Ajaguz — mesto na východe Kazachstanu pri rieke Ajaguz; 38-tis. obyvateľov (2016). Vzniklo v súvislosti s výstavbou železnice, od 1939 mesto. Priemysel potravinársky (mäsový, mliekarský), stavebných materiálov, opravovne vozňového parku.

Ajaguz — rieka v Kazachstane; dĺžka 492 km, rozloha povodia 15 700 km². Pramení na svahoch pohoria Tarbagataj. Preteká polopúšťovou oblasťou, stráca veľa vody a vsakuje do pôdy. Do Balchašského jazera vteká len v období vysokých povodňových stavov.

Akmola, Aqmola — v období 1992 – 98 názov mesta Nursultan.

Aksu — rieka vo vých. časti Kazachstanu, jedna z riek Sedemriečia; dĺžka 316 km, rozloha povodia 5 040 km². Vyteká z ľadovcov Džungarského Alataua, ústi do vých. časti Balchašského jazera. Využívaná na zavlažovanie.

Akťubinsk → Aqtöbe

Alakoľ, Alakuľ — bezodtokové slané jazero v Kazachstane v polopúšťovej tektonickej zníženine Balchašsko-alakoľskej kotliny vo výške 343 m n. m.; plocha okolo 2 220 km², hĺbka 45 m. Ročné kolísanie hladiny asi 1,2 m, zamŕza od januára do apríla. S jazerami Ujaly, Asykkoľ a Želanaškoľ tvorí jazernú sústavu s rozlohou povodia do 55-tis. km². Do Alakoľa sa vlieva rieka Emeľ. Rybolov.

Alatau — názov viacerých horských hrebeňov v Strednej Ázii a na Sibíri. Horské reťaze sú prevažne v Kirgizsku a Kazachstane a patria najmä k Ťanšanu (Džungársky Alatau, Terskej Alatau, Zailijský Alatau, Kungej-Alatau, Talaský Alatau, Kirgizský Alatau). Najväčší je Zailijský Alatau v sev. hrebeni záp. Ťanšanu, súbežne s ním sa nad jazerom Issyk-Kuľ ťahá oblúk Kungej-Alatau. Jeho záp. predĺžením (oddelený riekou Ču) je Kirgizský chrbát; smerom na juhozápad vybieha nad dolinou Talasu Talaský Alatau. Vo vnútornom Ťanšane leží Terskej Alatau, ktorý na juhu ohraničuje Issykkuľskú kotlinu. Džungársky Alatau leží vo vých. časti Kazachstanu na hranici s Čínou. Na svahoch výrazná výšková stupňovitosť.

Alma-Ata, kazašsky Almaty, do 1921 Vernyj — mesto v Kazachstane, administratívne stredisko Almaatskej oblasti na sev. úpätí pohoria Zilijský Alatau (650 – 950 m n. m.) na Turkestansko-sibírskej magistrále; 1,948 mil. obyvateľov (2016). Pred 1917 obchodné a administratívne stredisko s málo rozvinutým priemyslom. V súčasnosti hospodárske centrum Kazachstanu. Priemysel potravinársky (spracúvanie mäsa, mlieka, tabaku, mlyny, konzervárne, výroba piva, vína, liehovín), ľahký (textilný, odevný, obuvnícky), strojársky (výroba banských, hutníckych a energetických zariadení a elektrotechnických výrobkov), polygrafický, stavebných materiálov. Cestný uzol, letisko.

Založené 1854 ruskými kozákmi ako pevnosť Zailijskoje na mieste kazašskej osady, od 1867 Vernyj, centrum ruského Sedemriečia, 1921 premenované na Alma-Ata, 1929 – 97 hlavné mesto Kazachstanu, stredisko kazašskej kultúry. Drevená pravoslávna katedrála (výška 56 m; začiatok 20. stor.), mešita (1999 na mieste staršej z 1890, ktorá 1987 zhorela), Ústredné štátne múzeum Kazachstanu (založené 1931, sídli v budove z 1985); akadémia vied (založená 1946), univerzity (najstaršia založená 1934), divadlá, múzeá, botanická záhrada. Časté zemetrasenia (1887 a 1911 mesto značne poškodené), 1921 časť mesta zničená povodňou. V súčasnosti sú v pohoriach vybudované hrádze proti sutinovým prívalom a lapače balvanov. Neďaleko mesta vo výške 1 700 m n. m. horské klzisko Medeo.

Almaty → Alma-Ata

Altaj, rus. Altajskije gory, čín. A-er-tchaj, A’ertai — horský systém v Ázii na území Ruska, Kazachstanu, Mongolska a Číny. Tiahne sa zo severozápadu od Západosibírskej nížiny na juhovýchod po púšť Gobi; dĺžka asi 2 000 km, najvyšší vrch Belucha (4 506 m n. m.).

Je rozvodím Obu, Irtyša, Jeniseja a riek bezodtokej Strednej Ázie. Zložitá tektonická a geologická stavba, štvrtohorná modelácia reliéfu. Zaľadnených 900 km², viac ako 3 500 najmä karových a morénových jazier (najväčšie Telecké jazero a Markakoľ). Prevažuje alpínsky reliéf. Typické sú rozsiahle medzihorské kotliny tektonického pôvodu, stepi (Čujskal, Kanská step, Kurajská step), ktorých dná ležia vo výške 500 – 2 000 m n. m. Kontinentálne podnebie s dlhou drsnou a chladnou zimou. Hustá sieť riek s veľkým spádom (Katuň, Buchtarma, Čuja, Bija). Charakteristické sú stepné, lesné a vysokohorské typy krajiny. Masív je veľmi bohatý na nerastné suroviny (železné rudy, ortuť, zlato, vzácne kovy a i.).

Aqmola → Astana

Aqtaw [aktaú], 1964 – 91 Ševčenko — prístavné mesto v Kazachstane na vých. pobreží Kaspického mora, administratívne stredisko oblasti Mangyšlak (Mangystau); 183-tis. obyvateľov (2016). Vzniklo 1963 v súvislosti s objavením ropy v ložiskách na polostrove Mangyšlak. Priemysel ťažobný (ropa a zemný plyn), chemický (výroba plastov). Vývoz ropy. R. 1973 – 99 tam bola v prevádzke jadrová elektráreň, ktorá umožňovala odsoľovanie vody.

Aqtöbe [ak-], do 1999 zaužívaný názov Akťubinsk — mesto v severozáp. Kazachstane na ľavom brehu rieky Ilek (prítok Uralu), administratívne stredisko oblasti Aqtöbe; 398-tis. obyvateľov (2016). Založené 1869 ako vojenská pevnosť Ak-Tjube, od 1891 mesto. Veľké hospodárske a kultúrne stredisko severozáp. Kazachstanu. Priemysel potravinársky (mliekarne, mlyny, spracúvanie mäsa), nábytkársky, textilný, obuvnícky, výroba ferozliatin, röntgenových prístrojov a stavebných materiálov, ťažba chromitov. Neďaleko mesta chemický kombinát s výrobou priemyselných. hnojív a kyselín. Cestný uzol na železničnej trati Orenburg – Taškent; letisko. Vysoké školy, divadlá, múzeá.

Aral, aj Aralsk, zaužívaný rus. prepis Araľsk — mesto v Kazachstane v oblasti Qyzylorda v blízkosti Aralského jazera; 32-tis. obyvateľov (2016). Vzniklo 1905 v súvislosti s výstavbou železnice Orenburg – Taškent, mestom od 1938. Pôvodne prístavné mesto na brehu Aralského jazera a hlavný dodávateľ rýb do susedných oblastí. Železnižná stanica, letisko.

Astana — v období 1998 – 2019 názov mesta Nursultan.

Buchtarmianska vodná nádrž — vodná nádrž vo východnej časti Kazachstanu na rieke Irtyš; plocha 5 500 km², objem 53 miliárd m³, dĺžka okolo 425 km, šírka do 35 km, priemerná hĺbka 10 m, maximálna hĺbka 59,6 m. Ústi do nej rieka Buchtarma. Je využívaná na energetické účely (Buchtarmianska vodná elektráreň), reguláciu prietokov, zlepšenie plavebných pomerov, zavlažovanie a rybolov. Napĺňaná bola v období 1960 – 67.

Ču — rieka v Kirgizsku a Kazachstane v bezodtokovej oblasti; dĺžka kolíše v závislosti od vodnosti, maximálna dĺžka 1 067 km, rozloha povodia 27 – 62,5 tis. km². Vzniká sútokom riek Džuvanaryk a Kočkor vytekajúcich z Ťanšanu, prerezáva pohoria Terskej-Alatau a Kirgizský chrbát, vyúsťuje do Issykkuľskej kotliny, cez tiesňavovú oblasť vteká do Čujskej kotliny, v púšťach Mujunkum a Hladová step sa vetví a zaniká. V čase povodní sa jedným ramenom spája s jazerom Issyk-Kuľ. Hlavné prítoky: Čonkemin, Kuragaty. Využívaná energeticky (29,2 MW) a na zavlažovanie (dve priehrady). Významné mestá na rieke: Tokmak, Ču.

Irtyš, čín. E-er-čchi-s’–che, E’erqisihe, oficiálny prepis Ertix He, kazašsky Ertis, rus. Irtyš — rieka v Číne, Kazachstane a ázijskej časti Ruska, najdlhší ľavostranný prítok Obu; dĺžka 4 248 km, rozloha povodia 1,643 mil. km², priemerný ročný prietok v ústí 2 830 m³/s (maximálny 12 100 m³/s, minimálny 297 m³/s). Vyteká ako Čierny Irtyš z ľadovcov v juhozápadnej časti Mongolského Altaja v Číne v blízkosti hranice s Mongolskom a pod týmto názvom tečie severným okrajom Džungárskej panvy po jazero Zajsan (Kazachstan), preteká ním, ďalej tečie stepnou oblasťou a prelomovým úsekom cez západné výbežky Altaja a od mesta Semej až po ústie do Obu (pri meste Chanty-Mansijsk) tečie v širokej plytkej doline cez Západosibírsku nížinu. Väčšie prítoky: Om, Tara, Demianka (pravostranné), Išim, Tobol, Konda (ľavostranné). Zamrznutá od novembra do apríla. Splavná 3 784 km od ústia. Využívaná na zavlažovanie (viacero priehradných nádrží, kanál Irtyš – Karaganda v Kazachstane) a energeticky (hydroelektrárne Buchtarmianska, Usť-kamenogorská a Šuľbinská v Kazachstane); rybolov. Väčšie mestá a prístavy na Irtyši: Öskemen, Semej, Pavlodar (Kazachstan), Omsk, Toboľsk, Chanty-Mansijsk (Rusko).

Jasy — starší názov mesta Turkestan v Kazachstane.

Jaxartes, grécky Iaxartés — v staroveku názov rieky Syrdarja.

Jesiľ, kazašsky Esil, medzinárodný prepis Esil’ — mesto v Kazachstane v Akmolskej oblasti, 11-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky, potravinársky, stavebných materiálov. Železničný uzol. Založené koncom 19. a začiatkom 20. stor. ukrajinskými presídlencami. Od 1963 mesto.

Kamyšsko-samarské jazerá — systém jazier na severzápade Kazachstanu v severových. časti Kaspickej nížiny; plocha okolo 6 km², hĺbka do 2,5 m. Jazerá sa rozkladajú na území dlhom okolo 100 km v smere východ – západ a širokom okolo 60 km v smere sever – juh; navzájom sú pospájané. Väčšinou sú bezodtokové, niektoré prietokové. Do systému ústia rieky Veľký Uzeň a Malý Uzeň. Voda jazier je sladká alebo slabo slaná.

Kandagač → Kandyagaš

Kandyagaš, Kandyagash, do 1967 Kandagač, 1967 – 97 Okťabrsk — mesto v severozáp. Kazachstane v administratívnej oblasti Aqtöbe 95 km juž. od mesta Aqtöbe; 30-tis. obyvateľov (2012). Textilný priemysel, železničné depo. V okolí ťažba fosfátov. Železničný uzol na medzinárodných tratiach vedúcich z Ruska do Uzbekistanu (Moskva – Taškent) a z Kazachstanu do Ruska (Atyraw – Orsk). Vzniklo 1905 v súvislosti s výstavbou železničnej trate Orenburg – Taškent ako stanica, ktorá sa postupne stala dôležitým železničným uzlom.

Kapčagaj, Qapshaghay — mesto v juhových. Kazachstane v Almaatskej oblasti na rieke Ili a na brehu Kapčagajskej vodnej nádrže 76 km od Alma-Aty; 50-tis. obyvateľov (2012). Priemysel rybný a porcelánový, lodenica. Vyhľadávaná víkendová destinácia obyvateľov Alma-Aty. Vzniklo v súvislosti s budovaním Kapčagajskej vodnej elektrárne, od 1970 mesto.

Karaganda, kazašsky Qaraghandy — mesto v strednej časti Kazachstanu v severovýchodnej časti Kazašskej plošiny v centre Karagandskej panvy, administratívne stredisko Karagandskej oblasti; 421-tis. obyvateľov (2012, podľa počtu obyvateľov 4. najväčšie mesto krajiny po Alma-Ate, Nursultane a Šymkente). Významné stredisko priemyslu, vedy a kultúry. Z priemyselných odvetví je zastúpený banský (stredisko ťažby čierneho uhlia), strojársky, kovoobrábací, chemický, stavebných materiálov, potravinársky priemysel. Zásobovanie mesta vodou a zavlažovanie poľnohospodárskej pôdy v oblasti zabezpečuje vodný kanál Karaganda – Irtyš (vybudovaný 1974, dĺžka 458 km). Mesto predstavuje dôležitú dopravnú križovatku s letiskom.

Pôvodne bolo mesto baníckou osadou, ktorá vznikla po objavení ložísk uhlia (1833), ťažba sa začala 1856. V roku 1904 získali bane Francúzi, 1907 Briti, 1920 boli znárodnené sovietskou vládou. Ťažba uhlia bola v 20. rokoch 20. stor. pozastavená, 1931 obnovená, 1934 sa Karaganda stala mestom. Ťažobný priemysel sa rozvíjal o. i. aj vďaka vybudovaniu železničnej trate, Karaganda zásobovala uhlím celý uralský priemyselný región. V 30. rokoch 20. stor. vznikol v jej blízkosti veľký trestanecký tábor (gulag), v ktorom sa vystriedalo okolo milióna (väčšinou politických) väzňov pracujúcich v uhoľných baniach. Na prelome 30. a 40. rokov tam bolo deportované veľké množstvo príslušníkov rôznych etník (príslušníci kórejskej menšiny – Korjo saram, Ukrajinci, Bielorusi, Nemci, Kalmyci, Čečeni, Gréci, Tatári, príslušníci pobaltských národov a i.). Význam mesta a celej oblasti vzrástol počas 2. svetovej vojny, keď nemecká armáda obsadila uhoľné závody v Donecku a do Karagandy boli evakuované niektoré ťažobné a výrobné prevádzky, a v povojnovom období v súvislosti s industrializáciou.

Stavebné pamiatky: pravoslávny chrám (2010), rímskokatolícka Katedrála Fatimskej Panny Márie (2004 – 12), mešity (2000 a 2011), viacero múzeí, divadiel a univerzít. Mesto je sídlom rímskokatolíckeho biskupstva.

V roku 2019 pri archeologických vykopávkach bolo objavené pohrebisko z bronzovej doby, v ktorom sa okrem kostrových pozostatkov nachádzali aj šperky, kovové a keramické predmety.

Karagijská preliačina, kazašsky Batyr — najhlbšia suchá preliačina Kazachstanu na juhozápade krajiny na polostrove Mangyšlak pri vých. pobreží Kaspického mora, ktorej dno leží 132 m pod hladinou mora; dĺžka 85 km, šírka 10 – 25 km. Je krasového pôvodu, dno pokrývajú slaniská.

Karatau, Qarataw — horské pásmo v južnej časti Kazachstanu, výbežok Ťanšanu; dĺžka okolo 420 km. Tiahne sa od severného chrbta Talaského Alataua v smere juhovýchod – severozápad a pokračuje medzi riekou Syrdarja a púšťou Mujunkum. Je budované väčšinou bridlicami, zlepencami, pieskovcami a vápencami. Priemerné výšky územia sú 1 000 – 1 500 m n. m., najvyšší vrch Mynžilgi má 2 176 m n. m. Karatau má ráz úzkej bralnej elevácie medzi rovinami, vrcholové časti majú stopy zarovnania, svahy sú pomerne príkre, miestami sú krasové javy. Pre územie je charakteristická stepná a xerofilná vegetácia.

V Karatau sú významné ložiská fosforitov a polymetalických rúd.

Kaspická nížina, rus. Prikaspijskaja nizmennosť — rovinaté územie tiahnuce sa pozdĺž sev. pobrežia Kaspického mora v záp. časti Kazachstanu a na juhovýchode európskej časti Ruska, juhových. časť Východoeurópskej nížiny; rozloha okolo 200 000 km². Na severe ohraničené vrchovinou Obščij Syrt, na východe pohorím Mugodžary a plošinou Ustirt, na západe vrchovinou Jergeny a Povolžskou pahorkatinou, na juhozápade predhorím Veľkého Kaukazu.

Tektonicky podmienená zníženina mierne sa skláňajúca ku Kaspickému moru, asi 50 % územia tvoria preliačiny vrátane Kaspickej preliačiny (28 m pod hladinou mora), ktorá je najnižšie položeným miestom v Európe. Nížina je vyplnená najmä sypkými štvrtohornými morskými usadeninami, menej suchozemskými usadeninami tvoriacimi miestami izolované vyvýšeniny, maximálna výška 149 m n. m. Mierne teplé, extrémne suché kontinentálne podnebie, priemerné teploty v januári od −14 °C na severovýchode do −8 °C v juž. pobrežných oblastiach, v júli 22 – 24 °C, ročný úhrn zrážok od 150 – 200 mm na juhovýchode a pobreží Kaspického mora do 300 – 350 mm na severozápade. Hlavné rieky územia Volga, Ural, Terek a Kuma ústia do Kaspického mora, menšie vodné toky sa končia v preliačinách; viacero slaných jazier (Eľton, Baskunčak, Inder). Prevláda polopúšťová vegetácia, v riečnych dolinách lúky. Nerastné suroviny: ropa, zemný plyn, kamenná soľ, uhličitan draselný, boráty (boritany) a i. Na zavlažovaných pôdach, najmä v dolinách riek, pestovanie technických plodín, ryže, ovocia a viniča, na veľkých plochách pasienky; chov oviec a tiav. Veľké mestá: Astrachán (Rusko), Atyraw (Kazachstan). Na Kaspickej nížine sa nachádza Astrachánska prírodná rezervácia.

Kaspické more — bezodtokové slané jazero, najväčšie jazero na svete ležiace v rozsiahlej, tektonicky podmienenej depresii na hranici medzi Európou a Áziou, jeho pobrežie patrí Rusku, Azerbajdžanu, Iránu, Turkménsku a Kazachstanu. Kaspické more je pretiahnutého tvaru v smere sever – juh; dĺžka 1 030 km, šírka 435 km, rozloha 371 000 km², priemerná hĺbka 184 m, maximálna hĺbka 1 026 m (v juž. časti), objem okolo 78 000 km³ (40 – 44 % objemu jazernej vody na svete). Jeho hladina leží 28 m pod úrovňou mora a jeho pobrežie je najnižším miestom európskeho svetadielu (→ Kaspická preliačina). Teplota vrchných vrstiev vody v zime od 0 °C na severe cez 2 – 3 °C v strede do 12 – 13 °C na juhu, sev. časť zamŕza od konca decembra do apríla; teplota v lete od 22 – 25 °C pri vých. pobreží do 27 – 30 °C pri záp. pobreží.

Do Kaspického mora sa vlieva viac ako 130 riek, najväčšia je Volga (80 % z celkového objemu pritekajúcej vody), ďalej Ural, Terek a Kura. Viacero menších ostrovov najmä na severe (rozloha okolo 2 000 km²). Slanosť 12,6 – 13,2 ‰, na severe len 1 – 8 ‰ (pri ústí Volgy 0,3 ‰), v zálivoch spojených s Kaspickým morom len úzkymi prielivmi oveľa vyššia (v zálive Kara-Bogaz-Gol 305 ‰).

Kaspické more je reliktné jazero, zvyšok historického oceána Téthys, jeho rozloha sa zmenšuje (424 300 km², 1930; 371 000 km² v súčasnosti), k poslednému výraznému zmenšeniu došlo 1929 – 77 (hladina klesla o 3,1 m) najmä v dôsledku antropogénnej činnosti (zvýšenému využívaniu vôd Volgy na zavlažovanie a priemyselnú výrobu), 1977 – 95 hladina stúpala, odvtedy dochádza iba k menším osciláciám.

Rozvinutý rybolov (lovisko najväčšej jeseterovitej ryby vyzy, významného zdroja kaviáru), na pobreží a z jeho dna ťažba ropy (náleziská Tengiz, Uzeň, Karačaganak – Kazachstan; Apšeronský polostrov – Azerbajdžan; Machačkala – Rusko) a zemného plynu (Astrachánske nálezisko – Rusko; Karačaganak – Kazachstan), mirabilitu (záliv Kara-Bogaz-Gol); dôležitá dopravná funkcia (sústavou vodných diel spojené s Azovským morom, Čiernym morom, Bielym morom a Baltským morom), hlavné prístavy: Astrachán, Machačkala (Rusko), Türkmenbašy (Turkménsko), Aqtaw (Kazachstan), Baku (Azerbajdžan), Enzeli, Bandar-e Torkeman (Irán).

Právny štatút Kaspického mora, t. j. či ide o more alebo o medzinárodné jazero, je predmetom sporov medzi krajinami, ktoré k nemu majú prístup. Ak by po vyriešení týchto sporov bolo považované za jazero, bolo by rozdelené na príslušné zóny patriace jednotlivým štátom (existujú tri princípy delenia medzinárodných jazier), ak za more, podliehalo by morskému právu a príslušným krajinám by patrili teritoriálne vody (prímorské pásmo medzi základnou líniou pobrežia štátu a otvoreným morom s maximálnou šírkou 12 námorných míľ) a výhradná hospodárska zóna (časť mora do vzdialenosti 200 námorných míľ od pobrežia štátu, v ktorom má daný štát výlučné právo využívať všetky prírodné zdroje na dne, pod ním, vo vode, na hladine i vo vzduchu, ako aj právo na vedecký výskum a organizovanie ochrany). Doriešenie tejto otázky by pomohlo vyriešiť i problémy zúčastnených krajín vo viacerých oblastiach, najmä prístup k ložiskám nerastných surovín (najmä k rope a zemnému plynu), možnosť rybolovu a prístup k medzinárodným vodám (prostredníctvom Volgy a prieplavov k Baltskému a Čiernemu moru).

Kazachstan, Kazašská republika, kazašsky a oficiálny prepis Qazaqstan, Qazaqstan Respublikasy — štát v Strednej Ázii medzi dolným tokom Volgy a Kaspickým morom na západe a Altajom na východe a medzi Západosibírskou nížinou na severe a Ťanšanom na juhu. Na severe a severozápade hraničí s Ruskom, na východe s Čínou, na juhu s Kirgizskom, Uzbekistanom a Turkménskom, na západe obmývaný Kaspickým morom. Administratívne sa člení na 17 oblastí vrátane 2 miest s osobitným štatútom – Nursultan (bývalá Astana) a Alma-Ata a komplexu Bajkonur (pod ruskou správou).

Prírodné pomery

Kazachstan leží prevažne na rovinnom území s málo členitým povrchom, len južné a východné pohraničné oblasti vypĺňajú vysoké pohoria. Na západe sa rozprestiera Kaspická nížina oddelená masívom Mugodžary a plošinou Ustirt od severnej časti Turanskej nížiny zasahujúcej od juhu do stredu krajiny, centrálnu časť vypĺňa Kazašská plošina, ku ktorej sa na severozápade pripája Turgajská plošina, na severe zasahuje svojimi okrajmi Západosibírska nížina, na juhovýchode Balchašsko-alakoľská kotlina, na juhu púšte Hladová step, Mujumkum a časť púšte Kyzylkum (sú súčasťou Turanskej nížiny), ako aj časť Južnej Hladovej stepi. Horskú časť na juhu tvoria okrajové chrbty Ťanšanu, pozdĺž východnej hranice sa rozkladajú horské masívy Džungársky Alatau, Tarbagataj a Altaj oddelené zníženinami Ilijská brána, Džungárska brána a Irtyšská brána. Najvyšším štítom územia je Chan-Tengri, 6 995 m n. m., na hranici s Kirgizskom a Čínou, najnižším miestom je dno Karagijskej preliačiny pri pobreží Kaspického mora 132 m pod hladinou mora.

Kazachstan sa rozprestiera v mierne teplom kontinentálnom podnebí, ktoré je na väčšine územia veľmi suché, s krátkymi prechodnými ročnými obdobiami a veľkými dennými a ročnými výkyvmi teplôt (vplyvom prílevu arktického vzduchu klesajú počas niektorých zím teploty na severovýchode na -50 °C, v lete v dôsledku prílevu tropického vzduchu môžu vystúpiť na 40 °C); priemerná teplota v januári od -4 °C na juhu v Šymkente do -19 °C na severe v Petropavlovsku, v júli od 19 °C do 28 – 30 °C; priemerný ročný úhrn zrážok klesá z 300 – 450 mm v stepných oblastiach na severe pod 100 mm v oblastiach púští a polopúští na juhu, južné predhoria majú ročný úhrn zrážok do 500 mm, horské oblasti na juhovýchode do 1 600 mm.

Kazachstan má riedku riečnu sieť, veľké rieky Irtyš, Išim, Ural, Syrdarja a Ili tečú len v okrajových oblastiach Kazachstanu; viacero riek, napr. Ču, Nura, Sarysu, sa končí v pieskoch púští a v zavlažovacích kanáloch. Rozsiahle územia sú umelo zavlažované (kanál Irtyš – Karaganda, kanál v Južnej Hladovej stepi). Na území Kazachstanu je pomerne veľa jazier (zväčša silno mineralizovaných), patrí mu významná časť severného a východného pobrežia (1 894 km) najväčšieho jazera na svete, Kaspického mora, severná časť Aralského jazera na hranici s Uzbekistanom, Balchašské jazero, Alakoľ, Zajsan, Tengiz a i., viacero veľkých umelých vodných nádrží (Buchtarmianska, Šuľbinská, Öskemenská a Kapčagajská vodná nádrž) a sieť zavlažovacích kanálov.

Na Západosibírskej nížine sa rozprestierajú lesostepi s brezovými hájmi a občasne kvitnúce lesostepi prechádzajúce smerom na juh do suchých stepí a polopúští, na Kaspickej nížine, Turanskej nížine a v južnom predhorí Kazašskej plošiny sú slané alebo piesočné polopúšte a púšte s porastmi saxaulov, pozdĺž riek porasty vŕbovo-topoľových lesov a močiare zarastené trstinou, v pohoriach nad pásmom stepí smrekové, smrekovo-jedľové, subalpínske a alpínske pásmo, v najvyšších polohách trvalý sneh a ľadovce (zaberajú rozlohu okolo 2 000 km²); najsuchšie horské oblasti sú bez vegetácie.

Výnimočnosť prírody Kazachstanu je chránená v 12 národných parkoch; časť Kazašskej plošiny bola 2008 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako Saryarqa – Stepi a jazerá severného Kazachstanu (→ Kazašská plošina).

Krajina má mimoriadne rôznorodé a bohaté zásoby nerastných surovín: ropa (dokázateľné zásoby 30 mld. barelov, 11. miesto na svete, 2011; najväčšie náleziská v oblasti Kaspickej nížiny: Karačaganak; Tengiz, Uzeň), zemný plyn (dokázateľné zásoby 2,407 bilióna m³, 14. miesto na svete, 2011; Karačaganak), čierne uhlie (Karagandská panva a Ekibastuzská uhoľná panva na Kazašskej plošine), hnedé uhlie (jazero Kušmurun v administratívnej oblasti Qostanaj), uránové rudy (odhadované zásoby okolo 900-tis. t, 2. miesto na svete, po Austrálii; administratívna oblasť Qostanaj), jedny z najväčších svetových zásob rúd medi (Kazašská plošina), olova a zinku (Altaj, Džungársky Alatau), chrómových (chromit), niklových, titánových (administratívna oblasť Qostanaj) a kobaltových rúd, bauxitu (Turgajská plošina), rudy železa (administratívna oblasť Qostanaj, Kazašská plošina) a mangánu (Kazašská plošina), azbestu (administratívna oblasť Qostanaj), zlata.

Hospodárstvo

Ekonomika Kazachstanu založená na ťažbe a spracovaní bohatých zásob nerastných surovín a na poľnohospodárskej výrobe je najsilnejšou spomedzi štátov Strednej Ázie a druhou najsilnejšou z bývalých krajín ZSSR (po Rusku). Cieľom stratégie prijatej 1997 je rozvoj krajiny do 2030 s cieľom vytvoriť ekonomicky rozvinutú, bezpečnú, zdravú a vzdelanú krajinu; päťročný plán priemyselnej diverzifikácie prijatý 2010 je zameraný na rozvoj dopravného, farmaceutického, telekomunikačného, petrochemického a potravinového sektora ekonomiky. Na tvorbe HDP sa priemysel podieľa 30 %, poľnohospodárstvo 5 %, služby 65 % (2014). V priemysle pracuje 12 %, v poľnohospodárstve 26 % a v službách 62 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2012). Miera nezamestnanosti 5,1 %, miera inflácie 6,7 %. Rast HDP 4,6 % (2014).

Základným odvetvím je ťažobný priemysel podieľajúci sa na hodnote celkovej priemyselnej výroby okolo 50 %. Okolo 91 % ťažby predstavuje ťažba energetických surovín, t. j. ropy (1,6 mil. barelov/deň, 2011), zemného plynu (20,2 mld. m³, 2011), čierneho uhlia (95,0 mil. t, 2009), lignitu (4,5 mil. t, 2009) a uránu (18-tis. t, 1. miesto na svete, 2010), významná je ťažba polymetalických (405-tis. t medi, 386-tis. t zinku, 2007) a železných rúd (13,6 mil. t, 2007), bauxitu (4,8 mil. t, 2007), chromitu (3,7 mil. t, 2. miesto na svete, 2007), striebra (800-tis. kg, 2007) a zlata (22-tis. kg, 2007). Druhým najvýznamnejším priemyselným odvetvím s podielom na celkovej priemyselnej výrobe okolo 17 % je hutnícky priemysel, rozvinuté je hutníctvo železa (Karaganda) aj farebných kovov (vďaka vysokej kvalite sú na svetových trhoch žiadané najmä dodávky medi, olova, zinku a kadmia), ďalej priemysel petrochemický, chemický (výroba plastov, chemických vláken, karbidu vápenatého, hydroxidu sodného, priemyselných hnojív), strojársky (výroba stavebných, dopravných a poľnohospodárskych strojov, vojenskej techniky), elektrotechnický (zastúpenie spoločnosti Microsoft v priemyselnom komplexe Alatau IT city v blízkosti Alma-Aty), elektronický (zastúpenie spoločností LG, Samsung, Bosch, 3M, Panasonic), automobilový (výroba automobilov Chevrolet a vozidiel automobilky AvtoVAZ) a priemysel stavebných materiálov (výroba cementu, azbestovo-cementových rúr, panelov), v krajine dochádza tiež k rýchlemu rastu odvetví spracovateľského priemyslu (najmä potravinárskeho). Na výrobe elektrickej energie (86,2 mld. kWh, 2011) sa podieľajú 88,2 % tepelné elektrárne a 11,8 % vodné elektrárne (k najväčším patria Buchtarmianska, Šuľbinská a Öskemenská vodná elektráreň na rieke Irtyš a Kapčagajská vodná elektráreň na rieke Ili), napriek obrovským zásobám uránu nemá krajina jadrovú elektráreň, jediná jadrová elektráreň v Aqtaw bola v prevádzke 1973 – 99.

Na území Kazachstanu sa nachádza hlavný ruský kozmodróm Bajkonur.

Základom poľnohospodárstva je rastlinná výroba. Poľnohospodárska pôda, ešte stále vyčerpaná hospodárením v období socializmu (rozorávanie celín), predstavuje okolo 846 000 km², orná pôda zaberá okolo 13 % rozlohy krajiny, zvyšok predstavujú najmä pasienky a lúky, zavlažovaných je okolo 35 500 km². Pestovanie obilia, najmä jarnej pšenice a jačmeňa v lesnej a lesostepnej oblasti (17,1 mil. t, 2009), bavlníka, cukrovej repy, slnečnice, ľanu, ryže; rozvinuté sú sadovníctvo (najmä pestovanie jabloní a orechov), zeleninárstvo a vinohradníctvo (vinárske oblasti východne od Alma-Aty). Rozšírený je chov oviec na mäso a vlnu (v púšťových oblastiach chov karakulských oviec) a ošípaných, menej chov oslov, tiav a koní; významnú úlohu zohráva rybolov.

Krajina má rozvíjajúci sa cestovný ruch, niekoľko horských oblastí najmä na severovýchode krajiny má predpoklady na rozvoj turistiky. Kazachstan dováža stroje a zariadenia, elektrotechnické výrobky, spracované kovy, spotrebný tovar, potraviny; vyváža ropu a ropné produkty (63 % z celkového objemu vývozu), surové železo a ferozliatiny, opracovanú meď a jej zliatiny, chemikálie, stroje, obilie, múku, vlnu, mäso, uhlie. Hlavnými obchodnými partnermi sú Rusko, Čína, Nemecko, Taliansko, Francúzsko, Holandsko, Ukrajina. Nedostatky v dopravnej sieti Kazachstanu (najmä nekvalitnosť a nekompletnosť cestnej siete) spôsobujú rast nákladov na prepravu a zabraňujú integračným príležitostiam a obchodným väzbám so štátmi Strednej Ázie. Zrealizovanie projektu označovaného vzhľadom na svoju lokalizáciu a využitie ako Nová Hodvábna cesta (dopravné ťahy spájajúce Čínu s Európou) prispeje k rozvoju obchodného prostredia Kazachstanu a ostatných stredoázijských republík. Cestná sieť má dĺžku 93 612 km, z toho väčšina ciest (84 100 km) má spevnený povrch (2012), hlavné cestné ťahy sú Alma-Ata – Nursultan – Qostanaj, Alma-Ata – Petropavl, Alma-Ata – Semej – Pavlodar, Alma-Ata – Šymkent, Šymkent – Aqtöbe – Oral; dĺžka železničných tratí je 15 333 km (z toho 4 000 km elektrifikovaných, 2012); krajina sa vyznačuje pomerne rýchlym rastom leteckej dopravy (z 97 letísk je 64 so spevnenou pristávacou dráhou, veľké medzinárodné letiská sú v Alma-Ate a Nursultane, 2012); dobre vybudovaná je aj sieť potrubnej dopravy s dĺžkou 26 736 km (2010); vodná doprava s dĺžkou vodných ciest 4 000 km (2010) využíva najmä rieky Irtyš (80 %) a Syrdarja i veľké jazerá a umelé vodné nádrže; významné prístavy sú v Aqtaw, Atyraw, Öskemene, Pavlodare a Semeji.

Obyvateľstvo

Hustota osídlenia Kazachstanu výrazne súvisí so zdrojmi vody, najhustejšie sú obývané oázy (najmä almaatská a tarazská). Národnostné zloženie: 63,1 % Kazachov, 23,7 % Rusov, 2,8 % Uzbekov, 2,1 % Ukrajincov, 1,4 % Ujgurov, 1,3 % Tatárov, 1,1 % Nemcov, 4,5 % ostatných (Čečenci, Azerbajdžanci, Arméni, Kirgizi, Gréci a i.). Náboženské zloženie: 65 % moslimov (najmä sunniti), 35 % kresťanov (najmä pravoslávni). Podiel mestského obyvateľstva 59 % (2010). Najväčšie mestá: Alma-Ata, Nursultan, Šymkent, Karaganda, Aqtöbe, Taraz, Pavlodar, Öskemen, Semej, Qostanaj, Oral, Petropavl.

Dejiny

Územie dnešného Kazachstanu bolo osídlené už vo 4. tisícročí pred n. l. Z tohto obdobia pochádzajú pozostatky osídlenia tzv. botajskej (Akmolská oblasť, severný Kazachstan) a begházsko-dandybajevskej kultúry (3. – 2. tisícročie pred n. l., centrálny Kazachstan). Dodnes sa v stepných oblastiach Kazachstanu zachovali kruhovité útvary (kurgany) z nasypaných kameňov, ktoré slúžili ako hrobky. V dôsledku klimatických a i. prírodných podmienok sa tam rozšíril predovšetkým kočovný spôsob života (pravdepodobne aj domestikácia koní). Kazachstan bol miestom migrácií ľudí zo severu na juh a z východu na západ, oblasti v povodí rieky Syrdarja a Sedemriečia (Žetysu) sú úzko späté s dejinami stredoázijských oáz, zatiaľ čo územia severne od Aralského a Balchašského jazera boli len riedko osídľované kočovnými kmeňmi a kmeňovými zväzmi. V južnom Kazachstane, kde boli priaznivejšie podmienky na rozvoj usadlých kultúr, sú doložené pamiatky z bronzovej doby, najmä tzv. andronovskej kultúry (20. – 12. stor. pred n. l.), i vzácne petroglyfy (skalné rytiny) v archeologickej lokalite Tamgaly v oblasti Alma-Aty (od 2. tisícročia; 2004 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO).

Asi v polovici 1. tisícročia pred n. l. bolo územie dnešného južného Kazachstanu osídlené kmeňmi Sakov, ktorí vytvorili prvý štátny útvar s centrom v oblasti Sedemriečia založený na kmeňových spoločenstvách; pri jazere Issyk neďaleko Alma-Aty boli 1969 v kurgane (4. alebo 3. stor. pred n. l.) objavené pozostatky sackého bojovníka v zbroji zo zlata (tzv. Zlatý muž; jeho kópia je umiestnená na vrchole 15 m vysokého stĺpa, tzv. Monumentu nezávislosti, v Alma-Ate). V 6. stor. pred n. l. sa Sakovia dostali do závislosti od staroperzských Achajmenovcov, v 1. polovici 4. stor. pred n. l. bojovali na strednom toku rieky Syrdarja s armádou Alexandra III. Veľkého. V období sackej vlády rozkvital v Sedemriečí, ktoré s územím Strednej Ázie spájala Hodvábna cesta (2014 bola jej kazašská trasa spolu s čínskou a kirgizskou trasou zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), obchod s Čínou a Blízkym východom. Už od 3. stor. pred n. l. prenikali do Kazachstanu z dnešnej Číny a Mongolska nomádske kmene patriace ku kmeňovému zväzu tzv. ázijských Hunov (v čínskych prameňoch nazývaný Siung-nu), ktorí obývali severovýchodnú časť dnešného Kazachstanu, viedli vojny s Čínou a pod tlakom čínskych cisárov boli v 1. stor. pred n. l. nútení migrovať do oblasti Syrdarje a odtiaľ ďalej do Povolžia a okolia Aralského jazera. V 3. – 1. stor. pred n. l. jestvoval v oblasti stredného a dolného toku Syrdarje štát, v čínskych prameňoch (cestovateľom Čang Čchienom) nazývaný Kchang-ťü (Kangju), ktorý utvorili pravdepodobne turkické kočovné kmene a ktorý si na juhu udržal nezávislosť až do 3. stor. n. l. Ovládal oblasť (vrátane obchodu) v stredoázijskej časti Hodvábnej cesty a podmanil si oblasť Sogdiany (Sogd), okolo polovice 2. stor. pred n. l. aj Sedemriečie (vrátane Sakov) a wusunské kmene. Na tomto základe vznikol na konci 2. stor. pred n. l. tzv. wusunský štát s centrom v Čigučene (aj Čigu-čen; pôvodne na brehu jazera Issyk-Kuľ v dnešnom Kirgizsku, v súčasnosti pravdepodobne pod hladinou).

Od 5. stor. n. l. sa cez Kazachstan presúvali turkicko-mongolské kmene smerom na juh do oáz Strednej Ázie a na západ do južného Ruska a južnej Ukrajiny; tieto kmene v polovici 6. stor. vytvorili zväz turkických kmeňov, Turkický kaganát (552 – 603), ktorý sa neskôr rozdelil na Západoturkický (603 – 704) a Východoturkický kaganát, nástupcom Západoturkického kaganátu sa stal Türgešský kaganát (704 – 756). Hospodárstvo týchto štátnych útvarov, ktoré sa rozprestierali takmer na celom území dnešného Kazachstanu, bolo založené na kombinácii kočovného a usadlého spôsobu života obyvateľstva. V polovici 8. stor. Türgešský kaganát oslabili vojny o následníctvo a na juhu jeho území operovali arabské a čínske vojská, ako aj kmene Karlukov migrujúce do Sedemriečia. V roku 751 sa pri rieke Talas odohrala rozhodujúca bitka medzi arabskými a čínskymi vojskami, v ktorej Arabi zvíťazili (podľa tradície získali od čínskych zajatcov o. i. aj tajomstvo výroby papiera a hodvábu). Vládu si však udržali iba v časti dnešného južného Kazachstanu, z oblasti Sedemriečia ich vytlačili Karlukovia (756 – 940), ktorí sa podieľali na turkizácii veľkej časti Strednej Ázie. V 9. stor. bojovali karluckí vládcovia (jabguovia) so Sámánovcami (pod ich vplyvom Karlukovia 960 prijali islam), ktorí čiastočne ovládali územie južného Kazachstanu a stredného toku Syrdarje s významnými centrami Otrar (dnes zaniknuté mesto pri Fárábe, Turkménsko; s pevnosťou na Syrdarji, v 13. stor. zničená Mongolmi) a Jasy (dnešné mesto Turkestan v Kazachstane). V polovici 10. stor. bola Karlucká ríša zničená nájazdom turkických kmeňov Karachánov, ktorí ovládali Sedemriečie do polovice 12. stor. Ich zásluhou bol v turkických štátoch prvýkrát vybudovaný pevný administratívny aparát a rozvíjala sa literatúra (M. Kašgarí, J. H. H. Balasaguni). Na východ od Aralského jazera si v 9. stor. upevnil moc kmeňový zväz turkických Seldžukovcov, ktorí v 11. stor. migrovali do oblasti Chórezmu, Fársu a Malej Ázie, v polovici 12. stor. ovládli strategické oblasti Strednej Ázie (→ Transoxánia) a porazili karachánovské vojská (poslední Karachánovci vládli vo Fergane až do 1212).

Od polovice 12. stor. až do vpádu Mongolov ovládali Sedemriečie (najmä územie dnešného Kirgizska i časť okolo toku Syrdarje) kmene Karakitanov (→ Karakitanská ríša), začiatkom 13. stor. však boli porazené šáhom z Chórezmu (chórezmšáhom) Džaláluddínom Menguberdím (tur. Mengübirti; vládol 1220 – 31, z Chórezmu však bol 1221 vyhnaný inváziou Mongolov). Oblasť západného a severného Kazachstanu bola ovládaná turkickými kmeňmi Oghuzov, severovýchod obsadili turkickí Kypčakovia (Kumáni, Polovci), ktorí Oghuzov vytlačili na juh a od 11. stor. až do začiatku 13. stor. obsadili územie dnešného severného Kazachstanu, stepné oblasti a oblasť dolného toku Syrdarje. Vytvorili kmeňový zväz, ktorý bol od 11. stor. štátom s jediným (formálnym) vládcom. V 13. stor. územie Kazachstanu okrajovo zasiahli i nájazdy Mongolov, pre ktorých však boli kazašské stepi skôr tranzitným územím do centrálnej Transoxánie. Po Džingischánovej (Čingischánovej) smrti a rozdelení Mongolskej ríše (1227) sa väčšina dnešného Kazachstanu stala súčasťou dedičného údelu (ulusu) Džingischánovho vnuka Batu-chána a neskôr Zlatej hordy, oblasť Sedemriečia a povodia Syrdarje (dnešný južný Kazachstan) patrila k Čagatajskému ulusu. Obidva ulusy sa neskôr stali základom hlavných kazašských kmeňových zväzov (žüzov, hôrd). Na stranu Batu-chána sa pridali i kypčackí náčelníci, ktorých oddiely sa ako súčasť mongolského vojska podieľali na ťažení do Európy (mongolský vpád).

V 14. stor. sa južná časť Kazachstanu po nájazdoch timúrovských vojsk stala súčasťou Timúrovej ríše. Jedným z jej náboženských centier bolo mesto Jasy (dnešné mesto Turkestan), v ktorom v 11. stor. pôsobil jeden z najvýznamnejších súfijských filozofov a básnikov A. Jasaví (Timúr dal 1400 postaviť Mauzóleum A. Jasavího; 2003 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). V 15. stor. do oblasti na východ od Aralského jazera prišli kmene kočovných Uzbekov, severnú časť ovládli kočovné kmene Kazachov, ktorí pod vedením vodcov Žänibeka chána (aj Džanibek, vládol asi 1473/74 – 1480) a Kerej chána (aj Girej, vládol asi 1465 – 74) utvorili v polovici 15. stor. Kazašský chanát ako voľné združenie kazašských kmeňov (nikdy nebol klasickým centralizovaným štátom) na čele s veľkým (hlavným) chánom (uly chán), ktorý bol volený z okruhu potomkov Žänibeka chána. Najväčšiu autoritu mali kazašskí cháni v 16. stor. počas vlády chána Chaqnazara (vládol 1538 – 80), ktorému sa podarilo zjednotiť takmer všetky stepné kmene (začala sa formovať kazašská národnosť), a chanát dosiahol najväčší územný rozsah. Úspešne vzdoroval rozmachu Šajbánovského štátu v oázach Strednej Ázie, pod jeho vplyv sa dostali oblasti na strednom toku rieky Syrdarja a koncom 16. stor. k nemu bola pripojená i významná taškentská oáza. Významným zjednocujúcim prvkom bol islam s prvkami animizmu, duchovným centrom Jasy, ktoré sa stalo aj sídlom kazašských veľkých (starších) chánov a hlavným mestom chanátu. Posledný spoločný chán všetkých kmeňových zväzov Täuke (vládol 1680 – 1715/18) vypracoval súbor zákonov chanátu (Žeti Žarghy). Na začiatku 18. stor. došlo k rozdeleniu Kazašského chanátu na tri základné kmeňové zväzy (hordy, kazašsky žüzy): na Starší (aj Veľký, Uly žüz) na juhovýchode dnešného Kazachstanu, Stredný (Orta žüz) v dnešnom centrálnom Kazachstane a Mladší (aj Malý, Kiši žüz) na západe dnešného Kazachstanu. Kazachovia už od polovice 17. stor. museli odrážať vpády ojratských (džungárskych) kmeňov. Ich najväčší vpád 1723 – 29 Kazašský chanát výrazne oslabil. Zmenili sa tradičné miesta rodového kočovania, veľké časti kazašských území pripadli ďalším štátnym útvarom (Kalmyckému chanátu, Kokandskému chanátu, Chivskému chanátu a Buchare). V rokoch 1726 a 1729 boli Ojrati dvakrát porazení zjednoteným kazašským vojskom na čele s chánom Mladšieho zväzu Äbilqajyrom (aj Abulchajr, asi *1693, †1748, vládol od 1718) a vytlačení z územia Kazašského chanátu. Vojenské konflikty medzi obidvoma kočovnými kmeňovými zväzmi však pretrvávali do polovice 18. stor., keď boli Ojrati (Džungári) porazení čínskou armádou. Kazachovia čiastočne získali späť svoje pastviny, kmeňové zväzy však nedokázali vzdorovať ďalším nájazdom Ojratov z Číny, rozpínavosti Kokandského a Bucharského chanátu a i. Preto postupne formálne žiadali o ochranu ruskú cárovnú Annu Ivanovnu (ako prvý požiadal chán Mladšej hordy Äbilqajyr, 1731), čím sa začal dlhý a zložitý proces pripájania územia dnešného Kazachstanu k Rusku.

Počas ruských výprav na východ bola na rieke Irtyš vybudovaná reťaz ruských pevností, na území Kazachstanu napr. Semipalatinsk (1718, dnes Semej) a Usť-Kamenogorsk (1720, dnes Öskemen), počas vlády ruskej cárovnej Kataríny II. Veľkej (1762 – 96) bola upevnená ruská vláda na hraniciach kazašských kmeňov. Do oblasti boli Ruskom vysielaní tatárski misionári s cieľom pôsobiť medzi Kazachmi a šíriť politiku lojality k cárskemu Rusku a lojálny (nie útočný) islam. Do konca 18. stor. Rusko kontrolovalo všetky tri kmeňové zväzy. V roku 1822 boli cárskym dekrétom zrušené tituly chánov Stredného a Staršieho zväzu, 1824 aj titul chána Mladšieho zväzu, čo umožnilo postupne nahradiť kazašské kmeňové spoločenstvá cárskou administratívou. Do oblasti Kazachstanu začali postupne prichádzať presídlenci z centrálnych častí Ruska, migračná vlna prebiehajúca po celé 19. stor. zásadne zmenila etnickú skladbu obyvateľstva Kazachstanu. Prenikanie moci Ruska spomalilo niekoľko povstaní, z ktorých najväčšie bolo neúspešné povstanie v rokoch 1837 – 47 pod vedením potomka chánov Strednej hordy Kenesaryho Qasymulyho (Kasymova, *asi 1801/02, †1847), ktorý si prisvojil titul kazašského chána (od 1841), nebol však všetkými kmeňmi prijatý. Rozpory medzi jednotlivými kmeňmi a ich nejednotnosť prispeli k porážke povstania, a tým aj k ďalšiemu vojenskému a administratívnemu postupu Ruska do vnútra Strednej Ázie. Do polovice 19. stor. Rusko na území Kazachstanu vybudovalo líniu pevností od Aralského jazera až po Alma-Atu (založená 1854 ruskými kozákmi ako pevnosť Zailijskoje, od 1867 Vernyj, centrum Sedemriečia). V polovici 19. stor. sa pod ruskú kontrolu dostali aj zvyšné oblasti južného Kazachstanu, ktoré dovtedy patrili Kokandskému chanátu (vrátane miest Turkestan a Qyzylorda), a dekrétom z 1868 prešla oblasť bývalých kazašských kmeňových zväzov (Turgajská, Uralská, Akmolská a Semipalatinská oblasť a dočasne i oblasť Sedemriečia) pod správu Turkestanskej generálnej gubernie a neskôr Stepnej gubernie, čím bol Kazachstan definitívne pripojený k Rusku.

Ruská nadvláda výrazne zmenila národnostné, sociálne a politické pomery v oblasti. Do kazašských stepí sa do konca 19. stor. prisťahoval asi jeden milión poľnohospodárov z Ruska, Ukrajiny a Poľska, ktorí postupne zaberali územia kazašských kočovníkov a menili ho na poľnohospodársku pôdu. Po tzv. agrárnych reformách P. A. Stolypina umožňujúcich ďalšie obsadzovanie pôvodnej kazašskej pôdy (od 1907) sa do Kazachstanu prisťahovali ďalšie desaťtisíce migrantov. Do kazašských stepí boli do vyhnanstva posielané viaceré významné ruské osobnosti (napr. F. M. Dostojevskij), ktoré mali pozitívny vplyv na rozvoj kazašskej kultúry. V roku 1916 vyvolal mohutné povstanie na územiach celej Strednej Ázie (vrátane Kazachstanu) ruský rozkaz na mobilizáciu stredoázijského obyvateľstva na výkon civilných prác na frontoch 1. svetovej vojny. Po jeho tvrdom potlačení ušlo do Číny niekoľko tisíc Kazachov. Po Októbrovej revolúcii 1917 bola takmer na celom území Strednej Ázie vyhlásená Turkestanská autonómna sovietska socialistická republika (1918) ako súčasť sovietskeho Ruska, ktorá zahŕňala veľkú časť dnešného Kazachstanu, Uzbekistanu, Kirgizska a Turkménska. Uznaná však bola iba v niektorých častiach kazašského územia, prevažne v mestách. Časť národne orientovanej inteligencie vyhlásila v decembri 1917 na celokirgizskom (t. j. kazašskom) zjazde vlastnú autonómnu republiku Alaš Orda so sídlom v meste Alaš-Kala (dnes súčasť mesta Semej), ktorá formálne kontrolovala väčšiu časť stepných oblastí Kazachstanu. Jej vedenie spolupracovalo s protiboľševickými veliteľmi, napr. aj s československými legionármi na Transsibírskej magistrále. V roku 1919 však bola zlikvidovaná a na celom území bola vyhlásená Kirgizská autonómna sovietska socialistická republika (1920), ku ktorej územiu boli podľa národnostného princípu pričlenené ďalšie oblasti okolo Syrdarje; hlavným mestom sa stalo mesto Qyzylorda. V roku 1925 bola premenovaná na Kazašskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku (1936 v rámci ZSSR na Kazašskú sovietsku socialistickú republiku) a 1929 bolo jej hlavné mesto prenesené do Alma-Aty.

Štruktúru kazašskej spoločnosti koncom 20. a začiatkom 30. rokov 20. stor. výrazne zmenili kolektivizácia s núteným usadzovaním sa posledných kočovníkov a hladomor v rokoch 1931 – 33 (podľa niektorých odhadov si vyžiadal až 2 mil. obetí). Od 30. rokov 20. stor. boli v oblasti budované pracovné tábory (gulagy), do ktorých boli posielaní na nútené práce najmä politickí väzni z celého ZSSR. Počas stalinského politického teroru bola v tomto období väznená a zlikvidovaná aj veľká časť kazašskej inteligencie (→ kazašská literatúra). Súčasne sa tam budoval ťažobný priemysel zameraný na využitie kazašského nerastného bohatstva. Druhá vlna spriemyselňovania Kazachstanu nastala počas 2. svetovej vojny, keď tam bolo presťahovaných viacero priemyselných závodov z okupovaných území západnej časti ZSSR. V 50. rokoch 20. stor. sa začalo s intenzifikáciou poľnohospodárstva, rozorávali sa celiny a začali sa využívať na poľnohospodársku výrobu. Rozsiahle územia boli vyčlenené na stavbu kozmodrómu Bajkonur a na testovaciu základňu jadrových zbraní (jadrový polygón) pri Semipalatinsku (dnes Semej; Semipalatinská, resp. Semejská testovacia oblasť). V 60. rokoch 20. stor. sa začala v Kazachstane znova upevňovať pozícia kazašskej elity pod vedením dlhoročného prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Kazašskej SSR Dinmuchameda Qonajeva (rus. Kunajev, *1912, †1993), na ktorého miesto však 1986 nastúpil ruský člen strany Gennadij Kolbin (*1927, †1998), čo bolo sprevádzané krvavými demonštráciami. Po vymenovaní N. Nazarbajeva do funkcie prvého tajomníka ústredného výboru (1989) sa uskutočnilo niekoľko reforiem, ktoré presadzovali domáce národne orientované skupiny, napr. uzákonenie kazaštiny za oficiálny jazyk (1989), podpora islamského duchovenstva, zákon o vlastníctve (1989), ktorý umožnil súkromné vlastníctvo pôdy a v obmedzenej miere i drobné podnikateľské aktivity, a povolenie činnosti viacerých politických strán a hnutí. V decembri 1986 došlo k protikomunistickému protestnému vystúpeniu mládeže (Želtoqsan köterilisi, Decembrové povstanie), rástlo hnutie za národnú suverenitu (1990 založené občianske hnutie Azat, Sloboda), vznikali rôzne aktivistické organizácie bojujúce napr. za rehabilitáciu obetí politických procesov z 30. – 50. rokov 20. stor., za záchranu Aralského jazera (1989), proti testom jadrových zbraní (občianske hnutie Nevada – Semipalatinsk, 1989) ap., vyostrenie sociálno-ekonomickej situácie vyvolalo vlnu štrajkov predovšetkým v baníctve a ťažobnom priemysle. Po viacerých politických rokovaniach bola 25. októbra 1990 prijatá deklarácia o suverenite Kazašskej SSR a 16. decembra 1991 vyhlásil Kazachstan ako posledná republika bývalého ZSSR nezávislosť. V roku 1991 na nátlak občianskeho hnutia bola zatvorená Semejská testovacia oblasť, jadrové zbrane nachádzajúce sa na území Kazachstanu boli demontované a krajina pristúpila k dohode o nerozširovaní jadrových zbraní a o všeobecnom zákaze pokusov s nimi.

V priebehu rokov 1991 – 93 sa v Kazachstane začali uskutočňovať zásadné politické a ekonomické reformy, jeho ďalšie smerovanie a vývoj pokračovali v duchu zachovania integrácie v rámci Spoločenstva nezávislých štátov (založené 1991) i ďalších integračných zoskupení v postsovietskom priestore. V roku 1992 sa Kazachstan stal členským štátom OSN, 1993 bola prijatá nová ústava, ktorá postupne prešla niekoľkými zmenami, 1998 bolo hlavné mesto prenesené z Alma-Aty do Akmoly (do 1961 Akmolinsk, do 1992 Celinograd), ktorá bola následne premenovaná na Astanu (hlavné mesto, resp. hlavná oblasť). Od 1990 bol na čele štátu prezident N. Nazarbajev, ktorý už niekoľkokrát rozpustil parlament, vytlačil opozíciu a postupne získal kontrolu nad väčšinou politických rozhodnutí v krajine. Podľa ústavy mohol mať neobmedzený počet mandátov. V marci 2019 sa vzdal prezidentského mandátu. Jeho právomoci dočasne prevzal predseda senátu Kasym-Žomart Tokajev (*1953), ktorý na počesť Nazarbajeva podpísal výnos o zmene názvu hlavného mesta krajiny Astana na Nursultan. Tokajev bol riadne zvolený v prezidentských voľbách 9. júna 2019.

Politický systém

Kazachstan je parlamentnou republikou s prezidentskou formou vlády, dvojkomorový parlament sa skladá z dolnej komory (Mäžilis), ktorá má 107 poslancov, a hornej komory (Senát), ktorá má 2 senátorov z každej administratívnej oblasti okrem Bajkonuru a 15 senátorov vymenúvaných prezidentom. Prezident je volený v priamych voľbách na obdobie 7 rokov.

Kazaň, Kazan’ — mesto na východe európskej časti Ruska na ľavom brehu Volgy pri ústí rieky Kazanka, hlavné mesto republiky Tatársko; 1,123 mil. obyvateľov (2012). Významné stredisko hospodárstva, vedy, školstva, kultúry a športu Povolžia i celého Ruska. Priemysel strojársky (výroba kompresorov, obrábacích a poľnohospodárskych strojov), chemický (hlavný výrobca plynovodných polyetylénových potrubí, výroba viac než 38 % ruského polyetylénu, fotopotrieb a i.), letecký, kožiarsky (vrátane kožušníckeho), obuvnícky, elektrotechnický (Inovačný technopark Idea, najväčší v oblasti informačných a komunikačných technológií v Rusku, jeden z najväčších v Európe), optický, odevný, potravinársky (mäsový, mliekarský, tradičná pekárska a cukrárska výroba, pivovar), stavebných materiálov, tradičná výroba mydiel, sviečok a pracích prostriedkov (od pol. 19. stor.). Významné turistické stredisko (viac ako 1 mil. turistov ročne, 2010). Významná dopravná križovatka, riečny prístav na Volge, medzinárodné letisko (okolo 1 mil. pasažierov ročne).

Založené pravdepodobne Povolžskými Bulharmi v 11. – 13. stor. (podľa niektorých zdrojov asi 1177) ako pohraničná pevnosť, od 1241 súčasť Zlatej hordy. Stalo sa významným centrom na obchodnej ceste vedúcej zo Škandinávie na Blízky východ, 1408 tam razili vlastné mince. Po rozpade Zlatej hordy a utvorení Kazanského chanátu (1438/45) jeho hlavné mesto, v tej dobe sa Kazaň rozvinula na prosperujúce obchodné a remeselné centrum, v ktorom najvýznamnejšiu zložku obyvateľstva tvorili moslimskí, tzv. kazanskí Tatári. R. 1552 ju po dlhom obliehaní dobyli vojská ruského cára Ivana IV. Vasilieviča Hrozného a celý Kazanský chanát pripojili k Rusku. V meste boli zbúrané všetky mešity a Tatári násilne christianizovaní. R. 1708 sa Kazaň stala centrom Kazanskej gubernie, za vlády Kataríny II. Veľkej (1762 – 96) čiastočne zničená (1774) povstalcami J. I. Pugačova, po potlačení povstania obnovená podľa jednotného urbanistického konceptu; zároveň bol povolený islam. Od polovice 19. stor. priemyselné centrum stredovolžskej oblasti. Po Ruskej revolúcii 1905 Tatári získali kultúrnu autonómiu, v Kazani začali vychádzať prvé noviny v tatárčine, 1906 bolo založené tatárske divadlo. R. 1917 bola v Kazani ustanovená sovietska moc, počas občianskej vojny v Rusku 1918 – 20 ju 7. 8. 1918 dobyli česko-slovenské légie bojujúce na strane bielogvardejcov, 10. 9. 1918 opäť obsadená Červenou armádou. R. 1920 sa Kazaň stala hlavným mestom novoutvorenej Tatárskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky. Počas sovietskej vlády (najmä v 30. rokoch 20. stor.) bola v meste zničená väčšina mešít i chrámov. V období 2. svetovej vojny tam boli z okupovaných západných častí ZSSR presťahované továrne na výrobu tankov a lietadiel, v povojnových rokoch mesto demograficky prudko vzrástlo. Po rozpade ZSSR sa Kazaň stala hlavné mesto Tatárska (od 1991), opäť sa začala rozvíjať tatárska kultúra.

Stavebné pamiatky: Kazanský kremeľ (1556 – 62, postavený na mieste staršieho, opevneného sídla z 12. – 14. stor., obnovený v 17. a 19. stor., 2000 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), jeho súčasťou je viacero stavieb, z ktorých k najvýznamnejším patria katedrálny Chrám zvestovania (1555 – 62, postavený podľa návrhu Postnika Jakovleva, obnovený v 18. – 19. stor., znova vysvätený 2005), Spassko-preobraženský kláštor (16. stor., rekonštruovaný v 20. stor.), neoklasicistický Guvernérov palác (1843 – 53, dnes sídlo prezidenta Tatárska), kamenné opevnenie s baštami, napr. Siujumbikina bašta (1645 – 50; nazvaná podľa poslednej regentky Kazanského chanátu a tatárskej národnej hrdinky Siujumbiky; tatársky Söyembikä, †po 1554) a Spasská bašta (2. pol. 16. stor.), mešita Köl Šerif (postavená koncom 20. – začiatkom 21. stor. na mieste staršej, zničenej 1552, otvorená 2005). V meste Chrám premenenia (1596 – 1601), katedrálny Chrám sv. Mikuláša (1696 – 1703, zvonica 18. stor.), Chrám zjavenia Pána (1731 – 56, v štýle ruského baroka), Chrám Abgarovho obrazu Spasiteľa (sv. Jevdokije, 1734), katedrálny Chrám sv. Petra a Pavla (1723 – 26, v štýle ruského baroka, rekonštruovaný v 19. stor.), klasicistický Chrám-pamätník vojakom padlým pri dobytí mesta 1552 (vybudovaný 1813 – 23 na rieke Kazanke, rekonštruovaný v 2. polovici 20. stor.), Kláštor Matky Božej Kazanskej (16. stor.; do 1904 sa v ňom nachádzala ikona Kazanskej Matky Božej, aj Kazanská ikona Matky Božej, objavená v 16. stor., jedna z najuctievanejších ikon v Rusku, kde jej bolo zasvätených množstvo chrámov; známe sú viaceré kópie, originál sa nezachoval), Chrám Kazanskej ikony Matky Božej (1825 – 29 v časti Carycino), mešita Nurulla (1845 – 49) a i. Viacero verejných a obytných stavieb v štýloch historizmu a eklekticizmu z 2. polovice 19. – zač. 20. stor., napr. radnica a železničná stanica, a i.

Viacero múzeí (napr. Národné múzeum Tatárskej republiky, založené 1894), divadiel (napr. Štátne kazanské akademické ruské Veľké dramatické divadlo V. I. Kačalova, založené 1791), knižníc (napr. Národná knižnica Tatárskej republiky, založená 1865), sídlo Kazanského štátneho cirkusu (založený 1890). Sídlo viacerých vedeckých ústavov, Tatárskej akadémie vied (založenej 1991), vysokých škôl a univerzít (napr. Kazanská štátna univerzita založená 1804, druhá najstaršia univerzita v Ruskej federácii; pôvodne klasicistická budova z 1. polovice 19. stor.; s observatóriom, 1901, nachádzajúcim sa asi 20 km od Kazane).

Kentaw — mesto v južnej časti Kazachstanu v Juhokazašskej oblasti na juž. svahoch horského pásma Karatau 30 km severových. od mesta Turkestan; 61-tis. obyvateľov (2012). Tradičný elektrotechnický (výroba transformátorov) a strojársky (výroba bagrov) priemysel, ďalej priemysel banský (ťažba polymetalických rúd) a stavebných materiálov.

Oblasť je doložená už v 13. stor., za vlády Timúra známa ako ložisko medených, strieborných a zlatých rúd. Mesto vzniklo 1955 zlúčením viacerých osád vybudovaných v súvislosti s využitím náleziska polymetalických rúd.