ablácia [lat.] — odnášanie, odnímanie;

1. astron. odparovanie, tavenie a následné strhávanie častí povrchu telesa (napr. meteoroidu) spôsobené trením pri prelete atmosférou Zeme;

2. geol. proces ubúdania hmoty ľadovca alebo snehového poľa najmä vplyvom roztápania a vyparovania, ale aj mechanickým odnosom (napr. odnos vetrom). Abláciu spôsobuje najmä priame slnečné žiarenie, teplota horniny na kontakte s ľadovcom, uvoľňovanie latentného tepla vplyvom zmeny tlaku a tepelné pôsobenie ľadovcových vodných tokov. Vplyvom ablácie vznikajú na povrchu ľadovca rôzne povrchové tvary a ľadovcové toky. Zriedkavo aj synonymum pojmu denudácia (odnášanie produktov zvetraných hornín vetrom, vodou alebo ľadom);

3. lek. ablatio, odňatie, odlúčenie, odlupovanie, napr. odlučovanie plodového koláča (ablatio placentae), odlupovanie sietnice (ablatio retinae). V chirurgii zákrok, pri ktorom sa odstraňuje chorobne zmenená časť, napr. odstránenie prsníka pri rakovine prsnej žľazy (ablatio mammae).

absorpcia žiarenia, pohlcovanie žiarenia —

1. biol. pohlcovanie žiarivej energie pigmentmi rastlín a jej premena na iné druhy energie. Pri dopade na list sa absorbuje asi 80 % viditeľného svetla a asi 10 % infračerveného žiarenia, pričom menej ako 2 % tohto žiarenia sa využijú vo fotosyntéze;

2. fyz. nevratný proces premeny energie žiarenia (napr. elektromagnetického) na iné formy energie v dôsledku vzájomného pôsobenia s prostredím, ktorým sa žiarenie šíri. Energia žiarenia sa pritom môže meniť na teplo, elektrickú energiu a využiť na chemické alebo na jadrové reakcie, na vzbudenie (excitáciu) atómov či molekúl, na ich ionizáciu alebo na polarizáciu. Absorpcia žiarenia závisí od vlastností prostredia (chemické zloženie, štruktúra, hustota, prípadne i teplota) a od charakteristík žiarenia – pri elektromagnetickom žiarení (infračervené, ultrafialové, viditeľné, gama, röntgenové) od jeho vlnovej dĺžky, pri korpuskulárnom žiarení od energie častíc. Schopnosť látky pohlcovať žiarenie charakterizuje absorpčný koeficient. Absorpciu žiarenia vo viditeľnej oblasti (a v blízkych oblastiach) vystihuje Lambertov-Beerov zákon využívaný pri kvalitatívnom a kvantitatívnom stanovovaní látok. V súvislosti s prechodom žiarenia gama, röntgenového žiarenia a korpuskulárneho žiarenia cez prostredie sa často používa fyzikálna veličina polhrúbka, pri korpuskulárnom žiarení dolet častíc. Absorpcia žiarenia je jeden zo základných prostriedkov na výskum vlastností hmoty;

3. meteorol. pohlcovanie žiarivej energie v atmosfére, vo vrchnej vrstve pôdy, vo vodnom prostredí a v rastlinnom poraste. V atmosfére je pohlcované slnečné žiarenie, vyžarovanie zemského povrchu a vyžarovanie samotnej atmosféry. Absorpcia žiarenia má v atmosfére výberový charakter (→ optické okno, → rádiové okno). Najvýznamnejšími absorbérmi v atmosfére sú vodná para, ozón, oxid uhličitý a aerosólové častice. Zemský povrch pohlcuje veľkú časť dopadajúceho slnečného žiarenia a vyžarovania atmosféry vo veľmi tenkej vrstve. Absorpcia žiarenia vodným prostredím závisí od zakalenia vody, najintenzívnejšia je vo vrchnej vrstve do 50 cm.

Ac —

1. chem. značka aktínia;

2. meteorol. skr. oblaku altokumulus.

advekcia [lat.] — horizontálne premiestnenie vzduchu, resp. vzduchovej hmoty. V spojení s konkrétnym meteorologickým prvkom, resp. stavom atmosféry, znamená advekcia jeho zmenu vyvolanú horizontálnym presunom (napr. advekcia vlhkosti, advekcia tepla, advekcia tlaku). Atmosférické javy, ktoré nastávajú advekciou vzduchu, sa nazývajú advektívne, napr. advektívne hmly, mrazíky ap.; advekčné počasie — počasie, ktorého príčinou je výrazná advekcia vzduchovej hmoty.

aeroklimatológia [gr.] → klimatológia

aerológia [gr.] — odbor meteorológie zaoberajúci sa výskumom voľnej atmosféry Zeme, najmä troposféry a časti stratosféry (teplota, tlak a vlhkosť vzduchu, vietor, stav ozónu, atmosférickej elektriny a zložiek dlhovlnného žiarenia). Využíva pritom rádiosondážne a upútané balóny, lietadlá, rakety, družice, rádiosondy ap., na ktorých sú umiestnené meteorologické prístroje merajúce hodnoty vybraných meteorologických prvkov v rôznych výškach nad zemským povrchom (→ sondáž ovzdušia).

aerologické observatórium — meteorologické pracovisko zaoberajúce sa meraním a spracúvaním hodnôt meteorologických prvkov z voľnej atmosféry Zeme (najmä troposféry a časti stratosféry) a riešením rôznych výskumných úloh z aerológie.

Agenda 21, Agenda 21. storočia — akčný plán celosvetovej spolupráce na dosiahnutie trvalo udržateľných podmienok na Zemi. Prijatý 1992 na konferencii OSN o životnom prostredí a rozvoji v Riu de Janeiro. Venuje sa otázkam populácie, ľudského zdravia, ľudských sídel a boja s chudobou. Zaoberá sa aj ochranou atmosféry, biologickej rozmanitosti, zdrojov vody a lesov, bojom s rastom púští a suchom, rozvojom vidieka a používaním toxických látok vrátane rádioaktívnych. Požaduje integráciu problematiky životného prostredia do rozhodovacích procesov, pričom do týchto aktivít nemajú byť zapojené len vlády, ale celá svetová verejnosť. V záujme realizácie tohto programu hľadá finančné zdroje, žiada vytváranie medzinárodných inštitúcií a právnych zásad. Zároveň sa podieľa na budovaní informačných sietí i na zintenzívnení vedeckého výskumu a vzdelávania obyvateľov Zeme. Porovnanie rozvojových trendov a uplatnenie Agendy 21 sa posudzuje každoročne na základe vyhodnotenia indikátorov trvalo udržateľného rozvoja na národnej a celosvetovej úrovni.

agroklimatológia [gr.], poľnohospodárska klimatológia — odbor klimatológie zaoberajúci sa hodnotením klimatických pomerov z hľadiska poľnohospodárstva, vymedzovaním klimatických oblastí vhodných na racionálne pestovanie poľnohospodárskych plodín, chov dobytka a využívanie mechanizmov (agroklimatologická rajonizácia), štúdiom mikroklímy uzavretých priestorov, napr. stajní, skladov a skleníkov, ako aj poskytovaním podkladov pre závlahové hospodárstvo, na melioračné opatrenia a výstavbu poľnohospodárskych objektov.

agrometeorológia [gr.], poľnohospodárska meteorológia — odbor meteorológie študujúci meteorologické javy a podmienky z hľadiska poľnohospodárskej výroby. Poskytuje podklady na ochranu pred nepriaznivými vplyvmi počasia, na určovanie agrotechnických termínov, riadenie závlahového režimu, technológiu zberu, agrometeorologické predpovede atď. S agrometeorológiou úzko súvisí agroklimatológia.

aktinograf [gr.] → aktinometer

aktinometer [gr.] — prístroj na meranie intenzity priameho slnečného žiarenia. Na rozdiel od pyrheliometra je relatívnym prístrojom. Je založený na princípe premeny žiarivej energie na tepelnú energiu. Aktinometer meria termoelektrické napätie vyvolané teplotným rozdielom medzi prijímacou časťou prístroja a okolitým prostredím alebo deformáciu bimetalického prúžka zahrievaného slnečnými lúčmi. Aktinometer prispôsobený na nepretržitú registráciu priameho slnečného žiarenia sa nazýva aktinograf.

aktívny povrch — meteorol. styčná plocha medzi litosférou alebo hydrosférou a atmosférou Zeme (povrch pôdy, vodná hladina, povrch ciest alebo striech domov ap.), na ktorej sa odráža a absorbuje slnečné žiarenie a premieňa na iné druhy energie, najmä na teplo. V prípade rastlinného porastu je aktívny povrch rozložený do veľkého počtu jednotlivých plôch; ide o aktívnu zónu. Aktívny povrch, ktorý svojimi vlastnosťami (albedo, drsnosť, teplota a vlhkosť) ovplyvňuje najnižšie vrstvy ovzdušia, patrí k hlavným klimatickým faktorom vytvárajúcim klímu. Pojem aktívny povrch zaviedol ruský klimatológ Alexandr Ivanovič Vojejkov (*1824, †1916).

akustický lokátor, sodar — zariadenie využívajúce odraz akustických vĺn v atmosfére na rozhraní dvoch vrstiev vzduchu s rozdielnymi vlastnosťami. Pracuje v oblasti počuteľných frekvencií. Odrazený akustický signál sa prijíma citlivým mikrofónom. Pomocou akustického lokátora sa zisťujú vlastnosti a polohy nehomogenít v atmosfére, lokalizujú sa náhle zmeny vo vertikálnom profile teploty vzduchu (inverzia teploty vzduchu). Prístroje využívajúce Dopplerov jav je možné využiť na meranie vertikálneho profilu rýchlosti vetra.

albedo [lat.] —

1. bot. vnútorná biela hubovitá časť vrchnej vrstvy (exokarpu) citrusového plodu. Obaľuje dužinaté oplodie a je pokrytá vonkajším farebným aromatickým flavedom;

2. pomer žiarivého toku odrazeného od daného povrchu k celkovému žiarivému toku, ktorý na tento povrch dopadá. V meteorológii sa najčastejšie vyjadruje ako pomer odrazeného a globálneho slnečného žiarenia. Albedo je bezrozmerná veličina a zvyčajne sa udáva v percentách (pri povrchu odrážajúcom všetko žiarenie sa rovná 100 %, pri povrchu pohlcujúcom všetko dopadajúce žiarenie sa rovná 0 %). Albedá rôznych povrchov môžu byť veľmi rozdielne a počas dňa sa menia s výškou Slnka (priemerné albedo lesa je 10 – 20 %, trávy 20 – 25 %, oráčiny 14 %, čerstvo napadnutého snehu 90 – 95 %, starého snehu 30 %, oblačného povrchu 50 – 55 %). K najväčším zmenám albeda dochádza počas dňa na vodnej hladine (pri vysokých polohách Slnka okolo 5 %, pri nízkych 80 – 90 %). V astronómii sa používa sférické albedo (Bondovo albedo), ktoré sa definuje ako pomer svetelného toku rozptýleného do všetkých smerov predmetom guľového tvaru k svetelnému toku dopadajúcemu na guľové teleso v rovnobežnom zväzku lúčov. Jeho hodnota vyjadruje, ako telesá v slnečnej sústave odrážajú slnečné svetlo. Napr. planéta Saturn, ktorá je obklopená oblakmi, má vysokú hodnotu albeda (34 %), kým Merkúr a Mesiac ju majú veľmi nízku (7, resp. 11 %). Albedo Venuše je 77 %, Jupitera 34 %, Marsu 25 %, Halleyho kométy 5 %, asteroidu Ceres 3 % a albedo Zeme 31 %, čo znamená, že Zem približne tretinu dopadajúceho slnečného žiarenia odráža späť do okolitého vesmíru vo forme viditeľného svetla.

albedometer [lat. + gr.] — prístroj na meranie albeda umožňujúci merať tok dopadajúceho a odrazeného žiarenia; pyranometer, ktorého prijímaciu časť možno nastavovať smerom hore alebo dole, resp. dvojica pyranometrov, z ktorých jeden slúži na meranie globálneho a druhý na meranie odrazeného žiarenia.

altokumulus [lat.], vyvýšená kopa, skr. Ac — jeden zo základných druhov oblakov. Tvoria ho oblačné skupiny, zhluky alebo biele až sivé chumáčiky s tieňom alebo bez tieňa. Zvyčajne sú usporiadané v radoch v jednom smere alebo vo dvoch navzájom takmer kolmých smeroch.

altostratus [lat.], vysoká sloha, skr. As — jeden zo základných druhov oblakov; takmer súvislá oblačná vrstva bledosivej alebo modrastej farby. Môže mať jemnú vláknitú štruktúru. Slnko (alebo Mesiac) cezeň presvitá ako cez matné sklo. Niekedy môže byť miestami až tmavosivý a vtedy cez takéto husté časti Slnko nepresvitá vôbec.

amplitúda meteorologického prvku — rozdiel medzi najvyššou a najnižšou hodnotou, ktorú dosiahne meteorologický prvok za určitý časový interval: za deň, za mesiac alebo za rok (denná, mesačná, príp. ročná amplitúda meteorologického prvku). Rozdiel medzi absolútnym maximom a minimom, ktoré dosiahol meteorologický prvok za celé obdobie merania alebo za určitý počet rokov, je absolútna amplitúda meteorologického prvku.

analýza počasia — rozbor stavu atmosféry v danom termíne pozorovania, ktorý je vyjadrený súhrnom hodnôt niektorých meteorologických prvkov a zmien iných meteorologických prvkov, resp. javov meraných a pozorovaných v tomto termíne. Slúži ako základ predpovede počasia. Miestna analýza počasia využíva merania a pozorovania vykonané na jednej meteorologickej stanici, synoptická analýza počasia využíva merania a pozorovania na meteorologických staniciach nachádzajúcich sa v oblasti, pre ktorú je zostavovaná synoptická mapa. Analýzu prízemnej synoptickej mapy tvorí: určenie poľa tlaku a zmien tlaku (→ pole meteorologického prvku), vymedzenie oblastí zrážok, búrok a hmiel a zakreslenie polohy atmosférických frontov. Na vybraných výškových mapách sa analyzuje pole výšok absolútnej al. relatívnej topografie izobarických hladín, pole teploty vzduchu a rýchlosti vetra ap. Pri analýze sa využívajú merania hodnôt meteorologických prvkov a pozorovania meteorologických javov sledovaných v jednom termíne na synoptických staniciach (prízemné mapy) a na aerologických staniciach (výškové mapy) nachádzajúcich sa v oblasti, ktorú analýza počasia zahŕňa.

analýza synoptickej mapy → analýza počasia

anemograf [gr.] — anemometer doplnený registračným zariadením. Na slovenských profesionálnych meteorologických staniciach bol základným prístrojom na meranie rýchlosti a smeru vetra univerzálny anemograf s miskovým rotačným systémom, veternou smerovkou a aerodynamickým indikátorom rýchlosti vetra, ktorý pomocou registračného zariadenia zapisoval okamžitý smer, rýchlosť a priemernú rýchlosť vetra. Po zavedení automatických meteorologických staníc, ktorých súčasťou je anemometer, sa prestal používať (namerané údaje sú vkladané do data-loggeru stanice, ktorý zabezpečuje ich uchovanie, resp. odosielanie na okamžité využitie).

anemometer [gr.] — prístroj na meranie rýchlosti vetra (vzduchu) alebo plynu. Podľa princípu konštrukcie sa rozlišujú mechanické, aerodynamické, schladzovacie, laserové, ultrazvukové a akustické rezonančné anemometre.

Mechanické anemometre využívajú otočný miskový alebo lopatkový systém rotujúci okolo vertikálnej, resp. horizontálnej osi; meria sa počet otáčok za jednotku času, ktorý závisí od rýchlosti vetra.

Aerodynamické anemometre (tlakové) využívajú špeciálnu aerodynamickú trubicu umožňujúcu merať rozdiel dynamického a statického tlaku, ktorý závisí od rýchlosti vetra.

Schladzovacie anemometre (žiarové) sú založené na ochladzovaní elektricky žeraveného drôtika vyhriateho na vyššiu teplotu, ako je teplota v prostredí merania. Odčítaná veličina je ciachovaná v závislosti od rýchlosti vetra (zníženie teploty drôtu závisí od rýchlosti vetra).

Laserové anemometre merajúce rýchlosť objektov pomocou zväzku laserových lúčov sú založené na Dopplerovom jave (angl. Laser Doppler Anemometer, LDA). Pri meraní rýchlosti vzduchu merajú Dopplerov posun medzi frekvenciou svetla rozptýleného na malých časticiach pohybujúcich sa so vzduchom a frekvenciou svetla dopadajúceho na ne, ktorý je úmerný rýchlosti prúdiaceho vzduchu.

Ultrazvukové anemometre sú založené na stanovení rozdielu rýchlosti zvuku ultrazvukových impulzov v smere a proti smeru prúdenia vzduchu. Využívajú systém dvojice vysielacích a prijímacích častí prístroja, ktoré vysielajú signály vo dvoch smeroch kolmých na seba. V každej dvojici vysielač – snímač sa meria čas, ktorý uplynul medzi vyslaním a prijatím zvukového impulzu, a to v obidvoch smeroch, pričom sa vymení úloha snímača a prijímača. Rýchlosť zvuku sa určí ako pomer známej vzdialenosti vysielač – snímač a času, za ktorý medzi nimi prešiel signál.

Akustické rezonančné anemometre používajú na meranie rýchlosti vzduchu stojatú zvukovú vlnu, ktorá sa vytvorí v malej dutine prístroja. Meraním fázového posunu stojatej zvukovej vlny spôsobeného prúdom vzduchu sa ďalšími matematickými postupmi určí rýchlosť a smer vetra. Anemometre sa používajú v meteorológii, v letectve, vo vzduchotechnike i v športe. Anemometer napojený na registračné zariadenie sa nazýva anemograf.

antarktické podnebie — podnebie najjužnejšieho klimatického pásma (podľa Alisovovej klasifikácie klímy), v ktorom po celý rok prevláda antarktický vzduch. Sev. hranicu tohto pásma tvorí letná poloha antarktického frontu. Vyznačuje sa zápornými hodnotami bilancie žiarenia zemského povrchu, mohutnými prízemnými inverziami teploty vzduchu, nízkymi úhrnmi atmosférických zrážok, veľkými rýchlosťami vetra a extrémne nízkymi teplotami vzduchu. V zime sa pohybujú priemerné mesačné teploty najchladnejšieho mesiaca od –15 do –25 °C na pobreží a od −50 do −70 °C vo vnútrozemí. V lete zostávajú priemerné teploty najteplejšieho mesiaca veľmi nízke: −30 až −35 °C vo vnútrozemí a okolo −5 °C na pobreží. Tieto veľké teplotné rozdiely sú zvlášť typické pre záp. a vých. oblasti Antarktídy.

antarktický front → atmosférický front

antarktický vzduch — vzduchová hmota, ktorá vzniká a udržuje sa v oblastiach od južného pólu do 70° juž. zemepisnej šírky. Pri preniknutí do nižších zemepisných šírok prináša vždy silné ochladenie (→ vzduchová hmota).

anticyklóna [gr.], tlaková výš — základný tlakový útvar so zvýšeným tlakom vzduchu, v ktorého centrálnej časti je tlak vzduchu najvyšší a smerom k okrajom sa znižuje. Na synoptickej mape je anticyklóna vymedzená aspoň jednou uzavretou izobarou alebo izohypsou, pričom tlak vzduchu vnútri je vyšší než v okolí. Gradienty tlaku vzduchu sú v anticyklóne menšie než v cyklóne. Na sev. pologuli prúdi vzduch v anticyklóne v smere hodinových ručičiek, pričom v hraničnej vrstve atmosféry v dôsledku trenia smeruje z anticyklóny von. Toto prúdenie spôsobuje, že cez centrálnu časť anticyklóny neprechádza atmosférický front. Vzduch v centrálnej časti anticyklóny zostupuje po vertikále, zohrieva sa a podľa vlastností vzduchu pri zemi sa vo výške (alebo vo voľnej atmosfére) vytvárajú subsidenčné inverzie teploty vzduchu. Počasie v anticyklóne závisí od jej vývojového štádia, vlastností vzduchovej hmoty, v ktorej sa vytvorila, ako aj od charakteru povrchu podkladu, nad ktorým sa rozkladá v danom ročnom období. Podľa toho, v ktorej geografickej oblasti sa tvorí alebo sa dlhší čas udržiava, dostáva anticyklóna svoj špecifický názov, napr. antarktická, arktická, azorská (severoatlantická), bermudská, havajská (severopacifická, honolulská), juhopacifická, kanadská (severoamerická), kontinentálna, maurícijská (juhoindická), sibírska, svätohelenská (juhoatlantická).

Vo vývoji anticyklóny sa rozlišuje niekoľko fáz: 1. začiatočné štádium (štádium vzniku anticyklóny) sa pozoruje na prízemnej synoptickej mape od prvých príznakov vzniku do objavenia sa prvej uzavretej izobary s hodnotou tlaku deliteľnou piatimi; 2. štádium mladej anticyklóny (štádium mohutnenia anticyklóny) sa vyznačuje zvyšovaním tlaku v jej oblasti; 3. štádium maximálneho rozvoja anticyklóny, v ktorom sa v centrálnej časti útvaru dosiahne najvyšší tlak; 4. štádium oslabovania (rozpadu) anticyklóny sa vyznačuje postupným znižovaním tlaku v jej oblasti, až kým nedosiahne hodnoty porovnateľné s tlakom v okolí rozpadajúcej sa anticyklóny. Trvanie každého štádia je rôzne a kolíše od niekoľkých hodín do niekoľkých dní, pričom anticyklóna nemusí prechádzať všetkými vývojovými štádiami.

antipasát [gr. + špan. > hol.] — výškový vietor v str. a horných vrstvách troposféry nad prízemným pasátom, ale v opačnom smere. Vyskytuje sa medzi rovníkovým pásom nízkeho a subtropickým pásom vysokého tlaku vzduchu na oboch pologuliach (25 – 30° zemepisnej šírky). V dôsledku vplyvu vychyľujúcej sily zemskej rotácie (Coriolisova sila) sa na sev. pologuli antipasát stáča doprava, takže fúka od juhozápadu na severovýchod; na juž. pologuli sa otáča doľava a fúka od severozápadu na juhovýchod.

aprílové počasie — ľudové označenie premenlivého, nestáleho počasie. Vyskytuje sa v str. Európe najmä na jar. Veterné a chladné počasie s častým striedaním jasnej oblohy s prehánkami, v nížinách často snehovými. Je podmienené silnou instabilitou morského polárneho vzduchu nad teplejšou pevninou väčšinou pri severozáp. prúdení vzduchu.

aridné podnebie, suché podnebie — podnebie s menším priemerným ročným úhrnom atmosférických zrážok, ako je ročný potenciálny výpar, alebo rovnajúcim sa mu, alebo s priemerným ročným úhrnom atmosférických zrážok nižším ako 200 mm. Malé zrážky sú nedostatočné z hľadiska vegetácie (prevládajú suchomilné rastliny) a neumožňujú vytváranie pravidelných vodných tokov (voda sa v korytách potokov a riek objavuje len v určitej časti roka). Aridné podnebie je typické pre oblasti tropických púští a niektoré oblasti subtropickej klímy: napr. pre púšte Sahara, Namib (južná Afrika) a Atacama (Južná Amerika), Arabskú púšť a austrálske púšte, ďalej pre Mexiko, juh a východ Kalifornie, Arizonu, Nevadu, veľkú časť Strednej Ázie a vysoké náhorné plošiny Ázie (Tibetská náhorná plošina). Na hodnotenie suchosti podnebia sa používajú klimatologické indexy.

arktické podnebie — podnebie najsevernejšieho pásma podľa Alisovovej klasifikácie podnebia (→ klíma), v ktorom po celý rok prevláda arktický vzduch. Juž. hranicu tejto oblasti tvorí letná hranica arktického frontu (→ atmosférický front). Rozlišuje sa kontinentálny a oceánsky typ arktického podnebia. Priemerná teplota vzduchu najchladnejšieho mesiaca sa v oblastiach s kontinentálnym typom (východosibírska a kanadská oblasť Arktídy) pohybuje väčšinou od -30 do -40 °C, minimum môže klesnúť pod -65 °C. Osobitne drsnou kontinentálnou klímou sa vyznačuje Grónsko pre veľkú nadmorskú výšku a prevládajúci anticyklonálny režim počasia. Oblasti s oceánskym typom (atlanticko-európska časť Arktídy) majú miernejšiu zimu s mesačným priemerom najchladnejšieho mesiaca -15 až -5 °C. Letné teploty oblastí s kontinentálnym i oceánskym typom arktického podnebia sú približne rovnaké.

arktický front → atmosférický front

arktický vzduch — vzduchová hmota, ktorá vzniká a udržiava sa v oblasti od severného pólu do 70° severnej šírky. Pri preniknutí do nižších zemepisných šírok vždy prináša silné ochladenie.

As —

1. chem. značka arzénu;

2. meteorol. skr. altostratu.

atlas podnebia, klimatologický atlas — ucelený súbor máp prevažne s klimatologickou charakteristikou. Obsahuje predovšetkým mapy mesačných a ročných charakteristík hlavných klimatických prvkov z dostatočne dlhého časového obdobia.

Základným atlasom podnebia územia Slovenska bol donedávna Atlas podnebia Československej republiky (1958), ktorý obsahuje 89 klimatologických a i. máp v mierke 1 : 10⁶ a 11 strán diagramov väčšinou z obdobia 1901 – 50. Vybrané klimatické a fenologické mapy obsahovali v špecializovaných kapitolách aj Atlas Slovenskej socialistickej republiky (1980) a Atlas krajiny Slovenskej republiky (2002). Najnovšie atlasové dielo, Klimatický atlas Slovenska (2015), obsahuje 175 máp (mierka nosných máp 1 : 10⁶) a vyše 200 grafov a tabuliek väčšinou z obdobia 1961 – 2010.

atmosféra Zeme, ovzdušie — plynný obal Zeme otáčajúci sa spolu so Zemou. Zložka klimatického systému Zeme. Tvorí ho zmes niekoľkých plynov a vodnej pary, ako aj kvapalné a tuhé prímesi, napr. prach, sadze, kryštáliky ľadu a čiastočky organického pôvodu. Z plynov najväčší podiel v suchej atmosfére pripadá na dusík (78,09 objemových %), kyslík (20,95 objemových %), oxid uhličitý (0,04 objemových %) a zvyšných 0,92 % na vzácne plyny (hélium, neón, argón, kryptón, xenón), metán, vodík a oxid dusný, v stopových množstvách ozón, oxid siričitý, oxid dusičitý, oxid uhoľnatý a ďalšie imisné plyny. Percentuálny podiel jednotlivých plynov sa až do výšky približne 100 km nemení, pretože sa vyrovnáva ustavičným premiešavaním horizontálnymi a vertikálnymi vzdušnými prúdmi. Výnimkou je oxid uhličitý, ktorého množstvo kolíše v závislosti od času (vo dne je ho menej ako v noci, pričom v posledných desaťročiach v dôsledku ľudskej činnosti badať jeho trvalo rastúci obsah v atmosfére), a ozón, ktorého množstvo sa mení s výškou (v našich zemepisných šírkach je maximum koncentrácie vo výške okolo 22 km). Vo vyšších vrstvách atmosféry sa kyslík a dusík objavujú aj v atómovej forme. Vodná para a produkty jej kondenzácie, napr. vodné kvapôčky a ľadové kryštáliky, sa v atmosfére Zeme vyskytujú v premenlivom množstve podľa konkrétnych podmienok (4 a viac objemových %; sústredené sú najmä vo vrstve ovzdušia do výšky 10 km).

Atmosféra Zeme sa delí podľa niekoľkých hľadísk na viaceré vrstvy. Podľa vertikálneho profilu teploty vzduchu sa rozlišuje troposféra (do 9 – 17 km, podľa zemepisnej šírky a ročného obdobia), stratosféra (do 50 – 55 km), mezosféra (do 80 – 90 km), termosféra (do 500 km) a exosféra (od 500 km). Úzke rozhranie medzi sférami sa nazýva pauza: tropopauza, stratopauza, mezopauza, termopauza. Podľa koncentrácie atmosférických iónov a voľných elektrónov sa atmosféra Zeme člení na neutrosféru (do výšky 70 km) a ionosféru. Vrstva atmosféry s najvyšším obsahom ozónu absorbujúca nad Zemou fyziologicky škodlivú ultrafialovú časť slnečného žiarenia sa nazýva ozonosféra (20 – 30 km). Najmä v minulosti bola ozónová vrstva rozrúšaná rozličnými antropogénnymi látkami (napr. freónmi), ktoré zmenšujú ochrannú funkciu stratosférického ozónu, po prijatí Viedenskej konvencie o ochrane ozónovej vrstvy (1985), ktorá bola 1987 doplnená Montrealským protokolom o látkach poškodzujúcich ozónovú vrstvu, sa však ozonosféra začala pozvoľna zotavovať. Atmosféra Zeme prakticky nemá hornú hranicu a prechádza plynulo do medziplanetárneho priestoru.

Charakteristickou črtou atmosféry Zeme je pokles hustoty a tlaku vzduchu s výškou: s výškou sa atmosférický tlak každých 5,5 km znižuje o polovicu. Pri hladine mora a teplote 0 °C má hodnotu 101 325 Pa. Asi polovica hmotnosti atmosféry je sústredená vo vrstve do 5 km, 90 % hmotnosti atmosféry Zeme je vo výške do 20 km. Teplota vzduchu v troposfére s výškou klesá približne až na hodnotu -55 °C vo výškach okolo 15 km, v stratosfére rastie až k 0 °C a v mezosfére opäť klesá. V termosfére teplota vzduchu s výškou rastie v dôsledku absorpcie ultrafialového žiarenia molekulami kyslíka. Preto teplota vzduchu v týchto oblastiach veľmi závisí od slnečnej aktivity a kolíše vo výškach okolo 300 km približne od 700 do 1 700°C. Vzhľadom na to, že vzduch je v týchto výškach extrémne riedky, zatienené časti telies, napr. kozmických lodí, získavajú od molekúl vzduchu len nepatrné množstvo energie, súčasne však rýchlo strácajú teplo vyžarovaním, takže výsledkom je intenzívne ochladzovanie povrchu umelých družíc alebo skafandrov kozmonautov, ktorí sa v týchto výškach môžu pohybovať.

Vlastnosti a zmeny atmosféry vrátane ozonosféry nie sú na zemskom povrchu všade rovnaké, ale v závislosti od pôsobenia meteorologických prvkov, t. j. slnečného žiarenia, teploty, tlaku, vlhkosti a pohybu vzduchu, zrážok ap., sa lokálne menia. Výsledkom dlhodobého priemerného stavu atmosféry je klíma (podnebie), ktorá výrazne ovplyvňuje vývoj a vzhľad jednotlivých krajín. Najnižšia časť troposféry, v ktorej sa bezprostredne prejavuje vplyv zemského povrchu na polia meteorologických prvkov a v závislosti od drsnosti povrchu, rýchlosti vetra a teplotného zvrstvenia siaha do výšky 1 – 1,5 km, tvorí hraničnú vrstvu atmosféry. Jej súčasťou je prízemná vrstva atmosféry s hornou hranicou nepresahujúcou zyčajne 50 m. Medzi zemským povrchom a atmosférou prebieha kolobeh vody (→ hydrologický cyklus) a výmena tepla, v atmosfére vznikajú oblaky, z ktorých môžu vypadávať zrážky (→ atmosférické zrážky). V dôsledku nerovnomerného zohrievania atmosféry od zemského povrchu vznikajú oblasti vysokého a nízkeho tlaku a nastáva výmena hmoty medzi nimi (vietor).

Vplyv ovzdušia na prírodu a krajinu je mnohostranný a veľmi významný. Prejavuje sa pri zvetrávaní hornín a vytváraní pôd, vo vodnom režime, vývoji rastlinného krytu a živočíšstva, ako aj v produkcii potravy. V súčasnosti je atmosféra znečisťovaná rôznymi tuhými, kvapalnými a plynnými látkami. V takmer čistom stave je len pri obzvlášť priaznivých podmienkach (nad morom, v rozsiahlych zalesnených horských komplexoch ap.). Ak sa za východisko hodnotenia stavu znečistenia atmosféry pokladá jej čistota nad morom, znečistenie ovzdušia na vidieku je v priemere 10-, nad malými mestami 35-, nad veľkomestami 150- a v priemyselných centrách za nepriaznivých meteorologických podmienok až 1 000-násobne väčšie. Takéto znečistenie je už veľmi nebezpečné a môže spôsobiť ťažké hospodárske problémy a zdravotné poruchy obyvateľov, úmrtie desiatok ľudí, čoho dôkazom sú napr. niektoré katastrofálne prípady (1930 v Liège , 1940 v Los Angeles, 1952 v Londýne a i.). Priemyselné emisie sa rozptyľujú asi do výšky 2 km, z toho vo výške do 50 m sa priebežne akumuluje 60 % z celkového množstva, ďalších 35 % vo výške do 200 m. Zároveň sa šíria v horizontálnom smere a znečisťujú atmosféru lokálne, regionálne i globálne. Zlepšovať stav atmosféry možno technickými opatreniami (odprašovanie a odlučovanie), ale aj pomocou vegetácie. Lesné porasty (a dreviny vôbec) majú veľký filtračný účinok. Odhaduje sa tiež, že fotosyntetizujúce rastliny spotrebujú ročne 2,38 · 10¹⁴ kg oxidu uhličitého, teda približne 5 % jeho obsahu v atmosfére a vo vrchných vrstvách hydrosféry. Pri fotosyntetickej asimilácii oxidu uhličitého sa súčasne uvoľňuje úmerné množstvo kyslíka, takže rastlinstvo našej zemegule ho vyprodukuje ročne 1,2 · 10¹⁴ kg.

atmosférická elektrina — súhrn elektrických javov, ktoré sa vyskytujú v atmosfére Zeme. Atmosférická elektrina sa zvyčajne rozdeľuje na elektrinu pokojného ovzdušia a na búrkovú elektrinu. Elektrina pokojného ovzdušia je spôsobená prítomnosťou kladných a záporných iónov, ktoré vznikajú pôsobením rádioaktívneho a kozmického žiarenia. Rádioaktívne žiarenie je vyžarované rádioaktívnymi prvkami v pôde a ionizáciu vzduchu (→ ionizácia ovzdušia) ovplyvňuje len do výšky niekoľko km. Vo veľkých výškach pôsobí kozmické žiarenie a ionizácia vzduchu je tam aj oveľa výraznejšia. Hustota atmosférických iónov určuje elektrickú vodivosť vzduchu, ktorá rastie exponenciálne s nadmorskou výškou. Vo výške 50 km má vzduch takú veľkú vodivosť, že ho možno považovať za dobrý vodič. Búrková elektrina vzniká v oblakoch v dôsledku vertikálnych pohybov v nich, v dôsledku elektrostatickej indukcie, vzájomných zrážok kvapiek vody a kryštálikov ľadu, pri fázových premenách vody ap. Indukuje sa aj pri piesočných búrkach a sopečných výbuchoch.

atmosférická optika — odbor meteorológie skúmajúci vzťah medzi fyzikálnymi vlastnosťami atmosféry a šírením svetla v nej. Tento vzťah sa prejavuje napr. rozptylom, absorpciou, lomom, odrazom a polarizáciou svetla v atmosfére; → optické javy v atmosfére.

atmosférická porucha —

1. akékoľvek narušenie rovnovážneho stavu v atmosfére Zeme;

2. zastarané označenie malej vyvíjajúcej sa cyklóny alebo meteorologických podmienok v oblasti, kde sa táto cyklóna vyvíja.

atmosférické okno — oblasť elektromagnetického žiarenia, pre ktoré je atmosféra Zeme takmer priepustná, t. j. elektromagnetické žiarenie je v nej relatívne málo absorbované (→ absorpcia žiarenia). Väčšia časť žiarenia dopadajúceho z vesmíru cez atmosféru neprenikne (absorbuje sa alebo sa od nej odráža). V celom spektre je niekoľko oblastí, v ktorých žiarenie preniká až na zemský povrch (optické okno, rádiové okno). Z hľadiska radiačného a tepelného režimu systému Zem – atmosféra sú významné najmä dve oblasti: 3,4 – 4,1 μm (malé atmosférické okno vodnej pary) a 8,5 – 12,5 μm (veľké atmosférické okno vodnej pary). Využívajú sa pri zhotovovaní snímok oblačnosti a zemského povrchu z meteorologických družíc.

atmosférické zrážky, starší názov ovzdušné zrážky — častice vody, ktoré vznikajú kondenzáciou alebo desublimáciou vodnej pary, vyskytujú sa v ovzduší pri poklese teploty vzduchu na teplotu rosného bodu a dopadajú na zemský povrch alebo vznikajú na ňom alebo na predmetoch v atmosfére. Ide teda o vodu v kvapalnom alebo v tuhom skupenstve, ktorá vypadáva z rôznych druhov oblakov (príp. z hmly) alebo sa usádza na zemskom povrchu. Atmosférické zrážky patria k hydrometeorom, ale nie všetky hydrometeory sú atmosférickými zrážkami (k zrážkam nepatria hydrometeory ako hmla, dymno, zvírený sneh, vodná triešť). V prípade, že vypadávajúce zrážky nedosahujú zemský povrch, nazývajú sa virga alebo zrážkové pruhy.

Podľa skupenstva sa atmosférické zrážky delia na kvapalné (dážď, mrholenie, rosa) a tuhé (sneh, mrznúci dážď, krúpy), podľa pôvodu (vzniku) na padajúce, t. j. vertikálne (dážď, mrholenie, sneh, snehové krúpky, krúpy a ľadové ihličky), a usadené, t. j. horizontálne, ktoré sú produktmi kondenzácie vodnej pary na zemskom povrchu a na predmetoch na zemi. Vodná para pri dotyku vlhkého vzduchu so studeným povrchom kondenzuje alebo desublimuje, čím vzniká voda alebo ľad, ktoré tieto predmety pokrývajú. Podľa podmienok, za ktorých kondenzácia nastáva, vznikajú tekuté (rosa a ovlhnutie) a tuhé horizontálne zrážky často nazývané aj námrazky (sivý mráz, inovať, námraza, ľadovica a námraza na lietadlách). V prípade ľadovice a námrazy na lietadlách spravidla nejde o vznik ľadu na povrchu predmetov, ale o zamŕzanie prechladenej vody oblakov alebo zrážok. Z hľadiska dĺžky trvania výskytu sa atmosférické zrážky delia na trvalé (padajúce nepretržite alebo s malými prestávkami dlhší čas, a to spravidla z dažďovej slohy alebo z nimbostratu), občasné (prerušované zrážky, ktoré však nemajú charakter prehánok) a prehánky (zrážky s krátkym trvaním, s náhlym začiatkom a koncom, s častým kolísaním intenzity, predovšetkým z búrkového oblaku kumulonimbu), podľa podmienok vzniku na frontálne, ktoré vypadávajú v oblasti atmosférického frontu (spravidla teplého) a môžu byť trvalejšieho charakteru, orografické, ktoré vypadávajú spravidla na náveterných svahoch horských masívov pri ochladzovaní stúpajúceho vzduchu (môžu zosilňovať frontálne zrážky), a miestne, ktoré vypadávajú na pomerne malú plochu z izolovaných skupín oblakov na rozdiel od regionálnych zrážok, ktoré pokrývajú veľkú plochu.

Pri pozorovaní zrážok na meteorologických staniciach sa určuje ich druh, dĺžka trvania a intenzita (t. j. množstvo spadnutých zrážok za určitý časový úsek) a meria sa úhrn zrážok, ako aj výška snehovej pokrývky a jej vodnej hodnoty. Úhrn (množstvo) zrážok udáva výška vodného stĺpca v milimetroch: 1 mm zrážok zodpovedá 1 litru vody na ploche 1 m². Je to vrstva vody zo spadnutých a z usadených zrážok, ktorá by sa na vodorovnom povrchu vytvorila bez vyparovania, vsiaknutia a odtoku (množstvo zrážok spadnutých v tuhom skupenstve, ako sneh a krúpy, sa určuje po ich voľnom roztopení v miestnosti). Priemerný ročný úhrn zrážok sa pohybuje od nemerateľných množstiev (púšť Atacama, Južná Amerika) až po 12-metrovú vrstvu vody (Čerápundží, India). Priemerný ročný úhrn zrážok na území Slovenska je 768 mm a pohybuje sa od 550 mm (juž. Slovensko) do 1 200 mm (Vysoké Tatry). Najväčší nameraný úhrn dažďa za hodinu na Slovensku bol 110 mm. Ročný chod zrážok sa vyznačuje veľkou rozmanitosťou v závislosti od klimatických zvláštností danej oblasti.

Úhrn zrážok sa meria zrážkomerom, intenzita zrážok ombrografom, automatickými zrážkomermi, ako aj pomocou meteorologického rádiolokátora.

atmosférický aerosól — tuhé a kvapalné častice (alebo ich zmes) suspendované vo vzduchu tak, že sa vznášajú. Podľa vzniku sa rozlišuje atmosférický aerosól prirodzeného a antropogénneho pôvodu. Atmosférický aerosól prirodzeného pôvodu je tvorený priamou emisiou častíc do atmosféry (vodné kvapky, ľadové kryštáliky, kryštáliky morskej soli, prízemný prach, sopečný prach, častice vznikajúce pri lesných požiaroch, rastlinný peľ) a chemickou reakciou plynov v atmosfére (vznik solí). Odhaduje sa, že do atmosféry sa dostane za rok z prirodzených zdrojov 3,1 Gt častíc. Atmosférický aerosól antropogénneho pôvodu pochádza najmä zo spaľovania fosílnych palív, za rok okolo 0,46 Gt.

Atmosférický aerosól je z atmosféry odstraňovaný mokrou a suchou depozíciou. Najdlhší čas zotrvania v atmosfére (desiatky dní) majú častice s polomerom 0,1 – 5 μm, ktoré sú z atmosféry vymývané najmä zrážkami. Veľmi malé častice s polomerom do 0,1 μm (Aitkenove častice) sú odstraňované najmä koaguláciou, veľké častice s polomerom viac ako 5 μm opúšťajú atmosféru najmä v dôsledku sedimentácie. Životnosť veľmi malých a veľkých častíc je 1 h až 1 deň. V spodnej časti stratosféry sa môžu častice udržať aj niekoľko rokov. Najväčší počet častíc v 1 cm³ vzduchu vo veľkých mestách sa pohybuje od 5 · 10⁴ do 4 · 10⁵, na vidieku od 1 · 10³ do 7 · 10⁴. Najčistejší vzduch je nad morom, kde sa počet častíc v 1 cm³ pohybuje od 8 · 10² do 5 · 10³. Atmosférický aerosól sa podieľa na významných atmosférických dejoch, akými sú tvorba a vypadávanie atmosférických zrážok, ako aj na bilancii žiarenia Zeme. Koncentrácia častíc aerosólu a jeho vlastnosti sú vzhľadom na vplyv aerosólu na rastlinstvo, živočíšstvo a zdravie človeka predmetom sledovania.

atmosférický front, st. názov poveternostný front —

1. úzka vrstva vzduchu oddeľujúca vzduchové hmoty s odlišnými vlastnosťami. Rozmery tejto vrstvy sú v horizontálnom smere pozdĺž frontu rádovo tisícky km, v smere kolmom na front rádovo desiatky km. Hrúbka vrstvy (po jej vertikále) je rádovo stovky metrov, niekedy 1 až 2 km. Vrstva je sklonená k zemskému povrchu približne pod uhlom 0,5°. Na zjednodušenie sa predstava úzkej vrstvy nahrádza pojmom plocha. Pri prechode z jednej vzduchovej hmoty do druhej cez atmosférický front sa menia hodnoty meteorologických prvkov náhle (skokom) a sú väčšie než zmeny meteorologických prvkov vo vzduchových hmotách, ktoré atmosférický front oddeľuje. Zánik (rozpad) frontu sa pozoruje, keď sa vyrovnajú vlastnosti vzduchových hmôt, ktoré front pôvodne oddeľoval.

Podľa vlastností vzduchu, ktorý prichádza po prechode frontu, sa rozlišuje teplý, studený a oklúzny front. Atmosférický front sa nazýva teplý, ak odstupuje studená vzduchová hmota a po prechode frontu prichádza teplá vzduchová hmota. Teplý vzduch vystupuje pomaly šikmo po kline studeného vzduchu a súčasne ho odtláča. Pritom sa nad kondenzačnou hladinou tvorí oblačný systém z oblakov druhu cirus (Ci), cirostratus (Cs), altostratus (As) a nimbostratus (Ns). Najďalej, približne 900 až 600 km pred frontom, sú oblaky cirus, najbližšie, približne 300 km pred frontom, oblaky nimbostratus. Trvalé zrážky vypadávajú z nimbostratov. Atmosférický front sa nazýva studený, ak odstupuje teplá vzduchová hmota a po prechode frontu prichádza studená vzduchová hmota. Studený vzduch postupuje rýchlejšie, podsúva sa pod teplý vzduch, núti ho odstupovať a súčasne i vystupovať nahor. Podľa spôsobu výstupu teplého vzduchu sa rozlišuje studený front 1. a 2. druhu. Pri studenom fronte 1. druhu teplý vzduch vertikálne vystupuje, vo výške sa aj rozteká, čiže vystupuje šikmo po celej frontálnej ploche. Pred frontom vznikajú pri vertikálnom výstupe vzduchu oblaky druhu kumulonimbus (Cb), za frontom pri šikmom výstupe oblaky druhu nimbostratus (Ns), altostratus (As), cirostratus (Cs) a cirus (Ci). Pred frontom vypadávajú z kumulonimbov prehánky alebo sa pozorujú búrky, za frontom vypadávajú z nimbostratov zrážky charakteru trvalého dažďa. Pri studenom fronte 2. druhu sa pozoruje prevažne iba vertikálny výstup teplého vzduchu s oblakmi druhu kumulonimbus s prehánkami alebo s búrkami pred prechodom frontu, a to v páse širokom 50 – 100 km. Vo vyšších vrstvách na šikmej frontálnej ploche vzduch zostupuje, preto sa tu oblaky netvoria. Oklúzny front je zložený atmosférický front vznikajúci spojením teplého a studeného frontu pri vypĺňaní (okludovaní) cyklóny. Vlastnosti oklúzneho frontu závisia od vlastností studenej hmoty pred teplým frontom a za studeným frontom ešte pred okludovaním cyklóny, ako aj od miery transformácie týchto vzduchových hmôt. V prípade, že pri okludovaní cyklóny je studený vzduch za studeným frontom teplejší než pred teplým frontom, vytváraný front sa označuje ako teplý oklúzny front (má charakter teplého frontu). Podobne pri veľmi schematickej predstave má studený oklúzny front charakter studeného frontu.

Podľa geografickej klasifikácie sa rozoznávajú arktický, resp. antarktický front oddeľujúci arktický, resp. antarktický vzduch od vzduchu miernych zemepisných šírok, polárny front oddeľujúci vzduch miernych zemepisných šírok od tropického vzduchu a tropický front oddeľujúci tropický vzduch od rovníkového;

2. na prízemnej synoptickej mape priesečnica plochy rozhrania odlišných vzduchových hmôt so zemským povrchom a na výškovej mape priesečnica takejto plochy s izobarickou hladinou.

aurorálny elektrožet, polárny elektrožet — intenzívny ionosférický elektrický prúd v oblasti aurorálneho oválu. Rozlišuje sa záp. (v predpoludňajšom sektore) a vých. (v popoludňajšom sektore) aurorálny elektrožet, ktoré sa kvantatívne špecifikujú indexmi magnetickej aktivity AL a AU. Celkový magnetický efekt aurorálneho elektrožetu sa vyjadruje indexom AE = AU − AL odvodzovanom z magnetogramov vybraných observatórií vo vyšších zemepisných šírkach. Nárast AE sa zaznamenáva počas magnetosférickej subbúrky.

azorská anticyklóna, severoatlantická anticyklóna — rozsiahla oblasť vysokého tlaku vzduchu (→ anticyklóna), ktorá sa rozkladá v subtropických oblastiach sev. časti Atlantického oceána (30 – 35° sev. šírky) a má stred v blízkosti Azor. Vysoký tlak sa tu takmer stále obnovuje, a preto sa poloha jeho stredu udržiava prakticky nezmenená počas celého roka (na klimatologických mapách sa jeho poloha v lete posúva oproti zime o málo na sever). Podľa dlhodobých priemerov rovnako málo kolíše i hodnota atmosférického tlaku v jeho strede, napr. v januári okolo hodnoty 1 023 hPa a v júli okolo 1 025 hPa. Azorská anticyklóna ovplyvňuje počasie u nás, najmä keď svojím výbežkom zasahuje do juhozáp. a str. Európy. Vtedy sa nad Atlantickým oceánom v zemepisnej šírke Azorských ostrovov formuje morský tropický vzduch (→ vzduchová hmota), ktorý prúdi po sev. okraji výbežku azorskej anticyklóny do str. Európy.

babie leto — obdobie suchého, málo veterného, slnečného a cez deň veľmi teplého počasia, ktoré sa vyskytuje v Európe najmä v 2. pol. septembra, niekedy aj v októbri. Spôsobuje ho rozsiahla anticyklóna, ktorá v jesennom období zotrváva nad str. a juhových. Európou. Epizóda babieho leta môže trvať niekoľko dní až týždňov a môže sa vyskytnúť v jednej sezóne aj viackrát za sebou. Patrí k poveternostným singularitám v ročnom priebehu počasia v str. Európe. Pôvodne sa babím letom (niekedy aj pradivo trpaslíkov, nite Panny Márie) nazývali poletujúce vlákna pavučiny s pavúkmi pri teplom jesennom počasí. V mnohých kultúrach sú pomenovania obdobia teplého jesenného počasia najčastejšie spojené s menom svätca, ktorý sa svätí v jeseni, napr. v Nemecku Michalovo leto, v Anglicku Lukášovo leto, v Amerike indiánske leto.

balneoklimatológia [lat. + gr.], kúpeľná klimatológia — časť klimatológie zaoberajúca sa klímou kúpeľných miest, ktorá je dôležitým činiteľom v komplexnej kúpeľnej liečbe. Úlohou balneoklimatológie je aj vyhľadávanie lokalít s priaznivým podnebím na liečebné účely.

barančeky — ľudový názov oblakov druhov cirokumulus (malé barančeky) a altokumulus (veľké barančeky).