Kelti

Text hesla

Kelti, gr. Keltoi, lat. Celtae — súhrnné označenie jazykovo a kultúrne blízkych kmeňov indoeurópskeho pôvodu, ktoré v staroveku v čase svojej najväčšej expanzie vo 4. a v 3. stor. pred n. l. obývali záp., str. a čiastočne i juž. a vých. Európu, ako aj str. Anatóliu v Malej Ázii. Hoci sa nikdy nesformovali do zjednotenej veľkej ríše a delili sa na viacero kmeňov, hovorili príbuznými, indoeurópskymi jazykmi (→ keltské jazyky) a ich materiálna i duchovná kultúra (zvyky, náboženské predstavy ap.) sa vyznačovali rovnakými (resp. podobnými) znakmi. Nie je známe, ako sa sami nazývali a či vôbec používali súhrnné pomenovanie. Etnonymum Kelti sa odvodzuje z gréckeho Galatai, ktorým Gréci označovali keltský kmeňový zväz Galaťanov (približne 278 pred n. l. obsadil územie v centrálnej Anatólii v dnešnom Turecku; → Galatia), resp. z latinského Galli, ktorým Rimania nazývali skupiny keltských kmeňov (→ Gali) obývajúcich v staroveku územie Rimanmi nazývané Galia (dnešné sev. Taliansko, Francúzsko a Belgicko).

K významným galským kmeňom patrili napr. Haeduovia (aj Aeduovia, str. Francúzsko, významné centrá Noviodunum, dnes Nevers; Bibracte, dnes v departemente Saône-et-Loire; Augustodunum, dnes Autun; Cabillonum, dnes Chalon-sur-Saône; a i.), Allobrogovia (sídlili medzi Rhônou a Isarou, centrum Vienne), Arvernovia (na území dnešných regiónov Auvergne a Akvitánia vo Francúzsku, centrum Gergovia, v blízkosti dnešného mesta Clermont-Ferrand), Belgovia (súhrnný názov viacerých keltských kmeňov, ktoré sídlili na území severne od rieky Seiny), Lingoni (dnešné severových. Francúzsko, centrum Andemantunnum, dnes Langres), Sequanovia (vých. Francúzsko, centrum Vesontio, dnes Besançon), Senoni (horný tok Seiny, centrum Agedincum, dnes Sens), Bellovakovia (dnešný departement Oise), Biturigovia (Akvitánia), ako aj Bójovia (Česko, str. Podunajsko), Helvéti (dnešné Švajčiarsko), Kotíni (sev. a str. Slovensko), Insubrovia (sev. Taliansko, centrum Mediolanum, dnes Miláno) a i.

Etnogenéza Keltov nie je dodnes spoľahlivo vyriešená, podľa niektorých názorov sa od ostatných indoeurópskych skupín oddelili už na začiatku bronzovej doby. Ich predchodcami boli pravdepodobne tvorcovia mohylovej kultúry (stredná bronzová doba) a kultúry popolnicových polí (mladšia bronzová doba). Na základe archeologických nálezov ich však s istotou možno považovať za nositeľov kultúry staršej železnej doby, halštatskej kultúry (800 – 450 pred n. l.; nazvaná podľa náleziska Hallstatt v Hornom Rakúsku), presnejšie západohalštatského okruhu (oblasť horného Dunaja, Horné Rakúsko, horné a str. Porýnie, vých. Francúzsko a severozáp. Švajčiarsko), a najmä kultúry mladšej železnej doby, laténskej kultúry (5. – 1. stor. pred n. l.; nazvaná podľa náleziska La Tène na brehu Neuchâtelského jazera vo Švajčiarsku).

V 1. tisícročí pred n. l., archeologicky dokázateľne najneskôr od 5. stor. pred n. l., expandovali zo stredozáp. Európy (oblasť severne od Álp) na územie dnešného Francúzska a Belgicka (Gali) a do str. Podunajska. Ďalšie keltské kmene (najmä Britoni, nazývaní aj Briti) sa cez sev. Francúzsko (Bretónsko, od 6. stor. pred n. l.) dostali na územie dnešného Anglicka (Spojené kráľovstvo), resp. na juh ostrova Veľká Británia, odkiaľ časť z nich v 5. – 6. stor. n. l. vytlačili germánske kmene (Anglovia, Juti, Sasi a i.) späť na európsky kontinent (do Bretónska, kde sa zmiešali s miestnymi romanizovanými Keltmi, v súčasnosti Bretónci), ďalšia časť do horských oblastí Škótska, Walesu a Cornwallu. Vo 4. stor. pred n. l. osídlili keltské kmene aj Írsko. Ďalší prúd smeroval cez juž. Francúzsko na Iberský (Pyrenejský) polostrov (iberskí Kelti, niekedy označovaní ako Keltoiberovia) a sčasti na východ strednej Európy. V mladšej železnej dobe sa keltská kultúra rozšírila na západe až po Atlantický oceán a na východe po Čierne more.

Okolo 400 pred n. l. začali skupiny Keltov, ktorí už dlhší čas udržiavali obchodné kontakty so stredomorskými národmi (Etruskovia, Gréci), prenikať na juh Európy. Prvý prúd Keltov (Bójovia, Insubrovia, Lingoni, Senoni) smeroval do Burgundska a do severnej, neskôr aj do južnej oblasti Apeninského polostrova a na juhovýchod Európy (Balkánsky polostrov). Tak sa dostali do sféry záujmov Rimanov (rímskej republiky) a Grékov. Táto fáza keltskej expanzie je už okrem archeologických a numizmatických prameňov doložená aj písomne; o keltskej civilizácii, kultúre a zvykoch písali z antických autorov najmä grécky historik Poseidónios z Apameie a Caesar (Zápisky o vojne v Galii, Commentarii de bello Gallico), dôležité informácie zachovali Lívius, Plínius St. a Dio Cassius. Kelti vytlačili zo sev. Itálie (tzv. Predalpskej Galie) Etruskov (dobyli napr. dnešnú Bolognu, etrusky Felsina, keltsky Bononia), usadili sa na sev. a juž. brehu Pádu a založili o. i. mestá Mediolanum (dnes Miláno) a Brixia (dnes Brescia). Zo sev. Itálie zaútočili pod vedením náčelníka Brenna okolo 390 pred n. l. (konvenčné datovanie) alebo 387 pred n. l. na Rím, vyplienili ho (okrem Kapitolu) a opustili až po získaní vysokého výkupného (→ Vae victis!). Potom prenikli až do juž. oblasti Apeninského polostrova. Ich expanziu na juhu ukončila 225 pred n. l. porážka v bitke s Rimanmi pri Telamone (dnes Talamone, súčasť mesta Orbetello, Toskánsko) a na konci 3. a v 2. stor. pred n. l. boli Rimanmi postupne zatlačení späť na sever k alpským predhoriam (naposledy vpadli do Itálie 179 pred n. l.), odkiaľ niektorí ustúpili do strednej Európy.

Asi od 400 pred n. l. sa usádzali na území dnešných Čiech (dôležitým dokladom je správa od Poseidónia z Apameie, zachovaná v Strabónovom spise Geografia, o keltskom kmeni Bójov, ktorí na konci 2. stor. pred n. l. zvíťazili v Hercýnskom lese nad germánskymi Kimbrami), v juž. časti Poľska, v Panónii (územie dnešného Slovenska okrem Bójov osídlili aj Kotíni, územie dnešného Maďarska Bójovia a Eraviskovia) a na Balkánskom polostrove (dnešné Chorvátsko, Slovinsko, ako aj Srbsko, kde sa usídlili Skordiskovia). V 3. stor. pred n. l. expandovali do Trácie (tam okolo 277 pred n. l. založili jediné keltské kráľovstvo – Tylis, jestvujúce do 193 pred n. l.), Macedónie a Grécka (279 pred n. l. vyplienili Delfy) a cez Dardanely sa dostali do Malej Ázie, kde sa okolo 278 pred n. l. usadili. Tam sa nazývali Galaťania a nimi osídlené územie Galatia; 277 pred n. l. ich porazil sýrsky kráľ Antiochos I. Sótér a okolo 230 pred n. l. pergamský kráľ Attalos I. Sótér a postupne splynuli s gréckym obyvateľstvom.

Od konca 2. stor. pred n. l. do konca 1. stor. pred n. l. Kelti postupne strácali na európskom kontinente svoje vedúce postavenie. Na severe susedili s Germánmi a na juhovýchode s Rimanmi, čo malo pre nich negatívne následky. R. 125 – 121 pred n. l. Rimania ovládli územie v dnešnom juž. Francúzsku, kde vytvorili provinciu Narbonská Galia. R. 58 – 51 pred n. l. bojoval Caesar proti Keltom na území dnešného Francúzska, Švajčiarska a Belgicka. Po dobytí mocenských centier (o. i. Gergovie, Bibracte a Alesie) porazil Caesar 52 pred n. l. povstanie galských kmeňov Arvernov a Haeduov, na ktorých čele stál Vercingetorix, a vytvoril novú rímsku provinciu Zaalpská (Vlasatá) Galia; odvtedy Gali podliehali Rímu a čoraz väčšmi sa romanizovali. Caesar si podmanil aj Helvétov a iné kmene a 55 a 54 pred n. l. podnikol dve výpravy do Británie (podrobená bola až za Claudia); rímskemu vplyvu sa ubránili len Kelti žijúci v hornatých oblastiach Škótska a Walesu a v Írsku.

Na územie dnešného Slovenska prišli Kelti vo dvoch vlnách. Prvá imigrácia sa začala 400 pred n. l., ďalšia zasiahla územie Slovenska pravdepodobne v 1. štvrtine 2. stor. pred n. l. a dáva sa do súvisu so severoitalskými keltskými kmeňmi, o. i. aj s Bójmi, ktorí po porážke Rimanmi 191 pred n. l. ustúpili ďalej na sever. Vo vých. časti Álp a v severozáp. časti Karpatskej kotliny sa v tom čase vytvorili dve mocenské zoskupenia. Prvým bolo v antických prameňoch spomínané Norické kráľovstvo (približne v oblasti vých. Álp) pôvodne ilýrskych (podľa iných autorov keltských) Norikov, ktorí sa už v predrímskom období zmiešali s keltskými Tauriskami a 15 pred n. l. si ich podrobili Rimania (→ Noricum). Druhé zoskupenie reprezentované Bójmi sa vytvorilo po obidvoch stranách str. Dunaja, jeho centrum bolo na území dnešnej Bratislavy. Bratislavské keltské oppidum prekvitalo najmä v 1. stor. pred n. l. Jeho zánik pred prelomom letopočtov (pravdepodobne 60 – 58 pred n. l., podľa iných zdrojov tesne pred 40 pred n. l.) súvisel s vpádom Dákov pod vedením kráľa Burebistu a s porážkou kmeňového zväzu Bójov a Tauriskov na čele s Kritasirom. Následná dácka okupácia juhozáp. Slovenska mala za následok posun časti Keltov do horských oblastí Slovenska, kde v rámci púchovskej kultúry prežívala časť keltských Kotínov až do 2. stor. n. l. K dôležitým keltským centrám patrili okrem Bratislavy napr. Plavecké Podhradie, Devín (hrad) a Trenčianske Bohuslavice.

Keltská spoločnosť sa delila na kmene a rody. Na jej čele pôvodne stáli králi alebo vojenskí náčelníci (niekedy volení), v priebehu vývoja (asi od 6. stor. pred n. l.) moc postupne preberala rodová vojenská aristokracia (jazdci), ktorá spolu s druidmi (kňazmi) tvorila najvyššiu vrstvu spoločnosti. Druidi riadili náboženský, politický a kultúrny život, rozhodovali spory, ústne šírili znalosti a skúsenosti, vychovávali svojich žiakov ap. Charakteristickým javom u Keltov, dokonca už v období laténskej kultúry, bol veľký počet kmeňov súperiacich o vedúce postavenie. Na čele niektorých kmeňov stál volený vergobret (z lat. vergobretus = najvyšší úradník) ako predstaviteľ výkonnej moci, čo už možno považovať za začiatok utvárania štátneho útvaru. Ďalšiu spoločenskú skupinu predstavovali slobodné ľudové vrstvy (remeselníci, roľníci, obchodníci), pričom medzi rodovou aristokraciou a ľudovými vrstvami sa utvárali zložité klientské vzťahy. Najnižšiu skupinu predstavovala vrstva závislého (zotročeného) obyvateľstva. Keltská rodina bola podobne ako v iných indoeurópskych systémoch patriarchálna. Domácnosť tvorili muž, jeho žena, deti a vnúčatá. Postavenie žien sa značne líšilo v závislosti od ich postavenia v spoločnosti a od prosperity rodiny.

Základom hospodárstva bolo zmiešané poľnohospodárstvo. Kelti pestovali všetky druhy obilia, ako aj ľan, konope, cviklu a niekoľko ďalších druhov zeleniny. Obilie skladovali v osobitných jamách alebo silách hlboko v zemi, prípadne vo veľkých nádobách (zásobniciach). V niektorých oblastiach bol v závislosti od terénu a podnebia dôležitejší chov dobytka a oviec (vlna keltských oviec bola dobre známa aj v Ríme). Neskôr Kelti dodávali rímskym vojskám kone. Veľký výskyt dubových lesov podporoval chov ošípaných, obľúbený bol lov diviakov. Kelti mali vyspelú remeselnú výrobu. Základom rozvinutej metalurgie bola výroba a spracovanie železa, z ktorého vyrábali zbrane vynikajúcej kvality, ale aj poľnohospodárske nástroje a i. Keramiku (nádoby) vyrábali na hrnčiarskom kruhu a vypaľovali v uzatvorených hrnčiarskych peciach. Svoju remeselnícku zručnosť uplatňovali aj pri zhotovovaní šperkov (→ keltské výtvarné umenie).

Boli vynikajúci bojovníci, ako žoldnieri slúžili napr. vo 4. a v 3. stor. pred n. l. vo vojsku helenistických vládcov (odtiaľ si privážali grécke mince a podľa nich razili vlastné keltské mince) alebo 218 – 214 pred n. l. vo vojsku kartáginského vojvodcu Hannibala (217 pred n. l. Kartáginci spolu s Galmi zvíťazili nad Rimanmi v bitke pri Trasimenskom jazere). K výzbroji keltských bojovníkov patrili meče a kopije, ako aj oválne štíty, ich vojsko tvorili pešiaci, jazdci a v niektorých oblastiach aj bojové dvojkolesové vozy.

Oblečením mužov boli nohavice, halena alebo tunika a vrchný odev – plášť (sagum), ktorý sa spínal kovovými sponami a prepásaval železným alebo koženým opaskom so záponou. Ženy nosili tenkú spodnú košeľu a vrchné rúcho (peplos) na obidvoch pleciach spájané sponami, často v kombinácii so závojom. Vrchným odevom bol plášť. Ľanové a vlnené farbené látky boli pestro zdobené prúžkovanými či kockovanými vzormi, ktoré dopĺňali výšivky. Základom potravy Keltov boli strukovinové a obilné kaše, placky (zriedkavo kvasený chlieb), ale aj mäso. Najbežnejším nápojom bolo domácky vyrábané pivo z jačmeňa, vyššie vrstvy pili víno dovážané z juž. Európy.

Kelti žili v staršom období prevažne ako roľníci sídliaci v menších osadách a usadlostiach, ale už prvotní Kelti opevňovali náčelnícke sídla. Typickým keltským politickým, náboženským a hospodárskym centrom so značným sústredením obyvateľstva a výroby sa od 2. pol. 2. stor. pred n. l. stalo oppidum, pevnosť vybudovaná na kopci a zároveň sídelná aglomerácia mestského charakteru, napr. v oppidách ako Gergovia alebo Bibracte v dnešnom Francúzsku bývalo až do 10-tis. ľudí. Razili sa tam mince, uplatňovalo právo, obchodovalo so vzácnym tovarom; listy sa písali gréckym písmom. Úpadok prekvitajúcich oppíd nastal po víťazstvách Caesara v pol. 1. stor. pred n. l., hoci v strednej Európe boli mnohé obývané až do konca 1. stor. pred n. l. K významným oppidám v Česku patrili napr. Staré Hradisko (v blízkosti dnešnej obce Malé Hradisko, okres Prostějov) a Stradonice (dnes v chotári obce Nižbor, okres Beroun), v Nemecku Alkimoennis (dnes súčasť mesta Kelheim) a Manching, vo Francúzsku Alesia, mnohé z nich boli predchodcami dnešných európskych metropol, napr. Bratislavy, Viedne, Budapešti a Paríža.

V náboženstve bol Keltmi rozvinutý kult antropomorfných mužských i ženských božstiev, ktorých mená a charakteristika splývali s rímskymi božstvami (tzv. interpretatio Romana; → keltské náboženstvo a mytológia). Božstvá uctievali vo svätyniach (napr. kultové miesto Roquepertuse pri dnešnej dedinke Velaux západne od mesta Aix-en-Provence) alebo v prírode (v lesoch, pri prameňoch, pri močiaroch), rozšírené boli aj ľudské obete známe aj z obetísk a svätýň na Slovensku (napr. zo sídliskového komplexu Havránok pri Liptovskej Mare). V staršom období (5 – 3. stor. pred n. l.) ukladali mŕtvych do hrobov po kremácii alebo nespálených v ich odeve, so zbraňami, s ozdobami a početnými milodarmi, pohrebná výbava závisela od ich spoločenského postavenia. Náčelníkov niekedy pochovávali do veľkých komorových hrobiek pod mohylami, s mimoriadnou výbavou na život na onom svete (vrátane voza), významným príkladom je napr. neskorokeltský hrob z francúzskej obce Boé (departement Lot-et-Garonne) či hrob kňažnej z Vix (archeologická lokalita v blízkosti mesta Châtillon-sur-Seine). Kelti si vysoko cenili hudbu a mnohé formy literárnych prejavov tradovaných ústnym podaním. Na slávnostiach bardi spievali chvály na prítomných a prednášali staré hrdinské spevy, pričom sa sprevádzali na strunovom hudobnom nástroji podobnom lýre (→ chrotta), neskôr na harfe. Rozšírený bol aj dychový hudobný nástroj carnyx, ktorý sa využíval predovšetkým ako signálny a burcujúci prostriedok vo vojnách.

Kelti ovládajúci rozsiahle územie od Britských ostrovov až po Balkánsky polostrov zohrali významnú úlohu vo vojenských i v politických dejinách Európy, ako aj v rozvoji špecifickej európskej kultúry. Prevzali viaceré technické a kultúrne vymoženosti stredomorských civilizácií a sprostredkovali ich ďalej vtedajšej barbarskej Európe, a vytvorili tak kultúrne zázemie spoločného dejinného vývoja Európy. Výrazne sa podieľali na utváraní mnohých súčasných európskych národov, najmä Angličanov a Francúzov. V súčasnosti žijú posledné zvyšky Keltov (tzv. 6 keltských národov) v severozáp. Francúzsku (Bretónci), v Írsku (Íri) a v Spojenom kráľovstve (Škóti, Walesania, Cornwallčania, Mani, ako aj Íri v Severnom Írsku). Keltské tradície sa najlepšie zachovali v Írsku, na ktorého územie Rimania neprenikli a kde keltské umenie prekvitalo ešte začiatkom nášho letopočtu. Niektoré jeho prvky boli oživené v podobe tzv. novokeltského umenia stredoveku splývajúceho s írskym umením (pol. 7. stor. n. l. – 9., resp. 2. pol. 12. stor. n. l.).

V Severnej Amerike žije početné množstvo skupín ľudí považujúcich sa za Keltov. Sú to potomkovia prisťahovalcov, ktorí prišli v 19. stor. z Írska a zo Škótska, v menšom počte z Walesu. Najviac obyvateľov Škótska odišlo do Severnej Ameriky v 1. pol. 18. stor., v dôsledku hladomoru v 40. rokoch 19. stor. sa zasa prisťahovalo veľa Írov. Preto dnes existujú v celej Severnej Amerike spoločenstvá Írov, Škótov i Walesanov. V 19. stor. odišli do Argentíny Walesania, ktorí dodnes dodržiavajú waleské tradície a hovoria po walesky.

Sebauvedomovanie potomkov Keltov sa zvýšilo aj v ich domovských krajinách a je spojené s nárastom pocitu národnej hrdosti a s úsilím dosiahnuť istú mieru nezávislosti. Íri majú vlastný štát (hoci Severné Írsko zostalo súčasťou Spojeného kráľovstva), určitú úroveň nezávislej vlády (vlastné parlamenty) dosiahli aj Škóti a Walesania. Ostrov Man je od 1866 samosprávnou britskou korunnou dependenciou. Od 1917 sa takmer každoročne usporadúva v niektorej z krajín hlásiacich sa ku keltskému dedičstvu Keltský kongres. R. 1961 sa súčasne 6 keltských národov združilo do organizácie nazývanej Keltská liga.

Popis ilustrácie

Osídlenie Európy Keltmi

Text hesla

Kelti, gr. Keltoi, lat. Celtae — súhrnné označenie jazykovo a kultúrne blízkych kmeňov indoeurópskeho pôvodu, ktoré v staroveku v čase svojej najväčšej expanzie vo 4. a v 3. stor. pred n. l. obývali záp., str. a čiastočne i juž. a vých. Európu, ako aj str. Anatóliu v Malej Ázii. Hoci sa nikdy nesformovali do zjednotenej veľkej ríše a delili sa na viacero kmeňov, hovorili príbuznými, indoeurópskymi jazykmi (→ keltské jazyky) a ich materiálna i duchovná kultúra (zvyky, náboženské predstavy ap.) sa vyznačovali rovnakými (resp. podobnými) znakmi. Nie je známe, ako sa sami nazývali a či vôbec používali súhrnné pomenovanie. Etnonymum Kelti sa odvodzuje z gréckeho Galatai, ktorým Gréci označovali keltský kmeňový zväz Galaťanov (približne 278 pred n. l. obsadil územie v centrálnej Anatólii v dnešnom Turecku; → Galatia), resp. z latinského Galli, ktorým Rimania nazývali skupiny keltských kmeňov (→ Gali) obývajúcich v staroveku územie Rimanmi nazývané Galia (dnešné sev. Taliansko, Francúzsko a Belgicko).

K významným galským kmeňom patrili napr. Haeduovia (aj Aeduovia, str. Francúzsko, významné centrá Noviodunum, dnes Nevers; Bibracte, dnes v departemente Saône-et-Loire; Augustodunum, dnes Autun; Cabillonum, dnes Chalon-sur-Saône; a i.), Allobrogovia (sídlili medzi Rhônou a Isarou, centrum Vienne), Arvernovia (na území dnešných regiónov Auvergne a Akvitánia vo Francúzsku, centrum Gergovia, v blízkosti dnešného mesta Clermont-Ferrand), Belgovia (súhrnný názov viacerých keltských kmeňov, ktoré sídlili na území severne od rieky Seiny), Lingoni (dnešné severových. Francúzsko, centrum Andemantunnum, dnes Langres), Sequanovia (vých. Francúzsko, centrum Vesontio, dnes Besançon), Senoni (horný tok Seiny, centrum Agedincum, dnes Sens), Bellovakovia (dnešný departement Oise), Biturigovia (Akvitánia), ako aj Bójovia (Česko, str. Podunajsko), Helvéti (dnešné Švajčiarsko), Kotíni (sev. a str. Slovensko), Insubrovia (sev. Taliansko, centrum Mediolanum, dnes Miláno) a i.

Etnogenéza Keltov nie je dodnes spoľahlivo vyriešená, podľa niektorých názorov sa od ostatných indoeurópskych skupín oddelili už na začiatku bronzovej doby. Ich predchodcami boli pravdepodobne tvorcovia mohylovej kultúry (stredná bronzová doba) a kultúry popolnicových polí (mladšia bronzová doba). Na základe archeologických nálezov ich však s istotou možno považovať za nositeľov kultúry staršej železnej doby, halštatskej kultúry (800 – 450 pred n. l.; nazvaná podľa náleziska Hallstatt v Hornom Rakúsku), presnejšie západohalštatského okruhu (oblasť horného Dunaja, Horné Rakúsko, horné a str. Porýnie, vých. Francúzsko a severozáp. Švajčiarsko), a najmä kultúry mladšej železnej doby, laténskej kultúry (5. – 1. stor. pred n. l.; nazvaná podľa náleziska La Tène na brehu Neuchâtelského jazera vo Švajčiarsku).

V 1. tisícročí pred n. l., archeologicky dokázateľne najneskôr od 5. stor. pred n. l., expandovali zo stredozáp. Európy (oblasť severne od Álp) na územie dnešného Francúzska a Belgicka (Gali) a do str. Podunajska. Ďalšie keltské kmene (najmä Britoni, nazývaní aj Briti) sa cez sev. Francúzsko (Bretónsko, od 6. stor. pred n. l.) dostali na územie dnešného Anglicka (Spojené kráľovstvo), resp. na juh ostrova Veľká Británia, odkiaľ časť z nich v 5. – 6. stor. n. l. vytlačili germánske kmene (Anglovia, Juti, Sasi a i.) späť na európsky kontinent (do Bretónska, kde sa zmiešali s miestnymi romanizovanými Keltmi, v súčasnosti Bretónci), ďalšia časť do horských oblastí Škótska, Walesu a Cornwallu. Vo 4. stor. pred n. l. osídlili keltské kmene aj Írsko. Ďalší prúd smeroval cez juž. Francúzsko na Iberský (Pyrenejský) polostrov (iberskí Kelti, niekedy označovaní ako Keltoiberovia) a sčasti na východ strednej Európy. V mladšej železnej dobe sa keltská kultúra rozšírila na západe až po Atlantický oceán a na východe po Čierne more.

Okolo 400 pred n. l. začali skupiny Keltov, ktorí už dlhší čas udržiavali obchodné kontakty so stredomorskými národmi (Etruskovia, Gréci), prenikať na juh Európy. Prvý prúd Keltov (Bójovia, Insubrovia, Lingoni, Senoni) smeroval do Burgundska a do severnej, neskôr aj do južnej oblasti Apeninského polostrova a na juhovýchod Európy (Balkánsky polostrov). Tak sa dostali do sféry záujmov Rimanov (rímskej republiky) a Grékov. Táto fáza keltskej expanzie je už okrem archeologických a numizmatických prameňov doložená aj písomne; o keltskej civilizácii, kultúre a zvykoch písali z antických autorov najmä grécky historik Poseidónios z Apameie a Caesar (Zápisky o vojne v Galii, Commentarii de bello Gallico), dôležité informácie zachovali Lívius, Plínius St. a Dio Cassius. Kelti vytlačili zo sev. Itálie (tzv. Predalpskej Galie) Etruskov (dobyli napr. dnešnú Bolognu, etrusky Felsina, keltsky Bononia), usadili sa na sev. a juž. brehu Pádu a založili o. i. mestá Mediolanum (dnes Miláno) a Brixia (dnes Brescia). Zo sev. Itálie zaútočili pod vedením náčelníka Brenna okolo 390 pred n. l. (konvenčné datovanie) alebo 387 pred n. l. na Rím, vyplienili ho (okrem Kapitolu) a opustili až po získaní vysokého výkupného (→ Vae victis!). Potom prenikli až do juž. oblasti Apeninského polostrova. Ich expanziu na juhu ukončila 225 pred n. l. porážka v bitke s Rimanmi pri Telamone (dnes Talamone, súčasť mesta Orbetello, Toskánsko) a na konci 3. a v 2. stor. pred n. l. boli Rimanmi postupne zatlačení späť na sever k alpským predhoriam (naposledy vpadli do Itálie 179 pred n. l.), odkiaľ niektorí ustúpili do strednej Európy.

Asi od 400 pred n. l. sa usádzali na území dnešných Čiech (dôležitým dokladom je správa od Poseidónia z Apameie, zachovaná v Strabónovom spise Geografia, o keltskom kmeni Bójov, ktorí na konci 2. stor. pred n. l. zvíťazili v Hercýnskom lese nad germánskymi Kimbrami), v juž. časti Poľska, v Panónii (územie dnešného Slovenska okrem Bójov osídlili aj Kotíni, územie dnešného Maďarska Bójovia a Eraviskovia) a na Balkánskom polostrove (dnešné Chorvátsko, Slovinsko, ako aj Srbsko, kde sa usídlili Skordiskovia). V 3. stor. pred n. l. expandovali do Trácie (tam okolo 277 pred n. l. založili jediné keltské kráľovstvo – Tylis, jestvujúce do 193 pred n. l.), Macedónie a Grécka (279 pred n. l. vyplienili Delfy) a cez Dardanely sa dostali do Malej Ázie, kde sa okolo 278 pred n. l. usadili. Tam sa nazývali Galaťania a nimi osídlené územie Galatia; 277 pred n. l. ich porazil sýrsky kráľ Antiochos I. Sótér a okolo 230 pred n. l. pergamský kráľ Attalos I. Sótér a postupne splynuli s gréckym obyvateľstvom.

Od konca 2. stor. pred n. l. do konca 1. stor. pred n. l. Kelti postupne strácali na európskom kontinente svoje vedúce postavenie. Na severe susedili s Germánmi a na juhovýchode s Rimanmi, čo malo pre nich negatívne následky. R. 125 – 121 pred n. l. Rimania ovládli územie v dnešnom juž. Francúzsku, kde vytvorili provinciu Narbonská Galia. R. 58 – 51 pred n. l. bojoval Caesar proti Keltom na území dnešného Francúzska, Švajčiarska a Belgicka. Po dobytí mocenských centier (o. i. Gergovie, Bibracte a Alesie) porazil Caesar 52 pred n. l. povstanie galských kmeňov Arvernov a Haeduov, na ktorých čele stál Vercingetorix, a vytvoril novú rímsku provinciu Zaalpská (Vlasatá) Galia; odvtedy Gali podliehali Rímu a čoraz väčšmi sa romanizovali. Caesar si podmanil aj Helvétov a iné kmene a 55 a 54 pred n. l. podnikol dve výpravy do Británie (podrobená bola až za Claudia); rímskemu vplyvu sa ubránili len Kelti žijúci v hornatých oblastiach Škótska a Walesu a v Írsku.

Na územie dnešného Slovenska prišli Kelti vo dvoch vlnách. Prvá imigrácia sa začala 400 pred n. l., ďalšia zasiahla územie Slovenska pravdepodobne v 1. štvrtine 2. stor. pred n. l. a dáva sa do súvisu so severoitalskými keltskými kmeňmi, o. i. aj s Bójmi, ktorí po porážke Rimanmi 191 pred n. l. ustúpili ďalej na sever. Vo vých. časti Álp a v severozáp. časti Karpatskej kotliny sa v tom čase vytvorili dve mocenské zoskupenia. Prvým bolo v antických prameňoch spomínané Norické kráľovstvo (približne v oblasti vých. Álp) pôvodne ilýrskych (podľa iných autorov keltských) Norikov, ktorí sa už v predrímskom období zmiešali s keltskými Tauriskami a 15 pred n. l. si ich podrobili Rimania (→ Noricum). Druhé zoskupenie reprezentované Bójmi sa vytvorilo po obidvoch stranách str. Dunaja, jeho centrum bolo na území dnešnej Bratislavy. Bratislavské keltské oppidum prekvitalo najmä v 1. stor. pred n. l. Jeho zánik pred prelomom letopočtov (pravdepodobne 60 – 58 pred n. l., podľa iných zdrojov tesne pred 40 pred n. l.) súvisel s vpádom Dákov pod vedením kráľa Burebistu a s porážkou kmeňového zväzu Bójov a Tauriskov na čele s Kritasirom. Následná dácka okupácia juhozáp. Slovenska mala za následok posun časti Keltov do horských oblastí Slovenska, kde v rámci púchovskej kultúry prežívala časť keltských Kotínov až do 2. stor. n. l. K dôležitým keltským centrám patrili okrem Bratislavy napr. Plavecké Podhradie, Devín (hrad) a Trenčianske Bohuslavice.

Keltská spoločnosť sa delila na kmene a rody. Na jej čele pôvodne stáli králi alebo vojenskí náčelníci (niekedy volení), v priebehu vývoja (asi od 6. stor. pred n. l.) moc postupne preberala rodová vojenská aristokracia (jazdci), ktorá spolu s druidmi (kňazmi) tvorila najvyššiu vrstvu spoločnosti. Druidi riadili náboženský, politický a kultúrny život, rozhodovali spory, ústne šírili znalosti a skúsenosti, vychovávali svojich žiakov ap. Charakteristickým javom u Keltov, dokonca už v období laténskej kultúry, bol veľký počet kmeňov súperiacich o vedúce postavenie. Na čele niektorých kmeňov stál volený vergobret (z lat. vergobretus = najvyšší úradník) ako predstaviteľ výkonnej moci, čo už možno považovať za začiatok utvárania štátneho útvaru. Ďalšiu spoločenskú skupinu predstavovali slobodné ľudové vrstvy (remeselníci, roľníci, obchodníci), pričom medzi rodovou aristokraciou a ľudovými vrstvami sa utvárali zložité klientské vzťahy. Najnižšiu skupinu predstavovala vrstva závislého (zotročeného) obyvateľstva. Keltská rodina bola podobne ako v iných indoeurópskych systémoch patriarchálna. Domácnosť tvorili muž, jeho žena, deti a vnúčatá. Postavenie žien sa značne líšilo v závislosti od ich postavenia v spoločnosti a od prosperity rodiny.

Základom hospodárstva bolo zmiešané poľnohospodárstvo. Kelti pestovali všetky druhy obilia, ako aj ľan, konope, cviklu a niekoľko ďalších druhov zeleniny. Obilie skladovali v osobitných jamách alebo silách hlboko v zemi, prípadne vo veľkých nádobách (zásobniciach). V niektorých oblastiach bol v závislosti od terénu a podnebia dôležitejší chov dobytka a oviec (vlna keltských oviec bola dobre známa aj v Ríme). Neskôr Kelti dodávali rímskym vojskám kone. Veľký výskyt dubových lesov podporoval chov ošípaných, obľúbený bol lov diviakov. Kelti mali vyspelú remeselnú výrobu. Základom rozvinutej metalurgie bola výroba a spracovanie železa, z ktorého vyrábali zbrane vynikajúcej kvality, ale aj poľnohospodárske nástroje a i. Keramiku (nádoby) vyrábali na hrnčiarskom kruhu a vypaľovali v uzatvorených hrnčiarskych peciach. Svoju remeselnícku zručnosť uplatňovali aj pri zhotovovaní šperkov (→ keltské výtvarné umenie).

Boli vynikajúci bojovníci, ako žoldnieri slúžili napr. vo 4. a v 3. stor. pred n. l. vo vojsku helenistických vládcov (odtiaľ si privážali grécke mince a podľa nich razili vlastné keltské mince) alebo 218 – 214 pred n. l. vo vojsku kartáginského vojvodcu Hannibala (217 pred n. l. Kartáginci spolu s Galmi zvíťazili nad Rimanmi v bitke pri Trasimenskom jazere). K výzbroji keltských bojovníkov patrili meče a kopije, ako aj oválne štíty, ich vojsko tvorili pešiaci, jazdci a v niektorých oblastiach aj bojové dvojkolesové vozy.

Oblečením mužov boli nohavice, halena alebo tunika a vrchný odev – plášť (sagum), ktorý sa spínal kovovými sponami a prepásaval železným alebo koženým opaskom so záponou. Ženy nosili tenkú spodnú košeľu a vrchné rúcho (peplos) na obidvoch pleciach spájané sponami, často v kombinácii so závojom. Vrchným odevom bol plášť. Ľanové a vlnené farbené látky boli pestro zdobené prúžkovanými či kockovanými vzormi, ktoré dopĺňali výšivky. Základom potravy Keltov boli strukovinové a obilné kaše, placky (zriedkavo kvasený chlieb), ale aj mäso. Najbežnejším nápojom bolo domácky vyrábané pivo z jačmeňa, vyššie vrstvy pili víno dovážané z juž. Európy.

Kelti žili v staršom období prevažne ako roľníci sídliaci v menších osadách a usadlostiach, ale už prvotní Kelti opevňovali náčelnícke sídla. Typickým keltským politickým, náboženským a hospodárskym centrom so značným sústredením obyvateľstva a výroby sa od 2. pol. 2. stor. pred n. l. stalo oppidum, pevnosť vybudovaná na kopci a zároveň sídelná aglomerácia mestského charakteru, napr. v oppidách ako Gergovia alebo Bibracte v dnešnom Francúzsku bývalo až do 10-tis. ľudí. Razili sa tam mince, uplatňovalo právo, obchodovalo so vzácnym tovarom; listy sa písali gréckym písmom. Úpadok prekvitajúcich oppíd nastal po víťazstvách Caesara v pol. 1. stor. pred n. l., hoci v strednej Európe boli mnohé obývané až do konca 1. stor. pred n. l. K významným oppidám v Česku patrili napr. Staré Hradisko (v blízkosti dnešnej obce Malé Hradisko, okres Prostějov) a Stradonice (dnes v chotári obce Nižbor, okres Beroun), v Nemecku Alkimoennis (dnes súčasť mesta Kelheim) a Manching, vo Francúzsku Alesia, mnohé z nich boli predchodcami dnešných európskych metropol, napr. Bratislavy, Viedne, Budapešti a Paríža.

V náboženstve bol Keltmi rozvinutý kult antropomorfných mužských i ženských božstiev, ktorých mená a charakteristika splývali s rímskymi božstvami (tzv. interpretatio Romana; → keltské náboženstvo a mytológia). Božstvá uctievali vo svätyniach (napr. kultové miesto Roquepertuse pri dnešnej dedinke Velaux západne od mesta Aix-en-Provence) alebo v prírode (v lesoch, pri prameňoch, pri močiaroch), rozšírené boli aj ľudské obete známe aj z obetísk a svätýň na Slovensku (napr. zo sídliskového komplexu Havránok pri Liptovskej Mare). V staršom období (5 – 3. stor. pred n. l.) ukladali mŕtvych do hrobov po kremácii alebo nespálených v ich odeve, so zbraňami, s ozdobami a početnými milodarmi, pohrebná výbava závisela od ich spoločenského postavenia. Náčelníkov niekedy pochovávali do veľkých komorových hrobiek pod mohylami, s mimoriadnou výbavou na život na onom svete (vrátane voza), významným príkladom je napr. neskorokeltský hrob z francúzskej obce Boé (departement Lot-et-Garonne) či hrob kňažnej z Vix (archeologická lokalita v blízkosti mesta Châtillon-sur-Seine). Kelti si vysoko cenili hudbu a mnohé formy literárnych prejavov tradovaných ústnym podaním. Na slávnostiach bardi spievali chvály na prítomných a prednášali staré hrdinské spevy, pričom sa sprevádzali na strunovom hudobnom nástroji podobnom lýre (→ chrotta), neskôr na harfe. Rozšírený bol aj dychový hudobný nástroj carnyx, ktorý sa využíval predovšetkým ako signálny a burcujúci prostriedok vo vojnách.

Kelti ovládajúci rozsiahle územie od Britských ostrovov až po Balkánsky polostrov zohrali významnú úlohu vo vojenských i v politických dejinách Európy, ako aj v rozvoji špecifickej európskej kultúry. Prevzali viaceré technické a kultúrne vymoženosti stredomorských civilizácií a sprostredkovali ich ďalej vtedajšej barbarskej Európe, a vytvorili tak kultúrne zázemie spoločného dejinného vývoja Európy. Výrazne sa podieľali na utváraní mnohých súčasných európskych národov, najmä Angličanov a Francúzov. V súčasnosti žijú posledné zvyšky Keltov (tzv. 6 keltských národov) v severozáp. Francúzsku (Bretónci), v Írsku (Íri) a v Spojenom kráľovstve (Škóti, Walesania, Cornwallčania, Mani, ako aj Íri v Severnom Írsku). Keltské tradície sa najlepšie zachovali v Írsku, na ktorého územie Rimania neprenikli a kde keltské umenie prekvitalo ešte začiatkom nášho letopočtu. Niektoré jeho prvky boli oživené v podobe tzv. novokeltského umenia stredoveku splývajúceho s írskym umením (pol. 7. stor. n. l. – 9., resp. 2. pol. 12. stor. n. l.).

V Severnej Amerike žije početné množstvo skupín ľudí považujúcich sa za Keltov. Sú to potomkovia prisťahovalcov, ktorí prišli v 19. stor. z Írska a zo Škótska, v menšom počte z Walesu. Najviac obyvateľov Škótska odišlo do Severnej Ameriky v 1. pol. 18. stor., v dôsledku hladomoru v 40. rokoch 19. stor. sa zasa prisťahovalo veľa Írov. Preto dnes existujú v celej Severnej Amerike spoločenstvá Írov, Škótov i Walesanov. V 19. stor. odišli do Argentíny Walesania, ktorí dodnes dodržiavajú waleské tradície a hovoria po walesky.

Sebauvedomovanie potomkov Keltov sa zvýšilo aj v ich domovských krajinách a je spojené s nárastom pocitu národnej hrdosti a s úsilím dosiahnuť istú mieru nezávislosti. Íri majú vlastný štát (hoci Severné Írsko zostalo súčasťou Spojeného kráľovstva), určitú úroveň nezávislej vlády (vlastné parlamenty) dosiahli aj Škóti a Walesania. Ostrov Man je od 1866 samosprávnou britskou korunnou dependenciou. Od 1917 sa takmer každoročne usporadúva v niektorej z krajín hlásiacich sa ku keltskému dedičstvu Keltský kongres. R. 1961 sa súčasne 6 keltských národov združilo do organizácie nazývanej Keltská liga.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kelti [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-02-28]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kelti