Kášán

Kášán, Káshán — mesto v strednom Iráne v provincii Isfahán pri severozápadnom úpätí pohoria Kohrúdske vrchy na západnom okraji Veľkej soľnej púšte; 276-tis. obyvateľov (2012). Priemysel textilný (vlnársky, hodvábnický), potravinársky, stavebných materiálov; stredisko tradičných remesiel (výroba kobercov, hodvábnych tkanín, medených predmetov a i.). Obchodné stredisko.

Oblasť okolo Kášánu bola osídlená už v 2. polovici 5. tisícročia pred n. l. (→ Tepe Sialk). V sásánovskom období sa na mieste dnešného Kášánu pravdepodobne nachádzal zoroastristický chrám, ktorý je spomínaný aj v období rozšírenia islamu v Perzii (7. stor.). Za zakladateľku Kášánu (v 8. stor.) je považovaná Zubajda (†asi 832), manželka kalifa Hárúna ar-Rašída. Postupne sa Kášán stal významným mestom s remeselnou a umeleckou výrobou, vďaka polohe na križovatke obchodných ciest vzrástol jeho význam v diaľkovom obchode na Blízkom východe. V 9. stor. (v období Bújovcov) je tam doložená razba mincí (kášánske dináre). V 11. stor. bolo mesto opevnené hradbami na príkaz seldžuckého sultána Malikšáha a bola postavená Piatková mešita. R. 1222 bolo zničené nájazdmi Mongolov, čoskoro však bolo obnovené a stalo sa opäť prosperujúcim mestom. R. 1272 navštívil Kášán Marco Polo a 1320 alebo 1321 taliansky františkánsky mních Odorik z Pordedone (*medzi 1271 – 86, †1331). Najväčší rozvoj mesta nastal počas vlády Safíjovcov, stalo sa významným obchodným strediskom (malo 20-tis. obyvateľov) a obľúbenou rezidenciou šáha Abbása I. Veľkého, ktorý v jeho okolí dal vystavať záhradu Bágh-e Fín. R. 1778 postihlo mesto veľké zemetrasenie, naďalej však zostalo významným obchodným centrom s vývozom výrobkov (spracovanie hodvábu, bavlny, výroba luxusných kobercov, meditepectvo) najmä do Osmanskej ríše a Ruska. V 2. polovici 19. stor. sa tam začali dovážať európske výrobky a nastal jeho úpadok. V 50. rokoch 20. stor. sa stalo centrom strojovej výroby kobercov.

Stavebné pamiatky: počas zemetrasenia 1778 bola deštruovaná väčšina architektonických pamiatok, k najvýznamnejším zachovaným patrí Piatková mešita (Džámí masdžid, založená v 11. stor., neskôr viackrát prestavaná, minaret, 1073 – 74), minaret Zajn al-Din (11. stor.), Mejdánová mešita (1263 – 64, pôvodne architektonický komplex, ktorého súčasťami boli madrasa, nemocnica a chánika; prestavaná v 2. polovici 15. stor.), mauzóleum Pirúza Náhavandího (11. stor., neskôr viackrát prestavané), ktorý 644 v Medine zavraždil kalifa Umara ibn al-Chattába a posledné roky žil v Kášáne, záhrada Bágh-e Fín (založená šáhom Abbásom I. Veľkým, prestavaná v 17. stor., značne rozšírená a upravená v 1. pol. 19. stor., reštaurovaná 1935; jeden z najvýznamnejších príkladov perzskej záhrady, obľúbené letovisko panovníkov z dynastie Safíjovcov), Madrasa-je Sultáni (1806 – 14), Mešita Ághá Bozorg (1846 – 51), bazár (založený v 11. stor., prestavaný v 16. – 19. stor.) a i. Viaceré zachované príklady tradičnej iránskej obytnej architektúry – niekoľko prepychových rezidencií bohatých rodín z 19. stor., ktoré pozostávajú z miestností zoskupených okolo dvorov, v interiéroch bohatá štuková i fresková ornamentálna výzdoba (napr. rezidencia rodiny Borudžerdiovcov, 2. polovica 19. stor.; rezidencia rodiny Tabátabá’íovcov, 40. roky 19. stor., dnes múzeum; rezidencia rodiny Ámerianovcov, polovica 19. stor.).