaistiky UK v Bratislave ako účelové zariadenie vedecko-pedagogicko-informačného typu prístupné všetkým študentom UK, ako aj širokej verejnosti. V rokoch 2007 – 2012 bol Inštitút judaistiky súčasťou Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK ako samostatné pracovisko Ústavu kultúrnych štúdií (dnes Ústav sociálnej antropológie), občasne vydával zborník Štúdie Inštitútu judaistiky UK; v roku 2012 organizačne prešiel pod Filozofickú fakultu UK, na Katedru porovnávacej religionistiky ako Sekcia judaistických štúdií. Na UK sa okrem základov judaizmu a dejín židovského národa vyučuje klasická hebrejčina dištančnou formou. K popredným súčasným hebreistom na Slovensku patria Valerián Trabalka, ktorý zostavil prvý Hebrejsko-slovenský slovník (1996) a prekladá klasické texty z hebrejčiny, a Daniel Polakovič (*1975) pôsobiaci v Židovskom múzeu v Prahe, ktorý spolu s V. Trabalkom vydal Katalóg kníh z bratislavskej synagógy (1999). Jana Mielcarková (*1950) napísala s V. Trabalkom učebnicu modernej hebrejčiny Základy hebrejčiny – ivrit (2002). K súčasným prekladateľkám najmä rabínskej literatúry z hebrejčiny patria Lucia Hidvéghyová (*1967) a Mária Mičaninová (*1951), ktorá je autorkou prvého slovenského prekladu básne Koruny kráľovstva (Keter Malchut, slov. 2003). Hebrejčina sa vyučuje aj na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK a Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej fakulte UK; v období 1988 – 2007 vznikol spoločný ekumenický preklad Biblie z hebrejského originálu do slovenčiny.

Hebreji, Hebrejci, hebr. Ivriim — označenie príslušníkov izraelských, resp. protoizraelských kmeňov používané v Biblii na viacerých miestach vo viacerých významoch. Pôvod má pravdepodobne v hebrejskom slovese avar (prešiel); Ivriim sú teda tí, ktorí prešli rieku Jordán (prišli z druhej strany, z východu). Meno Hebrej (hebr. Ivri), ktorým sa v Biblii (1M 14,13) označuje Abrahám (hebr. Avraham) a jeho vnuk Jákob (hebr. Jaakov, syn Izáka) sa odvodzuje aj od Hebera (Ebera), ktorý bol ich predkom (1 M 10,21 a 11,14). Názov Hebreji sa vyskytuje vo viacerých starozákonných (1 M, 2 M, 5 M, 1 Sam, Jdt, Est, Jer, Jon) i novozákonných knihách (Sk, 2 Kor, Fil, Zjav) a vo variantnom názve novozákonného listu apoštola Pavla Židom (List Hebrejom). V prvých biblických knihách (1 M, 2 M) sa označenie Hebrejov používa skôr na ich jednoznačné odlíšenie od Egypťanov (rasou, pôvodom i náboženstvom). V Prvej knihe Samuelovej (1 Sam 4; 13; 14; 29) v zmienkach o bojoch medzi Izraelitmi a Filištíncami nie je jasné, či sú Hebreji a Izraeliti totožní. Aj keď vo všeobecnosti označenie Hebreji (Ivri) má v Biblii niekoľko významov, dominantný je etnický a náboženský význam, v niektorých prípadoch mal tento výraz hanlivý charakter (opovržlivé označenie izraelských kmeňov pohanmi). Novozákonnému výkladu slova Hebreji možno rozumieť ako označeniu nehelenizovaných Židov, ale aj ako všeobecnému odlíšeniu Židov od pohanov.

Hebron, arab. al-Chalil, Al Khalíl — mesto v strednej Palestíne v časti okupovanej Izraelom v pohorí Judej 37 km južne od Jeruzalema na historickej komunikácii spájajúcej v minulosti Sýriu s Egyptom, takmer 1 000 m n. m., administratívne stredisko provincie Hebron; 216-tis. obyvateľov (2017). Najvýznamnejšie stredisko juž. časti územia na Západnom brehu Jordánu. Sklársky priemysel; remeslá (hrnčiarstvo). Pestovanie ovocia a viniča.

Jedno z najstarších nepretržite obývaných miest na Strednom východe založené v 18. stor. pred n. l. Kanaáncami, pôvodne nazývané Kirjat Arba. Patrí k štyrom posvätným mestám židovstva (popri Jeruzaleme, Tiberiase a Safede). Podľa tradície sa tam po vyhnaní z raja usadili Adam a Eva, po návrate z Egypta si tam postavil stan patriarcha Abrahám a v jaskyni Machpéla (Makpele) je pochovaný spolu s manželkou Sárou, synom Izákom, Izákovým synom Jákobom a ich manželkami (preto uctievané i moslimami). V 10. stor. pred n. l. bol v Hebrone Dávid verejne pomazaný za kráľa a Hebron sa stal na sedem a pol roka kráľovským hlavným mestom. V 6. stor. pred n. l. počas babylonského zajatia padol Hebron do rúk Edomejcov a po návrate zo zajatia sa tam opäť usídlili Židia. Obdobie veľkého rozkvetu zažil v 1. stor. pred n. l. za vlády Heroda I. Veľkého. R. 635 – 1917 obsadený moslimami (okrem 1100 – 1260, keď ho ovládali križiaci). R. 1917 súčasť Palestíny, od 1920 mandátne územie Spoločnosti národov pod britskou správou.

Na zač. 20. storočia bol Hebron arabským mestom s malou židovskou komunitou, ktorá pre konflikty načas opustila mesto (1929 boli Židia v Hebrone vyvraždení). R. 1948 anektovalo Jordánsko Západný breh Jordánu vrátane Hebronu, 1967 ho počas šesťdňovej vojny obsadil Izrael. R. 1968 sa Židia do mesta opäť vrátili (žijú v prísne stráženej enkláve), 1972 si vybudovali nad Hebronom nové sídlisko Kirjat Arba. Dňa 15. 1. 1997 na základe dlhých rokovaní sprostredkovaných USA uzavreli izraelská a palestínska delegácia dohodu o Hebrone, ktorá bola 16. januára schválená izraelským parlamentom a autonómnou Palestínskou národnou radou, 17. 1. 1997 prešiel Hebron pod palestínsku správu a 19. 1. 1997 tam vstúpil J. Arafát. Mesto opustila podstatná časť izraelskej armády (do augusta 1998 v ňom ostalo len 2 000 vojakov). V súčasnosti je Hebron ako súčasť Izraelom okupovaného Západného brehu Jordánu miestom stálych arabsko-židovských konfliktov.

Významné pútnické miesto navštevované vďaka hrobke patriarchov v dnešnej Abrahámovej mešite (pôvodne kresťanská bazilika, ktorú dal postaviť v 6. stor. cisár Justinián I. Veľký nad pamätnou jaskyňou a ktorú Arabi v 7. stor. premenili na mešitu), ako aj vďaka posvätným dubom v blízkej lokalite Mamré, kde si podľa tradície postavil stan Abrahám. R. 2017 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Herzog [-cog], Chaim, 17. 9. 1918 Belfast, Spojené kráľovstvo – 17. 4. 1997 Tel Aviv-Jaffa — izraelský generál, politik a prezident. Pochádzal z rodiny známeho židovského rabína v Severnom Írsku. Študoval právo na Cambridgeskej univerzite a na University College v Londýne. R. 1935 emigroval do Palestíny a vstúpil do polovojenskej organizácie Hagana. Počas 2. svetovej vojny slúžil v britskej armáde v tankovom vojsku. R. 1946 sa vrátil do Palestíny a opäť sa stal príslušníkom Hagany, po vzniku štátu Izrael slúžil od 1948 v izraelskej armáde a dosiahol hodnosť generálmajora (1961). R. 1975 – 78 veľvyslanec v Spojenom kráľovstve, 1981 – 83 poslanec Knesetu za Stranu práce (Labour Party, hebr. ha-Avodah). R. 1983 – 93 prezident. Autor historických prác a memoárov Arabsko-izraelské vojny: Vojna a mier na Blízkom východe (The Arab-Israeli Wars: War and Peace in the Middle East, 1982), Živá história: Spomienky (Living History: A Memoir, 1996) a i.

Hyrkán, Ján → Ján Hyrkán I.,→ Ján Hyrkán II.

Hyrkanos, Jochanan → Ján Hyrkán I., → Ján Hyrkán II.

Ján Hyrkán I., Jochanan Hyrkanos, asi 175 pred n. l. – 104 pred n. l. — judský veľkňaz a vládca (od 135 pred n. l.) z dynastie Hasmoneovcov (→ Makabejci), syn Šimona Makabejského, starý otec Jána Hyrkána II. V zahraničnej politike zameranej proti seleukovskej Sýrii využíval spojenectvo s národmi, ktorým záležalo na jej oslabení, a posilňoval zväzky s Rímom a s Egyptom. Za jeho vlády získalo Judsko po smrti seleukovského panovníka Antiocha VII. Sideta (†129 pred n. l.) úplnú nezávislosť. R. 109 pred n. l. dobyl a zničil pôvodnú ústrednú svätyňu a hlavné mesto Kanaánu Síchem (dnes Nablus, Palestína), zničil samaritánsky chrám na hore Garizim, dobyl Edom (jeho obyvateľov prinútil prijať judaizmus a podstúpiť obriezku), krajinu Moáb (v Transjordánsku) i helenizované mestá Samáriu a Skytopolis (Bét-Šean, Bejt Šean) a 107 pred n. l. pripojil k Judsku Galileu.Vo vnútornej politike sa jeho vláda vyznačovala násilnou judaizáciou celej Palestíny. V spore medzi farizejmi a saducejmi sa priklonil k saducejom.

Jehuda [hebr.] —

1. → Júda;

2. → Judsko.

Jochanan Hyrkanos → Ján Hyrkán I., → Ján Hyrkán II.

judaikum [vl. m.] — literárne dielo, kniha, listina ap. týkajúce sa Židov alebo pochádzajúce zo židovského prostredia.

judaistika [vl. m.], aj židovské štúdiá — vedný odbor zaoberajúci sa jazykom, dejinami, náboženstvom (judaizmus v užšom význame), zákonmi, filozofiou, umením, literatúrou, literárnymi prameňmi (Tanach, Talmud a i.) a kultúrou židovského národa od najstarších čias do súčasnosti (judaizmus v širšom význame). Je to profánny interdisciplinárny odbor spájajúci v sebe hľadiská histórie, religionistiky, archeológie, sociológie, jazykovedy, politických vied a pod., ako aj štúdium hebrejského jazyka vo všetkých vývojových stupňoch (biblická, rabínska, stredoveká, moderná hebrejčina), ktorá je nevyhnutným predpokladom kritického výskumu židovskej literatúry, i štúdium pôvodných jazykov (hebrejčina, aramejčina, judeo-arabčina, judeo-perzština, judeo-gréčtina, jidiš, ladino a i.) potrebných na poznanie základných prameňov židovstva.

Ako samostatná vedná disciplína sa judaistika rozvinula v 19. stor. Termín veda o židovstve (nem. Wissenschaft des Judentums) prvýkrát použil v roku 1822 v nemeckom časopise Zeitschrift für die Wissenschaft des Judentums (Časopis vedy o židovstve) nemecký reformný rabín a spisovateľ Leopold Zunz (*1794, †1886) považovaný za zakladateľa judaistiky ako vednej disciplíny, ktorej cieľom je štúdium judaizmu modernými a kritickými výskumnými metódami. Po 2. svetovej vojne sa judaistika presadila v nemeckej jazykovej oblasti (Jüdische Studien), v 60. rokoch 20. stor. vznikli pracoviská na filozofických fakultách v Rakúsku vo Viedni (Kurt Schubert, *1923, †2007), v západnom Nemecku v západnom Berlíne (Jacob Taubes, *1923, †1987), Kolíne nad Rýnom (Johann Maier, *1933, †2019) a vo Frankfurte nad Mohanom (Arnold Goldberg, *1928, †1991) i vo východnom Nemecku, kde vo východnom Berlíne na Humboldtovej univerzite existoval odbor izraelské štúdiá. V USA sa za zakladateľa judaistiky (Jewish Studies) považuje historik Salo W. Baron (*1895, †1989) pôsobiaci na Kolumbijskej univerzite. V Izraeli je z inštitúcií zaoberajúcich sa judaistikou najvýznamnejšia Hebrejská univerzita v Jeruzaleme (od 1925).

Na území Čiech sa už v roku 1884 Wolfgang Wessely (*1801, †1870) usiloval o založenie Ústavu pre štúdium judaizmu a rabínskej literatúry na Karlovej-Ferdinandovej univerzite (dnes Karlova univerzita) v Prahe. V ČR samostatný odbor judaistika vznikol až v roku 1994 na Katedre biblistiky a judaistiky Husitskej teologickej fakulty Karlovej univerzity (HTF KU) v Prahe. V roku 2005 na jeho činnosť nadviazal Ústav židovských studií na HTF KU. V roku 2004 bol založený Kabinet judaistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci, ktorý bol v roku 2008 premenovaný na Centrum judaistických studií Kurta a Ursuly Schubertových. K významným českým judaistom patria Otto Muneles (*1894, †1967), Miloš Bič (*1910, †2004), Jan Heller (*1925, †2008), Vladimír Sadek (*1932, †2008), Bedřich Nosek (*1942) a Jiřina Šedinová (*1946).

Na Slovensku bol v roku 1996 v Bratislave zriadený Inštitút judaistiky UK ako účelové zariadenie vedecko-pedagogicko-informačného typu prístupné všetkým študentom UK i širokej verejnosti. V rokoch 2007 – 2012 bol Inštitút judaistiky súčasťou Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK ako samostatné pracovisko Ústavu kultúrnych štúdií (dnes Ústav sociálnej antropológie), občasne vydával zborník Štúdie Inštitútu judaistiky UK. V roku 2012 prešiel Inštitút judaistiky organizačne pod Filozofickú fakultu UK, na Katedru porovnávacej religionistiky ako Sekcia judaistických štúdií, kde zabezpečuje celofakultné a celouniverzitné kurzy z oblasti judaizmu (napr. úvod do judaizmu, hebrejská biblia a i.) a svojím zameraním predstavuje jediné pracovisko na území SR.

Čiastkovými témami v rámci výskumu judaizmu, napr. holokaustom, antisemitizmom, založením štátu Izrael (izraelské štúdiá), židovským myslením a židovským mysticizmom, sa zaoberajú viaceré vedné odbory, ďalším témam, najmä problematike dejín Izraela v biblickom období a štúdiu hebrejského jazyka, sa venuje aj kresťanská teológia (na Slovensku na všetkých teologických fakultách). V súčasnosti sa téme holokaustu a dejinám slovenských Židov venujú slovenskí historici Ivan Kamenec (*1938), Eduard Nižňanský (*1955), Katarína Hradská (*1956) a Ján Hlavinka (*1979), etnológovia Monika Vrzgulová (*1965) a Peter Salner (*1951). Témou povojnového antisemitizmu, sionistickým hnutím a tiež vzťahom štátu a židovskej komunity v rokoch 1945 – 1989 sa zaoberá etnologička a judaistka Ivica Stelmachovič Bumová (*1971). Ochrane a výskumu židovského kultúrneho dedičstva na Slovensku sa venuje historik umenia a judaista Maroš Borský (*1973).

Príbuznou vednou disciplínou judaistiky je hebreistika.

Kacav, Moše, pôv. meno Músá Kasáb, 5. 12. 1945 Jazd, Irán — izraelský politik. R. 1951 sa s rodičmi presťahoval do Izraela, kde žil v prisťahovaleckom stanovom tábore pre židovských imigrantov (ma’abara; od 1951 plánovito budované sídlo, 1952 nazvané Kirjat Mal’achi). Vyštudoval ekonómiu a históriu na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. R. 1969 sa stal starostom Kirjat Mal’achi (najmladší v Izraeli). R. 1977 prvýkrát zvolený do Knesetu za stranu Likud (nepretržite volený až do 2000). R. 1981 – 84 minister stavebníctva, 1984 – 88 minister práce, 1988 – 92 minister dopravy, 1996 – 99 podpredseda vlády a minister pre cestovný ruch, 2000 zvolený za prezidenta. V júli 2007 rezignoval z funkcie prezidenta, 2010 odsúdený za dva prípady znásilnenia a sexuálneho obťažovania na 7 rokov väzenia, od 2011 vo väzení, 2016 predčasne prepustený.

kahal [hebr.] — v období pred zničením druhého jeruzalemského Chrámu (70 n. l.), ako aj v židovskej diaspóre výkonná rada spravujúca vnútorné záležitosti (náboženské, právne, komunálne) židovskej komunity kehila; termíny kahal a kehila sa často zamieňali.

kehila [hebr.] — v období pred zničením druhého jeruzalemského Chrámu (70 n. l.), ako aj v židovskej diaspóre názov židovskej komunity organizovanej ako autonómna spoločnosť podľa vlastných, neskôr kodifikovaných (→ Halacha) a priebežne upravovaných a dopĺňaných (hebr. takanot = opravy) zákonov. Na čele kehily stála výkonná rada kahal, ktorá spravovala jej vnútorné záležitosti. Termíny kehila a kahal sa často zamieňali.

kibuc [hebr.] — typ židovskej vidieckej usadlosti v Izraeli, osobitná kombinácia poľnohospodárskeho družstva (v súčasnosti často aj s priemyselnou výrobou), občiny a komúny pôvodne vychádzajúca z ideí socializmu a sionizmu. Predstavuje pokus o vytvorenie dokonale spravodlivej spoločnosti, systém založený na spoločnom vlastníctve, rovnosti a spolupráci.

Obyvateľmi kibucu (hebr. zhromaždenie, spoločenstvo) sú dobrovoľníci, ktorí spoločne hospodária na pôde (je rovnako ako ostatné výrobné prostriedky v kolektívnom vlastníctve, patrí kibucu alebo je prenajatá od štátu). Rozhodnutia o správe kibucu sa prijímajú kolektívne a výsledky práce slúžia celej komunite. Obyvatelia kibucu okrem kolektívnej práce spoločne varia, perú a vychovávajú deti. V rámci filozofie, ktorou sa kibuc riadi (každý pracuje podľa svojich schopností a je odmeňovaný podľa svojich potrieb), dostáva dobrovoľník len vreckové (približne 80 amerických dolárov mesačne), má však bezplatné ubytovanie a stravu. Pracuje 8 hodín denne, 6 dní týždenne a zvyčajne 3 dni v mesiaci má voľno. Musí byť pripravený vykonávať každú prácu, ktorú mu pridelí jeho vedúci v poľnohospodárskej alebo v priemyselnej výrobe či v službách. Výber práce závisí od kibucu, sezóny, znalostí a zručností dobrovoľníka a od dĺžky jeho pobytu.

Spočiatku sa na označenie kolektívnej poľnohospodárskej osady tohto typu používal hebrejský výraz kvuca (plurál kvucot), prvým kibucom (resp. kvucou) bola Degania založená 1909 južne od Tiberiadskeho jazera vo vtedajšej Palestíne sionistickými priťahovalcami z Bieloruska. R. 1914 už fungovalo 11 takýchto kvúc zriadených na pozemkoch Židovského národného fondu (založeného 1901 s cieľom vykupovať v Palestíne pôdu pre židovské osídlenia) a riadených Svetovou sionistickou organizáciou. Do konca 1918 ich počet vzrástol na 29. Prvé kvucy boli relatívne malými komunitami a boli zakladané s predstavou, že kolektívne organizovaná dedina by mala skôr predstavovať väčšiu rodinu. Keď na začiatku 20. rokov 20. stor. začalo do vtedajšej britskej Palestíny prichádzať veľa nových prisťahovalcov, začali sa zakladať väčšie kolektívne dediny opierajúce sa o poľnohospodárstvo a priemysel (vtedy bol prvýkrát použitý výraz kibuc). Prvým takýmto skutočným kibucom bola osada Ejn Charod založená 1921. V nasledujúcich rokoch sa rozdiel medzi výrazmi kibuc a kvuca postupne strácal. V 30. rokoch 20. stor. zohrali kibuce významnú úlohu pri osídľovaní Palestíny a pri posilňovaní židovských pozícií v niektorých častiach krajiny, keď po konfliktoch medzi arabským a židovským obyvateľstvom Palestíny získali dôležitú úlohu aj vo vojenských a v politických oblastiach (z kibucov sa regrutovali špičky židovských elitných ozbrojených jednotiek, z kibucu Degania pochádzal napr. M. Dajan). V čase vyhlásenia nezávislosti Izraela 1948 bolo v krajine 291 židovských dedinských sídel, z ktorých bolo 149 kibucov.

Po 2. svetovej vojne sa kibuce stali významnou súčasťou ekonomiky novovzniknutého štátu Izrael, zabezpečovali viac ako tretinu poľnohospodárskej výroby a zúrodňovali vyschnutú pôdu. Počas prvých dvoch rokov existencie samostatného štátu bolo v Izraeli zo 175 novozaložených dedín 79 kibucov. Neboli však osídľované primárne novými židovskými prisťahovalcami z moslimských krajín ani európskymi Židmi, ktorí prežili holokaust, ale nové kibuce zakladali najmä rodení Izraelčania, najmä generácia mládeže, ktorá už bola vychovávaná v kibucoch; imigranti (ak sa usídľovali na vidieku) preferovali iné formy kolektívneho hospodárenia (napr. mošav). Po šesťdňovej vojne 1967 sa kibuc stal aj jednou z foriem židovských osád zakladaných na dobytých územiach, nie však najčastejšou; z 33 izraelských osád na Golanských výšinách je len 10 kibucov (ak sa započíta kibuc Snir, ktorý leží na hranici Golanských výšin a vlastného Izraela, je ich 11), na Západnom brehu Jordánu ich funguje len 9 (z toho 5 v púšťových regiónoch údolia Jordánu a v blízkosti Mŕtveho mora).

Kolektívne hospodárenie izraelských kibucov sa od 80. rokov 20. stor. dostávalo do čoraz väčších ekonomických problémov. R. 2000 bola z 257 kibucov viac ako polovica zadlžená. Od 90. rokov 20. stor. sa preto začal proces ich privatizácie (2007 si už len 30 % z nich zachovávalo tradičné kolektívne hospodárenie), pričom kibuc si aj naďalej udržiava niektoré spoločné aktivity, jeho členovia sú však odmeňovaní individuálne a za vykonanú prácu poberajú bežnú mzdu. Zároveň sa nanovo umožňuje individuálnym záujemcom získať v kibuci pozemky na výstavbu rodinných domov. R. 2007 prešiel privatizáciou aj najstarší kibuc Degania. V niektorých (menej častých) prípadoch boli kibuce úplne zrušené a prešli na menej kolektívnu organizačnú formu (napr. bývalý kibuc Ha-On sa 2007 premenil na mošav). V súčasnosti žije v asi 270 kibucoch vyše 130-tis. Izraelčanov. Charakter kibucov sa však postupne mení, pod vplyvom rastúceho bohatstva strácajú niekdajší sparťanský charakter a nepotláčajú už natoľko individualitu svojich členov.

Kneset — izraelský jednokomorový zákonodarný zbor (parlament) so sídlom v Jeruzaleme. Názov (hebrejsky kneset = zhromaždenie) pochádza z biblických čias z obdobia po návrate Židov z babylonského zajatia (po 538 pred n. l.), keď podľa tradície Ezdráš zvolal zhromaždenie najvýznamnejších mužov židovského národa Anšej kneset ha-gdola (Muži veľkého zhromaždenia alebo tzv. Veľká synagóga), ktoré malo 120 členov a rozhodovalo o náboženských otázkach až do vzniku rabínskeho judaizmu (2. stor. pred n. l.).

Prvý Kneset (každé funkčné obdobie Knesetu je známe podľa poradia) vznikol na ustanovujúcej schôdzi 14. 2. 1949 a nahradil dovtedajší parlamentný zbor Asifat ha-nivcharim (Zhromaždenie zvolených), ktorý od 1920 existoval v mandátnej Palestíne na základe Balfourovej deklarácie.

Kneset má 120 členov volených na 4 roky podľa zásad pomerného volebného systému (aktívne volebné právo majú občania od 18 rokov, pasívne od 21 rokov). Prijíma zákony, predovšetkým tzv. Základné zákony (forma ústavy; ich počet nie je dodnes uzavretý a napísaná ústava v Izraeli nikdy nevznikla), volí prezidenta, vyslovuje dôveru vláde (jej zostavením poverí prezident predsedu víťaznej strany, ktorý do 2000 musel byť členom Knesetu), volí ombudsmana kontrolujúceho činnosť vlády a i. štátnych orgánov a inštitúcií, ratifikuje medzinárodné zmluvy ap. Od 1966 sídli v budove postavenej 1958 – 66 podľa projektov Ossipa (Yosefa) Klarweina (*1893, †1970), významným reprezentačným priestorom je tzv. Chagallova sála s veľkorozmernými tapisériami a mozaikami s výjavmi z biblickej histórie i zo súčasnosti Židov podľa návrhov M. Chagalla (60. roky 20. stor.).

šoa — hebrejský výraz biblického pôvodu s významom skaza, zničenie, používaný ako ekvivalent výrazu holokaust (gr. holokaustos). Počas druhej svetovej vojny a po jej skončení slúžil na označenie nacistickej genocídy Židov (hebr. ha-šoֹ’a = tá skaza).

Židovské múzeum v Prahe — jedno z najstarších európskych židovských múzeí. Spravuje jednu z najrozsiahlejších zbierok judaík na svete, ktorá obsahuje 40-tisíc zbierkových predmetov, 100-tisíc kníh a archív náboženských obcí.

História

V roku 1906 stredoškolský profesor Salomon Hugo Lieben (*1881, †1942) a významná postava českožidovského hnutia August Stein (*1854, †1937) vytvorili Spolok pre založenie a udržiavanie židovského múzea v Prahe (nem. Verein zur Gründung und Erhaltung eines jüdischen Museums in Prag). Pôvodnú zbierku tvorili artefakty zo synagóg a modlitební zničených na prelome 19. a 20. storočia pri asanácii pražského židovského mesta. Prvá stála expozícia bola vytvorená v roku 1912. Po roku 1939 v dôsledku vzniku Protektorátu Čiech a Moravy bol múzejný spolok zrušený a zbierky prešli pod správu pražskej židovskej obce, ktorá bola ustanovená ako inštitúcia vykonávajúca príkazy Ústredne pre židovské vysťahovalectvo (nem. Zentralstelle für jüdische Auswanderung) založenej v Prahe. V roku 1941 boli zbierky rozšírené o inventár pražských židovských synagóg, neskôr i o exponáty z vidieckych židovských obcí. V roku 1942 vzniklo na podnet pracovníka židovskej obce Karla Steina (*1906, †1961) Židovské ústredné múzeum. Významnými pracovníkmi múzea boli knihovník pražskej židovskej obce Tobias Jakobovits (*1887, †1944), ktorý sa stal odborným vedúcim múzea, riaditeľ Východoslovenského múzea v Košiciach Josef Polák (*1886, †1945), filológ a spisovateľ Alfred Engel (*1881, †1944), architekt a výtvarník František Zelenka (*1904, †1944) a Salomon Hugo Lieben (*1881, †1942), ktorí položili základy dnešnej odbornej práce, a na návrh Karla Steina bolo prijaté ustanovenie, aby všetok majetok židovských obcí bol sústredený a uchovaný vo fonde múzea. Cieľom bolo zachrániť významné artefakty. Ústredňa pre židovské vysťahovalectvo tento postup podporovala s vidinou značnej kontroly nad židovským majetkom. Zbierky sa postupne začali katalogizovať a čiastočne konzervovať, podarilo sa zachovať významné liturgické predmety, archiválie a knihy. Spočiatku expozície neboli určené širokej verejnosti. V roku 1943 boli schválené vedúcim Ústredne pre židovské vysťahovalectvo Hansom Guntherom (*1910, †1945), avšak o rok neskôr boli niektoré inštalácie zrušené. Po deportácii pracovníkov múzea bola jeho činnosť dočasne pozastavená. V roku 1946 pod vedením historičky umenia Hany Volavkovej (*1904, †1985) obnovilo múzeum svoju činnosť, expozície boli opäť sprístupnené a okrem predmetov hmotnej kultúry začalo spravovať aj knihy. Tie sa stali súčasťou múzejnej knižnice, ktorú mal na starosti významný judaista a hebreista Otto Muneles (*1894, †1967). V roku 1950 bolo múzeum zoštátnené a premenované na Štátne židovské múzeum, následkom čoho došlo k oslabeniu väzieb medzi židovskou komunitou a múzeom. Budovy múzea pripadli štátu, na ktorého príkaz bola časť zbierok predaná do zahraničia a zbierky s náboženským charakterom sa stali pre verejnosť neprístupné. Vtedajšia štátna ideológia mala negatívny vplyv aj na vykonávanie nezávislej odbornej činnosti, ktorá bola obmedzená témami povolenými režimom. Vzniklo niekoľko putovných výstav, taktiež boli zdokumentované židovské stavby a pamiatky v Čechách, na Morave a na Slovensku. Po nežnej revolúcii boli v roku 1994 budovy múzea a Starý židovský cintorín vrátené Židovskej obci v Prahe, zbierky boli zreštaurované Federáciou židovských obcí v ČR. Židovské múzeum v Prahe (ŽMP) ako neštátna inštitúcia bolo zriadené 1. októbra 1994.

V súčasnosti ŽMP okrem spravovania zbierok a knižnice organizuje krátkodobé a dlhodobé expozície a výučbové a vzdelávacie programy pre školy a širokú verejnosť. Od roku 1965 až dodnes vydáva odborný časopis Judaica Bohemiae.

Zbierky a fondy ŽMP

Zbierky ŽMP tvoria dve podkategórie: judaiká a knihy. Zbierka judaík obsahuje synagógové predmety a predmety do domácností. Zahŕňa predmety textilnej povahy (napr. synagógové opony, plášte na Tóru, povijany a drapérie), kovové a 3D predmety (napr. nadstavce a koruny na Tóru, ukazovadlá, pokladničky, misky), vizuálne artefakty (napr. maľby, kresby, fotografie), rukopisy a nálezy z geníz. Zbierku kníh tvorí historický knižný fond (staré tlače vydané do roku 1860) a vzácny knižný fond (tlače po roku 1860).

Zbierka textílií je najvýznamnejším súborom aškenázskych textílií na svete. Obsahuje vyše 12-tisíc zbierkových predmetov z regiónu Čiech, Moravy a Sliezska. Základ tvoria textílie zo 16. a 17. storočia, obsahuje však aj tkaniny z neskoršieho obdobia (najmä z 19. storočia). Zahŕňa synagógové textílie (napr. zo synagóg zničených pri asanácii židovského mesta v roku 1906, synagógové textílie z vojnového obdobia z územia Protektorátu Čiech a Moravy), ktoré tvoria najvýraznejšiu časť, ako aj predmety z domácností a osobného vlastníctva. Najpočetnejšou skupinou sú plášte na Tóru. Medzi významné artefakty patrí napr. synagógová opona venovaná významným pražským židovským manželom Maiselovým (1592) a štandarda cechu pražských židovských mäsiarov (1850).

V zbierke kovových predmetov sa nachádza viac ako 8-tisíc kusov predmetov zo synagóg, z domácností, zo spolkov a z inštitúcií spojených s náboženskou praxou, ale aj predmety každodennej potreby. Okrem kovových predmetov zbierka zahŕňa predmety z dreva, keramiky, zo skla či vzácnych kovov. Je rozdelená tematicky (vybavenie synagóg, predmety spojené so židovskými sviatkami, predmety spojené s existenciou spolkov a vecné pamiatky šoa). Obsahuje napr. štíty na Tóru, svadobné prstene, chanukové svietniky, kolísky, podnos na macesy a i. Najviac sú zastúpené ukazovadlá na Tóru (jad) v počte 1 200 kusov.

Zbierka vizuálneho umenia obsahuje 18-tisíc malieb, grafík, kresieb, plastík a nových médií z konca 18. storočia až do súčasnosti. Výnimočnú kolekciu kresieb vytvorených v terezínskom gete tvorí 4 387 detských kresieb a 2 922 kresieb dospelých od neprofesionálnych i profesionálnych umelcov (napr. od Františka Zelenku, *1904, †1944; Charlotty Burešovej, *1904, †1983). Súčasťou zbierky sú napr. aj diela českých maliarov Roberta Guttmana (*1880, †1942) a Jakuba Schikanedra (*1855, †1924).
Zbierka rukopisov a nálezov z geníz obsahuje vyše 2-tisíc predmetov. K unikátnym predmetom patria hebrejské kódexy zo stredoveku (najmä z Aškenazu), hagady, exegetické a homiletické texty či rodinné megily. V zbierke je dochovaných aj niekoľko rukopisov z 18. storočia tzv. moravskej pisárskej školy. Jadro zbierky tvoria rukopisy z knižnice pražskej židovskej obce.

Zbierka kníh obsahuje aj 400 vzácnych tlačí z obdobia 15. – 19. storočia prevažne v hebrejskom jazyku, ale aj v latinčine, nemčine a jidiš. Najvzácnejší je exemplár ilustrovanej knihy Obrad šabatových piesní a modlitba po jedle (hebr. Seder zmirot u-birkat ha-mazon, 1514).
Súčasťou fondu ŽMP je oddelenie pre dokumentáciu dejín šoa, ktoré začalo svoju činnosť v roku 1969. Archivuje dokumenty, mapy a plány terezínskeho geta, ako aj dokumenty spojené s každodenným životom väzňov či úradné, archívne a súkromné dokumenty, zákony a nariadenia týkajúce sa židovských obyvateľov Protektorátu Čiech a Moravy i osobné pozostalosti (napr. skladateľa Gideona Kleina, *1919, †1945).

Samostatnou zbierkou fondu ŽMP je zbierka rozhovorov s pamätníkmi, ktorá s celkovým počtom 1 750 rozhovorov patrí k najväčším svojho druhu v rámci ČR. ŽMP okrem zbierok spravuje aj fotoarchív a archív.

Objekty pod správou ŽMP

ŽMP v súčasnosti spravuje Maiselovu, Pinkasovu, Španielsku a Klausovú synagógu, Obradnú sieň, Starý židovský cintorín, Galériu Roberta Guttmanna a archív sídliaci v Smíchovskej synagóge.
Maiselova synagóga bola postavená v rokoch 1590 – 92 vďaka židovskému obchodníkovi a prímasovi židovskej obce Mordechajovi Maiselovi (*1528, †1601), ktorý získal od cisára Rudolfa II. privilégium postaviť osobnú synagógu. Pôvodne bola postavená v renesančnom slohu. Po poškodení požiarmi v 17. a 18. storočí bola prestavaná do súčasnej novogotickej podoby. V súčasnosti sa v nej nachádza expozícia zameraná na dejiny Židov v Čechách a na Morave od počiatku až po emancipáciu (→ jozefínske reformy).

Pinkasova synagóga je druhou najstaršou dochovanou synagógou v Prahe. Bola postavená ako súkromná synagóga v roku 1535 v neskorogotickom slohu. V 17. storočí bola pristavená ženská loď, galéria a vestibul. V 18. storočí bola barokovo prestavaná. V rokoch 1955 – 60 maliari Jiří John (*1923, †1972 a Václav Boštík (*1913, †2005) vytvorili na stene hlavnej lode a priľahlých priestorov Pamätník obetí šoa z českých krajín, jeden z najstarších pamätníkov svojho druhu v Európe. Ručne napísaný abecedný zoznam takmer 80-tisíc českých a moravských Židov, ktorí sa stali obeťami holokaustu, je členený podľa ich posledného bydliska. V interiéri synagógy sa nachádza expozícia detských kresieb z Terezína, ktoré vznikli v rokoch 1942 – 44 pod vedením rakúskej maliarky Friedl Dicker-Brandeisovej (*1898, †1944). Vonkajšia expozícia Cesty bez návratu sa venuje téme deportácií Židov českých krajín v rokoch 1939 – 45.

Španielska synagóga bola postavená v roku 1868 v byzantskom slohu s interiérovou výzdobou v maurskom štýle inšpirovanou španielskou Alhambrou. Vznikla na mieste najstaršej synagógy pražského židovského mesta Stará škola (Altšul, 12. storočie), ktorá bola v roku 1867 zbúraná. V súčasnosti v nej sídli expozícia zameraná na históriu Židov v Čechách a na Morave od emancipácie do povojnového obdobia.

Klausová synagóga je najväčšou synagógou pražského židovského mesta. Bola vybudovaná na mieste, kde pôvodne v 16. storočí stáli tri budovy (tzv. klausy), ktoré v roku 1689 zničil požiar. V jednej z nich sídlila ješiva, v ktorej učil rabín Jehuda Löw ben Becalel (*medzi 1512 – 26, †1609). Synagóga v minulosti slúžila ako modlitebňa Pražského pohrebného bratstva (→ chevra kadiša). V súčasnosti je zameraná na expozíciu s názvom Židovské tradície a zvyky, ktorá oboznamuje so základnými textami judaizmu, Tórou, Talmudom, interiérom synagóg, židovskými bohoslužbami a sviatkami.

Obradná sieň bola vybudovaná v rokoch 1906 – 08 na mieste staršej budovy Pražského pohrebného bratstva. Expozícia je zameraná na pohrebné bratstvo a jeho sociálnu a náboženskú dôležitosť pre židovskú obec. Zobrazuje židovský spôsob pochovávania, obrady a zvyky spojené so smrťou, ako aj liturgické predmety a fragmenty náhrobkov zo 14. storočia.

Starý židovský cintorín patrí k najstarším židovským pohrebiskám na svete. Vznikol v prvej polovici 15. storočia. Najstarší náhrobok patriaci učencovi a básnikovi Avigdorovi Karovi (†1439) je datovaný do roku 1439. Nachádza sa tu 12-tisíc náhrobných kameňov, zväčša bohato zdobených kvetinovými a zvieracími motívmi zo židovskej symboliky. Sú tu pochovaní napr. rabín Jehuda Löw ben Becalel, prímas židovskej obce Mordechaj Maisel (*1528, †1601), historik a učenec David Gans (*1541, †1613), zberateľ hebrejských tlačí David Oppenheim (*1664, †1736).

Galéria Roberta Guttmanna je výstavný priestor v správe ŽMP, ktorý bol otvorený v roku 2001. Je pomenovaná po pražskom maliarovi Robertovi Guttmannovi (*1880, 1942).

Smíchovská synagóga bola vybudovaná v pražskej mestskej časti Smíchov v roku 1863 pre potreby miestnej židovskej obce. V roku 1931 bola funkcionalisticky prestavaná. V roku 1941 slúžila ako sklad pre zhabaný majetok Židov. Po druhej svetovej vojne náboženskú činnosť neobnovila. Bola zreštaurovaná a v súčasnosti slúži ako archív a študovňa.