kantor
Chór pod vedením kantora, drevoryt z titulného listu knihy Practica musica od Hermanna Fincka, Wittenberg, 1556
kantor [lat.] —
1. v kresťanských cirkvách osoba zabezpečujúca hudobnú časť liturgie (organista, vedúci chrámového zboru, predspevák ap.). Pôvodne v ranom stredoveku spevák (lat. cantor) sólových bohoslužobných spevov v kresťanských chrámoch. Rozlišovali sa kantori per usum (bez teoretického vzdelania, ktorí spievali podľa tradície, t. j. podľa sluchu) a kantori per artem (s teoretickým i praktickým hudobným vzdelaním). Neskôr hudobník poverený vyučovaním liturgických spevov, ako aj iných predmetov v kláštorných, kapitulských alebo vo farských školách, vedením klerikov spievajúcich v chrámových chóroch a hrou na hudobných nástrojoch (najmä na organe).
S umeleckým rozvojom chrámovej hudby nadobúdalo postavenie kantora väčší spoločenský význam a v 18. stor. sa stal kľúčovou osobnosťou mestského aj vidieckeho hudobného života. Popri pedagogických povinnostiach často aj komponoval (jedným z najvýznamnejších kantorov bol J. S. Bach počas svojho pôsobenia v Škole sv. Tomáša v Lipsku). Ak kantor súčasne zastával aj úrad vedúceho miestneho chóru, nazýval sa regenschori (lat. regere = spravovať, chorus = zbor). Na slovenskom vidieku funkciu kantora často spĺňal učiteľ ľudovej školy (príprava kandidátov učiteľstva zahŕňala aj hudobné vzdelávanie);
2. hovorové označenie učiteľa základnej, strednej a vysokej školy.