kenotaf

kenotaf [gr.] — symbolický hrob alebo náhrobok na uctenie pamiatky zomretého, ktorého telo je pochované na inom mieste. Neobsahuje kostrové alebo žiarové zvyšky, môže však obsahovať milodary usporiadané ako v hrobe. Zvyk budovať kenotafy je doložený už v pravekých kultúrach, kenotafy vyššie postavených osôb vznikali v starovekom Egypte, Grécku, Ríme (symbolický hrob, lat. tumulus inanis, čestný hrob, tumulus honorarius), v novoveku v Indii (kenotaf panovníka Humájúna a kenotafy kráľovskej rodiny v Humájúnovom mauzóleu v Dillí, 16. stor.) a i. V Európe sú známe napr. kráľovské kenotafy v kláštornom komplexe Escorial v Španielsku (16. stor.), kenotaf padlých vojakov v Londýne (1920), kenotaf – pamätník obetí atómovej bomby v Parku mieru v Hirošime. V starovekom Egypte sú kenotafy (zádušné pamätníky alebo symbolické hrobky vzdialené od miesta skutočného hrobu zomretého) spoľahlivo doložené od 12. dynastie. Z obdobia Strednej a Novej ríše sú kenotafy známe najmä z lokalít Abydos (o. i. hrobka panovníka Džera stotožnená v období Strednej ríše s kenotafom boha Usira) a Elefantína; za kenotafy boli v minulosti považované aj niektoré hrobky (pravdepodobne vyšších hodnostárov) v Sakkáre, Bét Challáfe a i.