japonské písmo

Popis ilustrácie

Japonské písmo: znaky japonských abecied katakana a hiragana a ich prepis do latinky (rómadži)

Text hesla

japonské písmo — písmo používané na zápis japonského jazyka. Pozostáva z čínskych znakov (kandži) prevzatých okolo roku 600 n. l. (ich význam a tvar zostali zachované, vyslovujú sa však odlišne) a z dvoch japonských slabičných abecied (katakana a hiragana) vytvorených zjednodušením čínskych znakov. Zapisuje sa vertikálne zhora nadol i horizontálne zľava doprava a patrí k najkomplikovanejším na svete.

Japonci spoznali písmo prostredníctvom kontaktov s pevninou (archeologické nálezy predmetov s čínskymi nápismi z asi z 3. stor. n. l.), podľa legendy prevzali na zápis japončiny čínske písmo, ktoré do krajiny okolo roku 375 n. l. priniesli dvaja kórejskí šľachtici Ačiki (Achiki, Ajiki) a Wani (Wang In) z kráľovstva Päkče na juhozápade Kórejského polostrova. Veľké rozdiely medzi gramatickou a lexikálnou štruktúrou čínštiny a japončiny však neumožňovali jednoduchú adaptáciu čínskych znakov na japončinu. Preto Japonci, podobne ako iné východoázijské národy, prevzali znaky literárnej čínštiny (kambun), ktoré sa vo vzdelaneckých kruhoch udržali až do novoveku (v buddhizme dodnes). Čínske znaky (kandži) sa čítali s pojapončenou výslovnosťou (ondoku), pričom vznikli dva hlavné spôsoby ich čítania odvodené od dvoch nárečí čínštiny (go-on, kan-on). Čoskoro sa čínskym znakom začali priraďovať aj ich japonské ekvivalenty (kun), a to najskôr vlastným menám a postupne aj ostatným slovám. Takýto spôsob používania čínskych znakov však nevyhovoval, pretože neumožňoval označovanie gramatických prípon, ktoré sú v japončine dôležité z hľadiska pochopenia vety. Preto sa čínske znaky začali používať len v ich fonetickej hodnote bez ohľadu na ich lexikálny význam (tento princíp poznali už Číňania a rozpracovali ho Kórejčania). Na konci obdobia Nara (710 – 784) bola vytvorená slabičná abeceda kana (znaky použité ako fonetické symboly na zápis japonských slov) v protiklade k abecede mana (znak v jeho pôvodnom, čínskom použití ako nositeľ významu slova). Keďže na zápis každej slabiky bolo možné použiť hociktorý zo znakov, ktorý jej bol foneticky podobný alebo s ňou bol zhodný, bol tento systém pomerne zložitý. Grafickým zjednodušením týchto foneticky použitých znakov vznikla už v 9. stor. prvá verzia slabičných abecied katakana a hiragana, ktoré potrebám japončiny vyhovovali viac ako čínske znaky a ktoré sa po zregulovaní (pravidlo: jedno písmeno sa rovná jednej slabike) používajú dodnes.

Písmená katakany vznikli jednoduchým vybratím určitej časti čínskeho znaku. Pôvodne ju používali najmä muži, ktorí si ňou na okraj čínskych buddhistických textov zaznačovali japonskú výslovnosť, v súčasnosti slúži na prepis cudzích slov do japončiny (zapisujú sa ňou najmä výpožičky z európskych jazykov, predovšetkým z angličtiny, ako aj z iných jazykov okrem čínštiny), na zápis onomatopojí (zvukomalebných slov) alebo napr. na vizuálne odlíšenie určitých pasáží v texte (podobne ako sa kurzívou zvýrazňuje text v latinke). Slabičné písmená hiragany vznikli grafickým zjednodušením plných tvarov čínskych znakov. Spočiatku sa nazývala onnade, t. j. ženské písmo (muži o prvotnej hiragane tvrdili, že je priveľmi jednoduchá, a preto je vhodná len pre ženy), a v období Heian (794 – 1185) ju používali najmä dvorné dámy, ktoré ňou napísali veľké množstvo literárnych diel. V súčasnosti sa používa najmä na zapisovanie gramatických morfém (napr. koncoviek), ktoré vyjadrujú vzťah medzi slovami vo vete, či na paralelný zápis hláskového znenia čínskych znakov ako pomôcka pri čítaní (furigana), napr. v knihách určených mladým čitateľom sa v textoch písaných horizontálne uvedie vedľa slova (v textoch písaných vertikálne nad slovom) zapísaného čínskym znakom (kandži) aj paralelný zápis daného slova v hiragane (hiraganou sa tak píše výslovnosť znakov kandži).

Pre rozvoj japončiny malo zásadný význam zavedenie „zmiešaného písma“, keď sa asi v 11. stor. aj na úradné účely začali čínskymi znakmi písať len lexikálne (plnovýznamové) morfémy a slová (znaky kandži sú nositeľmi významu), kým gramatické koncovky, postpozície (záložky), spojky a rozličné častice sa písali hiraganou. Tento systém pretrval až do súčasnosti, pričom znaky kandži sa spravidla používajú na zápis mien, zámen, slovies a čísloviek a majú japonský i takzvaný sinojaponský spôsob čítania (čínske slovo v zjednodušenej japonskej výslovnosti). Moderné pravidlá zápisu (kombinácia čínskych znakov, hiragany a katakany) sa definitívne ustálili v 20. stor. Ak je potrebné zachytiť presné čítanie znakov, pripisujú sa k nim drobnými typmi znaky kany (furigana). K rozšíreniu znakového fondu prispeli sčasti aj sami Japonci, pričom ide najmä o znaky označujúce niektoré rastliny a zvieratá, ktoré sa v Číne nevyskytujú, ako aj o znaky so všeobecnou platnosťou. Pokusy o prechod na latinku neboli v Japonsku úspešné. Latinka (rómadži) sa v súčasnosti používa len v osobitných prípadoch, najmä na zápis názvov železničných staníc (ako pomôcka pre cudzincov), pri podpise dokumentov zostavených v európskych jazykoch, pri písaní cudzích akronymov (napr. ILO, IMF), ako aj v reklame a inzercii. Niekedy sa všetky štyri druhy písem (čínske znaky, hiragana, katakana, latinka) môžu vyskytnúť v jednej vete. Reformy japonského písma smerovali k obmedzeniu počtu znakov a k zjednodušeniu ich grafiky. Úprava z roku 1946 uzákonila zoznam 1 850 znakov (tójó kandži) odporúčaných pre tlač a školstvo, novelizáciou z roku 1981 sa zoznam znakov (džójó kandži) zvýšil na 1 945. Znaky v Japonsku sa však zjednodušujú inak ako v Číne. Prepisov japončiny do latinky bolo viacero (portugalský, holandský, nemecký), najrozšírenejší je prepis od amerického misionára Jamesa Curtisa Hepburna (*1815, †1911), ktorý sa definitívne ustálil v roku 1885 a používa sa dodnes. V 20. stor. vznikol domáci, japonský systém prepisu, ktorý bol úradne potvrdený v roku 1937. Ruský prepis ustálil japonista Jevgenij Dmitrijevič Polivanov (*1891, †1938) v roku 1917. Na Slovensku a v Česku sa používa prepis, ktorého autorkou je česká japonistka Vlasta Hilská (*1909, †1968); používajú sa v ňom rovnaké grafémy v slovenčine i v češtine.

Zverejnené v novembri 2013.

Japonské písmo [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-05-25 ]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/japonske-pismo