kazuistika

Text hesla

kazuistika [lat.] —

1. metóda aplikácie určitých princípov na konkrétny prípad s cieľom umožniť alebo uľahčiť riešenie určitej situácie; opis, analýza jednotlivých prípadov; aj zbierka prípadov správania. Ako štúdium prípadu, udalosti či príbehu sa považuje za kvalitatívne orientovanú metódu už od čias antiky (sofizmus), princípy kazuistiky sa uplatňovali napr. vo filozofii (filozofickej etike), v teológii (v kresťanstve v katolíckej morálnej teológii, ale aj v judaizme, konfucianizme či buddhizme), v práve, sociológii, medicíne a i.

Vo filozofii predstavuje kazuistika prístup (metódu riešenia) k etickým problémom, v ktorých okolnosti konkrétnych prípadov ovplyvňujú aplikovanie všeobecných pravidiel. Za kľúčové dielo filozofickej kazuistiky sa považuje Resolutiones morales (1659) Antonina Dianu (*1585, †1683), ktoré obsahuje rozpravy až o dvadsaťtisíc prípadoch. K významným predstaviteľom kazuistiky patril aj teológ, právnik a zakladateľ rádu redemptoristov Alfonz Maria z Liguori (Alfonso Maria de’ Liguori, *1696, †1787), ktorého postoj v morálnej teológii sa vyznačoval úsilím o rovnováhu medzi rizikom obsiahnutým v jansenistickom rigorizme a laxizmom príznačným pre časť kazuistiky. Ako disciplína filozofickej etiky a morálnej teológie sa kazuistika zaoberá stanovovaním zásad vhodného správania a správnych postojov v konkrétnych prípadoch či životných situáciách. Od pol. 16. stor. začali princípy kazuistiky presadzovať jezuiti, čo sa stalo postupne podnetom na vznik tzv. jezuitskej kazuistiky, náuke o možných spôsoboch správania s ohľadom na náboženské prikázania. Kazuistika sa tak spájala aj s morálnym systémom probabilizmu, odvolávajúc sa na tradície, Sväté písmo a teóriu prirodzeného práva. V tomto význame mala napomôcť nájsť riešenia v prípadoch, v ktorých sa človek pre svoje svedomie a pre konflikt mravných povinností nedokáže rozhodnúť (→ morálna teológia). V 17. stor. s nástupom protestantského a pietistického prístupu k náboženstvu a morálke kazuistika upadla a z teologickej oblasti sa presunula do oblasti cirkevného práva. Napriek kritike novovekej filozofie a nástupu autonómneho ponímania subjektu sa však prvky kazuistiky vyskytujú v katolíckej morálnej filozofii naďalej a kazuistika sa chápe ako permanentné a detailné hodnotenie rozličných prípadov správania z hľadiska náboženských prikázaní, ako ich opis, resp. analýza. V oblasti práva predstavuje kazuistika posudzovanie právne zložitých vecí, výklad práva (ustanovení zákona) a prijímanie rozhodnutí s prihliadnutím na poznanie a skúsenosti z predchádzajúcich konkrétnych prípadov; stanovenie zásad, pravidiel správania podľa práva interpretovaného na základe individuálnych právnických káuz (→ judikatúra). V sociológii sa ako kazuistika označuje výskumná metóda zameraná na štúdium jednotlivých prípadov, prípadová štúdia; → case study method; v medicíne opis priebehu ochorenia u konkrétneho pacienta alebo rovnakého ochorenia v skupine pacientov, resp. súhrnná správa o ochorení vrátane jeho genézy, vývoja, diagnostiky, liečby a súčasného stavu (najčastejšie ide o ochorenie, ktoré sa vyvíja atypicky, má neočakávané komplikácie a vyžaduje osobitnú diagnostickú a liečebnú starostlivosť, súčasťou kazuistiky môže byť aj diskusia k okolnostiam, ktoré mohli ovplyvniť vývoj ochorenia, diagnostiku aj liečbu), prináša cenné poznatky pre lekárov a ostatných zdravotníckych pracovníkov;

2. v pejoratívnom význame odôvodnenie založené na prekrúcaní faktov, sofizmus, chytráctvo.

Text hesla

kazuistika [lat.] —

1. metóda aplikácie určitých princípov na konkrétny prípad s cieľom umožniť alebo uľahčiť riešenie určitej situácie; opis, analýza jednotlivých prípadov; aj zbierka prípadov správania. Ako štúdium prípadu, udalosti či príbehu sa považuje za kvalitatívne orientovanú metódu už od čias antiky (sofizmus), princípy kazuistiky sa uplatňovali napr. vo filozofii (filozofickej etike), v teológii (v kresťanstve v katolíckej morálnej teológii, ale aj v judaizme, konfucianizme či buddhizme), v práve, sociológii, medicíne a i.

Vo filozofii predstavuje kazuistika prístup (metódu riešenia) k etickým problémom, v ktorých okolnosti konkrétnych prípadov ovplyvňujú aplikovanie všeobecných pravidiel. Za kľúčové dielo filozofickej kazuistiky sa považuje Resolutiones morales (1659) Antonina Dianu (*1585, †1683), ktoré obsahuje rozpravy až o dvadsaťtisíc prípadoch. K významným predstaviteľom kazuistiky patril aj teológ, právnik a zakladateľ rádu redemptoristov Alfonz Maria z Liguori (Alfonso Maria de’ Liguori, *1696, †1787), ktorého postoj v morálnej teológii sa vyznačoval úsilím o rovnováhu medzi rizikom obsiahnutým v jansenistickom rigorizme a laxizmom príznačným pre časť kazuistiky. Ako disciplína filozofickej etiky a morálnej teológie sa kazuistika zaoberá stanovovaním zásad vhodného správania a správnych postojov v konkrétnych prípadoch či životných situáciách. Od pol. 16. stor. začali princípy kazuistiky presadzovať jezuiti, čo sa stalo postupne podnetom na vznik tzv. jezuitskej kazuistiky, náuke o možných spôsoboch správania s ohľadom na náboženské prikázania. Kazuistika sa tak spájala aj s morálnym systémom probabilizmu, odvolávajúc sa na tradície, Sväté písmo a teóriu prirodzeného práva. V tomto význame mala napomôcť nájsť riešenia v prípadoch, v ktorých sa človek pre svoje svedomie a pre konflikt mravných povinností nedokáže rozhodnúť (→ morálna teológia). V 17. stor. s nástupom protestantského a pietistického prístupu k náboženstvu a morálke kazuistika upadla a z teologickej oblasti sa presunula do oblasti cirkevného práva. Napriek kritike novovekej filozofie a nástupu autonómneho ponímania subjektu sa však prvky kazuistiky vyskytujú v katolíckej morálnej filozofii naďalej a kazuistika sa chápe ako permanentné a detailné hodnotenie rozličných prípadov správania z hľadiska náboženských prikázaní, ako ich opis, resp. analýza. V oblasti práva predstavuje kazuistika posudzovanie právne zložitých vecí, výklad práva (ustanovení zákona) a prijímanie rozhodnutí s prihliadnutím na poznanie a skúsenosti z predchádzajúcich konkrétnych prípadov; stanovenie zásad, pravidiel správania podľa práva interpretovaného na základe individuálnych právnických káuz (→ judikatúra). V sociológii sa ako kazuistika označuje výskumná metóda zameraná na štúdium jednotlivých prípadov, prípadová štúdia; → case study method; v medicíne opis priebehu ochorenia u konkrétneho pacienta alebo rovnakého ochorenia v skupine pacientov, resp. súhrnná správa o ochorení vrátane jeho genézy, vývoja, diagnostiky, liečby a súčasného stavu (najčastejšie ide o ochorenie, ktoré sa vyvíja atypicky, má neočakávané komplikácie a vyžaduje osobitnú diagnostickú a liečebnú starostlivosť, súčasťou kazuistiky môže byť aj diskusia k okolnostiam, ktoré mohli ovplyvniť vývoj ochorenia, diagnostiku aj liečbu), prináša cenné poznatky pre lekárov a ostatných zdravotníckych pracovníkov;

2. v pejoratívnom význame odôvodnenie založené na prekrúcaní faktov, sofizmus, chytráctvo.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kazuistika [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-16]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kazuistika