Indiáni

Indiáni — pôvodní obyvatelia Severnej, Strednej a Južnej Ameriky (okrem Inuitov a Aleutov).

Pomenovanie Indiáni pochádza od Krištofa Kolumba, ktorý takto nazval domorodých obyvateľov na Bahamách (na ostrove nimi nazývanom Guanahaní, predpokladá sa, že je to ostrov, ktorý K. Kolumbus premenoval na San Salvador), Kube a Haiti (La Española, Hispaniola) v karibskej oblasti a ktorých stretol pri svojej prvej plavbe cez Atlantický oceán (1492). Keďže jeho zámerom bolo objaviť novú (západnú) cestu do Indie (a Ázie), predpokladal, že ostrovy, ku ktorým doplával, sú súčasťou Indie. Preto ich obyvateľov mylne nazval Indiánmi (analogicky sa karibskej oblasti ešte dlho po odhalení Kolumbovho omylu hovorilo Západná India).

Z antropologického hľadiska predstavujú Indiáni etnikum mongoloidného pôvodu, ktoré sa od ešte málo diferencovanej mongoloidnej populácie (rasy) oddelilo pomerne skoro, čím sa vysvetľuje chýbanie alebo slabé vytvorenie niektorých jej typických znakov v prípade indiánskych kmeňov; v demografii sa označujú ako amerikoidi. Dlhé obdobie migrácie tohto obyvateľstva z Ázie prebiehalo vo viacerých migračných vlnách na rôznom stupni diferenciácie (v ďalšom vývoji sa rozšírilo na územie celého kontinentu až po Ohňovú zem), adaptácia na nové podmienky prostredia a populačné genetické procesy spojené s izoláciou zapríčinili značnú variabilitu morfologických a fyziologických znakov. U Indiánov sa vyskytuje značný stupeň individuálneho i kmeňového polymorfizmu. Jediný znak, ktorý majú spoločný a ktorý ich odlišuje od ostatných mongoloidných skupín, je hodnota kruro-femorálneho indexu (pomer dĺžky píšťaly a stehnovej kosti v prirodzenom postavení). K ich charakteristickým znakom, ktoré sú často spoločné aj s mongoloidnými skupinami, patria mongolská škvrna novorodencov, vysoký výskyt znakov mongoloidného oka (nie sú však také výrazné ako v ázijských skupinách), minimálne terciárne ochlpenie tela (v niektorých indiánskych skupinách dokonca chýba aj pubické a axilárne ochlpenie), výskyt lopatovitých rezákov, dlhší trup a kratšie dolné končatiny (najmä u juhoamerických Indiánov), žltkastý odtieň pleti (hnedastý až olivový, príp. prekrytý tmavšou pigmentáciou, napr. u Karibov), tmavohnedé až čierne oči, rovné alebo mierne zvlnené čierne vlasy, väčšinou stredne široký až úzky nos, u severoamerických Indiánov výrazne vystupujúci.

K najvariabilnejším znakom patrí výška postavy. Najčastejšie prevláda stredná až vysoká postava a masívna stavba tela, výnimkou sú skupiny trpasličích Indiánov (napr. Yukpov vo Venezuele a Yaterasov na Kube) a skupiny Indiánov, ktoré patrili k najvyšším na svete (napr. kmene Onov, Yahganov a Alakalufov). Vlasy Indiánov iba zriedka (v súvislosti s vekom) zošedivejú a plešivosť sa u nich takmer nevyskytuje ani v extrémne vysokom veku. Dermatoglyfické útvary (vzory papilárnych línií na dlani a prstoch) majú bohatšiu kresbu na dlani, a to najmä na palcovej časti. Sérologickými znakmi (krvnými skupinami) sa od populácie severnej Ázie výrazne líšia. Z krvných skupín prevažuje krvná skupina 0, v niektorých kmeňoch krvná skupina B (systém AB0), Rh faktor je pozitívny (systém Rh), vyskytuje sa antigén M (determinovaný alelou M, systém MNSs). U Indiánov žijúcich v Severnej Amerike je najviac zastúpená alela M, úplne chýba alela d (systém Rh), u Indiánov Strednej Ameriky je vysoko zastúpená alela M, chýbajú však alely určujúce krvné skupiny A, B a AB, tie sú málo zastúpené aj u Indiánov Južnej Ameriky, u ktorých prevažuje krvná skupina 0. Pre Indiánov je charakteristický systém Diego (→ krvné skupiny), ktorý bol pôvodne považovaný za výlučne indiánsky. Výskyt systému Diego sa neskôr potvrdil aj v prípade iných mongoloidných skupín, na druhej strane však jeho prítomnosť v jednotlivých indiánskych skupinách značne variuje, napr. u niektorých juhoamerických Indiánov sa alela Di^a vyskytuje u všetkých príslušníkov populácie, v kmeňoch Yahganov, Alakalufov a Araukánov (Mapučov) sa však nevyskytuje vôbec. Predpokladá sa, že alela Di^a bola na americký kontinent vnesená neskoršími vlnami migrantov, preto skupiny, v ktorých sa nevyskytuje, môžu byť považované za najstaršie obyvateľstvo kontinentu. Podobne ako pri morfologických znakoch aj pri sérologických možno pozorovať plynulé prechody medzi jednotlivými populáciami.

Podľa dodnes všeobecne uznávanej teórie Aleša Hrdličku prišli predkovia dnešných Indiánov z Ázie do Ameriky cez Beringov prieliv, keď sa v pleistocéne počas poslednej ľadovej doby v dôsledku zníženia morskej hladiny (asi o 120 metrov v porovnaní s dnešným stavom) vytvoril medzi Áziou a Amerikou súvislý pevninský most, ktorý prieliv prehradil (približne 28 000 – 10 000 rokov pred n. l.; vytvárať sa však začal oveľa skôr) a spolu s priľahlými územiami Aljašky a Čukotky tvoril takzvanú Beringiu. Toto územie predstavovalo prirodzenú (a obojsmernú) migračnú trasu pravekej megafauny, po ktorej z Ázie do Severnej Ameriky smerovali prví lovci a zberači (pred asi 30-tisíc rokmi, pričom niektorí bádatelia tento dátum posúvajú oveľa hlbšie do minulosti). Kontinentálny ľadovec, ktorý s výnimkou Beringie pokrýval väčšinu Severnej Ameriky (približne až po dnešnú kanadsko-americkú hranicu), nedovoľoval dávnym Indiánom preniknúť hlbšie dovnútra kontinentu a jedinými možnými trasami v tomto smere boli tichomorské pobrežie a nezaľadnený pás Kanady východne od Skalnatých vrchov. Nimi postupne Indiáni prenikali na juh a pred asi 12 500 rokmi (ale zrejme už skôr) dosiahli Ohňovú zem v Južnej Amerike. Preto na takom obrovskom území došlo už v dávnych dobách k výraznej fyzickej a kultúrnej diferenciácii Indiánov.

Dejiny Indiánov, ako aj ich kultúrny vývoj pred príchodom K. Kolumba možno rozdeliť na päť období: paleoindiánske, archaické, predklasické, klasické a poklasické obdobie.

Pre prvé, paleoindiánske obdobie (od príchodu prvých Paleoindiánov do Ameriky do 8000 pred n. l.) bol charakteristický lov veľkej zveri: mamutov (Mammuthus columbi), leňochov obrovských (Nothrotherium shastense), macrauchenií (Macrauchenia patachonica), bizónov širokočelých (Bison latrifons) a i., čo dokladajú najstaršie nálezy opracovaných kostí (lokalita Old Crow, Yukon, Kanada; pred 29-tis. rokmi; kamenné nástroje sa nenašli) a kopijovitý tvar kamenných loveckých hrotov napr. z prehistorických sídlisk v USA (jaskyňa Sandia v pohorí Sandia Mountains, Nové Mexiko, okolo 12000 pred n. l.; → Clovis; → Folsom), Mexiku (Tlapacoya, okolo 22000 pred n. l.), Kolumbii (Puerto Hormiga, okolo 12000 pred n. l.), Ekvádore (El Inga, okolo 9000 pred n. l.) a Čile (Monte Verde, okolo 14500 pred n. l.; Cueva Fell, okolo 9000 pred n. l.), ako aj archeologické nálezy z oblasti mesta Tepexpan (najstaršie známe kostrové pozostatky Mezoameriky, okolo 10000 pred n. l.) v Mexiku a jaskýň Pikimachay (nástroje z bazaltu a kremeňa, okolo 19000 pred n. l.) a Lagoa Santa (najstaršie známe kostrové pozostatky Južnej Ameriky, okolo 8000 pred n. l.) v Brazílii a i.

Po skončení ľadovej doby a následnom vyhynutí pravekej megafauny sa Indiáni v archaickom období (8000 – 2000 pred n. l.) preorientovali na lov menšej zveri (bizóny, soby, jelene a i.) a zber divých rastlín, ich plodov a semien, ktoré drvili na kamenných mlynčekoch. Do tohto obdobia sa datuje aj domestikácia prvých rastlín, t. j. začiatky poľnohospodárstva a usadlý spôsob života. V Strednej Amerike sa tento proces začal v 8. tisícročí pred n. l., keď tamojší Indiáni domestikovali tekvicu, v 7. tisícročí pred n. l. fazuľu a okolo 5000 pred n. l. v údolí Tehuacán (Mexiko) najdôležitejšiu plodinu indiánskej Ameriky kukuricu. Okrem nich pestovali aj avokádo, papričky čili, kakaovník a bavlník. Pre nedostatok veľkej zveri sa stalo poľnohospodárstvo v Strednej Amerike základnou zložkou obživy, čo následne viedlo k vzniku vyspelých stredoamerických civilizácií. Odtiaľ sa rozšírilo aj do Severnej Ameriky, predovšetkým na juhozápad a do údolia Mississippi. Základné plodiny (kukurica, tekvica, fazuľa) boli známe aj v Južnej Amerike, kde sa kukurica začala pestovať okolo 3000 pred n. l.; prvou poľnohospodárskou plodinou Južnej Ameriky však bol maniok (tropické oblasti Amazónie, 8000 pred n. l.), ďalšími plodinami tekvica a podzemnica olejná. V Bolívii na náhornej plošine Altiplano v Andách v nadmorskej výške okolo 3 500 metrov n. m. sa začali pestovať zemiaky (2500 pred n. l.), pričom andská oblasť je ako jediná v Amerike známa aj pôvodným pastierstvom (lamy). Významnými kultúrami z tohto obdobia boli napr. na území dnešných USA cochiská (oblasť dnešnej Cochise County, Arizona; asi od 5000 pred n. l.), osharská (najmä v dnešnom Novom Mexiku; asi od 5500 pred n. l.) a daltonská kultúra (juhových. oblasť USA; asi od 8000 pred n. l.), na území dnešného Ekvádoru valdivijská kultúra (pri dnešnom meste Valdivia; okolo 3500 pred n. l.), v Čile a v Peru činčorrská (v oblasti púšte Atacama; okolo 6000 pred n. l.) a v Peru caralská kultúra (asi 200 km severne od Limy; okolo 2600 pred n. l.; lokalita Caral zapísaná 2009 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO).

V predklasickom období (2000 pred n. l. – 500 n. l.) sa už jednoznačne vytvorili predpoklady na rozvoj vyspelých civilizácií. Základným zdrojom obživy obyvateľstva sa stalo poľnohospodárstvo, starovekí indiánski stavitelia budovali prvé mohyly a pyramídy s malými svätyňami na vrcholoch. Osady sa začali spájať do väčších celkov, vznikali obradné náboženské strediská (centrá) s monumentálnou architektúrou, napr. hlavné mesto Olmékov La Venta, hlavné mesto Zapotékov Monte Albán i náboženské a politické centrum Teotihuacán v Mexiku, mayské sídlisko Uaxactún v Guatemale, sídlo chavínskej kultúry Chavín de Huántar v Peru, hlavná osada Anasaziov Mesa Verde v USA, ako aj sídla mogollonskej kultúry v USA, kultúry Quimbayov v Kolumbii, paracaskej kultúry v Peru a takzvaných mohylových kultúr v USA (→ mississippská kultúra; → adenská skupina). Objavila sa aj rôzne tvarovaná keramika (nádoby, antropomorfné masky a plastiky).

Počas klasického obdobia (500 – 1200) sa rôzne predkolumbovské indiánske kultúry vyvíjali z predklasických základov. Aj keď každá z nich mala svoje charakteristické črty, v mnohých smeroch boli podobné. Silnela výstavba monumentálnych administratívnych a náboženských centier i centralizácia obyvateľstva, zintenzívnilo sa poľnohospodárstvo. Rozvíjala sa duchovná kultúra a formovala sa i stratifikácia spoločnosti (kňazi, úradníci, bojovníci, obchodníci, remeselníci, umelci). K najvýznamnejším v tomto období patrila hopewellská kultúra (jedna z takzvaných mohylových kultúr USA), ako aj kultúry Hohokamov (→ hohokamská kultúra), Nazkov (kultúra → Nazca), Močikov a Huariov, kultúra Tiahuanaco, kultúry Taironov, Chachapoyov, Totonakov (kultové stredisko → Tajín) a Mayov (mestá → Palenque; → Tikal, 1979 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO; Yaxchilán; → Copán).

Posledné, poklasické obdobie (1200 – 15./16. storočie) je charakteristické nielen upevnením moci veľkých ríš Aztékov (→ Tenochtitlán), Mayov (Mayapán, → Uxmal, → Chichén Itzá), vlastných Čibčov (nazývaných aj Muiskovia), Čimúov (→ Chan Chan), Taraskov (Tzintzuntzan) a Inkov (→ Cuzco), ale napr. v Strednej Amerike aj veľkými presunmi obyvateľstva, popri Aztékoch aj ďalších bojovných kmeňov zo severu: Toltékov (hlavné mesto Tula), Mixtékov (ovládli Monte Albán a vytlačili z neho Zapotékov) a Čičimékov (ovládli Teotihuacán a prisvojili si jeho kultúru).

Po príchode Európanov (podľa odhadov mala vtedy Severná Amerika 1,5 mil., Stredná Amerika 20 mil. a Južná Amerika 10 – 20 mil. obyvateľov), následnom dobytí (→ conquista) a postupnej kolonizácii Ameriky boli indiánske kultúry rozvrátené a mnoho indiánskych kmeňov zotročených, zmasakrovaných, vyhubených, presídlených do rezervácií, príp. asimilovaných (najmä Severná Amerika; → Spojené štáty americké, Dejiny; → Kanada, Dejiny). Európski prisťahovalci sa usídlili najskôr na východnom pobreží a postupne vytláčali Indiánov do západných horských oblastí. Do Ameriky zavliekli aj viacero chorôb, proti ktorým neboli Indiáni prirodzene imúnni, následkom čoho bolo šírenie rôznych epidémií. Tak bolo pôvodné indiánske obyvateľstvo takmer úplne vyhubené na ostrovoch Karibského mora a na východnom pobreží Severnej a Južnej Ameriky. Miešaním s belošským obyvateľstvom sa vytvorila početná skupina mesticov a neskôr miešaním s černošským obyvateľstvom menej početná skupina zambov. Rozsiahle oblasti obývané indiánskym a mestickým obyvateľstvom sa v súčasnosti nachádzajú v západnej časti Južnej Ameriky (Bolívia, Čile, Ekvádor, Kolumbia, Peru, Paraguaj, Venezuela) a v Strednej Amerike (Belize, Guatemala, Honduras, Mexiko, Nikaragua, Panama, Salvádor). V súčasnosti žije v Amerike okolo 74 mil. Indiánov, prevažnú väčšinu obyvateľstva však tvoria len v juhoamerických štátoch Bolívia (55 %, 2006) a Peru (53 %, 2000). Pomerne výraznú časť obyvateľstva tvoria aj v Guatemale (39 %, 2002), Mexiku (18 %, 2010), Ekvádore (14 %, 2010) a Belize (12 %, 2015).

Jazyky Indiánov (→ indiánske jazyky), ktoré predstavujú okolo 120 jazykových rodín (viac ako 1 000 jazykov), sú až na výnimky nedostatočne preskúmané a mnoho ich vymizlo počas európskej kolonizácie Ameriky. Úradnými sa stali jedine v juhoamerických štátoch Peru (kečuánčina, aymarčina a i.), Bolívia (kečuánčina, aymarčina, guaraníjčina a ďalších 33 menších domorodých jazykov), Venezuela (wayúština, warraučina a i.), Ekvádor (kečuánčina, šuarčina a i.) a Paraguaj (guaraníjčina). Niektoré kmene, napr. Araukáni (Mapučovia; 1860 na území južného Čile a Argentíny bolo vyhlásené nezávislé Kráľovstvo Araukánie a Patagónie), boli členmi Organizácie nezastúpených národov a národností (UNPO). Vo viacerých štátoch Ameriky existujú organizácie zaoberajúce sa ochranou práv Indiánov, ako aj obnovou ich etnickej a kultúrnej identity a zvykov, napr. v USA (2007 na území časti štátov Nebraska, Wyoming, Severná Dakota, Južná Dakota a Montana bola vyhlásená nezávislá Lakotská republika, Republic of Lakotah) Úrad pre indiánske záležitosti (Bureau of Indian Affairs, BIA), Národný kongres amerických Indiánov (National Congress of American Indians, NCAI) a Hnutie amerických Indiánov (American Indian Movement, AIM), v Mexiku Národná komisia pre rozvoj domorodého obyvateľstva (Comisión Nacional para el Desarrollo de los Pueblos Indígenas, CDI), v Brazílii Národný fond Indiánov (Fundação Nacional do Índio, FUNAI).

Z politicko-geografického a kultúrnohistorického hľadiska sa tradične rozoznávajú tri základné, navzájom odlišné skupiny: Juhoamerickí Indiáni, Mezoamerickí Indiáni (Stredoamerickí Indiáni) a Severoamerickí Indiáni.