kancóna

kancóna, tal. canzona —

1. hudobná forma s pomerne širokým obsahom. V priebehu hudobnohistorického vývoja sa v európskom prostredí jej význam menil a často aj prekrýval s inými pojmami (napr. frottola, villanella, starší typ madrigalu, chanson, virelai, balada). V stredoveku sa termínom kancóna označoval jeden z druhových názvov svetskej piesne v tzv. barovej forme (v meistergesangu bar = pieseň), v 16. stor. viachlasná skladba a cappella, v 16. – 17. stor. inštrumentálna skladba, napr. pomalá časť barokovej sonáty (úvodnej, spravidla netanečnej časti barokovej tanečnej suity), v 18. stor. lyrická pieseň alebo v opere jednoduchá ária piesňového typu (napr. ária Cherubína vo Figarovej svadbe W. A. Mozarta), v 18. – 19. stor. samostatná inštrumentálna skladba (napr. pieseň bez slov). Kancóna menšieho rozsahu sa nazývala kanconeta (tal. canzonetta);

2. žáner provensalskej stredovekej lyriky najmä s ľúbostným obsahom vyznačujúci sa rozmanitosťou strof a veršových foriem. Známe sú kancóny talianskych básnikov Danteho Alighieriho a F. Petrarcu, ktoré mali 5 – 10 strof a 9 – 20 veršov. Neskôr sa počet strof v kancóne znížil na 4 – 8 s 11 – 16 veršami. Na Slovensku písali kancóny P. O. Hviezdoslav, J. Jesenský, Š. Krčméry a i.