karikatúra

Text hesla

karikatúra [tal.] —

1. skratkovité výtvarné alebo literárne dielo zosmiešňujúce, zveličujúce alebo zámerne deformujúce nápadné charakterové alebo vonkajšie znaky osobnosti či jej prejav, veci alebo spoločensky významnej udalosti s cieľom odhaliť a zosmiešniť ich slabé, záporné stránky a vlastnosti.

Karikatúra vo výtvarnom umení je charakteristická zveličeným (zvýrazneným, zdôrazneným) zobrazovaním znakov (čŕt, vlastností) určitej osoby (prípadne situácie, javu, predmetu alebo aj myšlienky) takým spôsobom, aby vyvolali pobavenie či kritizovali. Zvýraznené prvky vychádzajú z reality (napr. z telesnej podoby alebo z psychiky určitej osoby). Podstatou karikatúry je konfrontácia skutočnosti a ideálu, ktorá zväčša prebieha v etickej rovine. Karikatúra je viazaná aj schopnosťou publika porozumieť výtvarnej štylizácii a skratke (významovej i výtvarnej), ktoré sú základnými princípmi karikatúry. Charakteristickým znakom karikatúry je jej aktuálnosť. Vychádza z predpokladu, že publikum pozná situáciu alebo osobnosť, ktorá je zobrazovaná. Často je úzko spojená so satirou a mnohé karikatúry sa aj označujú ako satira (alebo satirické kresby).

Karikatúra má najčastejšie formu kresby alebo je stvárnená rozličnými grafickými technikami, výnimočne ako socha. Ako forma výtvarného umenia sa rozvíja na celom svete. Vyznačuje sa veľkou štylistickou rozmanitosťou. V minulosti boli karikatúry ovplyvnené prevládajúcim slohom obdobia, v ktorom vznikli. Od 20. stor. sú poznačené individuálnym prístupom umelcov, ktorí ich vytvárajú. Satirické kresby, ktoré môžu byť považované za predchodcov karikatúry, vznikli už v staroveku (kresby na egyptských papyrusoch, niektoré výjavy na gréckych antických vázach a drobná helenistická plastika, rímske nástenné maľby). Karikatúrny charakter majú aj niektoré stredoveké diela (napr. skice groteskných hláv vo výzdobe rukopisov, sochárska výzdoba architektúry). Za predchodcov karikatúry sa považujú aj náčrty groteskných hláv od Leonarda da Vinci, ktorý ich koncipoval ako štúdie ľudskej fyziognómie. V období renesancie sa karikatúra rozvíjala ako protiklad k ideálnemu zobrazeniu.

Termín karikatúra pravdepodobne prvýkrát použili koncom 16. stor. Annibale a Agostino Carracciovci. V období novoveku sa v Európe rozvíjali dve základné poňatia karikatúry vychádzajúce z kultúrnych osobitostí určitých geografických oblastí. V Taliansku bola od 17. stor. karikatúra primárne humorným zveličujúcim portrétom, v záp. Európe, najmä v 18. stor. v Londýne a v 19. stor. v Paríži, sa rozvíjala karikatúra, ktorá satirickým spôsobom zobrazovala individuálne osobnosti i ľudské typy v kresbách s politickými, sociálnymi i s morálnymi námetmi. V 17. stor. talianski umelci vytvorili prvé karikatúry konkrétnych osôb (Domenichino: Portrét teológa rodiny Aldobrandiniovcov, okolo 1634; kresby Guercina a G. L. Berniniho) zväčša na svoje pobavenie. V 17. stor. sa v Ríme rozšírila móda karikatúry s pornografickým obsahom.

Za prvého umelca, ktorý sa programovo venoval karikatúre, býva považovaný taliansky portrétista Pier Leone Ghezzi (*1674, †1755), ktorý kreslil karikatúry členov rímskej spoločnosti i turistov, ktorí prišli do Ríma. Jeho kresby sa šírili prostredníctvom grafiky, a to najmä v Nemecku a v Anglicku. Karikatúra bola obľúbená najmä vo vyšších spoločenských vrstvách. V 17. stor. sa začala šíriť aj vo Francúzsku (napr. satirické kresby J. Callota). V 18. stor. boli v Anglicku populárne albumy karikatúr, ktoré vytvorili známi umelci. Významným tvorcom satirických kresieb a grafík bol W. Hogarth. V 18. stor. v Nemecku vytváral karikatúry D. N. Chodowiecki. Majstrovské, emocionálne veľmi pôsobivé karikatúry vytvoril vo svojich grafických cykloch aj F. Goya.

K masovému rozšíreniu karikatúry veľkou mierou prispel rozvoj grafiky (napr. objav litografie koncom 18. stor.), a najmä spojenie karikatúry a žurnalistiky (od 1. pol. 19. stor. sa karikatúry uverejňujú najmä v novinách a časopisoch). Publikovanie a tvorba karikatúr boli často obmedzované cenzorskými zásahmi úradov. Za zlatý vek karikatúry býva považované 19. stor. V tom období vzniklo vo Francúzsku niekoľko časopisov, ktoré sa sústreďovali výlučne na karikatúry a kresby s politickou a sociálnou satirou (politická a satirická karikatúra; napr. Le Charivari, vychádzal 1832 – 1937), v 2. pol. 19. stor. tam vychádzalo okolo 139 humoristických periodík bohato ilustrovaných karikatúrami.

K najvýznamnejším karikaturistom 19. stor. patril H. Daumier, ktorý okrem iného vytvoril množstvo kritických karikatúr príslušníkov rozličných spoločenských vrstiev v súdobom Paríži. K významným francúzskym karikaturistom 19. stor. patrili aj Jean Ignace Isidore Gérard (*1803, †1847, známy pod pseudonymom Jean-Jacques, aj J.-J. Grandville), P. Gavarni a G. Doré.

K významným anglickým humoristickým časopisom, ktoré uverejňovali karikatúry, patril Punch, or The London Charivari (vychádzal 1841 – 1992).

V Nemecku koncom 19. – zač. 20. stor. boli karikatúry ovplyvnené secesiou a expresionizmom. K najvýznamnejším periodikám tam patril humoristický časopis Simplicissimus (vychádzal 1896 – 1967, s prestávkou 1944 – 54), v ktorom okrem iných umelcov vytváral karikatúry O. L. Gulbransson považovaný za jedného z najväčších majstrov portrétnej karikatúry 20. stor. Výnimočné karikatúry súdobých pomerov v Nemecku vytvoril aj G. Grosz.

V 20. stor. sa karikatúra stala súčasťou moderného výtvarného umenia. Vývin karikatúry vo svete v 2. pol. 20. stor. zásadným spôsobom ovplyvnila tvorba S. Steinberga. K najvýznamnejším tvorcom karikatúry patria Jules Stauber (*1920, †2008), Jean-Michel Folon (*1934, †2005), Jean Maurice Bosc (*1924, †1973), Roland Topor (*1938, †1997), Chaval (vlastným menom Yvan Le Louarn, *1915, †1968), Ronald William Fordham Searle (*1920, †2011), Jean-Jacques Sempé (*1932), Loriot (vlastným menom Vicco von Bülow, *1923, †2011), Paul Flora (*1922, †2009), Tomi Ungerer (*1931), André François (vlastným menom András Farkas, *1915, †2005), Siné (vlastným menom Maurice Sinet, *1928), Mordillo Michail Zlatkovskij (*1944) a i. Mnohí sa nevenovali iba karikatúre, je ňou však ovplyvnená ich ilustrátorská, grafická, maliarska i sochárska tvorba.

V Čechách vznikali prvé karikatúry v 19. stor., za zakladateľskú osobnosť českej karikatúry sú považovaní maliar a karikaturista S. H. Pinkas a maliar a výtvarný kritik K. Purkyně. Karikatúry kreslili aj M. Aleš, L. Marold, K. V. Klíč, F. Kupka, V. H. Brunner, Zdeněk Kratochvíl (*1883, †1961) a i. V 20. stor. v období nástupu fašizmu i počas 2. svet. vojny vynikli F. Bidlo a A. Hoffmeister, neskôr najmä portrétnymi karikatúrami i ako teoretik kariaktúry A. Pelc. Karikatúre sa príležitostne venovali aj významní výtvarní umelci, napr. J. Čapek, R. Kremlička, J. Lada, C. Bouda, F. Muzika, F. Tichý a V. Špála. Krátko po 2. svet. vojne začal v Prahe vychádzať humoristicko-satirický časopis Dikobraz (1945 – 95; 1990 – 92 ako Nový Dikobraz), ďalšou platformou výtvarnej karikatúry bol v 60. – 80. rokoch 20. stor. časopis Mladý svět. K najvýznamnejším českým tvorcom karikatúry v 2. pol. 20. stor. patrili Miroslav Barták (*1938), A. Born a Haďák (vlastným menom Miroslav Liďák, *1934, †1983), ktorý v 60. rokoch 20. stor. vytvoril najvýstižnejšie a najodvážnejšie politické karikatúry. K významným tvorcom karikatúry v Čechách patrili aj Stanislav Holý (*1943, †1998), V. Jiránek, Neprakta (vlastným menom Jiří Winter, *1924, †2011), Vladimír Renčín (*1941, †2017), Jiří Slíva (*1947), Ivan Steiger (*1939), Bohumil Štěpán (*1913, †1985) a V. Zábranský. R. 1990 vznikla Česká únia karikaturistov (ČUK), ktorá vydávala časopis KUK (1990 – 91).

Na Slovensku sa karikatúra začala rozvíjať v 2. pol. 19. stor., politicky a sociálne zamerané karikatúry boli publikované v humoristicko-satirických periodikách (→ humoristická a satirická tlač). Karikatúre sa zväčša popri svojej voľnej tvorbe venovali výtvarní umelci, najmä maliari. V 20. stor. vychádzal v Martine dvojtýždenník Sršeň (1945 – 51), ktorý bol mimoriadne populárny, Demokratická strana vydávala týždenník Šidlo (1947 – 48), pre ktorý kreslili karikatúry V. Weisskopf, Ľ. Kellenberger, L. Guderna a Jozef Babušek (od 1958 pracoval pod pseudonymom J. Schek). R. 1948 začal vychádzať časopis Roháč, ktorý bol dlhé obdobie jediným reprezentantom humoristickej a satirickej tlače na Slovensku. V 60. rokoch 20. stor. sa karikatúra presadila aj v Kultúrnom živote najmä zásluhou K. Földváriho. K najvýznamnejším tvorcom karikatúry 20. stor. na Slovensku patria V. Weisskopf, J. Schek, V. Kubal, A. Richter, M. Vanek, I. Popovič, D. Polakovič, S. Kochan, Ľ. Kotrha, F. Vico, F. Jablonovský, Marian Bachratý (*1952), B. Pernecký, Kazo Kanala (vlastným menom Kazimír Kanala, *1946). Výtvarnej karikatúre sa venovali aj D. Junek, S. Mydlo, Dana Zacharová (*1947) a i. Portrétne karikatúry (predovšetkým svojich kolegov) vytváral herec a režisér K. L. Zachar. Po 1989 začali tvoriť karikatúry Danglár (vlastným menom Jozef Gertli, *1962), Shooty (vlastným menom Martin Šútovec, *1973) a i. R. 1986 vznikol v Bratislave Klub bratislavských karikaturistov (na čele s M. Bachratým), ktorý organizoval výstavy slovenských karikaturistov vrátane autorských výstav svojich členov. R. 1992 vznikla Slovenská únia karikaturistov, ktorá okrem výstav svojich členov usporiadala aj niekoľko prehliadok európskej karikatúry, vystavovala s úspechom v zahraničí a jej členovia získali množstvo ocenení na prestížnych svetových súťažiach.

— V literárnej karikatúre je komickosť vytváraná zámerne deformovaným zobrazením (zveličenie alebo miniaturizácia) osobnosti, udalosti, javu ap., ktoré poskytuje náhle, neočakávané odhalenie nového poznania, ale aj relativizovanie zobrazených faktov. Povahové karikatúry obsahujú komédie W. Shakespeara, Molièra, M. de Cervantesa Saavedru a i. V slovenskej literatúre využíval karikatúru J. Záborský (Faustiáda, 1864). Tradíciu má najmä politická karikatúra, ktorú prinášal v 19. stor. humoristicko-satirický časopis Černokňažník, od 2. pol. 20. stor. časopisy Roháč, Kocúrkovo, Huncút a i.;

2. nepodarený výtvor alebo napodobnenina.

Popis ilustrácie

Alexander Richter: Karikaturisti Roháča smútia, 1952, Slovenská národná galéria

Popis ilustrácie

Viliam Weisskopf: Otrepaná pesnička, 1955, Slovenská národná galéria

Popis ilustrácie

Dušan Polakovič: Invencia, perokresba, okolo 1990

Text hesla

karikatúra [tal.] —

1. skratkovité výtvarné alebo literárne dielo zosmiešňujúce, zveličujúce alebo zámerne deformujúce nápadné charakterové alebo vonkajšie znaky osobnosti či jej prejav, veci alebo spoločensky významnej udalosti s cieľom odhaliť a zosmiešniť ich slabé, záporné stránky a vlastnosti.

Karikatúra vo výtvarnom umení je charakteristická zveličeným (zvýrazneným, zdôrazneným) zobrazovaním znakov (čŕt, vlastností) určitej osoby (prípadne situácie, javu, predmetu alebo aj myšlienky) takým spôsobom, aby vyvolali pobavenie či kritizovali. Zvýraznené prvky vychádzajú z reality (napr. z telesnej podoby alebo z psychiky určitej osoby). Podstatou karikatúry je konfrontácia skutočnosti a ideálu, ktorá zväčša prebieha v etickej rovine. Karikatúra je viazaná aj schopnosťou publika porozumieť výtvarnej štylizácii a skratke (významovej i výtvarnej), ktoré sú základnými princípmi karikatúry. Charakteristickým znakom karikatúry je jej aktuálnosť. Vychádza z predpokladu, že publikum pozná situáciu alebo osobnosť, ktorá je zobrazovaná. Často je úzko spojená so satirou a mnohé karikatúry sa aj označujú ako satira (alebo satirické kresby).

Karikatúra má najčastejšie formu kresby alebo je stvárnená rozličnými grafickými technikami, výnimočne ako socha. Ako forma výtvarného umenia sa rozvíja na celom svete. Vyznačuje sa veľkou štylistickou rozmanitosťou. V minulosti boli karikatúry ovplyvnené prevládajúcim slohom obdobia, v ktorom vznikli. Od 20. stor. sú poznačené individuálnym prístupom umelcov, ktorí ich vytvárajú. Satirické kresby, ktoré môžu byť považované za predchodcov karikatúry, vznikli už v staroveku (kresby na egyptských papyrusoch, niektoré výjavy na gréckych antických vázach a drobná helenistická plastika, rímske nástenné maľby). Karikatúrny charakter majú aj niektoré stredoveké diela (napr. skice groteskných hláv vo výzdobe rukopisov, sochárska výzdoba architektúry). Za predchodcov karikatúry sa považujú aj náčrty groteskných hláv od Leonarda da Vinci, ktorý ich koncipoval ako štúdie ľudskej fyziognómie. V období renesancie sa karikatúra rozvíjala ako protiklad k ideálnemu zobrazeniu.

Termín karikatúra pravdepodobne prvýkrát použili koncom 16. stor. Annibale a Agostino Carracciovci. V období novoveku sa v Európe rozvíjali dve základné poňatia karikatúry vychádzajúce z kultúrnych osobitostí určitých geografických oblastí. V Taliansku bola od 17. stor. karikatúra primárne humorným zveličujúcim portrétom, v záp. Európe, najmä v 18. stor. v Londýne a v 19. stor. v Paríži, sa rozvíjala karikatúra, ktorá satirickým spôsobom zobrazovala individuálne osobnosti i ľudské typy v kresbách s politickými, sociálnymi i s morálnymi námetmi. V 17. stor. talianski umelci vytvorili prvé karikatúry konkrétnych osôb (Domenichino: Portrét teológa rodiny Aldobrandiniovcov, okolo 1634; kresby Guercina a G. L. Berniniho) zväčša na svoje pobavenie. V 17. stor. sa v Ríme rozšírila móda karikatúry s pornografickým obsahom.

Za prvého umelca, ktorý sa programovo venoval karikatúre, býva považovaný taliansky portrétista Pier Leone Ghezzi (*1674, †1755), ktorý kreslil karikatúry členov rímskej spoločnosti i turistov, ktorí prišli do Ríma. Jeho kresby sa šírili prostredníctvom grafiky, a to najmä v Nemecku a v Anglicku. Karikatúra bola obľúbená najmä vo vyšších spoločenských vrstvách. V 17. stor. sa začala šíriť aj vo Francúzsku (napr. satirické kresby J. Callota). V 18. stor. boli v Anglicku populárne albumy karikatúr, ktoré vytvorili známi umelci. Významným tvorcom satirických kresieb a grafík bol W. Hogarth. V 18. stor. v Nemecku vytváral karikatúry D. N. Chodowiecki. Majstrovské, emocionálne veľmi pôsobivé karikatúry vytvoril vo svojich grafických cykloch aj F. Goya.

K masovému rozšíreniu karikatúry veľkou mierou prispel rozvoj grafiky (napr. objav litografie koncom 18. stor.), a najmä spojenie karikatúry a žurnalistiky (od 1. pol. 19. stor. sa karikatúry uverejňujú najmä v novinách a časopisoch). Publikovanie a tvorba karikatúr boli často obmedzované cenzorskými zásahmi úradov. Za zlatý vek karikatúry býva považované 19. stor. V tom období vzniklo vo Francúzsku niekoľko časopisov, ktoré sa sústreďovali výlučne na karikatúry a kresby s politickou a sociálnou satirou (politická a satirická karikatúra; napr. Le Charivari, vychádzal 1832 – 1937), v 2. pol. 19. stor. tam vychádzalo okolo 139 humoristických periodík bohato ilustrovaných karikatúrami.

K najvýznamnejším karikaturistom 19. stor. patril H. Daumier, ktorý okrem iného vytvoril množstvo kritických karikatúr príslušníkov rozličných spoločenských vrstiev v súdobom Paríži. K významným francúzskym karikaturistom 19. stor. patrili aj Jean Ignace Isidore Gérard (*1803, †1847, známy pod pseudonymom Jean-Jacques, aj J.-J. Grandville), P. Gavarni a G. Doré.

K významným anglickým humoristickým časopisom, ktoré uverejňovali karikatúry, patril Punch, or The London Charivari (vychádzal 1841 – 1992).

V Nemecku koncom 19. – zač. 20. stor. boli karikatúry ovplyvnené secesiou a expresionizmom. K najvýznamnejším periodikám tam patril humoristický časopis Simplicissimus (vychádzal 1896 – 1967, s prestávkou 1944 – 54), v ktorom okrem iných umelcov vytváral karikatúry O. L. Gulbransson považovaný za jedného z najväčších majstrov portrétnej karikatúry 20. stor. Výnimočné karikatúry súdobých pomerov v Nemecku vytvoril aj G. Grosz.

V 20. stor. sa karikatúra stala súčasťou moderného výtvarného umenia. Vývin karikatúry vo svete v 2. pol. 20. stor. zásadným spôsobom ovplyvnila tvorba S. Steinberga. K najvýznamnejším tvorcom karikatúry patria Jules Stauber (*1920, †2008), Jean-Michel Folon (*1934, †2005), Jean Maurice Bosc (*1924, †1973), Roland Topor (*1938, †1997), Chaval (vlastným menom Yvan Le Louarn, *1915, †1968), Ronald William Fordham Searle (*1920, †2011), Jean-Jacques Sempé (*1932), Loriot (vlastným menom Vicco von Bülow, *1923, †2011), Paul Flora (*1922, †2009), Tomi Ungerer (*1931), André François (vlastným menom András Farkas, *1915, †2005), Siné (vlastným menom Maurice Sinet, *1928), Mordillo Michail Zlatkovskij (*1944) a i. Mnohí sa nevenovali iba karikatúre, je ňou však ovplyvnená ich ilustrátorská, grafická, maliarska i sochárska tvorba.

V Čechách vznikali prvé karikatúry v 19. stor., za zakladateľskú osobnosť českej karikatúry sú považovaní maliar a karikaturista S. H. Pinkas a maliar a výtvarný kritik K. Purkyně. Karikatúry kreslili aj M. Aleš, L. Marold, K. V. Klíč, F. Kupka, V. H. Brunner, Zdeněk Kratochvíl (*1883, †1961) a i. V 20. stor. v období nástupu fašizmu i počas 2. svet. vojny vynikli F. Bidlo a A. Hoffmeister, neskôr najmä portrétnymi karikatúrami i ako teoretik kariaktúry A. Pelc. Karikatúre sa príležitostne venovali aj významní výtvarní umelci, napr. J. Čapek, R. Kremlička, J. Lada, C. Bouda, F. Muzika, F. Tichý a V. Špála. Krátko po 2. svet. vojne začal v Prahe vychádzať humoristicko-satirický časopis Dikobraz (1945 – 95; 1990 – 92 ako Nový Dikobraz), ďalšou platformou výtvarnej karikatúry bol v 60. – 80. rokoch 20. stor. časopis Mladý svět. K najvýznamnejším českým tvorcom karikatúry v 2. pol. 20. stor. patrili Miroslav Barták (*1938), A. Born a Haďák (vlastným menom Miroslav Liďák, *1934, †1983), ktorý v 60. rokoch 20. stor. vytvoril najvýstižnejšie a najodvážnejšie politické karikatúry. K významným tvorcom karikatúry v Čechách patrili aj Stanislav Holý (*1943, †1998), V. Jiránek, Neprakta (vlastným menom Jiří Winter, *1924, †2011), Vladimír Renčín (*1941, †2017), Jiří Slíva (*1947), Ivan Steiger (*1939), Bohumil Štěpán (*1913, †1985) a V. Zábranský. R. 1990 vznikla Česká únia karikaturistov (ČUK), ktorá vydávala časopis KUK (1990 – 91).

Na Slovensku sa karikatúra začala rozvíjať v 2. pol. 19. stor., politicky a sociálne zamerané karikatúry boli publikované v humoristicko-satirických periodikách (→ humoristická a satirická tlač). Karikatúre sa zväčša popri svojej voľnej tvorbe venovali výtvarní umelci, najmä maliari. V 20. stor. vychádzal v Martine dvojtýždenník Sršeň (1945 – 51), ktorý bol mimoriadne populárny, Demokratická strana vydávala týždenník Šidlo (1947 – 48), pre ktorý kreslili karikatúry V. Weisskopf, Ľ. Kellenberger, L. Guderna a Jozef Babušek (od 1958 pracoval pod pseudonymom J. Schek). R. 1948 začal vychádzať časopis Roháč, ktorý bol dlhé obdobie jediným reprezentantom humoristickej a satirickej tlače na Slovensku. V 60. rokoch 20. stor. sa karikatúra presadila aj v Kultúrnom živote najmä zásluhou K. Földváriho. K najvýznamnejším tvorcom karikatúry 20. stor. na Slovensku patria V. Weisskopf, J. Schek, V. Kubal, A. Richter, M. Vanek, I. Popovič, D. Polakovič, S. Kochan, Ľ. Kotrha, F. Vico, F. Jablonovský, Marian Bachratý (*1952), B. Pernecký, Kazo Kanala (vlastným menom Kazimír Kanala, *1946). Výtvarnej karikatúre sa venovali aj D. Junek, S. Mydlo, Dana Zacharová (*1947) a i. Portrétne karikatúry (predovšetkým svojich kolegov) vytváral herec a režisér K. L. Zachar. Po 1989 začali tvoriť karikatúry Danglár (vlastným menom Jozef Gertli, *1962), Shooty (vlastným menom Martin Šútovec, *1973) a i. R. 1986 vznikol v Bratislave Klub bratislavských karikaturistov (na čele s M. Bachratým), ktorý organizoval výstavy slovenských karikaturistov vrátane autorských výstav svojich členov. R. 1992 vznikla Slovenská únia karikaturistov, ktorá okrem výstav svojich členov usporiadala aj niekoľko prehliadok európskej karikatúry, vystavovala s úspechom v zahraničí a jej členovia získali množstvo ocenení na prestížnych svetových súťažiach.

— V literárnej karikatúre je komickosť vytváraná zámerne deformovaným zobrazením (zveličenie alebo miniaturizácia) osobnosti, udalosti, javu ap., ktoré poskytuje náhle, neočakávané odhalenie nového poznania, ale aj relativizovanie zobrazených faktov. Povahové karikatúry obsahujú komédie W. Shakespeara, Molièra, M. de Cervantesa Saavedru a i. V slovenskej literatúre využíval karikatúru J. Záborský (Faustiáda, 1864). Tradíciu má najmä politická karikatúra, ktorú prinášal v 19. stor. humoristicko-satirický časopis Černokňažník, od 2. pol. 20. stor. časopisy Roháč, Kocúrkovo, Huncút a i.;

2. nepodarený výtvor alebo napodobnenina.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Karikatúra [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-13]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/karikatura