Kazachstan

Popis ilustrácie

Štátny znak

Popis ilustrácie

Zástava

Obsah tabuľky
Rozloha: 2 724 900 km2
Počet obyvateľov: 17 949 000(2014)
Priemerná hustota: 7 obyvateľov/km2
Hlavné mesto: Nursultan
Úradný jazyk: kazaština, ruština
Mena: 1 kazašské tenge = 100 tiynov
Hrubý národný produkt na obyvateľa: 11 380 USD (2013)
Export: 82,5 mld. USD (2013)
Import: 48,9 USD (2013)
Stredná dĺžka života mužov/žien: 65 rokov/75 rokov (2014)
Prirodzený prírastok: 1,13 % (2014)
Gramotnosť: viac ako 95 % (2014)
Popis ilustrácie

Poloha

Popis ilustrácie

Prírodné pomery

Popis ilustrácie

Hlavné mesto Nursultan

Popis ilustrácie

Suchá oblasť Ťanšanu

Text hesla

Kazachstan, Kazašská republika, kazašsky a oficiálny prepis Qazaqstan, Qazaqstan Respublikasy — štát v Strednej Ázii medzi dolným tokom Volgy a Kaspickým morom na západe a Altajom na východe a medzi Západosibírskou nížinou na severe a Ťanšanom na juhu. Na severe a severozápade hraničí s Ruskom, na východe s Čínou, na juhu s Kirgizskom, Uzbekistanom a Turkménskom, na západe obmývaný Kaspickým morom. Administratívne sa člení na 17 oblastí vrátane 2 miest s osobitným štatútom – Nursultan (bývalá Astana) a Alma-Ata a komplexu Bajkonur (pod ruskou správou).

Prírodné pomery

Kazachstan leží prevažne na rovinnom území s málo členitým povrchom, len južné a východné pohraničné oblasti vypĺňajú vysoké pohoria. Na západe sa rozprestiera Kaspická nížina oddelená masívom Mugodžary a plošinou Ustirt od severnej časti Turanskej nížiny zasahujúcej od juhu do stredu krajiny, centrálnu časť vypĺňa Kazašská plošina, ku ktorej sa na severozápade pripája Turgajská plošina, na severe zasahuje svojimi okrajmi Západosibírska nížina, na juhovýchode Balchašsko-alakoľská kotlina, na juhu púšte Hladová step, Mujumkum a časť púšte Kyzylkum (sú súčasťou Turanskej nížiny), ako aj časť Južnej Hladovej stepi. Horskú časť na juhu tvoria okrajové chrbty Ťanšanu, pozdĺž východnej hranice sa rozkladajú horské masívy Džungársky Alatau, Tarbagataj a Altaj oddelené zníženinami Ilijská brána, Džungárska brána a Irtyšská brána. Najvyšším štítom územia je Chan-Tengri, 6 995 m n. m., na hranici s Kirgizskom a Čínou, najnižším miestom je dno Karagijskej preliačiny pri pobreží Kaspického mora 132 m pod hladinou mora.

Kazachstan sa rozprestiera v mierne teplom kontinentálnom podnebí, ktoré je na väčšine územia veľmi suché, s krátkymi prechodnými ročnými obdobiami a veľkými dennými a ročnými výkyvmi teplôt (vplyvom prílevu arktického vzduchu klesajú počas niektorých zím teploty na severovýchode na -50 °C, v lete v dôsledku prílevu tropického vzduchu môžu vystúpiť na 40 °C); priemerná teplota v januári od -4 °C na juhu v Šymkente do -19 °C na severe v Petropavlovsku, v júli od 19 °C do 28 – 30 °C; priemerný ročný úhrn zrážok klesá z 300 – 450 mm v stepných oblastiach na severe pod 100 mm v oblastiach púští a polopúští na juhu, južné predhoria majú ročný úhrn zrážok do 500 mm, horské oblasti na juhovýchode do 1 600 mm.

Kazachstan má riedku riečnu sieť, veľké rieky Irtyš, Išim, Ural, Syrdarja a Ili tečú len v okrajových oblastiach Kazachstanu; viacero riek, napr. Ču, Nura, Sarysu, sa končí v pieskoch púští a v zavlažovacích kanáloch. Rozsiahle územia sú umelo zavlažované (kanál Irtyš – Karaganda, kanál v Južnej Hladovej stepi). Na území Kazachstanu je pomerne veľa jazier (zväčša silno mineralizovaných), patrí mu významná časť severného a východného pobrežia (1 894 km) najväčšieho jazera na svete, Kaspického mora, severná časť Aralského jazera na hranici s Uzbekistanom, Balchašské jazero, Alakoľ, Zajsan, Tengiz a i., viacero veľkých umelých vodných nádrží (Buchtarmianska, Šuľbinská, Öskemenská a Kapčagajská vodná nádrž) a sieť zavlažovacích kanálov.

Na Západosibírskej nížine sa rozprestierajú lesostepi s brezovými hájmi a občasne kvitnúce lesostepi prechádzajúce smerom na juh do suchých stepí a polopúští, na Kaspickej nížine, Turanskej nížine a v južnom predhorí Kazašskej plošiny sú slané alebo piesočné polopúšte a púšte s porastmi saxaulov, pozdĺž riek porasty vŕbovo-topoľových lesov a močiare zarastené trstinou, v pohoriach nad pásmom stepí smrekové, smrekovo-jedľové, subalpínske a alpínske pásmo, v najvyšších polohách trvalý sneh a ľadovce (zaberajú rozlohu okolo 2 000 km2); najsuchšie horské oblasti sú bez vegetácie.

Výnimočnosť prírody Kazachstanu je chránená v 12 národných parkoch; časť Kazašskej plošiny bola 2008 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako Saryarqa – Stepi a jazerá severného Kazachstanu (→ Kazašská plošina).

Krajina má mimoriadne rôznorodé a bohaté zásoby nerastných surovín: ropa (dokázateľné zásoby 30 mld. barelov, 11. miesto na svete, 2011; najväčšie náleziská v oblasti Kaspickej nížiny: Karačaganak; Tengiz, Uzeň), zemný plyn (dokázateľné zásoby 2,407 bilióna m3, 14. miesto na svete, 2011; Karačaganak), čierne uhlie (Karagandská panva a Ekibastuzská uhoľná panva na Kazašskej plošine), hnedé uhlie (jazero Kušmurun v administratívnej oblasti Qostanaj), uránové rudy (odhadované zásoby okolo 900-tis. t, 2. miesto na svete, po Austrálii; administratívna oblasť Qostanaj), jedny z najväčších svetových zásob rúd medi (Kazašská plošina), olova a zinku (Altaj, Džungársky Alatau), chrómových (chromit), niklových, titánových (administratívna oblasť Qostanaj) a kobaltových rúd, bauxitu (Turgajská plošina), rudy železa (administratívna oblasť Qostanaj, Kazašská plošina) a mangánu (Kazašská plošina), azbestu (administratívna oblasť Qostanaj), zlata.

Hospodárstvo

Ekonomika Kazachstanu založená na ťažbe a spracovaní bohatých zásob nerastných surovín a na poľnohospodárskej výrobe je najsilnejšou spomedzi štátov Strednej Ázie a druhou najsilnejšou z bývalých krajín ZSSR (po Rusku). Cieľom stratégie prijatej 1997 je rozvoj krajiny do 2030 s cieľom vytvoriť ekonomicky rozvinutú, bezpečnú, zdravú a vzdelanú krajinu; päťročný plán priemyselnej diverzifikácie prijatý 2010 je zameraný na rozvoj dopravného, farmaceutického, telekomunikačného, petrochemického a potravinového sektora ekonomiky. Na tvorbe HDP sa priemysel podieľa 30 %, poľnohospodárstvo 5 %, služby 65 % (2014). V priemysle pracuje 12 %, v poľnohospodárstve 26 % a v službách 62 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2012). Miera nezamestnanosti 5,1 %, miera inflácie 6,7 %. Rast HDP 4,6 % (2014).

Základným odvetvím je ťažobný priemysel podieľajúci sa na hodnote celkovej priemyselnej výroby okolo 50 %. Okolo 91 % ťažby predstavuje ťažba energetických surovín, t. j. ropy (1,6 mil. barelov/deň, 2011), zemného plynu (20,2 mld. m3, 2011), čierneho uhlia (95,0 mil. t, 2009), lignitu (4,5 mil. t, 2009) a uránu (18-tis. t, 1. miesto na svete, 2010), významná je ťažba polymetalických (405-tis. t medi, 386-tis. t zinku, 2007) a železných rúd (13,6 mil. t, 2007), bauxitu (4,8 mil. t, 2007), chromitu (3,7 mil. t, 2. miesto na svete, 2007), striebra (800-tis. kg, 2007) a zlata (22-tis. kg, 2007). Druhým najvýznamnejším priemyselným odvetvím s podielom na celkovej priemyselnej výrobe okolo 17 % je hutnícky priemysel, rozvinuté je hutníctvo železa (Karaganda) aj farebných kovov (vďaka vysokej kvalite sú na svetových trhoch žiadané najmä dodávky medi, olova, zinku a kadmia), ďalej priemysel petrochemický, chemický (výroba plastov, chemických vláken, karbidu vápenatého, hydroxidu sodného, priemyselných hnojív), strojársky (výroba stavebných, dopravných a poľnohospodárskych strojov, vojenskej techniky), elektrotechnický (zastúpenie spoločnosti Microsoft v priemyselnom komplexe Alatau IT city v blízkosti Alma-Aty), elektronický (zastúpenie spoločností LG, Samsung, Bosch, 3M, Panasonic), automobilový (výroba automobilov Chevrolet a vozidiel automobilky AvtoVAZ) a priemysel stavebných materiálov (výroba cementu, azbestovo-cementových rúr, panelov), v krajine dochádza tiež k rýchlemu rastu odvetví spracovateľského priemyslu (najmä potravinárskeho). Na výrobe elektrickej energie (86,2 mld. kWh, 2011) sa podieľajú 88,2 % tepelné elektrárne a 11,8 % vodné elektrárne (k najväčším patria Buchtarmianska, Šuľbinská a Öskemenská vodná elektráreň na rieke Irtyš a Kapčagajská vodná elektráreň na rieke Ili), napriek obrovským zásobám uránu nemá krajina jadrovú elektráreň, jediná jadrová elektráreň v Aqtaw bola v prevádzke 1973 – 99.

Na území Kazachstanu sa nachádza hlavný ruský kozmodróm Bajkonur.

Základom poľnohospodárstva je rastlinná výroba. Poľnohospodárska pôda, ešte stále vyčerpaná hospodárením v období socializmu (rozorávanie celín), predstavuje okolo 846 000 km2, orná pôda zaberá okolo 13 % rozlohy krajiny, zvyšok predstavujú najmä pasienky a lúky, zavlažovaných je okolo 35 500 km2. Pestovanie obilia, najmä jarnej pšenice a jačmeňa v lesnej a lesostepnej oblasti (17,1 mil. t, 2009), bavlníka, cukrovej repy, slnečnice, ľanu, ryže; rozvinuté sú sadovníctvo (najmä pestovanie jabloní a orechov), zeleninárstvo a vinohradníctvo (vinárske oblasti východne od Alma-Aty). Rozšírený je chov oviec na mäso a vlnu (v púšťových oblastiach chov karakulských oviec) a ošípaných, menej chov oslov, tiav a koní; významnú úlohu zohráva rybolov.

Krajina má rozvíjajúci sa cestovný ruch, niekoľko horských oblastí najmä na severovýchode krajiny má predpoklady na rozvoj turistiky. Kazachstan dováža stroje a zariadenia, elektrotechnické výrobky, spracované kovy, spotrebný tovar, potraviny; vyváža ropu a ropné produkty (63 % z celkového objemu vývozu), surové železo a ferozliatiny, opracovanú meď a jej zliatiny, chemikálie, stroje, obilie, múku, vlnu, mäso, uhlie. Hlavnými obchodnými partnermi sú Rusko, Čína, Nemecko, Taliansko, Francúzsko, Holandsko, Ukrajina. Nedostatky v dopravnej sieti Kazachstanu (najmä nekvalitnosť a nekompletnosť cestnej siete) spôsobujú rast nákladov na prepravu a zabraňujú integračným príležitostiam a obchodným väzbám so štátmi Strednej Ázie. Zrealizovanie projektu označovaného vzhľadom na svoju lokalizáciu a využitie ako Nová Hodvábna cesta (dopravné ťahy spájajúce Čínu s Európou) prispeje k rozvoju obchodného prostredia Kazachstanu a ostatných stredoázijských republík. Cestná sieť má dĺžku 93 612 km, z toho väčšina ciest (84 100 km) má spevnený povrch (2012), hlavné cestné ťahy sú Alma-Ata – Nursultan – Qostanaj, Alma-Ata – Petropavl, Alma-Ata – Semej – Pavlodar, Alma-Ata – Šymkent, Šymkent – Aqtöbe – Oral; dĺžka železničných tratí je 15 333 km (z toho 4 000 km elektrifikovaných, 2012); krajina sa vyznačuje pomerne rýchlym rastom leteckej dopravy (z 97 letísk je 64 so spevnenou pristávacou dráhou, veľké medzinárodné letiská sú v Alma-Ate a Nursultane, 2012); dobre vybudovaná je aj sieť potrubnej dopravy s dĺžkou 26 736 km (2010); vodná doprava s dĺžkou vodných ciest 4 000 km (2010) využíva najmä rieky Irtyš (80 %) a Syrdarja i veľké jazerá a umelé vodné nádrže; významné prístavy sú v Aqtaw, Atyraw, Öskemene, Pavlodare a Semeji.

Obyvateľstvo

Hustota osídlenia Kazachstanu výrazne súvisí so zdrojmi vody, najhustejšie sú obývané oázy (najmä almaatská a tarazská). Národnostné zloženie: 63,1 % Kazachov, 23,7 % Rusov, 2,8 % Uzbekov, 2,1 % Ukrajincov, 1,4 % Ujgurov, 1,3 % Tatárov, 1,1 % Nemcov, 4,5 % ostatných (Čečenci, Azerbajdžanci, Arméni, Kirgizi, Gréci a i.). Náboženské zloženie: 65 % moslimov (najmä sunniti), 35 % kresťanov (najmä pravoslávni). Podiel mestského obyvateľstva 59 % (2010). Najväčšie mestá: Alma-Ata, Nursultan, Šymkent, Karaganda, Aqtöbe, Taraz, Pavlodar, Öskemen, Semej, Qostanaj, Oral, Petropavl.

Dejiny

Územie dnešného Kazachstanu bolo osídlené už vo 4. tisícročí pred n. l. Z tohto obdobia pochádzajú pozostatky osídlenia tzv. botajskej (Akmolská oblasť, severný Kazachstan) a begházsko-dandybajevskej kultúry (3. – 2. tisícročie pred n. l., centrálny Kazachstan). Dodnes sa v stepných oblastiach Kazachstanu zachovali kruhovité útvary (kurgany) z nasypaných kameňov, ktoré slúžili ako hrobky. V dôsledku klimatických a i. prírodných podmienok sa tam rozšíril predovšetkým kočovný spôsob života (pravdepodobne aj domestikácia koní). Kazachstan bol miestom migrácií ľudí zo severu na juh a z východu na západ, oblasti v povodí rieky Syrdarja a Sedemriečia (Žetysu) sú úzko späté s dejinami stredoázijských oáz, zatiaľ čo územia severne od Aralského a Balchašského jazera boli len riedko osídľované kočovnými kmeňmi a kmeňovými zväzmi. V južnom Kazachstane, kde boli priaznivejšie podmienky na rozvoj usadlých kultúr, sú doložené pamiatky z bronzovej doby, najmä tzv. andronovskej kultúry (20. – 12. stor. pred n. l.), i vzácne petroglyfy (skalné rytiny) v archeologickej lokalite Tamgaly v oblasti Alma-Aty (od 2. tisícročia; 2004 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO).

Asi v polovici 1. tisícročia pred n. l. bolo územie dnešného južného Kazachstanu osídlené kmeňmi Sakov, ktorí vytvorili prvý štátny útvar s centrom v oblasti Sedemriečia založený na kmeňových spoločenstvách; pri jazere Issyk neďaleko Alma-Aty boli 1969 v kurgane (4. alebo 3. stor. pred n. l.) objavené pozostatky sackého bojovníka v zbroji zo zlata (tzv. Zlatý muž; jeho kópia je umiestnená na vrchole 15 m vysokého stĺpa, tzv. Monumentu nezávislosti, v Alma-Ate). V 6. stor. pred n. l. sa Sakovia dostali do závislosti od staroperzských Achajmenovcov, v 1. polovici 4. stor. pred n. l. bojovali na strednom toku rieky Syrdarja s armádou Alexandra III. Veľkého. V období sackej vlády rozkvital v Sedemriečí, ktoré s územím Strednej Ázie spájala Hodvábna cesta (2014 bola jej kazašská trasa spolu s čínskou a kirgizskou trasou zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), obchod s Čínou a Blízkym východom. Už od 3. stor. pred n. l. prenikali do Kazachstanu z dnešnej Číny a Mongolska nomádske kmene patriace ku kmeňovému zväzu tzv. ázijských Hunov (v čínskych prameňoch nazývaný Siung-nu), ktorí obývali severovýchodnú časť dnešného Kazachstanu, viedli vojny s Čínou a pod tlakom čínskych cisárov boli v 1. stor. pred n. l. nútení migrovať do oblasti Syrdarje a odtiaľ ďalej do Povolžia a okolia Aralského jazera. V 3. – 1. stor. pred n. l. jestvoval v oblasti stredného a dolného toku Syrdarje štát, v čínskych prameňoch (cestovateľom Čang Čchienom) nazývaný Kchang-ťü (Kangju), ktorý utvorili pravdepodobne turkické kočovné kmene a ktorý si na juhu udržal nezávislosť až do 3. stor. n. l. Ovládal oblasť (vrátane obchodu) v stredoázijskej časti Hodvábnej cesty a podmanil si oblasť Sogdiany (Sogd), okolo polovice 2. stor. pred n. l. aj Sedemriečie (vrátane Sakov) a wusunské kmene. Na tomto základe vznikol na konci 2. stor. pred n. l. tzv. wusunský štát s centrom v Čigučene (aj Čigu-čen; pôvodne na brehu jazera Issyk-Kuľ v dnešnom Kirgizsku, v súčasnosti pravdepodobne pod hladinou).

Od 5. stor. n. l. sa cez Kazachstan presúvali turkicko-mongolské kmene smerom na juh do oáz Strednej Ázie a na západ do južného Ruska a južnej Ukrajiny; tieto kmene v polovici 6. stor. vytvorili zväz turkických kmeňov, Turkický kaganát (552 – 603), ktorý sa neskôr rozdelil na Západoturkický (603 – 704) a Východoturkický kaganát, nástupcom Západoturkického kaganátu sa stal Türgešský kaganát (704 – 756). Hospodárstvo týchto štátnych útvarov, ktoré sa rozprestierali takmer na celom území dnešného Kazachstanu, bolo založené na kombinácii kočovného a usadlého spôsobu života obyvateľstva. V polovici 8. stor. Türgešský kaganát oslabili vojny o následníctvo a na juhu jeho území operovali arabské a čínske vojská, ako aj kmene Karlukov migrujúce do Sedemriečia. V roku 751 sa pri rieke Talas odohrala rozhodujúca bitka medzi arabskými a čínskymi vojskami, v ktorej Arabi zvíťazili (podľa tradície získali od čínskych zajatcov o. i. aj tajomstvo výroby papiera a hodvábu). Vládu si však udržali iba v časti dnešného južného Kazachstanu, z oblasti Sedemriečia ich vytlačili Karlukovia (756 – 940), ktorí sa podieľali na turkizácii veľkej časti Strednej Ázie. V 9. stor. bojovali karluckí vládcovia (jabguovia) so Sámánovcami (pod ich vplyvom Karlukovia 960 prijali islam), ktorí čiastočne ovládali územie južného Kazachstanu a stredného toku Syrdarje s významnými centrami Otrar (dnes zaniknuté mesto pri Fárábe, Turkménsko; s pevnosťou na Syrdarji, v 13. stor. zničená Mongolmi) a Jasy (dnešné mesto Turkestan v Kazachstane). V polovici 10. stor. bola Karlucká ríša zničená nájazdom turkických kmeňov Karachánov, ktorí ovládali Sedemriečie do polovice 12. stor. Ich zásluhou bol v turkických štátoch prvýkrát vybudovaný pevný administratívny aparát a rozvíjala sa literatúra (M. Kašgarí, J. H. H. Balasaguni). Na východ od Aralského jazera si v 9. stor. upevnil moc kmeňový zväz turkických Seldžukovcov, ktorí v 11. stor. migrovali do oblasti Chórezmu, Fársu a Malej Ázie, v polovici 12. stor. ovládli strategické oblasti Strednej Ázie (→ Transoxánia) a porazili karachánovské vojská (poslední Karachánovci vládli vo Fergane až do 1212).

Od polovice 12. stor. až do vpádu Mongolov ovládali Sedemriečie (najmä územie dnešného Kirgizska i časť okolo toku Syrdarje) kmene Karakitanov (→ Karakitanská ríša), začiatkom 13. stor. však boli porazené šáhom z Chórezmu (chórezmšáhom) Džaláluddínom Menguberdím (tur. Mengübirti; vládol 1220 – 31, z Chórezmu však bol 1221 vyhnaný inváziou Mongolov). Oblasť západného a severného Kazachstanu bola ovládaná turkickými kmeňmi Oghuzov, severovýchod obsadili turkickí Kypčakovia (Kumáni, Polovci), ktorí Oghuzov vytlačili na juh a od 11. stor. až do začiatku 13. stor. obsadili územie dnešného severného Kazachstanu, stepné oblasti a oblasť dolného toku Syrdarje. Vytvorili kmeňový zväz, ktorý bol od 11. stor. štátom s jediným (formálnym) vládcom. V 13. stor. územie Kazachstanu okrajovo zasiahli i nájazdy Mongolov, pre ktorých však boli kazašské stepi skôr tranzitným územím do centrálnej Transoxánie. Po Džingischánovej (Čingischánovej) smrti a rozdelení Mongolskej ríše (1227) sa väčšina dnešného Kazachstanu stala súčasťou dedičného údelu (ulusu) Džingischánovho vnuka Batu-chána a neskôr Zlatej hordy, oblasť Sedemriečia a povodia Syrdarje (dnešný južný Kazachstan) patrila k Čagatajskému ulusu. Obidva ulusy sa neskôr stali základom hlavných kazašských kmeňových zväzov (žüzov, hôrd). Na stranu Batu-chána sa pridali i kypčackí náčelníci, ktorých oddiely sa ako súčasť mongolského vojska podieľali na ťažení do Európy (mongolský vpád).

V 14. stor. sa južná časť Kazachstanu po nájazdoch timúrovských vojsk stala súčasťou Timúrovej ríše. Jedným z jej náboženských centier bolo mesto Jasy (dnešné mesto Turkestan), v ktorom v 11. stor. pôsobil jeden z najvýznamnejších súfijských filozofov a básnikov A. Jasaví (Timúr dal 1400 postaviť Mauzóleum A. Jasavího; 2003 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). V 15. stor. do oblasti na východ od Aralského jazera prišli kmene kočovných Uzbekov, severnú časť ovládli kočovné kmene Kazachov, ktorí pod vedením vodcov Žänibeka chána (aj Džanibek, vládol asi 1473/74 – 1480) a Kerej chána (aj Girej, vládol asi 1465 – 74) utvorili v polovici 15. stor. Kazašský chanát ako voľné združenie kazašských kmeňov (nikdy nebol klasickým centralizovaným štátom) na čele s veľkým (hlavným) chánom (uly chán), ktorý bol volený z okruhu potomkov Žänibeka chána. Najväčšiu autoritu mali kazašskí cháni v 16. stor. počas vlády chána Chaqnazara (vládol 1538 – 80), ktorému sa podarilo zjednotiť takmer všetky stepné kmene (začala sa formovať kazašská národnosť), a chanát dosiahol najväčší územný rozsah. Úspešne vzdoroval rozmachu Šajbánovského štátu v oázach Strednej Ázie, pod jeho vplyv sa dostali oblasti na strednom toku rieky Syrdarja a koncom 16. stor. k nemu bola pripojená i významná taškentská oáza. Významným zjednocujúcim prvkom bol islam s prvkami animizmu, duchovným centrom Jasy, ktoré sa stalo aj sídlom kazašských veľkých (starších) chánov a hlavným mestom chanátu. Posledný spoločný chán všetkých kmeňových zväzov Täuke (vládol 1680 – 1715/18) vypracoval súbor zákonov chanátu (Žeti Žarghy). Na začiatku 18. stor. došlo k rozdeleniu Kazašského chanátu na tri základné kmeňové zväzy (hordy, kazašsky žüzy): na Starší (aj Veľký, Uly žüz) na juhovýchode dnešného Kazachstanu, Stredný (Orta žüz) v dnešnom centrálnom Kazachstane a Mladší (aj Malý, Kiši žüz) na západe dnešného Kazachstanu. Kazachovia už od polovice 17. stor. museli odrážať vpády ojratských (džungárskych) kmeňov. Ich najväčší vpád 1723 – 29 Kazašský chanát výrazne oslabil. Zmenili sa tradičné miesta rodového kočovania, veľké časti kazašských území pripadli ďalším štátnym útvarom (Kalmyckému chanátu, Kokandskému chanátu, Chivskému chanátu a Buchare). V rokoch 1726 a 1729 boli Ojrati dvakrát porazení zjednoteným kazašským vojskom na čele s chánom Mladšieho zväzu Äbilqajyrom (aj Abulchajr, asi *1693, †1748, vládol od 1718) a vytlačení z územia Kazašského chanátu. Vojenské konflikty medzi obidvoma kočovnými kmeňovými zväzmi však pretrvávali do polovice 18. stor., keď boli Ojrati (Džungári) porazení čínskou armádou. Kazachovia čiastočne získali späť svoje pastviny, kmeňové zväzy však nedokázali vzdorovať ďalším nájazdom Ojratov z Číny, rozpínavosti Kokandského a Bucharského chanátu a i. Preto postupne formálne žiadali o ochranu ruskú cárovnú Annu Ivanovnu (ako prvý požiadal chán Mladšej hordy Äbilqajyr, 1731), čím sa začal dlhý a zložitý proces pripájania územia dnešného Kazachstanu k Rusku.

Počas ruských výprav na východ bola na rieke Irtyš vybudovaná reťaz ruských pevností, na území Kazachstanu napr. Semipalatinsk (1718, dnes Semej) a Usť-Kamenogorsk (1720, dnes Öskemen), počas vlády ruskej cárovnej Kataríny II. Veľkej (1762 – 96) bola upevnená ruská vláda na hraniciach kazašských kmeňov. Do oblasti boli Ruskom vysielaní tatárski misionári s cieľom pôsobiť medzi Kazachmi a šíriť politiku lojality k cárskemu Rusku a lojálny (nie útočný) islam. Do konca 18. stor. Rusko kontrolovalo všetky tri kmeňové zväzy. V roku 1822 boli cárskym dekrétom zrušené tituly chánov Stredného a Staršieho zväzu, 1824 aj titul chána Mladšieho zväzu, čo umožnilo postupne nahradiť kazašské kmeňové spoločenstvá cárskou administratívou. Do oblasti Kazachstanu začali postupne prichádzať presídlenci z centrálnych častí Ruska, migračná vlna prebiehajúca po celé 19. stor. zásadne zmenila etnickú skladbu obyvateľstva Kazachstanu. Prenikanie moci Ruska spomalilo niekoľko povstaní, z ktorých najväčšie bolo neúspešné povstanie v rokoch 1837 – 47 pod vedením potomka chánov Strednej hordy Kenesaryho Qasymulyho (Kasymova, *asi 1801/02, †1847), ktorý si prisvojil titul kazašského chána (od 1841), nebol však všetkými kmeňmi prijatý. Rozpory medzi jednotlivými kmeňmi a ich nejednotnosť prispeli k porážke povstania, a tým aj k ďalšiemu vojenskému a administratívnemu postupu Ruska do vnútra Strednej Ázie. Do polovice 19. stor. Rusko na území Kazachstanu vybudovalo líniu pevností od Aralského jazera až po Alma-Atu (založená 1854 ruskými kozákmi ako pevnosť Zailijskoje, od 1867 Vernyj, centrum Sedemriečia). V polovici 19. stor. sa pod ruskú kontrolu dostali aj zvyšné oblasti južného Kazachstanu, ktoré dovtedy patrili Kokandskému chanátu (vrátane miest Turkestan a Qyzylorda), a dekrétom z 1868 prešla oblasť bývalých kazašských kmeňových zväzov (Turgajská, Uralská, Akmolská a Semipalatinská oblasť a dočasne i oblasť Sedemriečia) pod správu Turkestanskej generálnej gubernie a neskôr Stepnej gubernie, čím bol Kazachstan definitívne pripojený k Rusku.

Ruská nadvláda výrazne zmenila národnostné, sociálne a politické pomery v oblasti. Do kazašských stepí sa do konca 19. stor. prisťahoval asi jeden milión poľnohospodárov z Ruska, Ukrajiny a Poľska, ktorí postupne zaberali územia kazašských kočovníkov a menili ho na poľnohospodársku pôdu. Po tzv. agrárnych reformách P. A. Stolypina umožňujúcich ďalšie obsadzovanie pôvodnej kazašskej pôdy (od 1907) sa do Kazachstanu prisťahovali ďalšie desaťtisíce migrantov. Do kazašských stepí boli do vyhnanstva posielané viaceré významné ruské osobnosti (napr. F. M. Dostojevskij), ktoré mali pozitívny vplyv na rozvoj kazašskej kultúry. V roku 1916 vyvolal mohutné povstanie na územiach celej Strednej Ázie (vrátane Kazachstanu) ruský rozkaz na mobilizáciu stredoázijského obyvateľstva na výkon civilných prác na frontoch 1. svetovej vojny. Po jeho tvrdom potlačení ušlo do Číny niekoľko tisíc Kazachov. Po Októbrovej revolúcii 1917 bola takmer na celom území Strednej Ázie vyhlásená Turkestanská autonómna sovietska socialistická republika (1918) ako súčasť sovietskeho Ruska, ktorá zahŕňala veľkú časť dnešného Kazachstanu, Uzbekistanu, Kirgizska a Turkménska. Uznaná však bola iba v niektorých častiach kazašského územia, prevažne v mestách. Časť národne orientovanej inteligencie vyhlásila v decembri 1917 na celokirgizskom (t. j. kazašskom) zjazde vlastnú autonómnu republiku Alaš Orda so sídlom v meste Alaš-Kala (dnes súčasť mesta Semej), ktorá formálne kontrolovala väčšiu časť stepných oblastí Kazachstanu. Jej vedenie spolupracovalo s protiboľševickými veliteľmi, napr. aj s československými legionármi na Transsibírskej magistrále. V roku 1919 však bola zlikvidovaná a na celom území bola vyhlásená Kirgizská autonómna sovietska socialistická republika (1920), ku ktorej územiu boli podľa národnostného princípu pričlenené ďalšie oblasti okolo Syrdarje; hlavným mestom sa stalo mesto Qyzylorda. V roku 1925 bola premenovaná na Kazašskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku (1936 v rámci ZSSR na Kazašskú sovietsku socialistickú republiku) a 1929 bolo jej hlavné mesto prenesené do Alma-Aty.

Štruktúru kazašskej spoločnosti koncom 20. a začiatkom 30. rokov 20. stor. výrazne zmenili kolektivizácia s núteným usadzovaním sa posledných kočovníkov a hladomor v rokoch 1931 – 33 (podľa niektorých odhadov si vyžiadal až 2 mil. obetí). Od 30. rokov 20. stor. boli v oblasti budované pracovné tábory (gulagy), do ktorých boli posielaní na nútené práce najmä politickí väzni z celého ZSSR. Počas stalinského politického teroru bola v tomto období väznená a zlikvidovaná aj veľká časť kazašskej inteligencie (→ kazašská literatúra). Súčasne sa tam budoval ťažobný priemysel zameraný na využitie kazašského nerastného bohatstva. Druhá vlna spriemyselňovania Kazachstanu nastala počas 2. svetovej vojny, keď tam bolo presťahovaných viacero priemyselných závodov z okupovaných území západnej časti ZSSR. V 50. rokoch 20. stor. sa začalo s intenzifikáciou poľnohospodárstva, rozorávali sa celiny a začali sa využívať na poľnohospodársku výrobu. Rozsiahle územia boli vyčlenené na stavbu kozmodrómu Bajkonur a na testovaciu základňu jadrových zbraní (jadrový polygón) pri Semipalatinsku (dnes Semej; Semipalatinská, resp. Semejská testovacia oblasť). V 60. rokoch 20. stor. sa začala v Kazachstane znova upevňovať pozícia kazašskej elity pod vedením dlhoročného prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Kazašskej SSR Dinmuchameda Qonajeva (rus. Kunajev, *1912, †1993), na ktorého miesto však 1986 nastúpil ruský člen strany Gennadij Kolbin (*1927, †1998), čo bolo sprevádzané krvavými demonštráciami. Po vymenovaní N. Nazarbajeva do funkcie prvého tajomníka ústredného výboru (1989) sa uskutočnilo niekoľko reforiem, ktoré presadzovali domáce národne orientované skupiny, napr. uzákonenie kazaštiny za oficiálny jazyk (1989), podpora islamského duchovenstva, zákon o vlastníctve (1989), ktorý umožnil súkromné vlastníctvo pôdy a v obmedzenej miere i drobné podnikateľské aktivity, a povolenie činnosti viacerých politických strán a hnutí. V decembri 1986 došlo k protikomunistickému protestnému vystúpeniu mládeže (Želtoqsan köterilisi, Decembrové povstanie), rástlo hnutie za národnú suverenitu (1990 založené občianske hnutie Azat, Sloboda), vznikali rôzne aktivistické organizácie bojujúce napr. za rehabilitáciu obetí politických procesov z 30. – 50. rokov 20. stor., za záchranu Aralského jazera (1989), proti testom jadrových zbraní (občianske hnutie Nevada – Semipalatinsk, 1989) ap., vyostrenie sociálno-ekonomickej situácie vyvolalo vlnu štrajkov predovšetkým v baníctve a ťažobnom priemysle. Po viacerých politických rokovaniach bola 25. októbra 1990 prijatá deklarácia o suverenite Kazašskej SSR a 16. decembra 1991 vyhlásil Kazachstan ako posledná republika bývalého ZSSR nezávislosť. V roku 1991 na nátlak občianskeho hnutia bola zatvorená Semejská testovacia oblasť, jadrové zbrane nachádzajúce sa na území Kazachstanu boli demontované a krajina pristúpila k dohode o nerozširovaní jadrových zbraní a o všeobecnom zákaze pokusov s nimi.

V priebehu rokov 1991 – 93 sa v Kazachstane začali uskutočňovať zásadné politické a ekonomické reformy, jeho ďalšie smerovanie a vývoj pokračovali v duchu zachovania integrácie v rámci Spoločenstva nezávislých štátov (založené 1991) i ďalších integračných zoskupení v postsovietskom priestore. V roku 1992 sa Kazachstan stal členským štátom OSN, 1993 bola prijatá nová ústava, ktorá postupne prešla niekoľkými zmenami, 1998 bolo hlavné mesto prenesené z Alma-Aty do Akmoly (do 1961 Akmolinsk, do 1992 Celinograd), ktorá bola následne premenovaná na Astanu (hlavné mesto, resp. hlavná oblasť). Od 1990 bol na čele štátu prezident N. Nazarbajev, ktorý už niekoľkokrát rozpustil parlament, vytlačil opozíciu a postupne získal kontrolu nad väčšinou politických rozhodnutí v krajine. Podľa ústavy mohol mať neobmedzený počet mandátov. V marci 2019 sa vzdal prezidentského mandátu. Jeho právomoci dočasne prevzal predseda senátu Kasym-Žomart Tokajev (*1953), ktorý na počesť Nazarbajeva podpísal výnos o zmene názvu hlavného mesta krajiny Astana na Nursultan. Tokajev bol riadne zvolený v prezidentských voľbách 9. júna 2019.

Politický systém

Kazachstan je parlamentnou republikou s prezidentskou formou vlády, dvojkomorový parlament sa skladá z dolnej komory (Mäžilis), ktorá má 107 poslancov, a hornej komory (Senát), ktorá má 2 senátorov z každej administratívnej oblasti okrem Bajkonuru a 15 senátorov vymenúvaných prezidentom. Prezident je volený v priamych voľbách na obdobie 7 rokov.

Kazašskí veľkí cháni (uly chán)
pravdepod. 1459/1465 – 1473/74 Kerej (rus. Girej, aj Kirej)
1473/74 – 1480 Žänibek (rus. Džanibek, Žanibek)
1480 – 1511/12 Buryndyq (rus. Burunduk)
1512 – 1521 Qasym (rus. Kasym)
1522 – 1523 Momyš (rus. Mamaš)
1523 – 1533 Tahir, aj Tajyr
1533 – 1538 Bujdaš
1538 – 1580 Chaqnazar (aj Chaq-Nazar)
1580/81 – 1582 Šyghaj
1583 – 1598 Täujekel (aj Tavakkul)
1598 – 1613/14, 1627 – 1628 Jesim
1628 – 1643 Žänibek (aj Džanibek)
1643 – 1652 Žänggir
1652 – 1680 Batyr
1680 – 1715/1718 Täuke
1715 – 1718 Qajyp (aj Kajyp, Gajyp)
1718 – 1729 Bolat
1718 – 1748 Äbilqajyr (aj Abulchajr, chán Mladšieho zväzu)
1748 – 1770 Äbilmämbet (Abulmambet, chán Stredného zväzu)
1771 – 1780 Abylaj (chán Stredného zväzu)
1841 – 1847 Kenesary Qasymuly (rus. Kasymov)

Kazašskí prezidenti
1990 – 2019 Nursultan Nazarbajev
od 2019 Kasym-Žomart Tokajev

Zverejnené v marci 2017. Aktualizované 26. marca 2019.

Kazachstan [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-02-23]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kazachstan