insolácia
insolácia [lat.] — vystavenie účinku slnečných lúčov, opaľovanie sa;
1. lek. slnečný úpal;
2. meteorol. množstvo priameho slnečného žiarenia \(I'\) dopadajúceho na jednotku horizontálnej alebo naklonenej plochy za jednotku času; pre horizontálnu plochu platí: \(I' = I \sin h\), kde \(I\) je množstvo priameho slnečného žiarenia dopadajúceho na jednotku plochy orientovanej kolmo na dopadajúce slnečné lúče za jednotku času pri výške slnka \(h\). Insolácia sa mení so zemepisnou šírkou a vyznačuje sa denným a ročným chodom. Má veľký význam z hľadiska tvorby klímy v danej oblasti zemského povrchu. V praxi sa napr. často sleduje insolácia svahov a stien orientovaných na rôzne svetové strany, zvierajúcich s horizontálnou rovinou rôzne uhly.
3. stav. pôsobenie slnečného žiarenia na budovy a stavebné prostredie, ktoré ovplyvňuje hustotu zástavby, orientáciu budov a ich dispozičné riešenie, reguláciu tepelných ziskov fixnou tieniacou technikou, navrhovanie solárnych kolektorov a pod. Jej rešpektovanie prispieva k energetickej hospodárnosti budov a ku kvalite vnútorného prostredia (tepelná pohoda, denné osvetlenie, preslnenie), ako aj k mikroklíme urbanistického prostredia. Pri hodnotení sa využívajú slnečné diagramy a softvéry na dynamické modelovanie a simulácie budov.