kaligrafia

kaligrafia [gr.], krasopis, aj umelecký krasopis —

1. umenie písania krásneho písma rukou pomocou rozličných nástrojov a na rozličné druhy podkladových materiálov, druh výtvarného umenia, ktorého základom je písmo. Cieľom kaligrafie je vytvoriť písmo krásnych, harmonických, funkčne dokonalých a jasných tvarov, ktoré okrem splnenia informačnej funkcie zdôrazní vonkajšiu, estetickú hodnotu textu. Pri kaligrafii je na rozdiel od postupného konštruovania písma rozhodujúca spontánnosť prejavujúca sa vo vytvorení línie jedným ťahom, pre kaligrafický rukopis je preto obvykle charakteristická expresivita, dynamika a plynulosť línií;

2. dielo vytvorené kaligrafickou technikou, v širšom význame každé precízne, rukou písané písmo, ktoré je vyhotovené profesionálom alebo laikom a má určitú umeleckú úroveň i estetickú hodnotu a rozličnú funkciu. Kaligrafia sa najčastejšie vytvára štetcom a tušom (v Číne, Japonsku a Kórei) alebo perom a tušom (v islamských krajinách a v Európe), ako podkladový materiál slúžia predovšetkým papier a hodváb, ale aj iné materiály (napr. pergamen, kameň, textil, drevo alebo bronz). Využíva sa v písanej komunikácii ako prostriedok na odovzdanie informácie a zároveň ako forma čisto umeleckého prejavu. Uplatňuje sa vo výtvarnom a v úžitkovom umení i v architektúre, pričom technika a štýl jej vyhotovenia závisia od jej umiestnenia, účelu a želaného výsledku, ako aj od kultúrneho a náboženského kontextu, v ktorom dielo vzniká. Kaligrafia môže byť včlenená do jednotne riešenej plochy listu (strany) knihy s maľbou (ilustráciami), ornamentom, odtlačkami pečatí ap. Osobitnú formu kaligrafie predstavujú tzv. obrazové básne, v ktorých sú slová usporiadané v podobe nejakého reálneho objektu; kompozície kaligrafických textov môžu dosahovať formu kaligramov.

Kaligrafia ako umenie písania sa rozvíjala postupne vo viacerých kultúrach, podoba jej diel úzko súvisí s vývinom a formami písma. Najmä v minulosti bola úzko spojená s činnosťou vzdelancov a učencov. Postupne sa v Ázii začala rozvíjať ako samostatný druh výtvarného umenia, mimoriadne vysokú úroveň dosiahla v Číne (začala sa vyvíjať v 2. tisícročí pred n. l.; → čínska kaligrafia, → čínske výtvarné umenie a architektúra), kde sa vyvinulo množstvo kaligrafických štýlov a aj v súčasnosti je zaraďovaná na úroveň poézie a maliarstva (tzv. tri dokonalosti, čínsky san-jüe), ako aj v Japonsku (→ japonská kaligrafia), kde je vnímaná nielen ako majstrovstvo krasopisu, ale z kultúrneho hľadiska je rovnocenná s poéziou a maliarstvom (niekedy je dokonca považovaná za nadradenú maliarstvu).

V islamskej kultúre má kaligrafia ústredné a najvýznamnejšie postavenie medzi všetkými druhmi výtvarného umenia a je považovaná za vrcholnú formu umeleckého výrazu (→ islamská kaligrafia).

V Európe sa rozvíjala kaligrafia latinkového písma (latinková kaligrafia), v menšej miere aj kaligrafia gréckeho a cyrilského písma. Vývoj latinkovej kaligrafie bol podmienený predovšetkým súdobou kultúrou, výtvarným umením, umeleckými štýlmi a vkusom (v minulosti bola kultúra písma v Európe vo všeobecnosti na vysokej úrovni). V neskorej antike boli kaligraficky stvárňované tzv. obrazové básne (gr. technopaignion, lat. carmen figuratum, → carmen), ktoré sa dajú považovať za najstaršie príklady kaligrafie na západe (v Európe). V období stredoveku sa kaligrafia rozvíjala v kláštorných skriptóriách, kde boli kopírované aj neskoroantické kaligrafické rukopisy. Samotný písaný text stredovekých rukopisov mal vysokú kaligrafickú úroveň (napr. karolovská minuskula; gotické písmo), zámerne dekoratívne stvárnené boli najmä iniciály a významné časti textu (so zámerom ich zvýraznenia, napr. chryzografia). V období renesancie, manierizmu a baroka sa kaligrafia uplatňovala najmä v listinách vydávaných štátnymi úradmi (napr. v erbových listinách – armálesoch, na titulných listoch významných listín). Pre obdobie manierizmu a baroka je charakteristická ornamentálnosť písma často hraničiaca s nečitateľnosťou. Okrem profesionálnych pisárov sa kaligrafii príležitostne venovali aj vzdelaní laici. Vrcholným dielom európskej kaligrafie je kaligrafický vzorník písem Mira calligraphiae monumenta, ktorý 1561 – 62 vytvoril sekretár cisára Ferdinanda I. Juraj Bočkaj (Georg Bocskay, †1575) a pre cisára Rudolfa II. ho pravdepodobne 1594 – 96 vyzdobil miniatúrami Joris Hoefnagel (→ Hoefnagelovci). Rozvoj modernej kaligrafie sa začal na konci 19. stor. V súčasnosti sa uplatňuje v grafickom dizajne, maliarstve, sochárstve a v nových médiách. Z kaligrafie čerpajú aj knižná úprava, typografia a konštruovanie písmen od vynájdenia kníhtlače až do súčasnosti. Mnohé kaligrafické písma sa stávajú vzorom pri vyhotovovaní písmových fontov používaných v typografii.