Južné Osetsko
Južné Osetsko, osetsky Chussar Iryston, gruzínsky Samchreth Osethi, Cchinvalský región, Tskhinvali Region — územie v severnej časti Gruzínska na hranici s Ruskom (s republikou Severné Osetsko), teritoriálne identické s bývalou Juhoosetskou sovietskou autonómnou oblasťou; rozloha 3 900 km2, 56-tis. obyvateľov (2021), hlavné mesto Cchinvali. Rozkladá sa na južných svahoch Veľkého Kaukazu, má hornatinný až vrchovinný reliéf, 89 % územia leží vo výškach nad 1 000 m n. m., najvyšší vrch Chalaca (na hranici s Ruskom) má výšku 3 938 m n. m. Územie má horskú klímu, avšak vďaka hlavnému hrebeňu Veľkého Kaukazu zabraňujúcemu prenikaniu studených severných vetrov je priemerná teplota územia vyššia ako priemerná teplota v regióne Kaukazu. Priemerná teplota v januári je 4,5 °C, v júli 20,3 °C, priemerný ročný úhrn zrážok je 600 mm. Najväčšou riekou odvodňujúcou Južné Osetsko je Veľká Liachvi (prítok Kury).
Hospodárstvo poznačené vojnami na začiatku 90. rokov a v roku 2008 je slabo rozvinuté, proces obnovy prebieha pomaly. Rozvinutý je potravinársky (konzerváreň, mäsokombinát, a i.) a drevársky priemysel a výroba stavebných materiálov. Krajina má cestné spojenie s Ruskom a Gruzínskom, železničné trate sú od konfliktu v roku 2008 silno poškodené. Hlavné jazyky: osetčina, gruzínčina, ruština. Národnostné zloženie: 89,9 % Osetov, 7,4 % Gruzíncov, 1,1 % Rusov, 1,6 % ostatných (2015). Náboženstvo: pravoslávie, sunnitský islam.
Na južné svahy Veľkého Kaukazu v oblasti patriacej do gruzínskeho Kartlijského, resp. od roku 1762 zjednoteného Kartlijsko-kachetského kráľovstva (→ Kartli) začali Oseti prichádzať koncom 17. a najmä v 18. stor. zo severných svahov Veľkého Kaukazu. Po ruskej anexii východného a neskôr aj západného Gruzínska v 1. tretine 19. stor. (1801, 1810, → Gruzínsko, Dejiny) a po administratívnej reforme v polovici 19. stor. zaviedli ruské úrady na označenie severných podhorských oblastí Kartli, v ktorých žilo osetské obyvateľstvo, neformálny názov Gruzínske Osetsko, resp. Južné Osetsko (Gruzinskaja Osetija, Južnaja Osetija). K ďalšej silnej migrácii Osetov zo Severného Kaukazu došlo v 2. polovici 19. stor. Politicky i kultúrne sa orientovali na Rusko (nie na Gruzínsko), čo v oblasti so zmiešaným obyvateľstvom vyvolávalo nepokoje i ozbrojené konflikty. Po februárovej revolúcii v roku 1917 sa v júni 1917 zišla v meste Džava Osetská národná rada, ktorá deklarovala právo na sebaurčenie Osetov. Po osamostatnení sa Gruzínska od Ruska (26. 5. 1918 bola vyhlásená menševikmi riadená Gruzínska demokratická republika) prorusky orientovaní južní Oseti odmietli začlenenie Južného Osetska do Gruzínska, pridali sa na stranu boľševikov a požadovali pričlenenie k boľševickému Rusku, čo gruzínska vláda odmietla a protištátne povstania separatistov (1919, 1920) potlačila. Časť osetského obyvateľstva odišla do Ruska, po anexii Gruzínskej demokratickej republiky boľševikmi (1921) sa Oseti do Gruzínska vrátili a s pomocou boľševikov sa usilovali o vytvorenie samostatného územnosprávneho útvaru v rámci ZSSR. Na základe rozhodnutia Prezídia Ústredného výboru komunistickej strany Gruzínska z roku 1921 bola 20. 4. 1922 v rámci Gruzínska vytvorená Juhoosetská autonómna oblasť s administratívne vymedzenými hranicami a s hlavným mestom Cchinvali. Osetčina sa popri gruzínčine a ruštine stala jedným z vyučovacích jazykov na tamojších školách, rozvíjala sa osetská literatúra. Koncom 80. a začiatkom 90. rokov 20. stor. v období rozpadu ZSSR a úsilia jednotlivých zväzových republík o nezávislosť prijal nacionalistický oblastný soviet v Cchinvali 10. 11. 1989 vyhlásenie, v ktorom požadoval uznanie Južného Osetska ako autonómnej republiky, čo však po vyhlásení nezávislosti Gruzínska (9. 4. 1990) gruzínske vedenie na čele s prezidentom Zviadom Gamsachurdiom odmietlo a došlo k prvým konfrontáciám. Prorusky orientovaní južní Oseti sa zasadzovali za zachovanie ZSSR, 20. 9. 1990 jednostranne vyhlásili Juhoosetskú demokratickú republiku a požadovali jej pripojenie k Severnému Osetsku. Najvyššia rada Gruzínskej republiky však 11. 12. 1990 prijala rozhodnutie o zrušení Juhoosetskej autonómnej oblasti a o rozdelení jej územia medzi gruzínske regióny Šida Kartli a Mccheta-mtianeti. Zároveň v oblastiach obývaných Osetmi vyhlásila výnimočný stav. Na prelome rokov 1990 a 1991 sa začal prvý ozbrojený konflikt medzi gruzínskou armádou a polovojenskými osetskými jednotkami, ktorý si vyžiadal množstvo obetí na životoch a masový útek tak gruzínskeho, ako aj osetského obyvateľstva. Dňa 1. 9. 1991 bola tzv. Juhoosetská sovietska autonómna republika premenovaná na Republiku Južné Osetsko (osetsky Respublika Chussar Irystony), 19. 1. 1992 sa konalo referendum, ktorého výsledkom bolo opätovné schválenie odtrhnutia sa Južného Osetska od Gruzínska a jeho pripojenie k Ruskej federácii. Na základe Dagomyskej dohody medzi Gruzínskom a Ruskom, podpísanej v júni 1992 v Dagomyse (časť Soči), boli vojenské operácie zastavené a na území Južného Osetska rozmiestnené mierové sily, ktoré tvorili ruskí, gruzínski a osetskí vojaci. Prestrelky medzi gruzínskymi a juhoosetskými jednotkami pokračovali. Prozápadne orientované Gruzínsko sa i naďalej usilovalo o obnovenie zvrchovanosti nad Južným Osetskom, Rusko o udržanie svojho vplyvu v oblasti. V referende konanom v novembri 2006, ktoré nebolo uznané medzinárodnými spoločenstvami, sa Oseti opäť vyslovili za nezávislosť od Gruzínska. Kulmináciou dlhodobo napätej situácie, ako aj stupňujúcich sa provokácií a incidentov bol ozbrojený útok gruzínskych vojsk na mesto Cchinvali v noci zo 7. na 8. augusta 2008, 8. augusta začalo ruské letectvo bombardovať gruzínske vojenské ciele (zasiahlo však aj civilné ciele, napr. mesto Gori), ruské pozemné vojská prenikli hlboko do územia Gruzínska a 25. augusta 2008 uznalo Rusko Južné Osetsko za nezávislý štát, neskôr ho uznali aj Nikaragua, Venezuela a Nauru. Medzinárodné spoločenstvá OSN, OBSE a EÚ, ako aj 188 krajín (členov OSN) ho však naďalej považujú za neoddeliteľnú súčasť Gruzínska. V októbri 2008 prijal gruzínsky parlament zákon, podľa ktorého sa štatút územia bývalej Juhoosetskej autonómnej oblasti definuje ako okupované územie. V roku 2012 bol za prezidenta zvolený Leonid Charitonovič Tibilov (osetsky Tybylty Charitony fyrt Leonid, *1952), ktorý mal v úmysle spojiť sa so Severným Osetskom, čím by sa Južné Osetsko de facto stalo súčasťou Ruskej federácie. V apríli 2017 bolo vyhlásené referendum (súčasne s prezidentskými voľbami) o zmene názvu štátu na Južné Osetsko – Alánsko (podľa vzoru Severného Osetska - Alánska), v ktorom sa väčšina občanov vyslovila za. Tzv. Južné Osetsko, hospodársky i politicky závislé od Ruska, je prezidentská republika s vlastnou ústavou (prijatá 8. 4. 2001), parlamentom (30 členov) a zákonodarstvom, de facto nezávislá od Gruzínska, de iure súčasť Gruzínska. Od 21. 4. 2017 bol prezidentom Anatolij Iljič Bibilov (osetsky Bibylty Iljajy fyrt Anatolij, *1970), od 24. 5. 2022 je ním Alan Eduardovič Gaglojev (osetsky Gaglojty Eduardy fyrt Alan, *1981).