judaizmus

judaizmus [vl. m.], hebrejsky jahadut — v užšom, základnom význame najstaršie svetové monoteistické náboženstvo vychádzajúce z biblickej tradície. Názov judaizmus je odvodený od Júdu (hebr. Jehuda, lat. Juda), jedného z 12 synov Jákoba (hebr. Jaakov, neskôr Izrael, hebr. Jisrael), podľa ktorého bol nazvaný jeden z najvýznamnejších izraelských (izraelitských) kmeňov, ako aj územie, kde sídlil (→ Judsko). Špecifickou črtou judaizmu je, že jeho stúpenci (židia) sa považujú za príslušníkov jedného židovského národa (→ Židia) a pojem žid (resp. Žid) sa okrem náboženstva vzťahuje aj na národnosť; termín judaizmus potom v širšom význame označuje celý kultúrny, sociálny a náboženský systém Židov (židovstvo). Podľa tradície je židom každý, kto pochádza zo židovskej matky (podľa reformovaných Židov v zmiešanom manželstve aj zo židovského otca) alebo na judaizmus konvertoval.

Historicky sa v judaizme spájajú tri idey: viera v jediného Boha, viera v Božie zjavenie Tóry ľudu Izraela a viera v Izrael ako národ, ktorý žije s Tórou v poslušnosti Bohu (biblický judaizmus). Judaizmus zároveň hlása vieru v prorokov, ktorých Boh vyslal na Zem, aby zvestovali jeho vôľu ľudu, v príchod (Bohom pomazaného) Mesiáša, v posmrtnú odmenu, v priblíženie sa konca sveta a vo vzkriesenie mŕtvych. Boh je nedeliteľný, večný, vševedúci, nehmotný a spravodlivý, je pôvodcom všetkého, z jeho vôle bol stvorený svet a všetko v ňom, Božia vôľa je najvyšší zákon. Hoci Boh stvoril človeka na svoj obraz, predstavovať si Boha na spôsob človeka je mylné, pretože Boh vo svojej celistvosti presahuje hranice ľudského chápania. Preto je zakázané zobrazovať ho, z úcty k nemu sa ani jeho hebrejské meno (označované v Tanachu tetragramom JHVH) nikdy nahlas nevyslovuje, okolo 3. storočia n. l. sa v Tanachu začalo namiesto neho používať slovo Adonaj (môj Pán).

Judaizmus kladie väčší dôraz na skutky človeka ako na abstraktnú vieru; Boh stvoril človeka preto, aby človek konal dobro, a skutky človeka posudzuje podľa toho, ako človek využíva svoju slobodnú vôľu; človek má schopnosť vybrať si medzi silami dobra (prameňom dobra je Boh) a zla, ak v jeho živote preváži dobro, dostane sa po smrti na miesto, kde Stvoriteľ zhromažďuje duše spravodlivých (→ raj, hebr. gan eden), ak zlo (hriešnici), na miesto vyznačujúce sa prázdnotou a absenciou Boha (→ šeol, → Gehenna). Človek je náchylný na hriech (judaizmus nepozná dedičný hriech), svoje zlé skutky však môže oľutovať a usilovať sa napraviť ich (→ pokánie, hebr. tešuva). K morálnej dokonalosti a harmonickej koexistencii bez vojen, strachu, nenávisti a utrpenia privedie ľudstvo Bohom pomazaný Mesiáš, ktorý sa však v judaizme na rozdiel od kresťanstva nikdy nespája s božskou bytosťou; židia veria, že Mesiáš ešte len príde a jeho príchod na svet zvestuje ľudstvu návrat proroka Eliáša na zem.

Vzťah medzi Bohom a človekom, ktorý vznikol z iniciatívy Boha a je regulovaný Božími zákonmi, upravuje zmluva (berit), ktorú Boh uzavrel najprv s jednotlivcami, potom s ich potomkami a neskôr s celým židovským národom. Vieru v jediného Boha prvýkrát vyjadril patriarcha Abrahám (asi v 2. polovici 2. tisícročia pred n. l.), od ktorého judaizmus, rovnako ako kresťanstvo a islam, odvodzuje svoju duchovnú tradíciu a spolu s nimi patrí k trojici tzv. abrahámovských náboženstiev. V zmluve (berit), ktorú Boh s Abrahámom uzavrel (1 M 17,7), Abrahámovi sľúbil, že ho ustanoví za otca veľkého národa a jemu a jeho potomkom dá krajinu Kanaán (zasľúbenú zem). Abrahám sa tak stal praotcom (patriarchom) Izraelitov (Hebrejov, Židov). Dedičmi Božieho prísľubu rozmnožiť Abrahámovo potomstvo sa stali ďalší dvaja praotcovia (patriarchovia) ľudu Izraela (resp. židovského národa) – Abrahámov syn Izák a Izákov syn Jákob (jeho neskoršie meno bolo Izrael). Mojžiš (hebr. Moše), najväčší židovský prorok a vodca, vyviedol podľa tradície Izraelitov (ľud Izraela) z egyptského otroctva (→ Exodus) a pod jeho vedením sa sformovali ako národ. Prostredníctvom Mojžiša Boh na vrchu Sinaj uzavrel s ľudom Izraela zmluvu, keď mu zjavil mravný Zákon (ustanovenia Tóry, ich stručným zhrnutím je desať Božích prikázaní, Desatoro, ktoré neskôr prevzalo aj kresťanstvo), ktorý sa ľud Izraela zaviazal plniť, a tým sa stal vyvoleným národom (v zmysle byť pod ochranou Boha, nie v zmysle nadradenosti voči iným národom), Božím ľudom (→ vyvolený ľud).

Najposvätnejšou knihou judaizmu je Tóra (v najužšom význame, t. j. písaná Tóra, hebr. Tora še-bi-chtav, čiže prvých päť kníh Tanachu, t. j. hebrejskej Biblie, v kresťanskej Biblii nazývaných Päť kníh Mojžišových, gr. Pentateuch), ktorá je chápaná ako forma transcendentnej múdrosti. Jej štúdium je najvyššou náboženskou povinnosťou každého veriaceho muža. Desatoro bolo podľa tradície vyryté na dvoch kamenných tabuliach, ktoré Mojžiš priniesol svojmu ľudu a ktoré boli uložené v arche zmluvy. Archu neskôr kráľ Dávid preniesol do Jeruzalema a kráľ Šalamún ju umiestnil v jeruzalemskom Chráme, ktorý sa stal ústrednou židovskou svätyňou, kde sa vykonávali náboženské rituály – odriekavali sa spoločné modlitby, napr. Šma (Šma Jisrael), a Desatoro, spievali žalmy a prinášali obety Bohu. Strážcami Zákona a duchovnými vodcami židovského národa boli kňazi (→ kohen), ktorí slúžili v jeruzalemskom Chráme a pochádzali z rodu Mojžišovho staršieho brata, prvého veľkňaza Árona (tzv. chrámový judaizmus), určité chrámové úlohy plnili aj leviti. Osobitnú úlohu mali v judaizme proroci, duchovní učitelia mravnosti, jedinci, ktorých si vybral Boh, aby sprostredkúvali ľuďom Božiu vôľu, ako aj Bohom zjavené proroctvá. Väčšina prorokov pôsobila najmä v období medzi zánikom severného, Izraelského kráľovstva (722 pred n. l.) a zánikom južného, Judského kráľovstva (586 pred n. l.; → Judsko-izraelské kráľovstvo), keď nemilosrdne karhali vládnuce vrstvy i prostý ľud za porušovanie Zákona. Najväčším prorokom bol Mojžiš.

Významnú reformu judaizmu, a to tak v etickej, ako aj v kultovej oblasti uskutočnil v 5. storočí pred n. l. (po návrate Židov z babylonského zajatia, od 538 pred n. l. v niekoľkých vlnách) kňaz Ezdráš, keď v roku 444 pred n. l. (podľa iných bádateľov až po 398 pred n. l.) pod jeho vedením ľud Izraela opätovne vstúpil do zväzku s Bohom – slávnostne sa zaviazal dodržiavať zásady písanej Tóry (čím fakticky kanonizoval Tóru ako prvú časť neskôr kanonizovanej hebrejskej Biblie, t. j. Tanachu; → kánon), ako aj ústnej Tóry; v oblasti liturgie zaviedol predčítavania z Tóry a výklad predčítaného textu. Od 2. storočia pred n. l. začali vznikať rôzne zoskupenia presadzujúce prísne dodržiavanie Zákona, rigoróznu zbožnosť, napr. chasidi, z ktorých sa neskôr vyčlenili eséni a farizeji. V protiklade k farizejom stáli liberálnejší saduceji, ktorých životný štýl bol blízky helenizovanému svetu (→ helenistický judaizmus).

Zničenie Druhého (Herodesovho) jeruzalemského Chrámu Rimanmi (70 n. l.) a potlačenie protirímskeho povstania Šimona Bar Kochbu (135 n. l.) priniesli zásadné zmeny v židovskej spoločnosti i v judaizme. Židia boli zo svojej vlasti vyhnaní a väčšina z nich odvtedy žila rozptýlená medzi inými národmi, v diaspóre. Vrstva kňazov zanikla (a s ňou i strana saducejov) a židovské náboženstvo, ktoré sa dovtedy opieralo o presne stanovený kult a kňazmi vykonávané obrady v Chráme, muselo transformovať svoje vonkajšie formy. Hlavným strediskom náboženského (miestom bohoslužieb), ale aj spoločenského života židov sa stali synagógy, hlavnou náboženskou autoritou rabíni, vznikali náboženské školy, tzv. talmudské akadémie (→ ješiva). Začal sa formovať osobitný náboženský systém, rabínsky judaizmus, nazývaný aj judaizmus dvojakej Tóry, ktorý sa postupne stal prevládajúcou formou judaizmu. Podľa neho Mojžiš prevzal od Boha Tóru vo dvoch podobách: ako tzv. písanú Tóru (Tanach; kresťanských Päť kníh Mojžišových) a ústnu Tóru, t. j. ako náboženskoprávne normy, ktoré nie sú priamo ustanovené v písanej Tóre (Tanachu) a spočiatku sa tradovali len ústne (nositeľmi tradície ústnej Tóry boli rabíni; odtiaľ názov rabínsky judaizmus). Tieto ustanovenia sa začali asi v 1. storočí n. l. písomne zaznamenávať ako súbor poučiek a predpisov detailne regulujúcich každodenný život jednotlivca v (→ Mišne); väčšina v nej obsiahnutých textov má náboženskoprávny charakter (→ Halacha). Významnú úlohu pritom zohrala talmudská akadémia v Jabne (grécko-rímsky Jamnia; asi 30 km južne od Tel-Avivu-Jaffy), pri vzniku ktorej stáli farizeji, ako aj tanaiti, predovšetkým Jehuda ha-Nasi, ktorý okolo roku 200 n. l. vytvoril konečnú redakciu Mišny.

Zároveň v 2. – 5. storočí vznikal súbor komentárov, vysvetlení a doplnkov k Mišne – Gemara; Mišna a Gemara spolu tvoria Talmud, druhý najposvätnejší judaistický náboženský text. Postupne vznikli dve samostatné verzie Talmudu: v 3. – 5. storočí kratší jeruzalemský Talmud (nepresné pomenovanie, vznikol v akadémii v Jabne v Palestíne, a preto sa nazýva aj palestínsky Talmud) a v 5. – 6. storočí babylonský Talmud, ktorý vznikol v talmudskej akadémii v meste Sura v Babylonii (Babylonia je v biblickej literatúre zaužívané, ale historicky nepresné označenie južnej Mezopotámie, resp. územia bývalej Novobabylonskej ríše; dnes južný Irak), ktorá sa koncom staroveku a začiatkom stredoveku stala hlavným duchovným centrom judaizmu. Ďalším babylonským centrom židovskej učenosti bola akadémia v Pumbedite (dnes mesto Fallúdža v Iraku), ktorá bola koncom 10. storočia prenesená do Bagdadu. Na čele babylonských akadémií stáli učenci s titulom gaon. Babylonský Talmud neskôr nadobudol kánonickú platnosť a stal sa základom tradičného (ortodoxného) judaizmu. Pravdepodobne v dôsledku potreby vymedziť sa voči kresťanstvu bol podľa tradície koncom 1. storočia n. l. (niekedy sa uvádza medzi 90 – 100) v Jabne prijatý tzv. palestínsky kánon, súbor kníh záväzne zahrnutých do Tanachu (hebrejskej Biblie); okrem Tóry tam patria knihy Proroci (hebr. Neviim) a Spisy (hebr. Ketuvim). Dôležitú úlohu vo vývoji judaizmu zohrávala aj exegéza biblických textov, midraš.

V 10. storočí sa v Európe začali formovať dva nábožensko-kultúrne okruhy (sefardskí a aškenázski Židia), líšiace sa o. i. náboženskými zvykmi a regionálne podmieneným variantom liturgickej praxe (hebr. nusach). Duchovným centrom judaizmu sa stalo územie dnešného Španielska (až do vyhnania Židov 1492), kde vznikla osobitná, sefardská vetva rabínskeho judaizmu. Vznikli tam najvýznamnejšie komentáre ústnej Tóry a Talmudu, významné diela židovskej filozofie a mystiky (→ kabala). K najvýznamnejším sefardským učencom patria Abraham ibn Ezra, Izák Abrabanel, Maimonides, Nachmanides a i. V polovici 16. storočia vydal sefardský rabín Josef ben Efraim Karo záväzný kódex židovského náboženského práva Šulchan aruch (Prestretý stôl).

V západnej (pôvodne najmä v Porýní v Nemecku a vo Francúzsku) a neskôr v strednej a vo východnej Európe sa rozvíjal tzv. aškenázsky judaizmus. Aškenázski učenci sa sústreďovali najmä na biblickú exegézu a na štúdium babylonského Talmudu (najvýznamnejším komentátorom Biblie a Talmudu bol Raši, vlastným menom Šlomo ben Jicchak). Integrujúcim dielom sefardského a aškenázskeho judaizmu sa stal spis Obrus (Mapa), ktorý v roku 1570 vydal krakovský rabín Moše Isserles a ktorý predstavoval upravený sefardský Šulchan aruch doplnený o zvyky aškenázskych Židov. Ďalší vývoj judaizmu poznamenali predovšetkým dva odlišné duchovné prúdy, ktoré sa začali rozvíjať v 2. polovici 18. storočia: chasidizmus založený na tradičných (ortodoxných) základoch a na kabale, ktorý sa sformoval na území dnešného Poľska (v prostredí aškenázskych Židov), a haskala, židovské osvietenské hnutie, ktoré vzniklo v západnej Európe pod vplyvom európskeho osvietenstva. Až do 19. storočia bol najvýznamnejším smerom tradičný (jeho stúpenci trvajú na tradícii), v súčasnosti nazývaný ortodoxný judaizmus, ktorý sa prejavuje najmä v praktickom živote. V rámci ortodoxného judaizmu jestvuje viacero prúdov, ku ktorým sa okrem chasidizmu zaraďuje napr. ultraortodoxný judaizmus, ktorého stúpenci sú prísne oddaní Tóre (→ charedim), ako aj v súčasnosti málopočetné skupiny Falašov a Samaritánov. Pod vplyvom haskaly vznikol reformovaný judaizmus (nazývaný aj liberálny judaizmus), vyznačujúci sa zmenami v rituálnych predpisoch a v bohoslužbe (modlitby sú v domácom jazyku, v synagóge sedia muži spolu so ženami, ordinujú sa aj rabínky). Základnou črtou konzervatívneho judaizmu (masorti), ktorý založil vroclavský rabín Zacharias Frankel (aj Zachariáš Frankl), je dodržiavanie tradícií, ale s úpravami podľa potrieb moderného sveta. Z konzervatívneho judaizmu vyšiel rekonštrukcionalizmus, pripisujúci rovnakú dôležitosť náboženstvu, etike i kultúre. Napriek tomu, že judaizmus nemá oficiálnu dogmu, jestvujú doktríny, ktoré sa v priebehu jeho vývoja považovali za herézu: v 2. storočí pred n. l. učenie saducejov (ako opozícia proti farizejom), učenie židovsko-kresťanskej sekty ebionitov (po 70 n. l. – 5. storočie n. l.) či kabalistu Šabataja Cviho, ktorý sa v polovici 17. storočia vydával za Mesiáša (→ šabatajizmus), učenie dodnes jestvujúcej sekty karaitov a i.

Praktizujúci židia sa riadia Tórou (obsahuje 613 príkazov, resp. odporúčaní, z ktorých 365 je negatívnych a 248 pozitívnych; → micva) a židovským náboženským právom Halacha, ktoré pokrývajú a usmerňujú celý rozsah individuálneho a spoločenského správania. Miestom modlitebných zhromaždení, kde sa číta Tóra a konajú sa náboženské obrady a bohoslužby, je synagóga. V judaizme nejestvuje cirkevná hierarchia, v súčasnosti sú vedením židovských komunít alebo synagóg, učením a výkladom Tóry a Talmudu, ako aj aplikáciou Halachy poverení rabíni.

Okrem štúdia Tóry je ďalšou najposvätnejšou aktivitou židov modlitba (hebr. tfila). Ústredným prvkom židovskej liturgie je modlitba Šma Jisrael (Počuj, Izrael), ktorá sa modlí vždy ráno a večer a veriacemu pripomína jeho povinnosti voči Bohu. Jej prvé verše sa uchovávajú v mezuze na zárubniach dverí. Povinnosť modliť sa trikrát denne (doma alebo v synagóge) platí len pre mužov, ktorí sa každé ráno počas modlitby zahaľujú do modlitebného šálu a na ľavú ruku i na čelo si uväzujú modlitebné remienky tfilin. Počas bohoslužby aj mimo nej majú veriaci muži na hlave klobúk, resp. malú čiapočku na temene hlavy (hebr. kipa, v jidiš jarmulka). Náboženský život veriacich sprevádzajú od narodenia rôzne náboženské obrady, z ktorých k najvýznamnejším patria obriezka (brit mila) vykonávaná na 8. deň po narodení chlapca ako symbol Božej zmluvy s Abrahámom o rozmnožení potomstva, ako aj obrad vykonávaný po tom, čo chlapec dosiahne 13 rokov a stane sa bar micva, t. j. nábožensky dospelý (povinný plniť predpisy judaizmu, micva; ženskou obdobou je bat micva), v synagóge číta prvýkrát verejne z Tóry a odvtedy sa zaratúva do počtu desiatich mužov (→ minjan), ktorí tvoria povinné minimum pri bohoslužbe, aby bola modlitba platná za celý národ Izraela. Židovský svadobný obrad sa koná po podpise svadobnej zmluvy (→ ketuba) pod baldachýnom (→ chupa); manželstvo je podľa judaizmu rozlučiteľné. Pohreb je jednoduchý, nepochováva sa v sobotu a vo sviatky, najbližší príbuzní držia sedemdňový smútok (hebr. šiva) a zomretého si pripomínajú každoročne v deň jeho smrti (v jidiš jarcajt) podľa židovského kalendára. Všetky úkony v súvislosti s pohrebom má na starosti náboženská inštitúcia chevra kadiša. Ženy sú v judaizme oslobodené od náboženských činností, ktoré sa vykonávajú v určenom čase, a od účasti na bohoslužbách z dôvodu starostlivosti o deti a rodinu. Ich hlavnými náboženskými povinnosťami sú dodržiavanie rituálnej čistoty (→ tohora) i čistoty manželského a rodinného života (rodinnej čistoty, hebr. tohorat mišpacha), oddelenie a spálenie kúska cesta (→ chala) podľa náboženského predpisu pri pečení chleba na sobotu a na sviatok i zapaľovanie šabatových sviečok. Osobitný súbor pravidiel sa v judaizme týka prípravy a konzumácie jedál (→ kašrut), pričom pri ich príprave sa dodržiavajú predpisy (→ kóšer) týkajúce sa ich rituálnej čistoty. Pred každým jedlom sa hovorí patričné požehnanie.

Letopočet určuje lunisolárny židovský kalendár, v ktorom sa mesiace počítajú na základe mesačného cyklu a roky podľa slnečného cyklu. Deň sa v judaizme začína a končí západom slnka (resp. po východe troch hviezd), týždeň má sedem dní, pričom prvým dňom je nedeľa (jom rišon). Sviatky (chag, moed alebo jom tov) pripadajú každý rok na iný dátum občianskeho kalendára a sú spojené s dejinami Židov a s ich vzťahom k Bohu a k svetu (poľnohospodársky cyklus). Najvýznamnejším sviatkom a najdôležitejším dňom týždňa je šabat (prerušenie práce), ktoré sa začína v piatok západom slnka (hebr. erev šabat, lejl šabat) a končí sa po súmraku sobotného večera (hebr. moca’ej šabat), je určený na odpočinok a sú počas neho zakázané určité činnosti. Vysoké sviatky (nazývané aj Desať dní pokánia, hebr. Jamim nora'im) zahŕňajú obdobie od sviatku židovského Nového roka (→ Roš ha-šana) po Deň zmierenia (Jom Kipur) a sú obdobím, v ktorom Boh hodnotí kvalitu ľudských skutkov v uplynulom roku. Tri pútnické sviatky (hebr. Šaloš regalim) Pesach (Sviatok prekročenia alebo Sviatok nekvasených chlebov, pripomínajúci odchod Židov z Egypta), Šavuot (Sviatok týždňov, pripomínajúci darovanie Tóry Bohom) a Sukot (Sviatok stánkov alebo Sviatok zberu úrody) sú biblického pôvodu. V období existencie jeruzalemského Chrámu bolo náboženskou povinnosťou každého Žida vykonať počas týchto sviatkov púť do Jeruzalema (resp. do Chrámu), priniesť sviatočnú obetu, zúčastniť sa osláv a zjesť časť z tzv. desiatku (časti vypestovanej úrody určenej pre kňazov Chrámu); postupne v nich prevládol nový obsah – oslava posvätnej histórie ľudu Izraela. Ďalším prikázaným, pôvodne biblickým sviatkom je Roš Chodeš (Sviatok novu Mesiaca). K historickým patria Purim (Sviatok radosti a hodovania) a Chanuka (Sviatok svetiel na pamiatku znovuvysvätenia Chrámu). K menším sviatkom patria napr. Lag ba-omer (→ omer) a Tu be-av (podľa Talmudu radostný sviatok označujúci začiatok vinobrania, počas neho slobodné dievčatá v bielom odeve tancovali vo viniciach; v súčasnosti sa oslavuje ako Sviatok lásky), Tu bi-švat (Nový rok stromov; vzťahuje sa na začiatok jari). Významným pôstnym dňom je Tiša be-av (deviaty deň mesiaca av; pôvodne spomienka na zbúranie obidvoch jeruzalemských Chrámov, ku ktorému sa neskôr pridali aj ďalšie významné udalosti židovských dejín). Pamätné dni si pripomínajú historické udalosti, napr. Jom ha-acma’ut (Deň nezávislosti; vznik Štátu Izrael 1948), Jom ha-šo’a (Deň spomienok na obete holokaustu) a Jom ha-zikaron (Deň spomienok na padlých pri obrane Izraela).

Pôvodným symbolom judaizmu bol sedemramenný svietnik menora (dnes súčasť štátneho znaku Štátu Izrael), neskôr pribudla Dávidova hviezda (Magen David) a i. K najposvätnejším mestám judaizmu patria Jeruzalem (hebr. Jerušalaim), Hebron (hebr. Chevron), Safed (hebr. Cfat) a Tiberias (hebr. Tveria), najnavštevovanejším pútnickým miestom je zvyšok jeruzalemského Chrámu (→ Západný múr, tzv. Múr nárekov) v Jeruzaleme, na Slovensku Mauzóleum Chatama Sofera v Bratislave.

V súčasnosti sa k judaizmu hlási asi 0,2 % svetovej populácie, všetkých židov je asi 15,8 mil., z toho 7,2 mil. (46 % svetového židovstva) v Izraeli a 5,7 mil. v USA, väčšie židovské komunity žijú aj v Kanade a v Európe, najmä v Spojenom kráľovstve, vo Francúzsku a v Rusku; na Slovensku asi 2,6-tis. Najpočetnejšie židovské diaspóry sú v New Yorku, Miami, Los Angeles, Paríži, vo Philadelphii, v Chicagu, San Franciscu, Bostone, Londýne a Moskve.