japonská kaligrafia

Text hesla

japonská kaligrafia, jap. šodó — dekoratívny zápis japonského písma, jedna z disciplín japonského umenia.

V Japonsku rovnako ako v Číne sa kaligrafia považovala za jednu z troch znalostí, ktorú by mal každý kultúrny človek ovládať (spolu s poéziou a maľbou). História japonskej kaligrafie siaha približne do 5. stor. n. l., keď Japonci prevzali čínske znakové písmo a spolu s ním aj umenie kaligrafie (→ čínska kaligrafia), ktoré sa však nepridŕžalo iba čínskych vzorov. Za najstaršie kaligrafické nápisy sa považujú nápisy na zrkadlách alebo nápisy vytesané do kameňa. V 6. stor. sa s príchodom buddhizmu a konfucianizmu dostalo do Japonska viac podôb čínskeho písma. Najstarším známym rukou písaným textom je komentár k Lotosovej sútre, o ktorom sa traduje, že ho napísal princ Šótoku (Šótoku taiši). Od konca 7. a v priebehu 8. stor. si Japonci osvojili čínske kaligrafické štýly tchangského obdobia (618 – 907) a v Nare bol dokonca zriadený úrad na odpisovanie sútier. Na začiatku obdobia Heian (794 – 1185) bola japonská kaligrafia pod silným čínskym vplyvom, v duchu ktorého tvorili aj traja významní kaligrafi: mních Kúkai, cisár Saga (*786, †842) a Tačibana no Hajanari (*asi 782, †842). V priebehu 10. a 11. stor. sa zrodila japonská podoba kaligrafie wajó. Silný vplyv na vývoj japonskej kaligrafie mali zen-buddhistickí mnísi, ktorí vytvorili tzv. školu bokuseki (stopy tušu). Ďalšou významnou skupinou sa stala škola kaligrafov, ktorí boli zároveň i literátmi a básne nielen skladali, ale aj zapisovali a ilustrovali (bundžin-ga, → literátske maliarstvo).

Začiatky modernej japonskej kaligrafie siahajú do obdobia po 1868, keď sa japonskí kaligrafi opäť začali inšpirovať Čínou (starými majstrami i novšími podobami čínskej kaligrafie). Po 1945 vzniklo množstvo rôznych kaligrafických štýlov, niektorí kaligrafi dávajú prednosť minimalistickému štýlu, ktorého malý počet znakov umožňuje zdôrazniť piktografickú kvalitu a význam znakov, iní sa snažia výraznými ťahmi hrubého štetca zapôsobiť na predstavivosť diváka.

V priebehu histórie sa kaligrafické potreby na rozdiel od štýlov veľmi nezmenili, používajú sa štetce (dva základné typy — hrubý a tenký), tuš, trecí kameň, nádobka na vodu a papier (veľmi savý, najlepšie ručne vyrobený). Tuš v podobe tyčinky je uložený spolu s trecím kameňom v škatuli (obvykle z laky).

Popis ilustrácie

Godžo Tametaka (*1471, †1543): Obdobie dažďov, Metropolitné múzeum umenia, New York

Popis ilustrácie

Šokusandžin (Óta Nanpo, *1749, †1823): kaligrafia dvoch básní kjóka, 1819, Metropolitné múzeum umenia, New York

Text hesla

japonská kaligrafia, jap. šodó — dekoratívny zápis japonského písma, jedna z disciplín japonského umenia.

V Japonsku rovnako ako v Číne sa kaligrafia považovala za jednu z troch znalostí, ktorú by mal každý kultúrny človek ovládať (spolu s poéziou a maľbou). História japonskej kaligrafie siaha približne do 5. stor. n. l., keď Japonci prevzali čínske znakové písmo a spolu s ním aj umenie kaligrafie (→ čínska kaligrafia), ktoré sa však nepridŕžalo iba čínskych vzorov. Za najstaršie kaligrafické nápisy sa považujú nápisy na zrkadlách alebo nápisy vytesané do kameňa. V 6. stor. sa s príchodom buddhizmu a konfucianizmu dostalo do Japonska viac podôb čínskeho písma. Najstarším známym rukou písaným textom je komentár k Lotosovej sútre, o ktorom sa traduje, že ho napísal princ Šótoku (Šótoku taiši). Od konca 7. a v priebehu 8. stor. si Japonci osvojili čínske kaligrafické štýly tchangského obdobia (618 – 907) a v Nare bol dokonca zriadený úrad na odpisovanie sútier. Na začiatku obdobia Heian (794 – 1185) bola japonská kaligrafia pod silným čínskym vplyvom, v duchu ktorého tvorili aj traja významní kaligrafi: mních Kúkai, cisár Saga (*786, †842) a Tačibana no Hajanari (*asi 782, †842). V priebehu 10. a 11. stor. sa zrodila japonská podoba kaligrafie wajó. Silný vplyv na vývoj japonskej kaligrafie mali zen-buddhistickí mnísi, ktorí vytvorili tzv. školu bokuseki (stopy tušu). Ďalšou významnou skupinou sa stala škola kaligrafov, ktorí boli zároveň i literátmi a básne nielen skladali, ale aj zapisovali a ilustrovali (bundžin-ga, → literátske maliarstvo).

Začiatky modernej japonskej kaligrafie siahajú do obdobia po 1868, keď sa japonskí kaligrafi opäť začali inšpirovať Čínou (starými majstrami i novšími podobami čínskej kaligrafie). Po 1945 vzniklo množstvo rôznych kaligrafických štýlov, niektorí kaligrafi dávajú prednosť minimalistickému štýlu, ktorého malý počet znakov umožňuje zdôrazniť piktografickú kvalitu a význam znakov, iní sa snažia výraznými ťahmi hrubého štetca zapôsobiť na predstavivosť diváka.

V priebehu histórie sa kaligrafické potreby na rozdiel od štýlov veľmi nezmenili, používajú sa štetce (dva základné typy — hrubý a tenký), tuš, trecí kameň, nádobka na vodu a papier (veľmi savý, najlepšie ručne vyrobený). Tuš v podobe tyčinky je uložený spolu s trecím kameňom v škatuli (obvykle z laky).

Zverejnené v novembri 2013.

súvisiace heslá

citácia

Japonská kaligrafia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-12]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/japonska-kaligrafia