absorbent zvuku — konštrukčne upravený akustický materiál (plsť, koberec, dierovaný akustický panel, drevotriesková a sadrokartónová platňa, tvárnica z tzv. sklenej vaty) s dostatočne veľkou zvukovou pohltivosťou. Používa sa na akustické úpravy skúšobní, hál, priestorov pri cestách, interiérov vozidiel, motorových priestorov ap.

adaptácia [lat.] — prispôsobovanie, prispôsobenie sa podmienkam, situácii vo všeobecnosti;

1. biol., ekol. prispôsobenie sa organizmu tvarom, funkciou alebo spôsobom života vonkajším podmienkam prostredia, ktorej výsledkom je úplný súlad organizmu a prostredia, ako aj prispôsobenie sa populácií, spoločenstiev, ekosystémov. Rozlišuje sa adaptácia správaním, ktorá je najpohotovejšou a najvariabilnejšou formou, evolučná adaptácia, pri ktorej dochádza k modifikácii organizmu alebo niektorého jeho znaku, čím organizmus získava nové vlastnosti zvyšujúce jeho životaschopnosť (napr. prispôsobenie sa rastlín určitým opeľovačom). Tieto vlastnosti sa v populácii stabilizujú a stávajú sa dedičnými. Počas fylogenézy sa živočíchy dokonale prispôsobili prostrediu. Vyvinuli sa im charakteristické telesné tvary, mechanizmy funkcií a správania, ktoré im umožnili osídliť špecifické prostredie. Z genetického hľadiska ide o zmenu štruktúry alebo funkcie organizmov zlepšujúcu vzťah organizmov k vonkajším podmienkam. Podstatou adaptačných procesov je vytvorenie zodpovedajúcich kombinácií génov, ktoré sa uprednostňujú pri prirodzenom výbere, dedičných znakov vo fenotype jedinca zlepšujúcich jeho vyhliadky prežiť a reprodukovať sa; hovorí sa preto aj o genetickej adaptácii. Predpokladom genetickej adaptácie sú neutrálne mutácie, ktoré sú preadaptáciou. Na úrovni populácií ide pri adaptácii o takú zmenu v genetickom zložení, ktorej dôsledkom je lepšie prežívanie v daných podmienkach, prípadne prispôsobenie sa novým podmienkam. Adaptácie sú väčšinou vyvolané zmenami dedičných znakov, spôsobené náhodne mutáciami alebo novou kombináciou génov. Pri adaptácii vyvolanej fyzikálnymi alebo chemickými faktormi, tzv. mutagénmi, pôsobí prostredie len selekčne. Príliš špecializované typy organizmov však strácajú schopnosť prispôsobiť sa náhlym zmenám prostredia, čo môže znamenať ich zánik. Pri fyziologickej adaptácii dochádza k fyziologickým zmenám v organizme umožňujúcim prežiť nové podmienky (napr. zníženie vyparovania v podmienkach sucha), pri zmyslovej adaptácii k zmene citlivosti zmyslového receptora na základe dlhodobého pôsobenia podnetu;

2. etnol. 1. proces, pri ktorom jednotlivec alebo skupina ľudí upravuje svoje správanie tak, aby zodpovedalo okolitému kultúrnemu a spoločenskému prostrediu. Prostriedkom adaptácie je kultúra. Každá adaptácia predpokladá i znamená zmenu, úzko súvisí s akulturáciou a s asimiláciou; 2. prispôsobovanie alebo pretvorenie javov národnej kultúry tak, aby lepšie slúžili svojmu poslaniu alebo novým potrebám. Uplatňuje sa najmä vo folklóre;

3. kyb. schopnosť technického systému, resp. jeho prvkov, prispôsobovať sa zmenám okolitého prostredia. Ak má túto vlastnosť riadiaci systém, ide o adaptívny systém (→ systém), ak ju má algoritmus riadenia, ide o adaptívne riadenie. Zmeny prejavu prostredia sa vždy odrazia na správaní riadeného systému, čo dáva podnet na začatie adaptácie a poskytuje informácie na jej bližšiu špecifikáciu. Pri adaptácii sa zvyčajne využívajú nielen okamžité informácie, ale aj ich dostupné dejiny. Pri zmene vonkajších podmienok staré informácie proces adaptácie spomaľujú, preto sa ich vplyv utlmuje a postupne sa zabúdajú;

4. lek. proces aktívneho prispôsobovania sa organizmu človeka na zmenené podmienky prostredia a na rôzne životné situácie, ktorého výsledkom je súlad organizmu a prostredia. Závisí od individuálnych vlastností organizmu, dedičných faktorov, prípravy jedinca a od výchovy. Adaptačné mechanizmy sa uplatňujú na rôznych úrovniach (molekulová, bunková, tkanivová, orgánová, celého organizmu, populácie, ekologického systému). Riadiacim centrom adaptácie je centrálny nervový systém. Nepriaznivé vplyvy pôsobiace na organizmus preň predstavujú záťaž, stres (→ adaptačný syndróm). Úlohou preventívnych lekárskych odborov (najmä hygieny) je zamedziť narastanie disproporcií medzi organizmom a negatívnymi vplyvmi faktorov, ktoré sa objavili v životnom prostredí v dôsledku rozvoja techniky a civilizácie (zvýšené dávky žiarenia, hluk, veľké rýchlosti, lieky, farbivá, zmena biologickej rovnováhy medzi škodcami poľnohospodárskych plodín a ich prirodzenými nepriateľmi, zmena biocenózy v dôsledku znečistenia vodných tokov, biologická devastácia rozsiahlych území v priemyselných oblastiach ap). Osobitným druhom adaptácie u človeka je aklimatizácia. Záťažou vyžadujúcou adaptáciu je pre človeka aj choroba (najmä dlhotrvajúca alebo nevyliečiteľná), pretože narúša rovnováhu organizmu. Podľa spôsobu vyrovnania sa s chorobou sa rozlišuje primeraná (aktívna) adaptácia na chorobu – primerané vyrovnanie sa s chorobou, prispôsobenie sa, a neprimeraná adaptácia na chorobu – preceňovanie choroby, strach, depresia, rezignácia (pesimistická adaptácia) alebo, naopak, podceňovanie choroby, nedodržiavanie liečebného režimu (optimistická adaptácia);

5. lit. úprava, resp. tvorivý prepis literárneho diela (pôvodného textu) na nové účely (dramatické, filmové, rozhlasové a televízne dielo). V textológii tematická, kompozičná, jazyková a iná úprava textu, v teórii prekladu úprava originálu (reálií, jazykových a štylistických prvkov), ktorou sa text približuje povedomiu čitateľov v cieľovom jazyku. V divadelnej tvorbe prispôsobenie pôvodného (i dramatického) diela novému umeleckému zámeru. Cieľom adaptácie je tvorba esteticky hodnotných textov, ktoré by nadväzovali na umelecké, vedecké a publicistické hodnoty pôvodných literárnych diel. Adaptácia sa môže realizovať formou eliminácie (vynechaním istých častí diela), amplifikácie (rozšírením istých častí diela) a kontaminácie (nový text sa vytvorí z viacerých textov);

6. psychol. proces (i jeho výsledok), ktorým sa človek stáva efektívnejšie prispôsobivým na podmienky prostredia, práce, učenia ap.; proces individuálneho prispôsobovania i prispôsobenie sa spoločenskému prostrediu, a to najmä osvojením si príslušných kultúrnych návykov, noriem a hodnôt tej-ktorej spoločnosti (opak: maladaptácia);

7. sociol. prispôsobovanie sa jednotlivcov a sociálnych skupín zmenám v ich sociálnom prostredí. Adaptácie tvoria popri štrukturálnych zložkách spoločnosti aj jej inštitucionalizované hodnoty (sociálne normy a vzory, kultúra, ideológia, veda ap.). Prvou a najdôležitejšou skupinou, v ktorej sa človek adaptuje na život v spoločnosti, je rodina. V nej si osvojuje jazyk ako prostriedok sociálnej komunikácie a základné sociálne normy, hodnoty, vzory, štýl života. Sociálne adaptačné procesy znamenajú pasívne preberanie noriem sociálneho prostredia, ale aj možnosť aktívneho pôsobenia na spoločenskú realitu. V ňom sa prejavuje osobnosť jednotlivca ako výsledok predchádzajúceho adaptačného procesu. Nevyhnutnosť adaptácie vyplýva nielen z objektívnych potrieb vývoja jednotlivca v určitom sociálnom prostredí, ale aj z potrieb prispôsobenia sa subjektívne orientovanej zmene sociálneho prostredia. Preto aj v dospelosti je možné znova prežiť proces vrastania do spoločnosti (ako dôsledok trvalej intraregionálnej migrácie alebo revolučnej spoločenskej zmeny). Spoločenské orgány a inštitúcie, jednotlivé sociálne skupiny a ideológia vytvárajú sociálne prostredie, ktoré zložitým spôsobom pôsobí na človeka a na sociálne skupiny. Títo nositelia adaptačného procesu môžu niektoré zložky vytvoreného sociálneho prostredia prijať, iné odmietnuť. V obidvoch prípadoch dochádza k napätiu medzi osobnostnou integritou človeka a sebazáchovnou potrebou prispôsobiť sa. V prvom prípade sa človek vedome zrieka časti toho, čo dovtedy naakumuloval ako súčasť svojej osobnosti. K adaptácii však dochádza aj nevedome, vždy, keď do prostredia života jednotlivca alebo skupiny zasiahne ľubovoľná zmena. Popri skutočnej zmene môže adaptačné procesy vyvolať aj zdanlivá zmena, ktorú človek vníma vo forme informácie a akceptuje ju. Pozitívne i negatívne (podľa miery objektívnosti informácie) možno ovplyvňovať adaptačný proces jednotlivca i veľkých sociálnych skupín. Formovanie myšlienkových stereotypov a kolektívnych predstáv, ktoré sú súčasťou adaptácie človeka na sociálnu situáciu, prebieha v značnej miere pod vplyvom masmédií;

8. stav. úprava objektu, ktorou sa spravidla prispôsobuje priestorové usporiadanie stavebných konštrukcií novým prevádzkovým požiadavkám bez zmeny pôvodného vzhľadu objektu; zachováva sa vonkajšie pôdorysné i výškové ohraničenie stavby (napr. prestavba, vstavba, podstatná zmena vnútorného zariadenia či usporiadania, podstatná zmena vzhľadu stavby).

Zmeny stavby vrátane stavebných úprav sa môžu uskutočňovať podľa stavebného zákona (zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku) iba na základe stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu, ktorým je zvyčajne obec (mesto).

Ohlásenie stavebnému úradu postačí pri stavebných úpravách, ktorými sa nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti. Uskutočnenie stavebných úprav, ak sa podľa zákona nevyžaduje stavebné povolenie, musí stavebník ohlásiť vopred písomne a môže ich uskutočniť iba na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že nemá námietky proti ich uskutočneniu. Stavebný úrad však môže určiť, že stavebník môže aj stavebnú úpravu uskutočniť iba na základe stavebného povolenia. Ak sa majú stavebné úpravy vykonať na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou, k ohláseniu stavebnému úradu musí stavebník pripojiť stanovisko orgánu pamiatkovej starostlivosti.

O vydaní stavebného povolenia rozhoduje stavebný úrad v stavebnom konaní. Účastníkmi stavebného konania sú stavebník, ako aj fyzické a právnické osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo k stavbám a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť stavebným povolením dotknuté. Účastníkmi stavebného konania nie sú užívatelia (nájomcovia) bytov a nebytových priestorov. Nájomca nesmie vykonávať stavebné úpravy v byte bez súhlasu prenajímateľa, a to ani na svoje náklady. Súhlas prenajímateľa nenahrádza povolenie, ktoré sa vyžaduje podľa stavebnoprávnych predpisov. Takéto povolenie musí zadovážiť prenajímateľ. Stavebné úpravy v byte by sa mali vykonávať zásadne vtedy, keď je byt voľný – nie je prenajatý. Ak je byt prenajatý, prenajímateľ je oprávnený vykonávať stavebné úpravy bytu iba so súhlasom nájomcu. Nájomca môže súhlas odoprieť len z vážnych dôvodov, a ak stavebné úpravy vykonáva prenajímateľ na príkaz stavebného úradu, je povinný umožniť ich vykonanie.

aerodynamická stabilita konštrukcie — odolnosť nosnej stavebnej konštrukcie vystavenej účinkom dynamického zaťaženia vetrom. Musí zohľadniť bezpečnosť konštrukcie pred rozkmitaním a jej následným zrútením. Zisťuje sa pri visutých mostoch, anténových stožiaroch, vysokých komínoch, vysokých budovách, chladiacich vežiach ap. Podnetom na určovanie aerodynamickej stability konštrukcie bolo zrútenie visutého mosta Tacoma Narrows cez záliv Puget Sound (na severozápade štátu Washington v USA) 1940 len 4 mesiace po jeho dokončení a po vyše 50 rokoch od poslednej havárie mosta rovnakého druhu.

aeroelasticita [gr.] — odvetvie mechaniky zaoberajúce sa správaním pružných telies obtekaných prúdiacim plynom (vzduchom) a ich vzájomným ovplyvňovaním. Analyzuje dynamické i statické účinky obtekania na časti lietadiel, vysokých stavieb, mostov a i., ako aj ovplyvňovanie vzdušného prúdu týmito konštrukciami. Jedným z javov aeroelasticity je napr. strata aerodynamickej stability konštrukcie.

aglomerované drevo — stavebný materiál vyrobený mechanickou alebo chemickou úpravou menej hodnotného dreva (drevné vlákno, triesky) a drevného odpadu (piliny, hobliny). Pomocou vodovzdorných lepidiel sa spája do tvaru dosák, napr. drevovláknité, drevotrieskové, pilinové dosky. Používa sa na výrobu nábytku, na obklady, priečky, menšie pomocné stavby ap.

agloporit [lat.] — umelé pórovité kamenivo získané tepelným spracovaním ílovitých hornín alebo odpadu pri zošľachťovaní a spaľovaní uhlia (popol, škvara). Používa sa ako plnidlo do betónu, na výrobu nosných a obvodových konštrukcií z ľahkého betónu i na tepelnoizolačné zásypy; nie je vhodný do vlhkého prostredia.

Agócs [-góč], Zoltán, 24. 4. 1938 Fiľakovo, okr. Lučenec — slovenský technik. R. 1962 – 2012 pôsobil na Stavebnej fakulte STU v Bratislave (1990 – 94 prodekan, 1994 – 2000 vedúci Katedry kovových a drevených konštrukcií); 1994 profesor. Zaoberal sa kovovými konštrukciami, najmä lanovými nosnými sústavami. Zaslúžil sa o rekonštrukciu Mosta Márie Valérie cez Dunaj spájajúceho Štúrovo a Ostrihom (1944 zničený, 2000 – 2001 obnovený). Spoluautor kníh Kov v architektúre (1989), Diagnostika a rekonštrukcie oceľových konštrukcií (Assessment and Refurbishment of Steel Structures; 2004). Nositeľ viacerých cien a vyznamenaní, o. i. Radu Ľudovíta Štúra III. triedy (2000), Ceny Štefana Jedlíka (2000), Veľkej medaily svätého Gorazda (2003) a Striebornej medaily Zväzu slovenských vedecko-technických spoločností (2004).

agresivita [lat.] — útočnosť, výbojnosť, dobyvačnosť;

1. biol. tendencia živočíchov napádať alebo ohrozovať iné jedince toho istého druhu (vnútrodruhová agresivita) alebo cudzieho druhu (medzidruhová agresivita). Biologický význam agresivity spočíva vo výbere najlepších jedincov pri rozmnožovaní, umožňuje rovnomerné rozšírenie a zväčšovanie areálu druhu, pri sociálnych druhoch zabezpečuje najskúsenejšieho jedinca na vedúce miesto;

2. psychol. tendencia (aj vlastnosť) atakovať, útočiť na nejaké veci a osoby (slovne alebo útočným činom), presadzovať bezohľadne (až brutálne) svoje záujmy a ciele;

3. tech. schopnosť určitých látok rozrúšať iné látky, napr. v stavebníctve schopnosť prostredia škodlivo ovplyvňovať vlastnosti stavebných materiálov, spravidla ich chemicky rozrúšať a postupne znehodnocovať. Vyskytuje sa aj agresivita ovzdušia vyvolaná obsahom priemyselných exhalátov, najmä oxidu siričitého SO₂, agresivita kvapalín (znečistené odpadové vody, ako aj prirodzené agresívne vody) a agresivita pôdy (vplyv spodnej vody, mikroorganizmy). Betónové a murované konštrukcie sú poškodzované vylúhovaním a rozkladom niektorých ich zložiek pôsobením mäkkých, kyslých a uhličitých vôd; síranové vody spôsobujú napr. vznik kryštálov, ktoré potrhajú betón. Kovové konštrukcie znehodnocuje korózia. Pred agresivitou prostredia sa konštrukcie chránia izoláciami, nátermi, obkladmi, voľbou vhodných materiálov a technológie výroby.

aktivačná nádrž — objekt čistiarne odpadových vôd umožňujúci biologické čistenie odpadových vôd ich prevzdušňovaním a aktivovaným kalom. Buduje sa z vodostavebného betónu, z ocele alebo z plastických látok. Premiešavanie a prevzdušňovanie vody sa zabezpečuje mechanickým (kefové, vrtuľové, bubnové zariadenia), pneumatickým (kompresormi sa do vody vháňa vzduch cez pórovité materiály, tvarovky, dierované potrubia) alebo kombinovaným spôsobom.

akustický materiál — stavebný materiál zabezpečujúci zvukovú nepriepustnosť konštrukcie pohlcovaním alebo odrážaním zvuku. Mäkký akustický materiál (minerálne vlákna, guma, korok, plsť) zabraňuje ďalšiemu šíreniu zvuku jeho pohltením tuhou látkou. Tvrdý akustický materiál (betón, drevo, sklo) zvyšuje nepriezvučnosť konštrukcií proti zvuku šíriacemu sa vzduchom; z hľadiska vedenia zvuku tuhou látkou je však nevýhodný, pretože rýchlosť šírenia zvuku je značná a jeho útlm nepatrný.

armatúra [lat.] —

1. biol. armatúra listu — sklerenchymatické povrazce žilnatiny alebo iných častí listu, ktoré slúžia na vystuženie jeho čepele;

2. stav. armatúra betónu → výstužná oceľ;

3. stroj. pomocné zariadenie umožňujúce ovládať alebo merať prietok kvapalín alebo ich tlak v mechanizmoch s prietokom kvapalín, a tak ovládať funkciu potrubných rozvodov, sietí a hydraulických mechanizmov. Zatváracími časťami armatúry sú ventily, posúvače, kohúty a klapky. Špeciálne armatúry sa používajú na ovládanie tlaku (redukčné ventily, prepúšťacie ventily), teploty (regulátory teploty) a prietoku (regulátor hladiny, napájania). Špeciálne sú aj poistné armatúry (poistné ventily, poruchové ventily), ochranné armatúry (spätné uzávery, nasávacie koše, sitá do potrubia), odvádzače kondenzátu, odkaľovacie ventily a pod. Vo vodovodných sieťach sú aj ďalšie špecifické armatúry, napr. bahník, vzdušník či hydrant.

Armatúra parných kotlov je výstroj parného kotla umožňujúca jeho pravidelnú bezporuchovú a bezpečnú prevádzku. Parný kotol je povinne vybavený uzatváracou, regulačnou, poistnou a bezpečnostnou armatúrou. Poistná armatúra slúži na otváranie a vypúšťanie, bezpečnostná po uzavretí oddelí chránený úsek od ostatného potrubia. Kotol musí mať najmenej dva poisťovacie ventily, dva priame vodoznaky, manometer s označením najvyššieho prípustného tlaku a s odbočkou na pripojenie kontrolného manometra, najmenej dve napájacie zariadenia s navzájom nezávislým pohonom, odkaľovací a odlúhovací ventil a hlavný uzatvárací ventil na napájanie vody. K armatúram parných kotlov patria aj ventil na odber pary, vypúšťací ventil, prielez na čistenie kotla, otvor na sledovanie plameňa a na uvoľnenie trosky, teplomery, vodomery, paromery a ukazovateľ oxidu uhličitého (CO₂) v spalinách. Rozsah armatúry parného kotla sa mení podľa typu kotla.

asfaltobetón → asfaltový betón

asfaltová vozovka — stredná alebo ťažká netuhá vozovka, ktorej povrch tvorí kamenivo spojené asfaltom. Skladá sa z viacerých vrstiev krytu, podkladu a podsypu. Brúsna a ložná vrstva krytu môže byť z asfaltového betónu, liateho asfaltu, asfaltového koberca (mastixový, drenážny, otvorený, tenký) alebo z asfaltocementového betónu. Na dočasné vozovky sa používajú aj nátery, postreky alebo penetračný makadam. Podklad je spevnený cementom alebo asfaltom, prípadne je z makadamu. Podsyp tvorí štrkopiesková vrstva hrúbky aspoň 15 cm. Asfaltová vozovka je bez škár, jej zhotovovanie je mechanizované, údržba a spevnenie pomerne jednoduché. Jazda na asfaltovej vozovke je hladká a bez otrasov. Pri jazde v noci je však vozovka nevýrazne tmavá, za dažďa oslňuje odrazom svetiel prechádzajúcich vozidiel, za slnečného počasia sa jej povrch zohrieva a zrkadlí sa.

asfaltový betón, asfaltobetón — zmes ropného alebo prírodného asfaltu a kameniva. Používa sa ako kryt cestných vozoviek, letiskových plôch, pri stavbe prívodných kanálov vodných elektrární, na tesnenie sypaných hrádzí a pod. Vyrába sa zväčša za horúca v obaľovacích súpravách. Pomocou finišerov sa ukladá na upravený povrch (čistý, suchý, príp. mierne navlhčený, ošetrený spojovacím náterom) v jednej alebo vo viacerých vrstvách a utláča sa valcami.

asfaltový pás — stavebný izolačný výrobok tvorený kombináciou asfaltu a vystuženej vložky z impregnovanej lepenky, juty, plsti, ktoré sa v súčasnosti nahrádzajú nenasiakavými vložkami (sklené rohože, hliníkové alebo medené fólie). Dodáva sa v kotúčoch, ktoré sa rozvíňajú a zliepajú nátermi z horúceho asfaltového lepidla alebo natavovaním horúcim vzduchom, príp. sú samolepiace. Používa sa pri hydroizolácii stavieb, príp. ich častí, ako sú základy, strechy, terasy a pod.

autoklávovaný betón — betón, ktorého tuhnutie a tvrdnutie sa urýchľujú parením za zvýšeného tlaku a teploty v špeciálnych tlakových nádobách – autoklávoch. Autoklávovaný betón tak oveľa rýchlejšie dosiahne konečnú pevnosť. Má menší sklon k zmrašťovaniu, zvýšenú odolnosť proti mrazu a síranovým vodám. Používa sa pri prefabrikácii dielcov a tvaroviek.

azbestocement — zmes azbestových vláken, portlandského cementu, vody, príp. ďalších anorganických vláken (napr. čadičových) a farbív. Vyznačuje sa ohňovzdornosťou a zvýšenou pevnosťou v ťahu a v ťahu za ohybu. Používala sa na produkciu azbestovocementových výrobkov (ploché a vlnité dosky na krytiny, obklady stien, rúry, tvarovky na kanalizáciu), v súčasnosti sa už nepoužíva.

Bajza, Adolf, 8. 7. 1940 Beluša, okres Púchov — slovenský technik. Od 1963 pôsobí na Stavebnej fakulte STU v Bratislave (1994 – 2000 vedúci Katedry materiálového inžinierstva), 1995 profesor, od 2013 emeritný profesor. Zaoberá sa problematikou štruktúry cementových kompozitov a jej vzťahom k ich technicky významným vlastnostiam, problematikou korózie cementových kompozitov, cementovými kompozitmi s veľmi vysokými pevnosťami, využitím priemyselných odpadov do cementových kompozitov, solidifikáciou ťažkých kovov z galvanického pokovovania, rozvojom nových necementových kompozitov, ako aj problematikou vplyvu výroby kameniva a cementových kompozitov na životné prostredie.

Autor a spoluautor okolo 100 vedeckých štúdií a článkov v domácich a zahraničných vedeckých časopisoch, viacerých vysokoškolských učebníc a monografií z oblasti stavebných materiálov, napr. Fyzikálne vlastnosti cementu, cementovej pasty a malty zhutňovaných vysokotlakovým lisovaním (Physical properties of cement, cement paste and mortar compacted by high pressure, 1970), Maltoviny (1985), Konštrukcie budov z monolitického betónu (2005), Technológia betónu (2006), Transportbetón (2010), ako ja spoluprekladateľ monografie Urýchľovanie tvrdnutia betónu (Betonschnellerhärtung, 1983). Člen viacerých vedeckých rád a komisií, 1993 – 2008 šéfredaktor vedeckého časopisu Slovak Journal of Civil Engineering.

Balažovjech, Vojtech, 13. 4. 1908 Dolné Držkovce, okres Topoľčany – 6. 12. 1976 Bratislava — slovenský technik. R. 1939 – 45 a 1952 – 76 pôsobil na Stavebnej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave (1958 – 73 vedúci Katedry stavebnej mechaniky); 1962 profesor. Priekopník v stavebnej mechanike na Slovensku. Autor statických výpočtov viacerých inžinierských stavieb, expertíz a odborných posudkov pre stavebnú prax. Autor viacerých kníh, napr. Stavebná mechanika (1952), Statika v príkladoch (1958), Teoretická mechanika (1973).

Ballo, Miloš, 18. 1. 1931 Šahy, okres Levice — slovenský technik. R. 1953 – 92 pôsobil na Stavebnej fakulte STU, 1990 profesor v odbore konštrukcií inžinierskych stavieb. Venoval sa výpočtovej mechanike betónových konštrukcií, priekopník v aplikovaní metódy konečných prvkov na stavebné konštrukcie.

balneotechnika [lat. + gr.] — náuka o technike využívania liečivých vôd a látok (vody a bahna) na liečebné účely; technický odbor balneológie zaoberajúci sa výskumom a tvorbou technického zariadenia kúpeľov všetkých druhov. Zahŕňa zariadenia vlastnej kúpeľnej prevádzky i technologické vybavenie žriedla. Stavebný materiál kúpeľných bazénov, vaní, ako aj použité potrubia musia byť odolné proti fyzikálnym a chemickým vplyvom liečivých vôd a plynov (napr. proti upchatiu potrubí nerozpustnými usadeninami), ich kvalitnou izoláciou sa zabráni tepelným stratám, konštrukčnými úpravami sa vyrovnáva zmena dĺžky potrubí následkom vyšších teplôt, používajú sa materiály nepodliehajúce korózii.

balvanitý sklz — objekt na vodnom toku vybudovaný s cieľom zmenšiť rýchlosť vodného prúdu vytvorením drsného dna na krátkom úseku koryta. Skladá sa z kameňov veľkosti až 1 m ukladaných do určitého sklonu tak, aby sa nevytrhli; môžu byť aj zapustené do betónu. Konštrukčne dôležitými miestami sú začiatok a koniec balvanitého sklzu.

baranenie — technológia využívaná pri zakladaní stavieb, výrazne zlepšujúca mechanicko-fyzikálne vlastnosti podložia. Spočíva v zarážaní pilót a štetovníc baranidlom do podložia (zeminy). Spôsob baranenia závisí od vlastností zeminy; v ťažkej zemine je potrebné zarážať štetovnice po stupňoch. Baranenie môže byť úderné alebo vibračné. Baranenie oceľových štetovníc so zámkami je sťažené zasúvaním štetovnice do zámku už zabaranenej štetovnice.

baranidlo — technické zariadenie na zarážanie nosných stĺpov do podložia (→ baranenie). Skladá sa z lešenia (vodidiel), z barana (úderná časť) a z hnacieho stroja. V padacom baranidle sa päťdesiat- až niekoľko stokilogramový baran dvíha lanom mechanicky (ručne) alebo strojom (tlakom pary alebo plynu) a necháva sa voľne padnúť. Používajú sa mechanické, parné, hydraulické, rýchloúderné, vibračné a i. baranidlá.

bárka [gr. > rom. jazyky] —

1. menší veslový čln, niekedy s pomocnou plachtou; (v minulosti) aj prepychovo vyzdobený a vybavený čln pre členov panovníckeho rodu;

2. prístavná pilóta alebo skupina pilót slúžiaca na uväzovanie lodí;

3. stav. dočasná mostná podperná konštrukcia vytvorená zarazením radu (4 – 10) drevených, oceľových alebo železobetónových pilót za sebou, prípadne vedľa seba (dvojradové až štvorradové bárky) ich vzájomným spojením klieštinami a vystužením. Hlavy pilót sa spájajú trámami alebo roštom, ktoré slúžia na uloženie mosta počas jeho realizácie, prenáša sa na ne zaťaženie konštrukcie mosta.

behúň — stav. tehla, kameň alebo tvarovka uložená v líci muriva svojou najdlhšou stranou. Ak sa pri murovaní tehlovej priečky použijú len behúne, vzniká behúňová väzba muriva.

bratislavské mosty — dunajské a nedunajské mosty na území dnešnej Bratislavy.

V období staroveku a stredoveku zabezpečovali v Bratislave prechod cez Dunaj brody a loďkové prievozy. Brod situovaný v mieste, kde dnes stojí Vodná veža, je písomne doložený v roku 1252. Počas vlády Žigmunda Luxemburského boli v Bratislave na jeho príkaz vybudované dva drevené mosty (v roku 1407 a v roku 1430). V roku 1439 Albrecht II. Habsburský inicioval postavenie dreveného mosta na pilótach, na koloch a čiastočne aj na lodiach, ktorý bol demontovaný v roku 1445. V roku 1468 bol na príkaz Mateja I. Korvína vybudovaný drevený most na pilótach so strednou zdvíhacou časťou (otvorený v roku 1473; zničený povodňou v roku 1486) a v rokoch 1487 – 90 druhý drevený most na koloch so strednou zdvíhacou časťou. V rokoch 1676 – 1825 sa v Bratislave používal drevený kyvadlový most. Tvorila ho ukotvená sústava člnkov pospájaných lanom, na konci s loďou – kompou, pohybujúcou sa kyvadlovým spôsobom medzi brehmi.

V priebehu rokov 1563 – 1830 sa v Bratislave uskutočňovali korunovácie uhorských kráľov a pri tejto príležitosti boli postavené viaceré drevené pontónové mosty z pospájaných lodiek, na ktorých bola nízko nad vodou uložená drevená mostovka (po korunovácii boli demontované). V rokoch 1825 – 89 bol v prevádzke drevený pontónový loďkový Karolínin most, vybudovaný v roku 1925 pri korunovácii Karolíny Augusty Bavorskej (*1792, †1873), ponechaný aj v ďalšom období. Počas zimy býval demontovaný.

Prvým stálym mostom cez Dunaj bol Most Františka Jozefa (otvorený v roku 1890; po 1. svetovej vojne Štefánikov most, Most generála M. R. Štefánika). Išlo o dva paralelné oceľové priehradové mosty – cestný a železničný, umiestené vedľa seba na spoločných pilieroch. Obidve časti mosta boli v roku 1945 zničené ustupujúcou nemeckou armádou. Červená armáda okamžite postavila 2 provizórne mosty: – v apríli 1945 pontónový oproti Kálalovej ulici, – v auguste 1945 drevený most na pilótach oproti budove SNG. Na pilieroch zničeného mosta bol v roku 1946 Červenou armádou postavený cestný oceľový most s využitím typizovaného rozoberateľného priehradového mostného systému Roth-Waagner.. Dostal názov Most Červenej armády. Mal byť provizórnym mostom, používal sa však až do roku 2013. V roku 1950 bol obnovený aj železničný most s rombickou sústavou na spoločných pilieroch. Spolu s cestným mostom tvorili jediné stále premostenie Dunaja v Bratislave až do roku 1972 (vtedy otvorený Most SNP). Železničný most sa používal do r.1985, kedy bol otvorený Prístavný most umožňujúci aj železničnú dopravu. V roku 1989 dostal názov Starý most. Cestná i železničná časť mosta boli demontované v roku 2013 a nahradené iba cestným mostom s električkovou traťou a pôvodné podpery 3 a 4 boli nahradené podperou 34 (projekt Miroslav Maťaščík).

V súčasnosti vedie cez Dunaj v Bratislave šesť mostov, postupne v smere toku: Most Lanfranconi, Most SNP, Starý most, Most Apollo, Prístavný most a Lužný most.

• Most Lanfranconi (pracovný názov Most mládeže; začiatok výstavby 1985; otvorený 1991) – predpätý betónový most. Ide o dva rovnaké, vzájomne nezávislé rovnobežné mosty jednokomorového priečneho rezu na spoločnej spodnej stavbe. Do piliera v strede rieky je votknutý spojitý nosník sedempoľovej nosnej konštrukcie s rozpätím 174 m (→ mostné pole). V hornej úrovni sa nachádza diaľnica D2, v dolnej úrovni sú chodníky pre chodcov.
• Most SNP (začiatok výstavby 1967, otvorený 1972) – jednopylónový cestný zavesený most oceľovej konštrukcie s vejárovým usporiadaním závesov. Nosná konštrukcia je trojpoľová s rozpätím 303 m. Horná časť mosta slúži cestnej doprave, pod ňou je umiestnený z každej strany chodník pre peších a cyklistov.
• Starý most (začiatok výstavby 2013; otvorený 2016) – priehradový oceľový most. Nosná konštrukcia je šesťpoľová s rozpätím 137,16 m. Slúži hlavne chodcom a cyklistom. Chodníky sú lokálne rozšírené vyhliadkovými terasami. Súčasťou mosta je obojsmerná dvojkoľajná trať určená pre električku.
• Most Apollo (pracovný názov Most Košická; začiatok výstavby 2002; otvorený 2005; projekt Miroslav Maťaščík) – oblúkový most. Nosná konštrukcia je šesťpoľová s rozpätím 231 m. Nosníky sú zavesené na dvoch k sebe naklonených oblúkoch pomocou systému radiálne usporiadaných lán. Hlavné pole sa pri výstavbe zmontovalo na ľavom brehu Dunaja paralelne s tokom rieky. Jeden koniec mosta bol uložený na kalotovom ložisku a na klznej štvrťkružnicovej dráhe. Druhý koniec mosta sa vysunul z brehu na súlodie a potom sa otočil okolo kalotového ložiska do definitívnej polohy nad Dunajom.
• Prístavný most (pracovný názov Dialnično-železničný most, pôvodne do roku 1993 Most hrdinov Dukly; začiatok výstavby 1977; otvorený 1985) – trámový dvojpodlažný združený most so železnicou a s chodníkmi v dolnej a so štvorprúdovou diaľnicou v hornej úrovni. Nosná konštrukcia je štvorpoľová s rozpätím 204,8 m.
• Lužný most (začiatok výstavby 2018; otvorený 2021) – súčasť súmostia na obchvate Bratislavy. Má jednokomorový trámový betónový prierez. Súmostie tvoria: východné predmostie cez Biskupické rameno, Lužný most cez Dunaj (nosná konštrukcia je trojpoľová s rozpätím 170 m), most cez kajakársku dráhu, západné predmostie cez Jarovecké rameno. Je súčasťou diaľničného obchvatu D4 a rýchlostnej cesty R7.

Medzi bratislavské nedunajské mosty patrí najstarší kamenný most Bratislavy Michalský most pred vstupnou bránou do starého mesta. Najdlhším kamenným mostom bol s dĺžkou 215 m Červený most, postavený nad údolím potoka Vydrica na Železnej studničke vo výške 17 metrov. Prvý vlak prešiel cezeň z Viedne do Bratislavy 20. augusta 1848. Odvtedy slúžil svojmu účelu až do konca 2. svetovej vojny, keď ho nemecké vojská pri ústupe vyhodili do vzduchu. Po vojne bol na jeho mieste vybudovaný nový železničný most z oceľovej trámovej konštrukcie, ktorá bola kvôli zachovaniu názvu mosta natretá načerveno (projekt Arpád Tesár).

drevené konštrukcie — stavebné konštrukcie z dreva používané v pozemnom i v mostnom staviteľstve na trvalé, dočasné a pomocné stavby. Stavajú sa z reziva spojeného klincovými, záchytkovými, svorníkovými, skrutkovými alebo lepenými spojmi. V moderných drevených konštrukciách sa plné prierezy a prácne tesárske spoje často nahrádzajú lepenými drevenými konštrukciami, ktoré umožňujú vytvoriť ľubovoľný prierez a lepšie využiť hmotu dreva.

Drevené konštrukcie môžu byť rovinné alebo priestorové, plnostenné alebo priehradové, prípadne kombinované. K rovinným konštrukciám patria trámy, rámy, oblúky a priehradové nosníky; k priestorovým patria kupoly a škrupiny. Zvislými konštrukciami sú stožiare a veže. Drevené konštrukcie sa používajú najmä na strešné konštrukcie, rekreačné objekty, rodinné domy, priemyselné, poľnohospodárske, športové a výstavné haly, lešenia, skruže, lyžiarske mostíky a i. Nosné drevené konštrukcie sa zhotovujú prevažne z dreva ihličnatých drevín; listnaté dreviny sa používajú na malé stavby a na obvodové steny. Trvanlivosť drevených konštrukcií je menšia než pri stavbách z iných materiálov, dobre však vzdorujú chemickým účinkom, napr. lepené drevené konštrukcie majú v agresívnom prostredí dlhšiu životnosť ako železobetónové konštrukcie.

V súčasnosti sa na veľké rozpätia používajú drevené konštrukcie kombinované s kovovými prvkami (tzv. hybridné drevené konštrukcie). K najväčším patrí priestorová oblúková konštrukcia športovej haly (1992) v meste Izumo (Japonsko, prefektúra Šimane), ktorá má rozpätie 143 m a výšku 48,9 m. Tvorí ju 36 lepených drevených nosníkov v tvare oblúka pospájaných oceľovými lanami. Každý oblúk je vytvorený zo štyroch priamych nosníkov. Použitá priesvitná krytina umožňuje nepoužívať za denného svetla umelé osvetlenie.

eternit — ľudový názov výrobkov z azbestocementu (dosky a vlnovky používané ako krytina, príp. ako obklady fasád budov, rôzne tvarovky a potrubia). V súčasnosti sa už nevyrába. Nazvaný podľa výrobcu a. s. Eternit v Berlíne.

guľatina — zoťaté odvetvené, prípadne odkôrnené surové drevo stromovej dĺžky (kmeň stromu), neskrátené fyzickou manipuláciou na kratšie výrezy. Je určené na ďalšie mechanické, chemické a i. spracovanie (surovina pre drevospracujúci priemysel). Guľatina najmä z ihličnatých stromov (borovica, jedľa, smrekovec, smrek) sa používa napr. v stavebníctve na vzpery, stĺpy, pilóty alebo na stavbu drevených zrubových domov. Základné kvantitatívne a kvalitatívne vlastnosti guľatiny stanovujú normy.

Hájek, Ján, 27. 12. 1926 Kružlovská Huta, dnes časť Kružlova, okres Bardejov – 29. 10. 2000 Bratislava — slovenský technik. R. 1953 – 56 a 1961 – 93 pôsobil v Ústave stavebníctva a architektúry SAV; 1969 mimoriadny profesor na Stavebnej fakulte STU v Bratislave, 1977 DrSc. Venoval sa teoretickému a experimentálnemu výskumu betónových konštrukcií, najmä ich medznému stavu použiteľnosti. Autor publikácií Pretvorenia betónových konštrukcií (1994) a Namáhanie betónových komínov a chladiacich veží pri dynamických účinkoch (1990, s E. Juhásovou).

hala [nem.] — veľkopriestorová stavba krytá stropom s veľkým rozpätím. Môže mať rôzne určenie. Jej pôvod siaha do staroveku, predovšetkým do obdobia antiky (→ bazilika). V stredoveku zaznamenal halový priestor výrazný rozvoj vytvorením formy halového kostola, kde (na rozdiel od ranokresťanskej baziliky) všetky lode mali rovnakú výšku. V novovekej architektúre sa pojmom hala označujú:

1. veľkorozponové priestory v továrňach (výrobné, montážne, skladové haly) alebo v dopravných komplexoch (staničné, letiskové haly), športové haly, tržnice, výstavné haly (paláce), poštové haly, haly s viacúčelovým využitím a i. V 19. stor. použitie kovu (liatina, oceľ) a skla v stavebníctve umožnilo zastrešovať veľké priestory; k významným príkladom patrili Crystal Palace v Londýne (1851, J. Paxton; 1937 zničený požiarom), tržnica Les Halles v Paríži (1859, Victor Baltard, *1805, †1874; 1970 zbúraná) a Galerie des machines (1887 – 89, Charles Louis Ferdinand Dutert, *1845, †1906; 1910 zničená). V 20. stor. ďalší rozvoj technických možností a uplatňovanie nových technologických postupov zdynamizovali proces realizácie veľkopriestorov, vznikli napr. šport. olympijské paláce v Ríme (P. L. Nervi, 1960) a Tokiu (K. Tange, 1964);

2. vstupná (vstupná hala — vestibul) alebo odpočinková miestnosť (respírium, promenoir) vo verejných, občianskych a iných budovách (hotely, kúpele), niekedy samonosná budova (kúpeľná dvorana);

3. väčší komunikačno-obytný priestor v byte či v rodinnom dome (vile) sprostredkúvajúci prístup do ďalších miestností, často s voľne stojacim schodiskom spájajúcim rôzne podlahové úrovne toho istého bytu. Niekedy býva bez priameho, prirodzeného osvetlenia.

Hanečka, Karol, 6. 7. 1930 Stupava, okres Malacky – 26. 6. 2017 Bratislava — slovenský technik. R. 1957 – 2000 pôsobil v Ústave stavebníctva a architektúry SAV; 1988 DrSc. Zaoberal sa teoretickým a experimentálnym výskumom ľahčených betónov; priekopník využitia pórobetónu v praxi. Venoval sa aj vplyvu oxidu uhličitého na zhoršovanie vlastností betónových konštrukcií.

Hanuška, Alexander, 22. 8. 1929 Hronská Dúbrava, okres Žiar nad Hronom — slovenský technik. R. 1953 – 95 pôsobil v Ústave stavebníctva a architektúry SAV; 1970 DrSc. Zaoberal sa matematickou teóriou pružnosti, najmä ohybom dosák, vrstevnatými konštrukciami a vplyvom pružného uloženia základových konštrukcií. Autor knihy Kruhové dosky na pružnom polpriestore (1957), spoluautor kníh Vplyvové plochy šikmých dosák (1964) a Teória vrstevnatého polpriestoru (1983).

Harvančík, Jozef, 9. 11. 1921 Kysucké Nové Mesto – 7. 10. 1987 Bratislava — slovenský stavebný odborník. R. 1944 – 47 pracoval v Ústave betónového staviteľstva a 1953 – 87 na Stavebnej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave; 1965 profesor. Zaoberal sa problematikou technickej mechaniky. Spoluautor kníh Rámové konštrukcie mostové a halové (1958), Stavební mechanika I, II (1965, 1967) a Výpočty prútových a plošných konštrukcií (1969).

hasnica — nádrž na hasenie vápna, prípadne aj na prípravu malty. Zhotovovala sa z drevených dosák, zriedkavejšie z tehál. Pred ňou (pri nedostatku miesta aj pod ňou) sa vykopala jama na uloženie vyhaseného vápna. Iný typ hasnice sa skladal z dvoch nad sebou umiestnených nádob, pričom v hornej sa vápno hasilo a v dolnej zhromažďovalo.

hať — objekt prehradzujúci korytá vodných tokov a vzdúvajúci vodu na rôzne účely. Charakteristickými znakmi hatí (na rozdiel od priehrad) je ich pomerne malá výška (do 20 metrov) a šírka (spravidla nepresahuje šírku toku). Zvýšenie hladiny vody za haťou (akumulácia vody v tomto priestore spravidla nebýva jej hlavným cieľom) umožňuje vytvoriť rozdiel hladín vody nad a pod haťou. Rozdiel hladín hornej (výška hladiny vody nad haťou) a dolnej vody (pod haťou) určuje výšku vzdutia alebo spád hate. Podľa staviva sa hate delia na betónové, železobetónové, murované, drevené, kamenné, oceľové a z plastických látok, podľa pôdorysu na priame (kolmé alebo šikmé), lomené, oblúkové a neúplné (neúplné hate sa budovali len do menších výšok, ich účelom bolo umožniť plavbu lodí alebo pltí nezahradenou časťou toku bez prídavných zariadení). Podľa konštrukcie sa hate delia na nepohyblivé (pevné) a pohyblivé.

Pevné hate slúžiace na vytvorenie trvalého vzdutia sú bez pohyblivých častí, a teda bez možnosti ovládania. Vodu vzdúvajú pevným haťovým telesom pri všetkých vodných stavoch (i pri povodňových vodách; počas povodne je možné takmer úplne uvoľniť ich prietokový profil). Môžu byť masívne (z celistvej hmoty betónu či kameňa, ktorá pôsobí ako gravitačná oporná stavba vzdorujúca tlaku vody svojou váhou) alebo členené (zo železobetónu alebo z ocele; ich duté teleso prenáša vodný tlak do podložia pomocou pilierov).

Pohyblivé hate môžu meniť prietokový profil až po jeho úplné vyhradenie. Tvorí ich spodná, tzv. pevná časť (z betónu; k brehom je pripútaná haťovými piliermi zo železobetónu) a pohyblivé časti (stavidlá, klapky, segmenty, gumené nafukovacie vaky a i.), ktorými je možné podľa potreby operatívne regulovať výšku hladiny i objem vody za haťou (hornú vodu) a pomocou pohyblivého hradiaceho telesa haťového uzáveru, ktorý sa zdvíha, spúšťa, sklápa, otáča ap., prepúšťať aj veľké vody, splaveniny a ľad. Uzávery z dreva, kovu, železobetónu alebo z plastických látok dosadajú alebo sú uložené na spodnej, pevnej stavbe hate medzi haťovými piliermi. Podľa typu uzáveru môže byť pohyblivá hať hradidlová, hradlová, stavidlová, tabuľová, poklopová, segmentová, valcová a vaková. Automatická (hydrostatická) hať využíva na pohyb a ustálenie polohy uzáveru vodný tlak pôsobiaci pri vhodne upravenej spodnej stavbe na časť konštrukcie.

Hate sa využívajú na zabezpečenie potrebnej hĺbky v mieste odberu vody z riek pre priemysel a poľnohospodárstvo (na závlahy), na dosiahnutie potrebnej plavebnej hĺbky pre lode i v období malých prietokov (kanalizovanie riek, plavebná kanalizácia), vytvorením výškového rozdielu hladiny nad a pod haťou na využitie vodnej energie (na pohon vodných strojov), znížením rýchlosti prúdenia vody chránia dno pred prehlbovaním a brehové stavby pred podomieľaním, umožňujú rekreáciu a vodné športy. Vybudovaním hate sa však značne zasiahne do pomerov nielen vodného toku, ale aj jeho okolia, a to tým viac, čím je hať vyššia a čím sú brehy toku plochšie a priepustnejšie. Zvýšenie hladiny hornej vody vyžaduje zvýšiť hrádze a nábrežné múry a upraviť mosty, sťažuje odvodnenie okolitého územia, zmenšuje stabilitu svahov nad haťou, vyvoláva usádzanie splavenín a zhoršuje odchod ľadov, čo je potrebné pri navrhovaní hate ekonomicky zvážiť. Pri stanovení celkovej stability hate sa posudzujú odolnosti proti vyšmyknutiu po základovej škáre, proti preklopeniu, dosiahnutiu medznej alebo kritickej únosnosti podložia a proti prevaleniu podložia.

Hate patria medzi najstaršie vodohospodárske stavby. Ich budovanie bolo prispôsobované vodným pomerom toku, stavu techniky a dostupnému miestnemu stavivu (drevo, kameň). Na Slovensku sa pevné hate stavali už od 10. stor., využívali sa na vzdúvanie vody privádzanej do hradných priekop i ako súčasť náhonov na pohon mlynov, neskôr hámrov, píl a vodných elektrární. Zložitejšie pohyblivé hate sa objavili až v 19. stor. (1834 hradlová hať na rieke Yonne vo Francúzsku). V súčasnosti sa hate budujú ako samostatné stavby alebo ako súčasť sústavy objektov, kde hať spolu s vodnou elektrárňou, plavebnou komorou, objektom na odber vody ap. tvorí stavebne i prevádzkovo jeden celok. Na Slovensku sú napr. súčasťou energetického systému Vážskej kaskády, vzdúvajú vodu pred prítokom vody do turbíny (Hričov, Drahovce a i.). Najznámejšou je hať pri obci Čunovo, ktorá 1992 prehradila staré koryto Dunaja (súčasť vodného diela Gabčíkovo).

Havelka, Karol, 13. 1. 1900 Brno – 15. 9. 1970 Bratislava — slovenský stavebný odborník. R. 1928 – 39 pôsobil na VUT v Brne, 1940 – 70 na Stavebnej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave, 1949 – 50 rektor SVŠT; 1946 profesor, 1956 DrSc. Súčasne 1953 založil a do 1962 externe viedol Ústav stavebníctva a architektúry SAV. R. 1964 akademik SAV, 1965 člen korešpondent ČSAV. Venoval sa problematike betónových konštrukcií. Zjednodušil výpočet železobetónového prierezu vypracovaním teórie substitučného prierezu, rozvinul metódu fiktívnych momentov na riešenie staticky neurčitých konštrukcií a rozpracoval metódu lineárnej redukcie plošných konštrukcií, ktorá zjednodušila a spresnila výpočty dosák a škrupín. Autor projektu 65 m vysokej vežovej konštrukcie vodojemu v Trnave. Autor, resp. spoluautor viacerých kníh, napr. Betón I. Technológia a dimenzovanie (1953), Predpäté kruhové základové dosky premenného prierezu (1956), Rámové konštrukcie mostové a halové (1958), Rotačné nosné plochy (1961) a i.

heliport [gr. + angl.] — plocha určená na pristávanie a vzlietanie vrtuľníkov (helikoptér), resp. na ich pozemný pohyb. Heliport býva umiestnený na zemi (na jej úrovni alebo na vyvýšenej konštrukcii), na budovách alebo na vodnej hladine (napr. plávajúca alebo ukotvená konštrukcia na mori). Heliport určený na účely leteckej záchrannej služby sa nachádza zväčša v areáloch nemocníc alebo zariadení prvej pomoci. Heliport zriadený v komplexe letiska pre konvenčné lietadlá môže mať s ním spoločné niektoré časti, napr. vybavovacie priestory. Na pravidelnú verejnú dopravu sú určené veľké heliporty s rozmermi 120 x 60 m, na iné účely menšie heliporty, pretože schopnosť zvislého letu umožňuje vrtuľníku bezpečný vzlet aj z plochy nie väčšej, ako je on sám. Pri umiestňovaní heliportov sa zohľadňuje prepravný záujem, blízkosť miesta dopravy, meteorologické podmienky vrátane turbulencie pri vyššej zástavbe okolia, zaťažovanie okolia nadmerným hlukom, pri jednomotorových vrtuľníkoch nevyhnutnosť voľných plôch na núdzové pristátia autorotáciou. Príletové sektory heliportov musia byť bez prekážok a bez križovania s konvenčnou leteckou dopravou. Heliport býva označený písmenom H (veľkosť 3 – 5 m) bielej alebo žltej farby s čiernym orámovaním, ktoré je umiestnené uprostred plochy a orientované v smere sever-juh. Na Slovensku sú heliporty budované najmä ako plochy pre leteckú záchrannú službu.

Hennebique [enbik], François, 25. 4. 1842 Neuville-Saint-Vaast – 20. 3. 1921 Paríž — francúzsky technik, priekopník používania železobetónu v stavebníctve. Navrhol a postavil prvé železobetónové budovy a mosty. Odstránením prebytočného betónu z nosnej konštrukcie na základe mnohých experimentov navrhol monolitický trámový strop, pričom zohľadnil spolupôsobenie trámu a dosky v jednom monolitickom priereze tvaru T. R. 1892 si dal patentovať ucelený stavebný systém využívajúci železobetónové nosníky so strmeňmi a s pozdĺžnou výstužou, ktorý postupne zdokonaľoval. Vytvoril tak dodnes používaný skeletový systém so stĺpmi, nosníkmi a doskami. R. 1899 postavil v tom čase najväčší železobetónový oblúkový most cez rieku Vienne pri Châtellerault, ktorý mal tri oblúky, rozpätie stredného oblúka bolo 52 m, bočných oblúkov 40 m. R. 1910 navrhol a postavil železobetónový oblúkový most Risorgimento cez rieku Tiber v Ríme (rozpätie 100 m, vzopätie 10 m, výška prierezu na vrchole 1 m).

heraklit [vl. m.] — stavebná izolačná doska vyrobená lisovaním drevitej vlny napustenej cementovým mliekom a spojenej portlandským cementom. Odoláva vlhkosti a teplotám do 600 – 700 °C, má nízku hmotnosť a dobré zvukovoizolačné vlastnosti, ľahko sa opracúva. Používa sa na obkladanie tehlových a betónových múrov, pri úpravách a prestavbách najmä podkrovných bytov i na vytváranie samostatných ľahkých priečok vystužených nosnou kostrou z dreva alebo z ocele.

hlavný výškový bod — bod umiestnený v teréne mimo vytýčenej stavby a jej vplyvu, slúžiaci na vytýčenie výškovej úrovne stavby.

hĺbkový základ stavby — základ stavebného objektu, ktorý podopiera plošný základ stavby vtedy, keď v úrovni základovej škáry nie je pôda dostatočne únosná alebo keď plošný základ nemožno použiť z technických alebo z ekonomických príčin. Hĺbkový základ stavby tvoria pilóty, podzemné steny, studne a kesóny. Na rozdiel od plošného základu prenáša hĺbkový základ stavby zaťaženie do pôdy nielen cez spodnú základovú plochu, ale aj cez obvod základových prvkov. Tieto prvky umožňujú prejsť cez málo únosné vrstvy (napr. rozbahnené zeminy, tečúce piesky) a dosiahnuť únosné podzákladie, prípadne celé zostanú v málo únosnej zemine (plávajúci základ).

hmotnica — súčtová čiara graficky znázorňujúca zásobu a spotrebu zeminy pri zemných prácach v celej dĺžke trasy cestnej komunikácie. Jej stúpajúca vetva zodpovedá zásobe (výkopu), klesajúca vetva spotrebe (násypu); vrcholy ležia na prechodoch trasy z výkopu do násypu, strmé sklony označujú miesta s veľkým rozsahom zemných prác, v úseku mosta alebo estakády je jej priebeh vodorovný. Hmotnica slúži na posúdenie vhodnosti návrhu výškového vedenia trasy, na určenie objemu výkopových a násypových prác i na určenie optimálnej vzdialenosti rozvozu zemných hmôt.

Horniaková, Lýdia, 30. 10. 1931 Hrachovište, okres Nové Mesto nad Váhom — slovenská stavebná inžinierka. R. 1957 – 60 pôsobila v rôznych stavebných organizáciách, 1960 – 91 na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave, 1996 – 2002 na Stavebnej fakulte Technickej univerzity v Košiciach; 1979 prof. Zaoberala sa teóriou konštrukcií pozemných stavieb bytovej, občianskej, poľnohospodárskej a priemyselnej výstavby. Autorka a spoluautorka vyše 120 odborných a vedeckých prác a 11 skrípt. Vedúca autorského kolektívu učebnice Konštrukcie pozemných stavieb I (1988). Nositeľka viacerých ocenení.

Horný, Jozef, 1. 2. 1902 Velké Pavlovice, okres Břeclav, ČR – 28. 9. 1968 Bratislava — slovenský stavebný inžinier. R. 1931 – 47 pracoval v okresných úradoch v Leviciach a Rimavskej Sobote, 1947 – 51 na Povereníctve techniky v Bratislave, 1951 – 52 riaditeľ Ústavu stavebných hmôt a konštrukcií, 1952 – 68 pôsobil na SVŠT v Bratislave (zakladateľ a 1953 – 58 dekan Fakulty ekonomického inžinierstva), 1958 – 61 prorektor SVŠT; 1953 prof. Projektoval a riadil výstavbu dopravných a pozemných stavieb, po 2. svetovej vojne viedol okresné rekonštrukčné práce cestnej a železničnej siete, neskôr sa zaoberal ekonomikou stavebníctva v podmienkach centrálne plánovaného hospodárstva.

hrablice, nesprávne česlice —

1. zariadenie na zachytávanie plávajúcich a vodou unášaných predmetov. V minulosti hrablice (starší termín hrable) slúžili napr. na zachytávanie voľne sa plaviaceho dreva v riekach v blízkosti baní a hút (prvé hrablice boli postavené 1548 pri Banskej Bystrici). V súčasnosti sa používajú v čistiarňach odpadových vôd, vo vodných elektrárňach a i. Skladajú sa z oceľových tyčí upevnených v pevnom ráme šikmo osadenom do betónovej konštrukcie alebo z oceľovej mrežoviny. Používajú sa hrubé hrablice (zachytávajú hrubé nečistoty) s medzerami medzi tyčami od 5 cm alebo jemné hrablice. V malých čistiarňach odpadových vôd a elektrárňach sa hrablice stierajú ručne, vo väčších strojovo;

2. v rybnikárstve a včelárstve kovová zábrana používaná na separovanie jednotlivých živočíšnych druhov, napr. hrablice v tvare mriežky z kolmých drôtov umiestnené v letáči úľa bránia osám a sršňom preniknúť dovnútra.

Hraška, Jozef, 12. 8. 1953 Lukáčovce, okres Nitra — slovenský stavebný odborník. Od 1978 pôsobí na Stavebnej fakulte STU v Bratislave; 2001 prof. Zaoberá sa teóriou a konštrukciou pozemných stavieb, fyzikálnymi determinantmi tvorby stavebného prostredia, najmä jeho energetickými a environmentálnymi aspektmi, ako aj počítačovými simuláciami energií a vnútorného prostredia budov. Autor a spoluautor vyše 150 odborných a vedeckých článkov, spoluautor viacerých knižných publikácií, napr. Slnečné žiarenie a budovy (1990), Denní osvětlení a oslunění budov (2002), 7 vysokoškolských učebných textov a 4 slovenských technických noriem.

hrazdená stavba — stavba, ktorú tvorí nosná drevená kostra s výplňou (výmurovkou). Kostra sa skladá z prahov (vodorovných trámov položených na podmurovke, na stene alebo na strope nižšieho podlažia), väzníc (vodorovných trámov ukončujúcich murivo), vertikálnych stĺpikov (zvislých trámov) začapovaných do prahov a väzníc, ako aj z pažníkov a šikmých vzpier vystužujúcich stenu. Priehrady vytvorené v stene stĺpikmi a pažníkmi môžu byť vyplnené prúteným výpletom, najčastejšie však tehlovým alebo kamenným murivom. Povrchy výplňových polí sa upravovali omazávaním alebo omietaním a najčastejšie sa bielili vápnom; exteriérové lícové plochy sa niekedy zdobili maľovaným ornamentom, prípadne vtláčaným geometrickým dekorom. Viditeľné drevené prvky sa spočiatku napúšťali (morili) čiernou alebo hnedou farbou, neskôr sa používali rôzne farby. Najstarší známy doklad hrazdenej stavby, nájdený v lokalite Çatal Hüyük na území dnešného Turecka, pochádza zo 7. – 6. tisícročia pred n. l. V Európe sa hrazdené stavby vyskytujú od stredoveku najmä v Nemecku a v severských krajinách. Na území Slovenska sa vyskytovali ohraničene v niektorých západoslovenských lokalitách (Veľké Leváre, Sobotište) ako kultúrna zvláštnosť, ktorá sa k nám dostala prostredníctvom habánov. Dekoratívne vlastnosti hrazdenej steny (najčastejšie ako kombinácia murovanej stavby v dolnej časti a hrazdenej stavby v hornej časti, pričom trámová zložka nadobúdala čoraz viac podobu ornamentu) sa uplatnili v architektúre 2. polovice 19. stor. – začiatku 20. stor. (historizmus, eklekticizmus, secesia), špeciálne v horských, kúpeľných a iných turistických oblastiach (na Slovensku ako import z architektúry v Alpách). V tomto duchu vznikali stavby vo Vysokých Tatrách, kde vynikli diela G. Majunkeho (vila v Dolnom Smokovci, 1900) a G. Hoepfnera (hotel Grand, Starý Smokovec, 1904) v tzv. tatranskom štýle, ktorého charakteristickým prvkom bola hrazdená stena. Hrazdené nadstavby využíval na svojich stavbách aj D. Jurkovič (Chaloupka, Luhačovice, 1902; Janův dům, Luhačovice, 1902).

hrebeň —

1. plochý úžitkový predmet na jednej strane (niekedy obojstranne) so zubmi slúžiaci na česanie vlasov, resp. na ich spevňovanie, ako ozdoba dámskych účesov, ale aj na česanie zvierat. Zhotovuje sa z rozličných materiálov (rohovina, slonovina, korytnačina, drevo, rôzne kovy, v súčasnosti aj plasty). Najstaršie hrebene sú známe z archeologických nálezov z neolitu, náročnejšie zdobené pochádzajú z prostredia vyspelých starovekých kultúr (napr. z Perzie, staré viac ako 5-tis. rokov). Vo východnej Európe existovala v období medzi 3. tisícročím a 1. polovicou 2. tisícročia veľká kultúrna oblasť, kde sa keramika zdobila odtlačkami hrebeňa (jamkovo-hrebeňovaná keramika). V stredovekých mestách sa zhotovovaniu hrebeňov venovalo špecializované remeslo hrebenárstvo. V západnej Európe počas celého stredoveku existovali liturgické hrebene, ktoré sa používali pri príprave kňazov na svätú omšu (napr. slonovinový hrebeň zdobený scénami zo života a martýria sv. Thomasa Becketa, Anglicko, 1200 – 10). V 15. a 16. stor. boli hrebene u nás často importovaným artiklom. Vzhľad hrebeňov ovplyvnili jednotlivé slohové obdobia, pričom sa často stávali dekoratívnymi objektmi. Veľmi zaujímavé umelecké kreácie sú známe z obdobia secesie a art déca;

2. poľnohosp. hrebeň brázdy — najvrchnejšia časť brázdového odvalu;

3. geomorfol. úzka pretiahnutá vrcholová časť vyvýšeniny vyznačujúca sa relatívne menším sklonom v porovnaní so strmými svahmi, do ktorých prechádza. Na rozdiel od chrbta, s ktorým sa často nesprávne zamieňa, sa vyznačuje väčším kontrastom oproti svahom, šírkou prevažne len niekoľko metrov a častými skalnými výstupmi. Hrebene prechádzajúce osou pohoria sú hlavné hrebene, hrebene vybiehajúce smerom k okrajom pohoria bočné hrebene (→ rázsocha). Najvyššie časti hrebeňov spája hrebeňová čiara. Výrazné hrebene sa formujú intenzívnymi exogénnymi procesmi, najmä rozširovaním dolín glaciálnou činnosťou či intenzívnou riečnou eróziou. Výrazný ostrý hlavný hrebeň je charakteristický pre hrebeňové pohoria (napr. Tatry, Krivánska Malá Fatra);

4. meteorol. → hrebeň vysokého tlaku vzduchu;

5. stav. vodorovná priesečnica dvoch sklonených strešných plôch, po ktorých steká dažďová voda na odkvap strechy;

6. stroj. stierací hrebeň — v zlievarenstve plochá doska s výrezom zodpovedajúcim obvodu modelu na odliatky slúžiaca na presné odobratie formy z modelu. Po natlačení piesku sa hrebeň podopierajúci piesok formy zdvihne i s formou zdvíhacími čapmi formovacieho stroja, čím sa zabráni trhaniu formy;

7. zool. kožovitý alebo perovitý výrastok na hlave vtákov. Kožovitý hrebeň sa vyskytuje najmä pri druhoch z radu hrabavce (Galliformes), perovitý hrebeň (pohyblivý alebo nepohyblivý) napr. pri niektorých papagájoch, holuboch a bahniakoch. Hrebeň je zvyčajne väčší a výraznejší pri samcoch.