abcházske dolmeny — megalitické hrobky v Gruzínsku na území Abcházska (obce Šera, Arantha a i.). Najstaršie pochádzajú z 2. pol. 3. tisícročia pred n. l., mladšie z 1. pol. 2. tisícročia pred n. l. Vyskytujú sa v nich predmety z bronzovej doby.
Abcházsko, Abcházska republika, gruz. Apchazetis, Apchazetis Respublika — autonómna republika Gruzínska (fakticky mimo jeho kontroly) v severozáp. časti Zakaukazska pri pobreží Čierneho mora; 8 600 km2, 243-tis. obyvateľov (2012), hlavné mesto Suchumi.
Väčšinu územia zaberajú juž. svahy Veľkého Kaukazu, časť sev. hraníc tvorí hlavný predelový hrebeň Kaukazu (Dombaj-Uľgen, 4 046 m n. m.). Predhoria juž. svahov Kaukazu prechádzajú smerom k pobrežiu do úrodnej nížiny. Na málo rozčlenenom pobreží Čierneho mora sú početné široké pláže. Krátke vodnaté rieky ústiace do Čierneho mora majú veľké zásoby energie. Z horských jazier sú najväčšie Rica a Amtkeli. Vlhké subtropické podnebie; vrcholy Kaukazu so stálou snehovou pokrývkou. V oblasti vlhkej nížiny zamokrené aluviálne pôdy, v predhoriach miestami úrodné červenozeme a žltozeme. V pobrežnej nížine rastú palmy, eukalypty a i. subtropické plodiny, predhorie je hlavnou oblasťou pestovania čajovníka, 55 % územia tvoria lesné porasty.
V juž. časti republiky pri rieke Galidzga sú ložiská čierneho uhlia, pri rieke Kodon ložiská barytu, známe sú aj ložiská polymetalických rúd a ortuti. Hlavným hospodárskym odvetvím je poľnohospodárstvo orientované na pestovanie tabaku a čajovníka (na juhovýchode republiky). Rozšírené je aj vinohradníctvo, včelárstvo a chov priadky morušovej. V priemyselnej výrobe dominujú odvetvia spracúvajúce najmä subtropické plodiny, prevažne čaj (v mestách Gali, Ačigvara, Okumi a i.) a tabak (Suchumi, Gudauta, Očamčira). Energetickou základňou sú tepelné elektrárne, ktoré využívajú ložiská uhlia v okolí Tkvarčeli, a vodné elektrárne na kaukazských riekach. V Suchumi je rozvinutý kožiarsko-obuvnícky, v Suchumi, Gudaute a Očamčire odevný priemysel. V železničnej doprave je významná elektrifikovaná trať Tuapse – Suchumi – Samtredia; prístavy v Suchumi, Očamčire, Gudaute, Gagre. Subtropický ráz krajiny, príjemná klíma a atraktívne pláže podmienili rozvoj cestovného ruchu. Centrami rekreačných oblastí medzinárodného významu sú Suchumi, Gudauta, Gagra a Picunda. V cestovnom ruchu má veľký význam i Dombaj a jazero Rica.
Obyvateľstvo: 51,1 % Abcházov, 19,2 % Gruzíncov, 17,2 % Arménov, 9,2 % Rusov, 0,6 % Grékov, 0,7 % Ukrajincov, 2,0 % ostatných (2016). Náboženstvo: 60 % pravoslávnych kresťanov, 16 % sunnitských moslimov, 3 % vyznávačov abcházskeho náboženstva, 5 % pohanov, 8 % ateistov a neveriacich, 8 % ostatných (2003). Používané jazyky: abcházština, gruzínčina, ruština.
Na území Abcházska sa nachádzajú bohaté archeologické náleziská z obdobia paleolitu a bronzovej (→ abcházske dolmeny) i železnej doby. V období gréckeho osídľovania (Dioskuria, dnes Suchumi; Pitiunti, dnes Picunda) bolo súčasťou Kolchidského kráľovstva (→ Kolchida). V 6. stor. sa celé záp. Gruzínsko stalo predmetom bojov medzi Byzanciou a Perziou. Abcházsko zohralo aktívnu úlohu pri vytváraní feudálneho Gruzínska, neskôr v bojoch proti Mongolom. V 80. rokoch 8. stor. abcházske knieža Leon II. politicky zjednotil záp. Gruzínsko, pripojil časť vých. Gruzínska, porazil Byzanciu a prijal titul kráľa Abcházskeho kráľovstva s hlavným mestom Khuthasi (dnešné Kutaisi), ktoré dosiahlo najväčší rozmach v 9. stor. – 1. pol. 10. stor., od 975 súčasť zjednoteného feudálneho Gruzínska. V 70. rokoch 16. stor. sa Abcházsko dostalo pod nadvládu Turkov, od 1810 spolu s celým Gruzínskom súčasť Ruska. Časté vzbury proti cárizmu, 1877 – 78 masové násilné vysídlenie Abcházov do Turecka.
R. 1917 – 21 bolo Abcházsko súčasťou Gruzínskej demokratickej republiky, 4. 3. 1921 vznikla Abcházska autonómna sovietska socialistická republika, od decembra 1921 súčasť Gruzínska, 1. 4. 1925 bola prijatá prvá abcházska ústava, od 1931 autonómna republika v rámci Gruzínska (Abcházska autonómna sovietska socialistická republika). Po rozpade ZSSR úsilie o dosiahnutie zvrchovanosti, 23. 7. 1992 zrušil abcházsky parlament ústavu z 1978 a obnovil platnosť ústavy z 1925 označujúcej Abcházsku republiku za zvrchovaný štát v rámci Gruzínska. Gruzínsko tento akt neuznalo a na územie Abcházska vstúpili v auguste 1992 gruzínske vojská. V septembri 1993 ukončenie bojov, na prímerie uzavreté 14. 5. 1994 dozerali na abcházsko-gruzínskych hraniciach na rieke Inguri od júna 1994 mierové sily OSN (tvorené prevažne ruskými vojskami) a pozorovatelia OSN, súčasne prebiehali rokovania o statuse Abcházska v rámci Gruzínska. Po rusko-gruzínskej vojne v auguste 2008 Rusko 26. 8. 2008 uznalo nezávislosť separatistického regiónu, medzinárodné spoločenstvo ho však naďalej považuje za neoddeliteľnú súčasť Gruzínska. V októbri 2008 prijal gruzínsky parlament zákon o okupovaných územiach, podľa ktorého sa štatút územia bývalej Abcházskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky definuje ako okupované územie. Abcházsko, hospodársky i politicky závislé od Ruska, je prezidentská republika s vlastnou ústavou (prijatá 26. 11. 1994), parlamentom (35 členov) a zákonodarstvom, de facto nezávislá od Gruzínska, de iure súčasť Gruzínska. Prezidentom je od 25. septembra 2014 Raul Chadžimba (*1958).
Adžarsko, Adžarská republika, gruz. Ačara, Ačaris avtonomiuri respublika— autonómna republika Gruzínska na pobreží Čierneho mora, na juhu hraničí s Tureckom; 2 900 km2, 336-tis. obyvateľov (2014), hlavné mesto Batumi. Väčšinu územia tvoria záp. chrbty Malého Kaukazu (Meschetský, Šavšetský), na pobreží úzke nížiny. Podnebie v prímorí vlhké subtropické, smerom do vnútrozemia suchšie, mierne chladné až chladné. Najväčšia rieka Adžaris-Ckali s prítokom Čoroch. Pôdy v pobrežnej nížine aluviálne, vo vnútrozemí hnedozeme. Takmer 60 % územia zaberajú lesy a kroviny, úrodná pôda najmä v pobrežnej nížine.
V hospodárskej štruktúre dominuje poľnohospodárstvo, a to pestovanie subtropických plodín, napr. citrusového ovocia a čajovníka. V hornatej časti prevláda vinohradníctvo, ako aj pestovanie kukurice a tabaku. Vo vnútrozemí chov oviec a kôz, včelárstvo, chov priadky morušovej. Najdôležitejším priemyselným odvetvím je potravinársky priemysel, významné sú podniky na spracovanie čaju (Kobuleti, Čakva, Očchamuri), hrozna (Batumi, Keda) a aromatických olejov i konzervárne ovocia. V Batumi aj chemický (spracovanie ropy z Azerbajdžanu), strojársky (výroba zariadení pre potravinársky priemysel a elektrotechnických výrobkov) a farmaceutický priemysel, lodenice. Železničná, cestná a námorná doprava (pozdĺž pobrežia vedie železničná trať Samtredija – Batumi; v Batumi jeden z najväčších čiernomorských prístavov). Cestovný ruch.
Obyvateľstvo: 96 % Gruzíncov a Adžarov, 1,6 % Arménov, 1,1 % Rusov, 1,2 % iných (2014). Náboženstvo: sunnitský islam (Adžari), pravoslávne kresťanstvo. Používané jazyky: gruzínčina, ruština.
Najstaršie archeologické nálezy pochádzajú z bronzovej a zo železnej doby. Územie Adžarska bolo v 6. – 4. stor. pred n. l. súčasťou Kolchidského kráľovstva (→ Kolchida), časťou provincie Meschethi, osídlené gruzínskymi kmeňmi Adžarov, v 3. stor. pred n. l. súčasť Kartlijského kráľovstva (→ Kartli). Od 1. stor. šírenie kresťanstva. Od 8. stor. súčasť územia Bagrationovcov, od pol. 11. stor. feudálneho Gruzínskeho kráľovstva. V 80. rokoch 11. stor. z juhu plienené nájazdmi Seldžukov, od 70. rokov 16. stor. pod tureckou nadvládou, v 2. pol. 17. stor. prijala adžarská šľachta islam, silné poturčovanie, a to najmä po 1851, keď sa Adžarsko stalo súčasťou tureckého Lazistanu. Gruzínčina zostala domácim jazykom. Po rusko-tureckej vojne 1877 – 78 bolo Adžarsko oficiálne pridelené Rusku (súčasť Gruzínska, kultúrna asimilácia, hospodársky rozvoj), po Februárovej revolúcii 1917 pod právomocou Zvláštneho zakaukazského výboru, 1918 – 21 súčasť nezávislej Gruzínskej demokratickej republiky (menševici), 1921 pripadla časť Adžarska Turecku. V marci 1921 bolo Batumi obsadené sovietskymi vojskami, podľa zmluvy medzi Tureckom a sovietskym Ruskom (16. 3. 1921) Adžarsko vyhlásené za neoddeliteľnú súčasť Gruzínska, 16. 7. 1921 vyhlásená Adžarská autonómna sovietska socialistická republika ako súčasť Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky. Po rozpade ZSSR 1991 autonómna republika v rámci Gruzínska s vlastnou ústavou, zákonodarstvom a parlamentom. R. 1991 – 2004 obdobie izolacionistickej autokratickej vlády predsedu Najvyššej rady (od 2001 hlavy republiky) Aslana Abašidzeho (*1938). R. 2003 po tzv. ružovej revolúcii (zvrhnutie gruzínskeho prezidenta E. Ševardnadzeho) sa stupňovalo napätie medzi adžarským vedením a ústrednou gruzínskou vládou, ktorá sa usilovala obmedziť separatistické úsilie Adžarska a požadovala odzbrojenie adžarských polovojenských síl. Ozbrojený konflikt odvrátili masové protesty proti Abašidzeho autokratickej vláde, ktoré vyústili do jeho rezignácie a odchodu do Ruska (máj 2004). Novým predsedom adžarskej vlády sa stal Levan Varšalomidze (*1972), boli prijaté zákony, ktoré definovali adžarskú formu autonómie. R. 2008 bola prijatá nová ústava, v ktorej je zakotvená symbolika (vlajka, erb) Adžarska.
Najvyšším zastupiteľským orgánom je Najvyššia rada pozostávajúca z 21 poslancov (15 na základe pomerného a 6 na základe väčšinového zastúpenia) volených na 4 roky. Vláda sa skladá z predsedu (schvaľuje ho Najvyššia rada) a 4 ministrov. Adžarsko je v rámci Gruzínska de iure autonómne, de facto spadá pod kontrolu gruzínskej ústrednej vlády. Predsedom vlády je od 15. júla 2016 Zurab Pataradze (*1973), predsedom Najvyššej rady je od 2016 David Gabaidze (*1980).
Achalgori — obec v Gruzínsku na juhovýchode Južného Osetska v doline rieky Ksani. V archeologickej lokalite neďaleko Achalgori bol 1908 nájdený bohatý hrob jazdca s množstvom zlatých, strieborných a bronzových predmetov i šperkov (vyše 100 kusov) z 5. stor. pred n. l., tzv. achalgorijský poklad.
Alexandre I. Veľký Bagrationi, asi 1390 – ? — gruzínsky panovník (od 1412). Úspešne bojoval proti Turkom, prinavrátil obsadené územia, ekonomicky a sociálne obnovil spustošenú krajinu; snažil sa o centralizovanú vládu. R. 1442 ho šľachta donútila odísť do kláštora.
Arčil II. Bagrationi, 1647 – 16. 4. 1713 Moskva — gruzínsky panovník (1661 – 63, 1678 – 79, 1695 – 96 a 1698 kráľ Imeretského kráľovstva; → Imereti, 1664 – 75 Kachetského kráľovstva; → Kacheti), básnik. R. 1663 prijal v Perzii islam a stal sa kráľom Kachetského kráľovstva, spoločensky a kultúrne rozvíjal štát v kresťanskom duchu. R. 1699 emigroval do Moskvy. Ako literát vychádzal z národných tradícií, bol proti vplyvu vých. básnického štýlu: Spor Theimuraza a Rusthaveliho (Gaabaseba Th. da R.). Prekladal z perzštiny a ruštiny.
Demeter II. Obetovaný, gruz. Demetre II. Bagrationi, okolo 1259 – 12. 3. 1289 — gruzínsky panovník v rokoch 1271 – 89 v období nadvlády Mongolov. Bol obvinený z organizovania vzbury proti chánovi. Aby predišiel spustošeniu krajiny, sám sa vzdal; neskôr bol sťatý.
Demetre II. Bagrationi → Demeter II. Obetovaný
Didgorská bitka — víťazná bitka gruzínskeho kráľa Dávida IV. Budovateľa a jeho 50-tisícovej armády (z toho 100 križiakov) proti seldžucko-moslimskej koalícii (300-tisícové vojsko) o vplyv na Kaukaze a v Prednej Ázii. Odohrala sa 12. augusta 1121 v okolí Didgoru neďaleko Tbilisi; po nej sa skončila nadvláda moslimov v tejto oblasti.
Gamsachurdia, Zviad, 31. 3. 1939 Tbilisi – 31. 12. 1993 (alebo začiatok januára 1994) Calendžicha — gruzínsky politik, filológ, spisovateľ a prekladateľ, syn Konstantineho Gamsachurdiu.
Pôsobil v Literárnovednom ústave Šotu Rusthaveliho Gruzínskej akadémie vied a na Tbiliskej štátnej univerzite, bol členom Zväzu spisovateľov Gruzínska. Spolu s disidentom Merabom Kostavom založil prvú verejnú a legálnu Organizáciu ľudských práv na Kaukaze (1973); pod ich vedením bola založená organizácia Helsinskej dohody (1976, prvá tohto typu na území ZSSR), ktorá aktívne bojovala za práva politických väzňov a za ochranu gruzínskych kultúrnych pamiatok, vydávala ilegálne časopisy Okhros Sacmisi (Zlaté rúno) a Sakharthvelos Moambe (Gruzínsky kuriér). V roku 1974 boli Gamsachurdia a Merab Kostava vymenovaní za členov Amnesty International. Za svoju disidentskú činnosť bol Gamsachurdia viackrát zatknutý a väznený (aj formou domáceho väzenia). V roku 1978 bol nominovaný na Nobelovu cenu mieru. V rokoch 1986 – 90 stál na čele protestných akcií, bol predsedom bloku politických strán a organizácií Okrúhly stôl – Slobodné Gruzínsko (Mrgvali magida – Thavisuphali Sakhartvelo), v novembri 1990 bol zvolený za prezidenta Gruzínska. V januári 1992 po ozbrojenom konflikte s opozíciou opustil krajinu (→ Gruzínsko). V rokoch 1992 – 93 z Arménska a zo západného Gruzínska viedol boj proti prezidentovi Eduardovi Ševardnadzemu. Zomrel za neznámych okolností.
Georgijevský traktát — dohoda medzi Gruzínskom (Kartlijsko-kachetským kráľovstvom) a Ruskom počas panovania Erekleho II. Bagrationiho a Kataríny II. Veľkej podpísaná 4. 8. 1783 (podľa juliánskeho kalendára 24. 7.) v predkaukazskej pevnosti Georgijevsk (dnešná Stavropoľská oblasť). Erekle II. Bagrationi ju ratifikoval 24. 1. 1784. Dohoda mala zaručovať obranu Gruzínska proti agresorom, a tak zabezpečiť jeho štátnu celistvosť. Gruzínska strana sa zaväzovala, že bude verná cárskemu Rusku a nebude vstupovať do priateľských zväzkov s Perziou a s inými štátmi. Dohoda zabezpečovala rovnaké práva obchodníkov obidvoch štátov na ich územiach. V súlade s tajnými článkami Georgijevského traktátu boli na území Kartlijsko-Kachetska rozmiestnené dva stále ruské vojenské prápory. Dohoda oslabila vplyv Perzie a Turecka v oblasti Zakaukazska a formálne zastavila ich tlak na Gruzínsko.
Giorgi — meno viacerých gruzínskych panovníkov; slovenská podoba → Juraj.
Gruzínska demokratická republika — nezávislý gruzínsky štát vyhlásený 1918, → Gruzínsko (dejiny).
Juraj II., gruz. Giorgi II., ? – 1089 (alebo 1112) — kráľ zjednoteného Gruzínska (1072 – 89) z dynastie Bagrationovcov, syn Bagrata IV. Bagrationiho, otec Dávida IV. Budovateľa. R. 1073 – 74 viedol úspešné boje so Seldžukovcami o juhozáp. územia Gruzínska, v 80. rokoch 11. stor. im však musel platiť tribút. Po rozporoch s domácimi feudálmi 1089 odovzdal korunu svojmu synovi.
Juraj III., gruz. Giorgi III., ? – 27. 3. 1184 Stagiri (vých. Gruzínsko), pochovaný v kláštore Gelati — kráľ zjednoteného Gruzínska (1156 – 84) z dynastie Bagrationovcov, otec kráľovnej Tamary. Viedol aktívnu vnútroštátnu a zahraničnú politiku. V 60. a 70. rokoch 12. stor. bojoval úspešne proti Turkom, oslobodil staršie arménske hlavné mesto Dvin a Ani. R. 1178 krvavo potlačil sprisahanie feudálov, 1179 vydal prísny zákon proti zlodejom. Od 1178 panoval spolu s dcérou; obdobie ich vlády je označované ako zlatý vek Gruzínska (→ Gruzínsko, Dejiny).
Juraj IV. Laša, gruz. Giorgi IV. Laša, 1193 – 18. 1. 1223 Bagavani, dnes severových. Turecko — kráľ zjednoteného Gruzínska (1213 – 23) z dynastie Bagrationovcov, syn kráľovnej Tamary (od 1207 jej spoluvládca), brat kráľovnej Rusudan. Jeho prípravy na pomoc križiackym vojskám boli prerušené vpádom Mongolov (1220), zomrel na následky zranení z bojov s nimi.
Juraj V. Osvietený, gruz. Giorgi V. Brcqinvale, okolo 1286 – 1346, pochovaný v kláštore Gelati — kráľ zjednoteného Gruzínska (1299 a 1314 – 46) z dynastie Bagrationovcov, najmladší syn Demetra II. Obetovaného. Múdrou politikou hospododárstva pozdvihol a opäť zjednotil ekonomicky a politicky zničenú krajinu. S Mongolmi uzavrel prímerie, pod svoju vládu zjednotil feudálne rozdrobené Gruzínsko (Imereti v záp. a Samcche v juž. Gruzínsku), inicioval cirkevný koncil, uskutočnil ekonomické reformy a vydal dva právne kódexy (prvý pre obyvateľstvo horských oblastí, druhý obsahujúci práva a povinnosti kráľovských úradníkov). V 30. rokoch 14. stor. definitívne oslobodil krajinu od Mongolov. Udržiaval aktivne diplomatické vzťahy s Egyptom (prinavrátil Gruzínsku gruzínske kláštory v Jeruzaleme a na hore Sinaj), Francúzskom, Talianskom (obchod s Janovom a Benátkami) a rímskym pápežom (misia rímskeho pápeža bola prenesená zo Smyrny do Tbilisi a Suchumi), obnovil politický vplyv Gruzínska na Kaukaze a v Malej Ázii.
Juraj VII., gruz. Giorgi VII., ? — 1407 — kráľ zjednoteného Gruzínska (1393 – 1407) z dynastie Bagrationovcov. Za jeho vlády Gruzínsko zničili nájazdy Timúra, s ktorým 1403 uzavrel dohodu o prímerí, a tak uchránil obyvateľstvo pred totálnym vyhubením a poislamčením. Zahynul v boji s turkickými kmeňmi.
Juraj XII., gruz. Giorgi XII., 10. 11. 1746 Thelavi – 28. 12. 1800 Tbilisi — gruzínsky panovník, posledný kráľ zjednoteného Kartlijsko-kachetského (východogruzínskeho) kráľovstva (1798 – 1800) z dynastie Bagrationovcov, syn Erekleho II. Bagrationiho. Aktívne sa zúčastňoval vlády a bojov už v 60. rokoch 18. stor., na trón nastúpil ťažko chorý a znepriatelený s nevlastnou matkou, kráľovnou Daredžan, a s jej deťmi. Usiloval sa obnoviť Tbilisi (zničené 1795 Peržanmi), kostoly a kláštory, stálu armádu a tlačiareň. Za pomoci Ruska si chcel udržať trón pre seba a svoje deti, čím Rusku umožnil zasahovať do vnútroštátnej politiky Gruzínska. Po jeho smrti sa vých. Gruzínsko stalo ruskou guberniou.
Južné Osetsko, osetsky Chussar Iryston, gruzínsky Samchreth Osethi, Cchinvalský región, Tskhinvali Region — územie v severnej časti Gruzínska na hranici s Ruskom (s republikou Severné Osetsko), teritoriálne identické s bývalou Juhoosetskou sovietskou autonómnou oblasťou; rozloha 3 900 km2, 56-tis. obyvateľov (2021), hlavné mesto Cchinvali. Rozkladá sa na južných svahoch Veľkého Kaukazu, má hornatinný až vrchovinný reliéf, 89 % územia leží vo výškach nad 1 000 m n. m., najvyšší vrch Chalaca (na hranici s Ruskom) má výšku 3 938 m n. m. Územie má horskú klímu, avšak vďaka hlavnému hrebeňu Veľkého Kaukazu zabraňujúcemu prenikaniu studených severných vetrov je priemerná teplota územia vyššia ako priemerná teplota v regióne Kaukazu. Priemerná teplota v januári je 4,5 °C, v júli 20,3 °C, priemerný ročný úhrn zrážok je 600 mm. Najväčšou riekou odvodňujúcou Južné Osetsko je Veľká Liachvi (prítok Kury).
Hospodárstvo poznačené vojnami na začiatku 90. rokov a v roku 2008 je slabo rozvinuté, proces obnovy prebieha pomaly. Rozvinutý je potravinársky (konzerváreň, mäsokombinát, a i.) a drevársky priemysel a výroba stavebných materiálov. Krajina má cestné spojenie s Ruskom a Gruzínskom, železničné trate sú od konfliktu v roku 2008 silno poškodené. Hlavné jazyky: osetčina, gruzínčina, ruština. Národnostné zloženie: 89,9 % Osetov, 7,4 % Gruzíncov, 1,1 % Rusov, 1,6 % ostatných (2015). Náboženstvo: pravoslávie, sunnitský islam.
Na južné svahy Veľkého Kaukazu v oblasti patriacej do gruzínskeho Kartlijského, resp. od roku 1762 zjednoteného Kartlijsko-kachetského kráľovstva (→ Kartli) začali Oseti prichádzať koncom 17. a najmä v 18. stor. zo severných svahov Veľkého Kaukazu. Po ruskej anexii východného a neskôr aj západného Gruzínska v 1. tretine 19. stor. (1801, 1810, → Gruzínsko, Dejiny) a po administratívnej reforme v polovici 19. stor. zaviedli ruské úrady na označenie severných podhorských oblastí Kartli, v ktorých žilo osetské obyvateľstvo, neformálny názov Gruzínske Osetsko, resp. Južné Osetsko (Gruzinskaja Osetija, Južnaja Osetija). K ďalšej silnej migrácii Osetov zo Severného Kaukazu došlo v 2. polovici 19. stor. Politicky i kultúrne sa orientovali na Rusko (nie na Gruzínsko), čo v oblasti so zmiešaným obyvateľstvom vyvolávalo nepokoje i ozbrojené konflikty. Po februárovej revolúcii v roku 1917 sa v júni 1917 zišla v meste Džava Osetská národná rada, ktorá deklarovala právo na sebaurčenie Osetov. Po osamostatnení sa Gruzínska od Ruska (26. 5. 1918 bola vyhlásená menševikmi riadená Gruzínska demokratická republika) prorusky orientovaní južní Oseti odmietli začlenenie Južného Osetska do Gruzínska, pridali sa na stranu boľševikov a požadovali pričlenenie k boľševickému Rusku, čo gruzínska vláda odmietla a protištátne povstania separatistov (1919, 1920) potlačila. Časť osetského obyvateľstva odišla do Ruska, po anexii Gruzínskej demokratickej republiky boľševikmi (1921) sa Oseti do Gruzínska vrátili a s pomocou boľševikov sa usilovali o vytvorenie samostatného územnosprávneho útvaru v rámci ZSSR. Na základe rozhodnutia Prezídia Ústredného výboru komunistickej strany Gruzínska z roku 1921 bola 20. 4. 1922 v rámci Gruzínska vytvorená Juhoosetská autonómna oblasť s administratívne vymedzenými hranicami a s hlavným mestom Cchinvali. Osetčina sa popri gruzínčine a ruštine stala jedným z vyučovacích jazykov na tamojších školách, rozvíjala sa osetská literatúra. Koncom 80. a začiatkom 90. rokov 20. stor. v období rozpadu ZSSR a úsilia jednotlivých zväzových republík o nezávislosť prijal nacionalistický oblastný soviet v Cchinvali 10. 11. 1989 vyhlásenie, v ktorom požadoval uznanie Južného Osetska ako autonómnej republiky, čo však po vyhlásení nezávislosti Gruzínska (9. 4. 1990) gruzínske vedenie na čele s prezidentom Zviadom Gamsachurdiom odmietlo a došlo k prvým konfrontáciám. Prorusky orientovaní južní Oseti sa zasadzovali za zachovanie ZSSR, 20. 9. 1990 jednostranne vyhlásili Juhoosetskú demokratickú republiku a požadovali jej pripojenie k Severnému Osetsku. Najvyššia rada Gruzínskej republiky však 11. 12. 1990 prijala rozhodnutie o zrušení Juhoosetskej autonómnej oblasti a o rozdelení jej územia medzi gruzínske regióny Šida Kartli a Mccheta-mtianeti. Zároveň v oblastiach obývaných Osetmi vyhlásila výnimočný stav. Na prelome rokov 1990 a 1991 sa začal prvý ozbrojený konflikt medzi gruzínskou armádou a polovojenskými osetskými jednotkami, ktorý si vyžiadal množstvo obetí na životoch a masový útek tak gruzínskeho, ako aj osetského obyvateľstva. Dňa 1. 9. 1991 bola tzv. Juhoosetská sovietska autonómna republika premenovaná na Republiku Južné Osetsko (osetsky Respublika Chussar Irystony), 19. 1. 1992 sa konalo referendum, ktorého výsledkom bolo opätovné schválenie odtrhnutia sa Južného Osetska od Gruzínska a jeho pripojenie k Ruskej federácii. Na základe Dagomyskej dohody medzi Gruzínskom a Ruskom, podpísanej v júni 1992 v Dagomyse (časť Soči), boli vojenské operácie zastavené a na území Južného Osetska rozmiestnené mierové sily, ktoré tvorili ruskí, gruzínski a osetskí vojaci. Prestrelky medzi gruzínskymi a juhoosetskými jednotkami pokračovali. Prozápadne orientované Gruzínsko sa i naďalej usilovalo o obnovenie zvrchovanosti nad Južným Osetskom, Rusko o udržanie svojho vplyvu v oblasti. V referende konanom v novembri 2006, ktoré nebolo uznané medzinárodnými spoločenstvami, sa Oseti opäť vyslovili za nezávislosť od Gruzínska. Kulmináciou dlhodobo napätej situácie, ako aj stupňujúcich sa provokácií a incidentov bol ozbrojený útok gruzínskych vojsk na mesto Cchinvali v noci zo 7. na 8. augusta 2008, 8. augusta začalo ruské letectvo bombardovať gruzínske vojenské ciele (zasiahlo však aj civilné ciele, napr. mesto Gori), ruské pozemné vojská prenikli hlboko do územia Gruzínska a 25. augusta 2008 uznalo Rusko Južné Osetsko za nezávislý štát, neskôr ho uznali aj Nikaragua, Venezuela a Nauru. Medzinárodné spoločenstvá OSN, OBSE a EÚ, ako aj 188 krajín (členov OSN) ho však naďalej považujú za neoddeliteľnú súčasť Gruzínska. V októbri 2008 prijal gruzínsky parlament zákon, podľa ktorého sa štatút územia bývalej Juhoosetskej autonómnej oblasti definuje ako okupované územie. V roku 2012 bol za prezidenta zvolený Leonid Charitonovič Tibilov (osetsky Tybylty Charitony fyrt Leonid, *1952), ktorý mal v úmysle spojiť sa so Severným Osetskom, čím by sa Južné Osetsko de facto stalo súčasťou Ruskej federácie. V apríli 2017 bolo vyhlásené referendum (súčasne s prezidentskými voľbami) o zmene názvu štátu na Južné Osetsko – Alánsko (podľa vzoru Severného Osetska - Alánska), v ktorom sa väčšina občanov vyslovila za. Tzv. Južné Osetsko, hospodársky i politicky závislé od Ruska, je prezidentská republika s vlastnou ústavou (prijatá 8. 4. 2001), parlamentom (30 členov) a zákonodarstvom, de facto nezávislá od Gruzínska, de iure súčasť Gruzínska. Od 21. 4. 2017 bol prezidentom Anatolij Iljič Bibilov (osetsky Bibylty Iljajy fyrt Anatolij, *1970), od 24. 5. 2022 je ním Alan Eduardovič Gaglojev (osetsky Gaglojty Eduardy fyrt Alan, *1981).
Kacheti, gruz. Kachethi —
1. historické územie vo vých. Gruzínsku. Je osídlené od najstarších čias, v bronzovej dobe tam bola rozšírená kursko-arakská (3000 pred n. l.), neskôr trialetská kultúra (koncom 3. tisícročia a v 2. tisícročí pred n. l.). Od 4. stor. pred n. l. bolo súčasťou Kartlijského kráľovstva (→ Kartli), 787 tam vzniklo samostatné Kachetské kniežatstvo s hlavným mestom Udžarma, ktoré ovládlo na severe horské oblasti Chevi, Pšavi, Tušeti a Chevsureti a na juhu Gardabani. V 9. a 10. stor. bojovali kachetské kniežatá proti arabskej nadvláde a za zjednotenie gruzínskych kniežatstiev. V 11. stor. Kvirike III. (†okolo 1037, vládol od 1010) pripojil ku Kacheti vých. časť Hereti a hlavné mesto preniesol do Telavi. Od začiatku 12. stor. bolo Kacheti súčasťou zjednoteného feudálneho Gruzínska. R. 1466 – 1762 tam jestvoval neskorofeudálny štát Kachetské kráľovstvo (1466 – 1616 s hlavným mestom Gremi ležiacim na Hodvábnej ceste), ktoré čelilo vojenským útokom najmä Perzie (Iránu) a Osmanskej ríše. R. 1659 (alebo 1660) vypuklo v Kacheti protiperzské Kachetské povstanie. Po zničení Gremi vojskami perzského (iránskeho) šáha Abbása I. Veľkého sa v 70. rokoch 17. stor. stalo hlavným mestom opäť Telavi. R. 1762 – 1801 bolo Kacheti súčasťou zjednoteného Kartlijsko-kachetského kráľovstva, ktoré sa po anexii Ruskom stalo samostatnou ruskou guberniou. R. 1918 – 21 bolo súčasťou nezávislej Gruzínskej demokratickej republiky a po jej anexii ZSSR (1921 – 90) Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky;
2. jeden z deviatich administratívnych regiónov v Gruzínsku, jeho hranice však nie sú úplne identické s historickým Kacheti; hlavné mesto Telavi.
Kachetské povstanie — gruzínske povstanie 1659 alebo 1660 na území Kacheti proti perzskej (iránskej) vláde usilujúcej sa vysídliť gruzínske obyvateľstvo, osídliť oblasť turkickými kmeňmi Kizilbašov (aj Qezelbaši, t. j. Červenohlaví) a islamizovať ju. Jeho hlavnými vodcami boli Bidzina Čolokašvili (†1661 alebo 1662), aragvský vojvoda (eristavi) Zaal (†1660), ksanskí vojvodovia Šalva (†1661 alebo 1662) a jeho brat Elizbar (†1661 alebo 1662) i vodcovia horských oblastí Tušeti, Pšavi a Chevsureti. Hoci gruzínski povstalci dobyli Peržanmi obsadené gruzínske pevnosti Bachtrioni a Alaverdi a povstanie bolo potlačené a jeho vodcovia umučení, Perzia (Irán) od plánu vysídľovania gruzínskeho obyvateľstva odstúpila. Vodcovia Bidzina Čolokašvili, Šalva a Elizbar boli krátko po svojej smrti za hrdinstvo a mučenícku smrť vyhlásení Gruzínskou apoštolskou autokefálnou pravoslávnou cirkvou za svätcov.
Kartli, gruz. Kharthli — historické územie rozprestierajúce sa od stredného po východné Gruzínsko (dnes územia regiónov Šida Kharthli, Kvemo Kharthli a častí regiónov Mccheta-Mtianeti a Samcche-Džavacheti). Pozostávalo z troch celkov: Šida (Vnútorné) Kartli (severná časť centrálnej oblasti dnešného Gruzínska), Kvemo (Dolné) Kartli (južná časť centrálnej oblasti dnešného Gruzínska) a Zemo (Horné) Kartli (územie pri hornom toku rieky Kura, gruzínsky Mtkvari, v súčasnosti sa jeho časť nachádza v Turecku). Územie Kartli bolo osídlené už v praveku, na antropologickom nálezisku v Dmanisi (juhozápadne od Tbilisi) boli nájdené pozostatky človeka gruzínskeho (Homo georgicus, 1,75 – 1,8 mil. rokov; → Homo), početné sú náleziská z obdobia neolitu (jaskyne Kudaro a Coni) a z bronzovej doby (Kvacchelebi a Gudabertka, → kursko-arakská kultúra; Martkopi a Grakliantgora, → trialetská kultúra).
Koncom 4. stor. pred n. l. tam Parnavaz I. (zakladateľ dynastie Parnavazovcov) založil Kartlijské kráľovstvo (v gréckych a rímskych prameňoch nazývané Ibéria) s hlavným mestom Mccheta. Obyvatelia uctievali ako svoje hlavné božstvo boha Armazi, ktorého modla stála nad hlavným mestom pri pevnosti Armazisciche. Kartlijské kráľovstvo dosiahlo najväčší rozkvet v 3. stor. pred n. l., keď jeho územie zaberalo na východe veľkú časť územia Kacheti, na juhovýchode oblasti Samcche, Džavacheti, Klardžeti (dnes v Turecku) a veľkú časť západného Gruzínska. Kontrolovalo horské priechody cez Kaukaz pred nájazdmi kočovných kmeňov zo severu, čo mu zabezpečovalo rešpekt susedných krajín. V dôsledku bojov vojvodov (eristavov) o trón a rozpínavosti nových štátov v jeho susedstve (Partská ríša a Pontská ríša) sa v priebehu 2. stor. pred n. l. jeho moc oslabovala. R. 65 pred n. l. ho dočasne obsadil rímsky vojvodca Pompeius (Magnus), ktorý s ním neskôr uzavrel spojeneckú dohodu s podmienkou, že Kartlijské kráľovstvo bude kontrolovať priechody cez Kaukaz. V 1. polovici 20. rokov 4. stor. prijal kráľ Mirian (sv.; vládol v 1. pol. 4. stor.) kresťanstvo za štátne náboženstvo. V 2. polovici 5. stor. Vachtang I. Gorgasali (sv.) upevnil nezávislosť kráľovstva, podporoval šírenie kresťanstva a pre gruzínsku cirkev získal faktickú autokefáliu ustanovením katolika ako najvyššej hlavy cirkvi (→ Gruzínska apoštolská autokefálna pravoslávna cirkev). Na začiatku 6. stor. presídlil kráľ Dači (vládol na prelome 5. a 6. stor.) hlavné mesto z Mcchety do Tbilisi.
V 7. a 8. stor. bolo Kartli pod nadvládou Arabov, od 70. rokov 10. stor. do 1478 súčasťou zjednoteného Gruzínska, 1478 – 1484 Kartlijsko-imeretského kráľovstva, 1484 – 1762 Kartlijské kráľovstvo. Na základe mieru uzavretého 1555 v tureckom meste Amasya medzi Osmanskou ríšou a Perziou sa Kartli s ďalšími východnými provinciami Gruzínska dostalo do vazalského vzťahu s Perziou (1633 – 1744 boli na kartlijský trón dosádzaní islamizovaní Bagrationovci). R. 1762 – 1800 (podľa gregoriánskeho kalendára 1801) bolo súčasťou zjednoteného Kartlijsko-kachetského kráľovstva, ktoré sa stalo nezávislým od Perzie. Po jeho anexii cárskym Ruskom (1800) sa Kartli spolu s Kacheti stalo postupne súčasťou Gruzínska (1800 – 1840), Gruzínsko-imeretskej gubernie (1840 – 1846) a Tifliskej (1846 – 1918) gubernie. R. 1918 – 1921 súčasť nezávislej Gruzínskej demokratickej republiky, 1921 – 90 súčasť Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky, od 1990 nezávislého Gruzínska (podľa administratívneho členenia z 1990 územie historického Kartli zaberá územia administratívnych regiónov Šida Kartli a Kvemo Kartli a častí regiónov Mccheta-Mtianeti a Samcche-Džavacheti). V severnej oblasti územia Šida Kartli, kde najmä v 2. pol. 19. stor. prebehla intenzívna migrácia Osetov zo Severného Kaukazu, bola 1922 vytvorená Juhoosetská autonómna oblasť (do 1990), od 2008 (po ozbrojených konfliktoch) separatistický región Južné Osetsko (Gruzínskom považovaný za okupované územie a svoju neoddeliteľnú súčasť).
Na území historického Kartli sa nachádzajú významné archeologické lokality a stavebné pamiatky (→ gruzínska architektúra), k najvýznamnejším patria archeologické a stavebné pamiatky v meste Gori a v jeho blízkosti, napr. jaskynné mesto Uplisciche (založené v 1. pol. 1. tisícročia pred n. l., obývané do konca 13. stor.), chrám Sioni (1. pol. 7. stor.) v obci Ateni, katedrála (1030) v Samtavisi a Chrám sv. archanjelov (1172) v lokalite Ikorta (dnes súčasť Gori); súbor historických chrámov a kláštorov a archeologická lokalita Armazi (pozostatky antickej akropoly, 1. tisícročie pred n. l., a pevnosti Armazisciche, 4. – 3. stor. pred n. l.) v meste Mccheta (1994 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO); bazilika Sioni (5. stor.) v meste Bolnisi (nachádzajú sa tam jedny z najstarších nápisov v gruzínčine z prelomu 5. a 6. stor.).
Kartlijské kráľovstvo → Kartli
Ketevan, sv., aj Ketevan Mučenica, gruz. Khethevan, pravdepod. 1565 – 12. 9. 1624 Širáz — kachetská kráľovná. R. 1581 sa vydala za následníka trónu Dávida (*1569, †1602), jedného zo synov kachetského kráľa Alexandra II. (*1527, †1605, vládol od 1574) z rodu Bagrationovcov, ktorý 1601 zvrhol otca a vyhlásil sa za kráľa (ako Dávid I.). Po Dávidovej smrti (1602) sa kachetským kráľom opäť stal Alexander a Ketevan sa venovala charite, zakladala kostoly a kláštory. Keď 1605 vpadlo do Kacheti perzské vojsko vedené Dávidovým bratom Konštantínom I. (*1567, †1605), ktorý zvrhol a dal zavraždiť Alexandra a vyhlásil sa za kachetského kráľa, Ketevan sa postavila na čelo úspešného protiperzského povstania, počas ktorého bol Konštantín zabitý. R. 1606 po vymenovaní svojho syna Teimuraza I. Bagrationiho za kachetského kráľa (1606) perzským šáhom (šachom) Abbásom I. Veľkým z dynastie Safíjovcov vládla spolu s ním. V úsilí zabrániť ďalšiemu vojenskému konfliktu s Perziou sa 1614 z vlastnej vôle stala spolu so svojím vnukom rukojemníčkou na perzskom safíjovskom dvore, kde neskôr zomrela na následky mučenia, pretože odmietla prijať islam.
Katolícki misionári neskôr preniesli časť jej pozostatkov (relikvie) do Gruzínska, ďalšie sa nachádzajú v Chráme sv. Petra v Ríme a v kláštore v Goe v Indii. Jej mučenícka smrť bola námetom viacerých literárnych diel, napr. historickej poémy Kniha a umučenie kráľovnej Ketevan (Cigni da cameba Khethevan dedophlisa, 1625) od Teimuraza I., diela Správy o Gruzínsku (Informatione della Giorgia, 1626) od talianskeho cestovateľa Pietra della Valle (*1586, †1652), ktorý v tom čase pôsobil na safíjovskom dvore, tragédie Katarína Gruzínska (Katharina von Georgien, 1657) od A. Gryphiusa a v slovakizovanej češtine a v latinčine zachovanej školskej hry Katerina, královná gurziánská, vlastní krví ozdobená, na divadlo predstavená (Caterina, Gurzianorum regina, proprio sanguine purpurata, theatro data) od neznámeho jezuitu, ktorá sa 1701 hrala v jezuitskom gymnáziu v Skalici. Kanonizovaná gruzínskou pravoslávnou cirkvou (pred 1630), sviatok 13. septembra.
Kharthlijské kráľovstvo → Kartli
Kobuleti — kúpeľné mesto v Gruzínsku v juhozáp. časti autonómnej republiky Adžarsko na pobreží Čierneho mora 21 km od Batumi; 18-tis. obyvateľov (2013). Potravinársky priemysel (spracovanie čaju, konzervárne), prímorské turistické stredisko.
Mesto osídlené už v 2. pol. 4. tisícročia – 2. pol. 3. tisícročia pred n. l., v 6. stor. pred n. l. predstavovalo mestskú architektúru s antickou akropolou a prístavom na sútoku riek Čoloki a Očchamuri. Boli tam rozvinuté železná metalurgia, hrnčiarstvo, rybárstvo, poľnohospodárstvo a obchod s mestami na pobreží Čierneho a Egejského mora a s Kartli na východe. Od 5. stor. pred n. l. tam žilo aj grécke obyvateľstvo. Mesto prestalo existovať na prelome 2. a 1. stor. pred n. l. pravdepodobne v dôsledku transgresie. Správy o území dnešného mesta Kobuleti sú až zo 17. stor. Zač. 20. stor. sa tam začali budovať prvé sanatóriá, od 1923 štatút kúpeľov, od 1944 mesto.
Asi 10 km na sever od mesta sa nachádza archeologické nálezisko Phičvnari-Ispani (pozostatky osídlenia a pohrebiská z viacerých období), severovýchodne od Kobuleti archeologické nálezisko Namčeduri so zvyškami zrubovej architektúry kolchidskej kultúry (→ Kolchida) neskorej bronzovej a železnej doby (2. pol. 2. tisícročia – 1. pol. 1. tisícročia pred n. l.). V obidvoch náleziskách boli nájdené artefakty (predovšetkým množstvo keramiky) lokálnej (kolchidskej) produkcie a importy gréckeho pôvodu. Ďalej sa tam našlo množstvo železných predmetov, ako aj tzv. phičvnarský strieborný poklad zo 4. stor. pred n. l., ktorý obsahuje sinopské a kolchidské drachmy. Časť pokladu sa nachádza v Gruzínskom národnom múzeu Simona Janašiu v Tbilisi a časť v Archeologickom múzeu v Batumi. Asi 7 km južne od Kobuleti sa nachádzajú zvyšky vojenskej pevnosti Petra postavenej v 6. stor. byzantským cisárom Justiniánom I. Veľkým a základy kresťanskej baziliky zo 6. – 7. stor.
Kolchida, gr. Kolchis — antický názov historického územia medzi východným a juhovýchodným pobrežím Čierneho mora a južným predhorím Veľkého Kaukazu a severným predhorím Malého Kaukazu na Kolchidskej nížine na dolnom toku riek Rioni (v staroveku gr. Fasis) a Inguri v dnešnom západnom Gruzínsku (regióny Abcházsko; Samegrelo-Zemo Svaneti; Guria; Adžarsko; Rača-Lečchumi a Kvemo Svaneti; Imereti).
V gréckej mytológii bájna krajina, kráľovstvo Aiéta (Aiétés), do ktorého priletel Frixos (→ Frixos a Hellé) na zlatom baranovi. Neskôr tam priplávali argonauti a ich vodca Jáson (Iasón) s pomocou Aiétovej dcéry Medey získal zlaté rúno.
Na prelome neskorej bronzovej a ranej železnej doby (2. polovica 2. tisícročia pred n. l. – 1. polovica 1. tisícročia pred n. l.) sa tam sformovala tzv. kolchidská kultúra, ktorá zasahovala aj na územie Anatólie v dnešnom severovýchodnom Turecku, ako aj do oblasti okolo Soči v dnešnom Rusku. Jej nositeľmi boli najmä Kolchovia (súhrnný názov kmeňov patriacich do megrelsko-čanskej, resp. lazskej vetvy a na severe do svanskej vetvy kartvelských kmeňov), niekedy nazývaní aj Heniochovia, ktorí sa na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. spojili pod jedným vládcom do silného kmeňového zväzu (štátneho útvaru) nazývaného Kolcha (gr. Kolchis; najstaršia písomná zmienka o názve je v asýrskom nápise Tiglatpilesara I. pravdepodobne z prelomu 12. a 11. stor. pred n. l.).
Na vyvýšených miestach stavali Kolchovia komplexy osád pozostávajúcich z drevených zrubových domov; jedna z osád bola vždy obkolesená vodným kanálom (napr. archeologické nálezisko Namčeduri neďaleko mesta Kobuleti na pobreží Čierneho mora 20 km od Batumi, Adžarsko). Zaoberali sa poľnohospodárstvom (pestovanie pšenice, prosa, hrozna; polia boli umelo zavlažované), chovom dobytka, kôz a oviec, ťažbou dreva (najmä na stavbu lodí) a získavaním kovov (najmä bronzu, od konca 2. tisícročia pred n. l. aj železa; banské štôlne boli objavené napr. na hornom povodí rieky Rioni, metalurgické centrá v povodí rieky Čorochi, tur. Çoruh, na strednom a hornom povodí rieky Rioni a na území Abcházska) a remeslami. Vyrábali špecifickú keramiku čiernej farby, mali vysoko rozvinutú výrobu poľnohospodárskych nástrojov a zbraní z bronzu a iných zliatin (sekery, motyky, kopije, meče, ozdobné predmety, sošky ľudí a zvierat, šperky a i.). Najtypickejším predmetom kolchidskej kultúry je šesťhranná tzv. kolchidská sekera, ktorá sa našla vo vyše sto náleziskách na území západného Gruzínska (najstarší nález z 18. – 17. stor. pred n. l. pochádza z obce Ureki na pobreží Čierneho mora asi 50 km od mesta Batumi v regióne Guria), ktorá sa používala na vojenské, hospodárske a neskôr i na kultové účely, od 11. stor. pred n. l. s grafickými ornamentmi, farebnou inkrustáciou (nález z obce Ude, 11. – 9. stor. pred n. l., asi 20 km od mesta Achalciche v regióne Samcche-Džavacheti), od 9. stor. pred n. l. s rytými vyobrazeniami zvierat (pes, jeleň, kôň) a typickými geometrickými ornamentmi používanými aj na iných bronzových predmetoch.
Medzi obyvateľmi nížin, kde sa nachádzali remeselnícke centrá, a obyvateľmi horských oblastí, kde sa ťažila ruda a drevo, existoval čulý obchodný ruch. Kolchidská kultúra má veľa spoločných charakteristík s tzv. kobanskou kultúrou (rozvíjala sa v rovnakom období v oblasti Severného Kaukazu, t. j. v Severnom Osetsku-Alanii, Ingušsku, Kabardsko-Balkarsku a Čečensku; nazvaná podľa náleziska Koban v Severnom Osetsku-Alanii), preto sa obidve často súhrnne označujú ako kolchidsko-kobanský kultúrny okruh. V období 750 pred n. l. – 741 pred n. l. Kolchu výrazne oslabili vojny s urartským kráľom Sardurom II. a v poslednej štvrtine 8. stor. pred n. l. ju zničili nájazdy Kimmerijcov.
Na prelome 7. a 6. stor. pred n. l. vzniklo na území Kolchidy Kolchidské kráľovstvo, ktoré sa tiež sformovalo na báze kmeňového zväzu Kolchov a kolchidskej kultúry. Malo rovnako vysoko rozvinutú ťažbu a metalurgiu železa a farebných kovov (kolchidské zlatonosné rieky spomínal na začiatku nášho letopočtu napr. grécky historik a geograf Strabón v diele Geografia), ako aj ťažbu dreva, remeselnícku výrobu a umelecké remeslá, najmä zlatotepectvo (výrobu zlatých šperkov), výrobu keramiky na hrnčiarskom kruhu, poľnohospodárstvo (pestovali sa tam rôzne druhy pšenice, ľan a konope), vinohradníctvo a chov dobytka. Razili sa tam strieborné mince (tzv. kolchidské strieborniaky) a rozvinuli sa obchodno-remeselnícke centrá mestského typu, napr. Kutaia (dnes Kutaisi), Vani, Dablagomi (pri Samtredii) a Ciche Godži (aj Nokalakevi; v gréckych antických prameňoch nazývané Archaiopolis, lat. Archaeopolis).
Kolchida mala od najstarších čias čulé obchodné styky s ostatnými čiernomorskými oblasťami i s ostrovmi Stredozemného mora, napr. s Krétou (v jednom z gréckych mýtov si Aiétovu sestru Pasifaé vzal za manželku krétsky kráľ Minós). Gréci v rámci tzv. veľkej gréckej kolonizácie expandovali v 6. stor. pred n. l. k východnému pobrežiu Čierneho mora a obyvatelia gréckeho mesta Milétos v Malej Ázii (dnes Milét v Turecku) tam založili viaceré kolónie, napr. Fasis (dnes Poti; na rieke Rioni) a Dioskurias (neskôr nazývaná Sebastopolis, dnes Suchumi). Podľa gréckych prameňov sa Peržanom nepodarilo podmaniť si Kolchidské kráľovstvo, Kolchovia im však pravidelne posielali dary. Od 4. stor. pred n. l. bola Kolchida ovplyvnená helenistickou kultúrou (→ helenizmus), v 3. stor. pred n. l. sa väčšia časť územia dostala pod správu Kartlijského kráľovstva (→ Kartli). Od 1. stor. pred n. l. migrovali obyvatelia horských oblastí do nížin. Na prelome 2. a 1. stor. pred n. l. kráľ Mithradatés VI. Eupator (gr. Eupatór) začlenil rozdrobené územie západného a juhozápadného Kolchidského kráľovstva do Pontskej ríše. V roku 66 pred n. l. porazil Mithradata rímsky vojvodca Pompeius (Magnus) a územie Kolchidy zveril pod vládu domáceho vládcu Aristarcha (vládol 65 – 49/47 pred n. l.). Neskôr tam rímsky vojvodca Marcus Antonius vytvoril vazalský štát, ktorý formálne zveril pod vládu pontského kráľa Polemóna I. V 1. polovici 2. stor. n. l. kartlijský kráľ Pharsman II. Dobročinný (vládol v 30. – 50. rokoch 2. stor.) rozšíril svoje územie na západ až po pobrežie Čierneho mora. V 2. stor. sa na území bývalého Kolchidského kráľovstva (dnešného západného Gruzínska) začalo formovať kráľovstvo, ktoré je v gruzínskych prameňoch nazývané Egrisi a v antických prameňoch Lazika (→ Lazovia).
Kolchidské kráľovstvo → Kolchida