Vyhľadávanie podľa kategórií: antropológia

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 85 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

adaptácia

adaptácia [lat.] — prispôsobovanie, prispôsobenie sa podmienkam, situácii vo všeobecnosti;

1. biol., ekol. prispôsobenie sa organizmu tvarom, funkciou alebo spôsobom života vonkajším podmienkam prostredia, ktorej výsledkom je úplný súlad organizmu a prostredia, ako aj prispôsobenie sa populácií, spoločenstiev, ekosystémov. Rozlišuje sa adaptácia správaním, ktorá je najpohotovejšou a najvariabilnejšou formou, evolučná adaptácia, pri ktorej dochádza k modifikácii organizmu alebo niektorého jeho znaku, čím organizmus získava nové vlastnosti zvyšujúce jeho životaschopnosť (napr. prispôsobenie sa rastlín určitým opeľovačom). Tieto vlastnosti sa v populácii stabilizujú a stávajú sa dedičnými. Počas fylogenézy sa živočíchy dokonale prispôsobili prostrediu. Vyvinuli sa im charakteristické telesné tvary, mechanizmy funkcií a správania, ktoré im umožnili osídliť špecifické prostredie. Z genetického hľadiska ide o zmenu štruktúry alebo funkcie organizmov zlepšujúcu vzťah organizmov k vonkajším podmienkam. Podstatou adaptačných procesov je vytvorenie zodpovedajúcich kombinácií génov, ktoré sa uprednostňujú pri prirodzenom výbere, dedičných znakov vo fenotype jedinca zlepšujúcich jeho vyhliadky prežiť a reprodukovať sa; hovorí sa preto aj o genetickej adaptácii. Predpokladom genetickej adaptácie sú neutrálne mutácie, ktoré sú preadaptáciou. Na úrovni populácií ide pri adaptácii o takú zmenu v genetickom zložení, ktorej dôsledkom je lepšie prežívanie v daných podmienkach, prípadne prispôsobenie sa novým podmienkam. Adaptácie sú väčšinou vyvolané zmenami dedičných znakov, spôsobené náhodne mutáciami alebo novou kombináciou génov. Pri adaptácii vyvolanej fyzikálnymi alebo chemickými faktormi, tzv. mutagénmi, pôsobí prostredie len selekčne. Príliš špecializované typy organizmov však strácajú schopnosť prispôsobiť sa náhlym zmenám prostredia, čo môže znamenať ich zánik. Pri fyziologickej adaptácii dochádza k fyziologickým zmenám v organizme umožňujúcim prežiť nové podmienky (napr. zníženie vyparovania v podmienkach sucha), pri zmyslovej adaptácii k zmene citlivosti zmyslového receptora na základe dlhodobého pôsobenia podnetu;

2. etnol. 1. proces, pri ktorom jednotlivec alebo skupina ľudí upravuje svoje správanie tak, aby zodpovedalo okolitému kultúrnemu a spoločenskému prostrediu. Prostriedkom adaptácie je kultúra. Každá adaptácia predpokladá i znamená zmenu, úzko súvisí s akulturáciou a s asimiláciou; 2. prispôsobovanie alebo pretvorenie javov národnej kultúry tak, aby lepšie slúžili svojmu poslaniu alebo novým potrebám. Uplatňuje sa najmä vo folklóre;

3. kyb. schopnosť technického systému, resp. jeho prvkov, prispôsobovať sa zmenám okolitého prostredia. Ak má túto vlastnosť riadiaci systém, ide o adaptívny systém (→ systém), ak ju má algoritmus riadenia, ide o adaptívne riadenie. Zmeny prejavu prostredia sa vždy odrazia na správaní riadeného systému, čo dáva podnet na začatie adaptácie a poskytuje informácie na jej bližšiu špecifikáciu. Pri adaptácii sa zvyčajne využívajú nielen okamžité informácie, ale aj ich dostupné dejiny. Pri zmene vonkajších podmienok staré informácie proces adaptácie spomaľujú, preto sa ich vplyv utlmuje a postupne sa zabúdajú;

4. lek. proces aktívneho prispôsobovania sa organizmu človeka na zmenené podmienky prostredia a na rôzne životné situácie, ktorého výsledkom je súlad organizmu a prostredia. Závisí od individuálnych vlastností organizmu, dedičných faktorov, prípravy jedinca a od výchovy. Adaptačné mechanizmy sa uplatňujú na rôznych úrovniach (molekulová, bunková, tkanivová, orgánová, celého organizmu, populácie, ekologického systému). Riadiacim centrom adaptácie je centrálny nervový systém. Nepriaznivé vplyvy pôsobiace na organizmus preň predstavujú záťaž, stres (→ adaptačný syndróm). Úlohou preventívnych lekárskych odborov (najmä hygieny) je zamedziť narastanie disproporcií medzi organizmom a negatívnymi vplyvmi faktorov, ktoré sa objavili v životnom prostredí v dôsledku rozvoja techniky a civilizácie (zvýšené dávky žiarenia, hluk, veľké rýchlosti, lieky, farbivá, zmena biologickej rovnováhy medzi škodcami poľnohospodárskych plodín a ich prirodzenými nepriateľmi, zmena biocenózy v dôsledku znečistenia vodných tokov, biologická devastácia rozsiahlych území v priemyselných oblastiach ap). Osobitným druhom adaptácie u človeka je aklimatizácia. Záťažou vyžadujúcou adaptáciu je pre človeka aj choroba (najmä dlhotrvajúca alebo nevyliečiteľná), pretože narúša rovnováhu organizmu. Podľa spôsobu vyrovnania sa s chorobou sa rozlišuje primeraná (aktívna) adaptácia na chorobu – primerané vyrovnanie sa s chorobou, prispôsobenie sa, a neprimeraná adaptácia na chorobu – preceňovanie choroby, strach, depresia, rezignácia (pesimistická adaptácia) alebo, naopak, podceňovanie choroby, nedodržiavanie liečebného režimu (optimistická adaptácia);

5. lit. úprava, resp. tvorivý prepis literárneho diela (pôvodného textu) na nové účely (dramatické, filmové, rozhlasové a televízne dielo). V textológii tematická, kompozičná, jazyková a iná úprava textu, v teórii prekladu úprava originálu (reálií, jazykových a štylistických prvkov), ktorou sa text približuje povedomiu čitateľov v cieľovom jazyku. V divadelnej tvorbe prispôsobenie pôvodného (i dramatického) diela novému umeleckému zámeru. Cieľom adaptácie je tvorba esteticky hodnotných textov, ktoré by nadväzovali na umelecké, vedecké a publicistické hodnoty pôvodných literárnych diel. Adaptácia sa môže realizovať formou eliminácie (vynechaním istých častí diela), amplifikácie (rozšírením istých častí diela) a kontaminácie (nový text sa vytvorí z viacerých textov);

6. psychol. proces (i jeho výsledok), ktorým sa človek stáva efektívnejšie prispôsobivým na podmienky prostredia, práce, učenia ap.; proces individuálneho prispôsobovania i prispôsobenie sa spoločenskému prostrediu, a to najmä osvojením si príslušných kultúrnych návykov, noriem a hodnôt tej-ktorej spoločnosti (opak: maladaptácia);

7. sociol. prispôsobovanie sa jednotlivcov a sociálnych skupín zmenám v ich sociálnom prostredí. Adaptácie tvoria popri štrukturálnych zložkách spoločnosti aj jej inštitucionalizované hodnoty (sociálne normy a vzory, kultúra, ideológia, veda ap.). Prvou a najdôležitejšou skupinou, v ktorej sa človek adaptuje na život v spoločnosti, je rodina. V nej si osvojuje jazyk ako prostriedok sociálnej komunikácie a základné sociálne normy, hodnoty, vzory, štýl života. Sociálne adaptačné procesy znamenajú pasívne preberanie noriem sociálneho prostredia, ale aj možnosť aktívneho pôsobenia na spoločenskú realitu. V ňom sa prejavuje osobnosť jednotlivca ako výsledok predchádzajúceho adaptačného procesu. Nevyhnutnosť adaptácie vyplýva nielen z objektívnych potrieb vývoja jednotlivca v určitom sociálnom prostredí, ale aj z potrieb prispôsobenia sa subjektívne orientovanej zmene sociálneho prostredia. Preto aj v dospelosti je možné znova prežiť proces vrastania do spoločnosti (ako dôsledok trvalej intraregionálnej migrácie alebo revolučnej spoločenskej zmeny). Spoločenské orgány a inštitúcie, jednotlivé sociálne skupiny a ideológia vytvárajú sociálne prostredie, ktoré zložitým spôsobom pôsobí na človeka a na sociálne skupiny. Títo nositelia adaptačného procesu môžu niektoré zložky vytvoreného sociálneho prostredia prijať, iné odmietnuť. V obidvoch prípadoch dochádza k napätiu medzi osobnostnou integritou človeka a sebazáchovnou potrebou prispôsobiť sa. V prvom prípade sa človek vedome zrieka časti toho, čo dovtedy naakumuloval ako súčasť svojej osobnosti. K adaptácii však dochádza aj nevedome, vždy, keď do prostredia života jednotlivca alebo skupiny zasiahne ľubovoľná zmena. Popri skutočnej zmene môže adaptačné procesy vyvolať aj zdanlivá zmena, ktorú človek vníma vo forme informácie a akceptuje ju. Pozitívne i negatívne (podľa miery objektívnosti informácie) možno ovplyvňovať adaptačný proces jednotlivca i veľkých sociálnych skupín. Formovanie myšlienkových stereotypov a kolektívnych predstáv, ktoré sú súčasťou adaptácie človeka na sociálnu situáciu, prebieha v značnej miere pod vplyvom masmédií;

8. stav. úprava objektu, ktorou sa spravidla prispôsobuje priestorové usporiadanie stavebných konštrukcií novým prevádzkovým požiadavkám bez zmeny pôvodného vzhľadu objektu; zachováva sa vonkajšie pôdorysné i výškové ohraničenie stavby (napr. prestavba, vstavba, podstatná zmena vnútorného zariadenia či usporiadania, podstatná zmena vzhľadu stavby).

Zmeny stavby vrátane stavebných úprav sa môžu uskutočňovať podľa stavebného zákona (zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku) iba na základe stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu, ktorým je zvyčajne obec (mesto).

Ohlásenie stavebnému úradu postačí pri stavebných úpravách, ktorými sa nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti. Uskutočnenie stavebných úprav, ak sa podľa zákona nevyžaduje stavebné povolenie, musí stavebník ohlásiť vopred písomne a môže ich uskutočniť iba na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že nemá námietky proti ich uskutočneniu. Stavebný úrad však môže určiť, že stavebník môže aj stavebnú úpravu uskutočniť iba na základe stavebného povolenia. Ak sa majú stavebné úpravy vykonať na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou, k ohláseniu stavebnému úradu musí stavebník pripojiť stanovisko orgánu pamiatkovej starostlivosti.

O vydaní stavebného povolenia rozhoduje stavebný úrad v stavebnom konaní. Účastníkmi stavebného konania sú stavebník, ako aj fyzické a právnické osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo k stavbám a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť stavebným povolením dotknuté. Účastníkmi stavebného konania nie sú užívatelia (nájomcovia) bytov a nebytových priestorov. Nájomca nesmie vykonávať stavebné úpravy v byte bez súhlasu prenajímateľa, a to ani na svoje náklady. Súhlas prenajímateľa nenahrádza povolenie, ktoré sa vyžaduje podľa stavebnoprávnych predpisov. Takéto povolenie musí zadovážiť prenajímateľ. Stavebné úpravy v byte by sa mali vykonávať zásadne vtedy, keď je byt voľný – nie je prenajatý. Ak je byt prenajatý, prenajímateľ je oprávnený vykonávať stavebné úpravy bytu iba so súhlasom nájomcu. Nájomca môže súhlas odoprieť len z vážnych dôvodov, a ak stavebné úpravy vykonáva prenajímateľ na príkaz stavebného úradu, je povinný umožniť ich vykonanie.

adolescencia

adolescencia [lat.], adolescentia — obdobie vývinu človeka medzi koncom detstva a dosiahnutím dospelosti. Je charakterizované začiatkom a kulmináciou fyziologického, a najmä sexuálneho zrenia i začiatkami schopnosti abstraktného myslenia a formálneho usudzovania. Počas funkčnej a morfologickej premeny dieťaťa na muža alebo na ženu dochádza k hormonálnej prestavbe organizmu vyvolávajúcej rastové zrýchlenie (prejavujúce sa najmä rastom lineárnych charakteristík tela), ako aj vývin druhotných pohlavných znakov typických pre každé pohlavie. Adolescencia nastupuje po dosiahnutí pohlavnej zrelosti (u dievčat vstup do menarché, u chlapcov prvá polúcia). V 20. stor. sa vek pohlavnej zrelosti v západoeurópskej kultúre výrazne znížil, u dievčat je to v súčasnosti 12,9 roka, u chlapcov nastáva asi o 2 roky neskôr. Adolescencia sa končí dosiahnutím dospelosti (približne vo veku 25 rokov), ktorá je charakteristická dokončením telesného vývoja a dosiahnutím psychickej a sociálnej zrelosti (→ dospievanie). Často ju sprevádzajú emočné problémy vyplývajúce z interpretácie nového výzoru, statusu a vnímania nových úloh.

adrenarché

adrenarché [gr.] — jedno zo štádií dospievania, keď sa pod vplyvom zvýšenej produkcie androgénnych hormónov nadobličiek začína objavovať (podpazušné) ochlpenie. V súčasnosti sa prvé stupne axilárneho ochlpenia objavujú u dievčat koncom 12. roka, u chlapcov v 14. roku života.

Aegyptopithecus zeuxis

Aegyptopithecus zeuxis [e- -tekus], egyptopitek — v starších antropologických systémoch fosílny druh z čeľade pliopitekovité (Pliopithecidae) z nadčeľade Hominoidea, v súčasnosti zaraďovaný do podčeľade Propliopithecinae, žijúci v oligocéne pred 33 mil. rokov v oblasti egyptského al-Fajjúmu. Štvornohý stromový živočích veľkosti dnešného gibona, pravdepodobne stál na začiatku vývojovej línie vedúcej k spodno- a strednomiocénnej skupine dryopitov žijúcich v Európe, Ázii a Afrike pred 9 – 20 mil. rokov.

Afar

Afar — antropologicky významná oblasť vo východnej Etiópii v oblasti Afarskej panvy s paleoantropologickými nálezmi v náleziskách Hadar (Australopithecus afarensis) a Stredný Awaš (Middle Awash; Australopithecus afarensis, Ardipithecus ramidus, Homo erectus) v doline dolného a stredného toku rieky Awaš, ako aj pri meste Diré Dawa (raný predstaviteľ Homo sapiens pôvodne pokladaný za neandertálca).

Africanthropus njarasensis

Africanthropus njarasensis [-kantro- -zis], afrikantrop — archaická forma rodu Homo zaraďovaná do druhu Homo heidelbergensis. R. 1935 – 38 boli na vých. brehu jazera Eyasi (pôvodne Njarasa) v Tanzánii nájdené mozgové časti lebiek a zlomky tváre troch jedincov spolu s kamennými artefaktmi jadrového typu. Vek nálezov sa odhaduje na približne 100-tis. rokov.

Agassiz, Jean Louis Rodolphe

Agassiz, Jean Louis Rodolphe, 28. 5. 1807 Môtier, Švajčiarsko – 14. 12. 1873 Cambridge, Massachusetts — švajčiarsky prírodovedec, glaciológ, zoológ a paleontológ. Od 1832 profesor na univerzite v Neuchâteli, od 1846 pôsobil v USA, od 1848 profesor zoológie na Harvardovej univerzite Zaoberal sa štúdiom fosílnych rýb, vývoja povrchu Álp, pričom v nezaľadnených častiach pohoria našiel zvyšky morén a stopy po obrusovaní povrchu ľadovcami. Podľa Agassiza bolo zaľadnenie Álp v minulosti rozsiahlejšie. Zistil aj zaľadnenie Britských ostrovov. Autor významných prác o fosílnych rybách a o pohybe ľadovcov Výskumy fosílnych rýb (Recherches sur les poissons fossiles, 1833 – 44) a Ľadovcový systém (Système glaciaire, 1847), ktorými položil základy glaciológie. Odporca darvinizmu, zástanca otrokárstva. Mal rasistické názory, vystupoval proti kríženiu populácií (rás).

Ainuovia

Ainuovia, vlastným menom Ainu — národnosť žijúca v Japonsku, dnes iba na severe Japonska, najmä na juhozápade ostrova Hokkaido (asi 15 tis.; odhad 2016), v minulosti žili aj na Kamčatke (do 18. stor.), juž. Sachaline a Kurilských ostrovoch (do 20. stor.); podľa posledného sčítania obyvateľstva (2010) sa za Ainuov v tejto oblasti označilo 102 ľudí (spolu v Rusku 109). Ich pôvod nie je jednoznačne objasnený. Pravdepodobne najstarší obyvatelia Japonska (často sa pokladajú za potomkov džómonskej populácie, → džómon), kam prišli asi z oblasti Amuru alebo z vých. a juž. Sibíri, podľa niektorých teórií z juhových. Ázie či z Oceánie. Podľa analýzy mtDNA pochádzajú z oblasti vých. a juž. Sibíri. Z antropologického hľadiska majú celý rad morfologických znakov spoločných s kaukazoidnou rasou (→ kaukazoidná varieta), napr. silné ochlpenie tela, mohutný rast vlasov a brady, svetlú farbu pokožky bez žltkastého odtieňa, silnú profiláciu tváre, a najmä utváranie krajiny oka bez mongoloidných znakov. Výskytom krvných skupín sú podobní Japoncom. Ich spôsob obživy sa zakladal na rybolove, love a zbere morských lastúrnikov, pod vplyvom Japoncov čiastočne aj rozvoj poľnohospodárstva. V Japonsku postupne vytláčaní na sever a asimilovaní. Za čistokrvných Ainuov sa pokladá v súčasnosti (aj v dôsledku zmiešaných ainsko-japonských manželstiev) už len menej ako 1 %. V dôsledku turistického ruchu čiastočná obnova tradícií. R. 2008 boli Ainuovia v Japonsku oficiálne uznaní za pôvodné obyvateľstvo s odlišným jazykom, náboženstvom a kultúrou. Jazyk: → ainský jazyk; väčšina Ainuov hovorí po japonsky. Náboženstvo: → ainské náboženstvo.

akcelerácia vývinu

akcelerácia vývinu, vývinové zrýchlenie —

1. zrýchlenie rastu jednotlivca v priebehu vnútromaternicového vývinu, v prvom roku života, pred pubertou a počas nej (prepubertálna a pubertálna akcelerácia);

2. zrýchlenie telesného a intelektuálneho vývinu mládeže ako dôsledok zmien sociálneho a civilizačného rozvoja, ktoré sa prejavuje od narodenia dieťaťa po dospelosť. Pri intelektuálnej akcelerácii sa dosahuje kvalitatívne vyšší stav (napr. etapy vývoja rozumových schopností alebo emocionálneho vývoja) skôr než u predchádzajúcej generácie. Zrýchlenie telesného vývinu mládeže znamená, že dnešná mládež je v porovnaní s mládežou predchádzajúcich generácií v každom vekovom období priemerne o niekoľko centimetrov vyššia, má väčšiu hmotnosť, skôr sa jej prerezáva trvalý chrup a skôr sa u nej objavujú sekundárne pohlavné znaky. Za hlavné príčiny akcelerácie vývinu sa považujú kvalitnejšia výživa (väčšie množstvo živočíšnych bielkovín, pestrejšia a vyváženejšia strava) a zlepšenie hygienických podmienok i zdravotnej starostlivosti. Vo vyspelých krajinách sa v súčasnosti pozoruje spomaľovanie až zastavenie tohto procesu. Na Slovensku sa napr. posledných 20 rokov nemení vek vstupu dievčat do menarché.

aktívna telesná hmota

aktívna telesná hmota — ustálený termín hmoty svalov, kostí, orgánov a telesných tekutín ako metabolicky aktívnej hmoty tela (na rozdiel od tukového tkaniva, ktoré je metabolicky pasívne). Do aktívnej telesnej hmoty však patrí aj určité stále množstvo tuku obsiahnutého v kostnej dreni, nervovom systéme a telesných orgánoch.

alpínsky typ

alpínsky typantropol. zastaraný pojem používaný v rámci opisu variability populácií Európy. Mal sa vyznačovať nižšou postavou, strednou až tmavou pigmentáciou vlasov a očí a výraznou brachycefáliou. Hlavná koncentrácia tohto typu sa uvádza v sev. Taliansku, v Bavorsku, Rakúsku a Čechách.

Ammon, Otto

Ammon, Otto, 7. 12. 1842 Karlsruhe – 14. 1. 1916 tamže — nemecký sociológ a antropológ; pôvodne inžinier a novinár. Jeden zo zakladateľov sociálneho darvinizmu, v ktorom bola evolučná teória zneužívaná na rasistické účely. Uskutočnil rozsiahly výskum brancov z Bádenska a iných nemeckých oblastí. Svoje názory publikoval najmä v spisoch Prirodzený výber u človeka (Die natürliche Auslese beim Menschen, 1893) a Spoločenské zriadenie a jeho prirodzené základy (Die Gesellschaftsordnung und ihre natürlichen Grundlagen, 1895).

Amphipithecus mogaungensis

Amphipithecus mogaungensis [-fipitekus -zis], amfipitek — fosílny primát z čeľade parapitekovité (Parapithecidae), jeden z najstarších (40 – 44 mil. rokov) úzkonosovcov (→ Catarrhini) Starého sveta. Dva zlomky sánky so zubami nájdené v Mjanmarsku (bývalá Barma) 1923 a 1985.

Amud

Amud — jaskynné nálezisko neandertálskeho človeka pri Tiberiadskom jazere v Izraeli. R. 1961 nájdené kostry štyroch jedincov, medzi nimi aj zvyšky dospelého muža vyššej postavy (173 – 179 cm). Veľká lebka (1 740 cm3) s pomerne malými zubami a naznačeným bradovým výbežkom. Datovanie: 50- až 80-tis. rokov.

antropogenetika

antropogenetika [gr.] — časť genetiky človeka zaoberajúca sa dedičnosťou normálnych vlastností človeka. Pri skúmaní nepatologickej variability využíva kombináciu výskumných metód molekulárnej a biochemickej genetiky, imunogenetiky a formálnej genetiky s antropologickými metódami. Súčasťou antropogenetiky je populačná genetika, ktorá sleduje genetické javy na úrovni populácií.

antropogenéza

antropogenéza [gr.], antroposociogenéza — fylogenetický vývoj človeka zahŕňajúci jeho biologický, psychický a spoločenský vývoj od zvieracieho predchodcu až po človeka dnešného typu (Homo sapiens sapiens). Vývoj človeka ako biosociálnej bytosti prebiehal spočiatku ako prírodný proces podľa zákonitostí biologickej evolúcie, neskôr prevládli a dnešného človeka dotvorili kultúrne a sociálne vzťahy. Antropogenéza sa v princípe skladá z dvoch základných procesov: hominizácie a sapientácie. V rámci radu primátov sa začiatky antropogenézy trvajúcej niekoľko miliónov rokov hľadajú v skupine dryopitov (najmä rody Kenyapithecus a Afropithecus). Výsledky konfrontácie paleontologických a neoontologických disciplín (napr. výskum DNA, mitochondriálnej DNA, proteínov, krvných skupín a chromozómov) potvrdili blízku fylogenetickú príbuznosť človeka a ľudoopov.

Pred 12 – 15 mil. rokov sa od dryopitov oddelila vetva ramapitov, z ktorých prežil do súčasnosti iba ázijský orangutan (Pongo pygmaeus). Zvyšok dryopitov sa vyvíjal ako spoločný predok afrických ľudoopov a hominidov. Približne pred 7 – 8 mil. rokov sa línia spoločného predka rozdelila na 3 samostatné vetvy (poddruhy), z ktorých neskôr vznikli samostatné druhy a rody: gorila (Gorilla), šimpanz (Pan) a prvý hominid (Sahelanthropus). Bezprostredným predchodcom afrických ľudoopov by mohol byť druh Nyanzapithecus alesi z Kene, datovaný na 13 mil. rokov, nie je však vylúčené, že ich predkami môžu byť aj európski predstavitelia rodov Griphopithecus, Austriacopithecus, Rudapithecus a Ouranopithecus, ktorí žili pred 14 – 17 mil. rokov a vrátili sa do Afriky. Zuby a čeľuste z nálezov v Ngorore a v Samburu Hills v Keni sú staré približne 9 mil. rokov a môžu predstavovať predka ardipiteka. Na základe nálezov skamenelín australopitov ako prvých hominidov a súčasného geografického rozšírenia afrických ľudoopov sa predpokladá, že predok hominidov sa vyvinul v monzúnovej zóne Indického oceána (vých. Afrika – savana s akáciami), predok gorily žil vo vlhkej monzúnovej zóne Atlantického oceána (stredozáp. Afrika – hustý prales), predok šimpanza sa vyskytoval v menej vlhkej monzúnovej zóne Atlantického oceána (záp. Afrika – riedky prales).

Príčinu vzniku hominidov (→ Hominidae) najlepšie vysvetľuje ekologicko-kompetitívna hypotéza: spúšťacím mechanizmom bola globálna alebo kontinentálna zmena podnebia s nástupom chladnejšieho a suchšieho podnebia koncom miocénu. K ochladeniu prispela tzv. messinská udalosť – vyschýnanie stredomorskej časti mora Téthys približne pred 6,5 mil. rokov; nahromadená soľ a vznik púšťových podmienok spôsobili zväčšenie sezónnych klimatických výkyvov v subsaharskej časti Afriky, lesy zredli a rozšírila sa savana. Zmenšovaním rozlohy lesov stúpalo súperenie sympatrických druhov hominoidovcov až po ich diferenciáciu na dve ekologicky odlišné skupiny: ľudoopov obývajúcich lesy a ich okraje a hominidov prenikajúcich čoraz hlbšie do savany, na ktorú sa celkom adaptovali. Univerzálny hominoidný chrup sa adaptoval na savanový typ potravy (semená, zrná, orechy, oriešky, podzemky rastlín, ako aj svalové vlákna živočíchov), zubná sklovina zhrubla, črenové zuby sa začali podobať stoličkám (molarizácia), zmohutneli čeľuste a zadná časť chrupu. Anatomickými a funkčnými zmenami panvy a dolných končatín sa zdokonaľovala dvojnohá chôdza (bipédia), uvoľnením rúk sa zdokonaľovalo dovtedy iba príležitostné používanie prírodných predmetov ako nástrojov, čo postupne viedlo k ich pravidelnej výrobe a k vzniku človeka. Základný smer antropogenézy v rámci hominidov: Sahelanthropus tchadensisOrrorin tugenensisArdipithecus ramidusAustralopithecus anamensisAustralopithecus afarensisKenyanthropus platyopsAustralopithecus garhiAustralopithecus africanusAustralopithecus sedibaHomo rudolfensisHomo ergasterHomo antecessor Homo heidelbergensis Homo sapiens.

antropologický typ

antropologický typ — v súčasnosti neuznávaná hierarchická kategória v typologickej klasifikácii ľudskej variability rozvíjaná najmä poľskou antropologickou školou, ktorá antropologický typ stotožňovala s pojmom lokálna rasa podľa nomenklatúry nemeckej školy. Napr. škola Ireneusa Michalského (*1908, †1965) rozlišovala len v Európe vyše 100 antropologických typov, na druhej strane škola Jana Czekanowského (*1882, †1965) trvala striktne na 4 typoch. Najznámejšími antropologickými typmi sú nordický, baltický, mediteránny, alpínsky, dinársky ap.

antropometer

antropometer [gr.] — základný antropometrický prístroj na zisťovanie najmä lineárnych rozmerov tela; kovová tyč dlhá 210 cm s nanesenou stupnicou po 1 mm, ukončená pevným ramenom kolmým na os prístroja. Po tyči sa pohybuje posuvné rameno, ktoré sa prikladá k príslušnému antropometrickému bodu, nameraná hodnota sa odčíta na ryske ramena. Aby bolo možné používať prístroj pri práci v teréne, tyč je rozdelená na 4 časti, ktoré sa spájajú. Autorom prvého antropometra je nemecký maliar a grafik A. Dürer.

antropometrický bod

antropometrický bod — presne definovaný bod na ľudskom tele, ktorý spravidla zodpovedá rovnomennému bodu na kostre (osteometrický bod), premietnutému na povrch tela. Najčastejšie sa antropometrické body nachádzajú na miestach, kde je možné pod kožou nahmatať zodpovedajúci bod na kosti. Označujú sa latinskými alebo gréckymi názvami. Antropometrické body boli presne definované medzinárodnými dohodami a majú rozhodujúci význam pri určovaní antropometrických údajov ľudského tela. Slúžia na stanovenie presných antropologických mier, rozmerov a údajov.

Arago

Arago — jaskynné nálezisko pri Tautaveli v juž. Francúzsku na vých. strane Pyrenejí. Od 1964 tam boli okrem 10-tis. kamenných nástrojov postupne nájdené aj pozostatky 15 dospelých a 8 nedospelých jedincov poddruhu Homo erectus tautavelensis. Jaskyňa bola obývaná pred 450-tis. rokmi, na ochranu pred blatom a vlhkom bolo jej dno vydláždené kameňmi; nenašli sa stopy po ohni.

Ardipithecus

Ardipithecus [-tékus; gr.], ardipitek — fosílny rod hominidov, predchodca rodu Australopithecus opísaný 1995. Jediný známy druh (Ardipithecus ramidus) žil približne pred 4,4 mil. rokov vo vých. Afrike (nálezisko Aramis západne od rieky Awaš v Etiópii). Od australopitekov sa odlišuje menšími zadnými a relatívne väčšími očnými zubmi, tenšou zubnou sklovinou, odlišným tvarom čeľustného kĺba, ako aj iným usporiadaním povrchu zubných koruniek. Nájdené pozostatky (1993 a 1994): zuby, sánka, úlomky mozgovne, kosti ramena, predlaktia a predkolenia, časti panvy. Do okruhu rodu Ardipithecus zrejme patria aj taxonomicky bližšie neurčené staršie geologické nálezy z Kene (Lothagam – 5,5 mil. rokov, Lukeino – 6,5 mil. rokov, Baringo – 4 až 5 mil. rokov) a z Etiópie (Belohdelie a Maka – vyše 4 mil. rokov). Evolučné korene Ardipitheca siahajú do skupiny dryopitov.

Árijci

Árijci, Árjovia — súhrnné označenie kočovných eurázijských kmeňov indoeurópskeho pôvodu; príslušníci indoiránskej jazykovej vetvy (Indoiránci) alebo príslušníci niektorého indoeurópskeho kmeňa všeobecne (Indoeurópania). Koncom 2. tisícročia pred naším letopočtom prišli z oblasti medzi Volgou a Kaspickým morom do Iránu a Indie. V Indii si podmanili pôvodné obyvateľstvo tohto subkontinentu, Drávidov, ktorých postupne zatlačili do horských oblastí. Príchod Árijcov sa stal začiatkom novej fázy indickej kultúry a náboženstva, ktorých jadrom bol rituál obete založený na posvätných textoch (védach), k najdôležitejším bohom patril Agni. Objavilo sa členenie spoločnosti na štyri hlavné skupiny: brahmanov, kšatrijov, vaišjov a šúdrov. Árijci v súčasnosti tvoria majoritnú zložku obyvateľstva Indie.

V 1. pol. 19. stor. sa pomenovanie árijci (pôvodný význam vznešení) začalo na základe rasistických teórií používať na označenie ľudí takzvanej vyššej (nadradenej árijskej) rasy stotožnenej s nordickým typom, čo vyvrcholilo najmä v Nemecku v antisemitizme. Teóriu o árijskej rase aj solárny symbol svastiku zneužili nacisti počas 2. svetovej vojny na zdôvodnenie likvidácie najmä Židov a Rómov.

austrálski domorodci

austrálski domorodci, nesprávne Aborigináli, Aborigéni — pôvodné obyvateľstvo Austrálie pred príchodom Európanov a ich súčasní potomkovia. Rasovo sa zaraďujú do oceánskej vetvy veľkej negroidnej variety (starší názov ekvatoriálna rasa; → australoidi). Charakterizuje ich stredne vysoká štíhla postava so značne rozvinutým svalstvom a čokoládovohnedá farba kože, ktorá nikdy nedosahuje odtiene typické pre negroidnú varietu. Vlasy a oči dospelých sú tmavé, u detí sa však vyskytujú aj modré oči a plavé vlasy, ktoré vekom, najmä u mužov, tmavnú. Vlasy sú vlnité až kučeravé. Majú nápadne vystupujúce nadočnicové oblúky a pomerne široký nos. Ich výrazným znakom sú veľké zuby. Podľa genetických analýz predstavujú migračnú vlnu, ktorá opustila Afriku pred 75-tis. rokmi cez južnú Indiu a Papuu Novú Guineu (s ich pôvodnými obyvateľmi sú geneticky najbližšie spriaznení). Najstaršie archeologické nálezy pochádzajú od jazera Mungo (datované na 40- až 68-tis. rokov). Tasmániu sa podarilo osídliť pred 40-tis. rokmi.

Z antropologického hľadiska sú austrálskym domorodcom najbližší Veddovia v Indii a na Srí Lanke. Po usadení v Austrálii žili v izolácii a v pomerne nepriaznivých prírodných podmienkach, takže zostali na tej istej úrovni, akú mali v čase príchodu. Boli kočovnými lovcami a zberačmi, časť z nich príležitostne aj rybármi. Spracúvali prírodné materiály, ako zbrane im slúžili oštepy, bumerangy a na severových. pobreží miestami aj luk a šípy (vplyv Malajcov a Papuáncov). Kovové nástroje začali používať až po príchode Európanov. Významný bol medzikmeňový výmenný obchod. Jednoduchosť materiálnej kultúry austrálskych domorodcov vyvažuje bohaté slovesné a i. umenie: mytológia, folklór, tanec, hudba, maliarstvo (maľby na kôre, skalné maľby, tzv. röntgenový štýl), rezbárstvo a i. Náboženstvo bolo animistické, najmä kult predkov viazaný na totemizmus (→ austrálske náboženstvo). Koncom 18. stor. bolo austrálskych domorodcov asi 250- až 300-tis. a obývali najmä pobrežné oblasti. Od začiatku 19. stor. ich belosi zatláčali do vnútrozemia a zabíjali; mnohí podľahli zavlečeným chorobám (najmä chrípke, kiahňam, osýpkam a pohlavným chorobám). Od 19. stor. boli christianizovaní, zachovali si však aj prvky tradičného náboženstva. Ich dnešný počet vrátane miešancov sa odhaduje na 548-tis., ale len asi 55-tis. ovláda materinský jazyk.

Pôvodná kultúra a spôsob života austrálskych domorodcov sú veľmi narušené; mnohé kmene zanikli alebo z nich zostalo len niekoľko posledných príslušníkov. Väčšina domorodcov žije v misijných staniciach alebo v ich blízkosti; časť pracuje v poľnohospodárstve, niektorí aj v priemysle ap. Od začiatku 60. rokov 20. stor. silnelo medzi austrálskymi domorodcami hnutie za získanie práv na pôdu a občianskych práv (najznámejší aktivista Eddie Mabo, *1936, †1992). R. 1962 získali volebné právo, 1970 štát Viktória ako prvý previedol na nich právo vlastniť pôdu (Aboriginal Lands Act 1970), v 70. a 80. rokoch 20. stor. ho nasledovali ostatné štáty. V júni 1992 austrálsky Najvyšší súd zrevidoval svoje rozhodnutie z 1970 (podľa ktorého austrálski domorodci nemajú žiadne práva na zem, ktorú obývajú) a zaviazal vládu nahradiť škodu a pôdu im vrátiť. R. 1994 vláda P. J. Keatinga dosiahla kompromis medzi austrálskymi domorodcami a bielymi vlastníkmi pôdy a baní: austrálski domorodci majú právny nárok na tú zem, ku ktorej môžu dokázať svoje tradičné väzby.

baltický typ

baltický typ — jeden z tzv. rasových typov charakterizovaný stredne vysokou postavou, stredne širokou hlavou, širokým nosom s konkávnym až rovným profilom, svetlou farbou očí a plavými popolavými vlasmi. Za centrum výskytu tohto typu sa považuje Fínsko, sev. Poľsko, severozáp. Rusko a pobaltské republiky.

Bilzingsleben

Bilzingsleben [-cings-] — obec v Nemecku v spolkovej krajine Durínsko; paleoantropologické a archeologické nálezisko zo staropaleolitického obdobia, kde boli od 70. rokov 20. stor. postupne objavené pozostatky lebiek (časti záhlavnej, čelovej a temennej kosti a zuby) najmenej troch jedincov druhu Homo erectus (→ Homo) datované do obdobia asi spred 350- až 410-tis. rokov. Na základe niektorých morfologických špecifík pozostatkov bol vytvorený eponymný taxón Homo erectus bilzingslebensis. Nálezy opísal a zhodnotil český antropológ E. Vlček.

biomechanika

biomechanika [gr.] —

1. antropol., lek. antropomechanika — odbor antropológie, ktorý sa venuje štúdiu pohybov ľudského tela a jeho segmentov z hľadiska ich mechaniky. Jej poznatky sa využívajú najmä v oblasti športovej antropomechaniky a v športovej praxi (→ kinantropológia);

2. biofyz. vedný odbor zameraný na aplikáciu mechanických princípov na biologické a medicínske problémy. Skúma vplyv rôznych síl na telá živých organizmov (mechanické napätia účinkom gravitačného poľa a svalovej aktivity), toky rôznych kvapalín v telách (krv, hlien), súvislosť medzi tlakom a prietokom v cievach, prenos rôznych látok cez membrány, prispieva k pochopeniu funkcie orgánov, svalov a kostrového systému. Poznatky biomechaniky sa využívajú pri konštruovaní náhradných orgánov, prípadne ich častí (umelé srdcové chlopne, kosti, kĺby);

3. div. zákony mechaniky pohybu aplikované na ľudské telo; termín používaný ruským režisérom V. E. Mejerchoľdom pri tvorbe inscenácií, v ktorých využíval telesný pohyb herca ako jeden z najdôležitejších výrazových prostriedkov na sprostredkovanie významov a emócií divadelných postáv.

Bodo d’Ar

Bodo d’Ar [dár] — archeologické, paleontologické a paleoantropologické nálezisko na strednom toku rieky Awash v Etiópii. V roku 1976 tam bola nájdená robustná mozgovňa s hornou časťou tváre Homo erectus, ktorej vek sa odhaduje asi na 300- až 500-tisíc rokov. Na povrchu kostí sú stopy po kamennom noži dokazujúce násilné odstránenie mäkkých častí. V roku 1981 bola nájdená časť temennej kosti ďalšieho jedinca.

Camper, Pieter

Camper [cam-], Pieter, 11. 5. 1722 Leiden – 7. 4. 1789 Haag — nizozemský anatóm, chirurg, gynekológ, zverolekár a antropológ, jeden z priekopníkov kraniometrie.

Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Leidene. Od roku 1749 pôsobil ako profesor filozofie, anatómie a chirurgie na univerzite Franeker, 1755 – 63 v Amsterdame a 1763 – 73 v Groningene, kde v roku 1763 získal miesto profesora teoretickej medicíny, anatómie, chirurgie a botaniky. Venoval sa porovnávacej anatómii a paleontológii. Zaujímal sa o umenie, v roku 1770 poukázal na rozdiely v kreslení tvárí kaukazoidov, negroidov a mongoloidov; navrhol lícny uhol (tvárový uhol alebo Camperov uhol) vyjadrujúci rozdiely v profile tváre, ktorý bol neskôr zneužitý na tzv. meranie evolúcie a inteligencie medzi varietami (rasami). Študoval anatómiu veľkých cicavcov (slon, nosorožec, orangutan) a sluchové ústroje rýb, plazov a veľrýb. Zistil, že vtáky majú duté, tzv. pneumatizované kosti prispôsobené na let. Bol členom vedeckých spoločností v Londýne a Paríži.

Catarrhini

Catarrhini [ka-; gr.], úzkonosovce — skupina antropoidných primátov zahŕňajúca žijúce i vyhynuté druhy Starého sveta. Medzi hlavné znaky patrí úzky nos s tenkou nosovou priehradkou a s nosovými otvormi smerujúcimi vpred alebo nadol, výrazné nadočnicové oblúky, kostený vonkajší zvukovod, dva črenové zuby, dobre vyvinutý protistojný palec na prednej končatine, prsty zakončené nechtami namiesto pazúrov a nechytavý chvost s variabilnou dĺžkou (prípadne úplne chýba). K zástupcom patria väčšinou všežravé druhy aktívne počas dňa, v mnohých prípadoch so zreteľným pohlavným dimorfizmom, žijúce v skupinách s rôznou úrovňou organizácie. Samice vychovávajú malý počet mláďat, so samcami zväčša nevytvárajú trvalé zväzky. Catarrhini sa delia na nadčeľade Propliopithecoidea (propliopitekoidovce), Oligopithecoidea (oligopitekoidovce), Pliopithecoidea (pliopitekoidovce), Cercopithecoidea (mačiakoidovce) a Hominoidea (hominoidovce).

Dart, Raymond Arthur

Dart [dát], Raymond Arthur, 4. 2. 1893 Toowong (Brisbane), Austrália – 22. 11. 1988 Johannesburg, Južná Afrika — juhoafrický anatóm a paleoantropológ austrálskeho pôvodu. V rokoch 1922 – 58 pôsobil ako profesor anatómie na univerzite v Johannesburgu v Južnej Afrike.

Na základe nálezu detskej lebky fosílneho hominida („lebka z Taungu") neďaleko púšte Kalahari opísal v roku 1924 druh Australopithecus africanus (→ Australopithecus). Objav mal zásadný význam pri mapovaní evolúcie hominidov a spochybnil dovtedajšie presvedčenie, že kolískou ľudstva je Ázia, čím zároveň potvrdil Darwinov predpoklad afrického pôvodu človeka. Zaviedol pojem osteodontokeratická kultúra, t. j. kultúra kostí, zubov a rohov využívaných australopitekmi pri love. Bol zástancom princípu tzv. mozaikovej evolúcie, podľa ktorého vývoj dvoch znakov v rámci jedného druhu prebieha navzájom nezávisle a v rôznej miere. Od konca 40. rokov viedol systematické výskumy v Makapansgate, v jaskynnom nálezisku pozostatkov asi 40 australopitekov.

dentícia

dentícia [lat.] — prerezávanie (erupcia) zubov; → chrup.

dolichocefália

dolichocefália [gr.] — dlhohlavosť; tvar ľudskej hlavy, pri ktorej šírka hlavy tvorí 75 % jej dĺžky. Ako opisný znak hlavy sa zvyčajne vyjadruje cefalickým indexom, ktorý je pri dolichocefálnych hlavách nižší ako hodnota 76,9. V Európe od začiatku 13. storočia ubúdalo ľudí s dolichocefáliou (→ brachycefalizácia), od polovice 19. storočia opäť pribúda (debrachycefalizácia). Pri zisťovaní rozmerov lebky sa dolichocefália označuje ako dolichokránia.

ektomorf

ektomorf [gr.], ektomorfia — v konštitučnej typológii W. H. Sheldona (1954) jedinec s prevahou ektodermy, t. j. vonkajšej zárodočnej vrstvy, vyznačujúci sa krehkou a štíhlou konštitúciou, kŕčovitým držaním tela, slabo vyvinutým trávením, prehnanou reaktivitou, ľahkým spánkom, sklonmi k samotárstvu a introverziou (cerebrotónny temperament). Ektomorfný komponent sa stanovuje ako podiel výšky tela v centimetroch a tretej odmocniny hmotnosti tela v kilogramoch. Extrémne vysoké hodnoty ektomorfie majú napr. príslušníci Dinkov z južného Sudánu, zo športovcov sú to basketbalisti, šprintéri a vzpierači; z profesií najmä baletky.

Sheldonov typologický systém sa v roku 1967 stal východiskom pre typológiu J. E. Lindsaya Cartera (*1932) a Barbary H. Heathovej (*1910, †1998).

endomorf

endomorf [gr.], endomorfia — v konštitučnej typológii W. H. Sheldona (1954) jedinec s prevahou endodermy, t. j. vnútornej zárodočnej vrstvy, vyznačujúci sa slabými kosťami, menej rozvinutým svalstvom, dobrým trávením, uvoľnenosťou, pomalými reakciami, dobrým spánkom, plytkými citmi a extroverziou (viscerotónny temperament). Endomorfný komponent vyjadruje podiel tuku na zložení tela a stanovuje sa na základe určenia hrúbky podkožného tuku meraním hrúbky kožných rias na chrbtovej ploche ramena, pod dolným uhlom lopatky, nad hrebeňom krídla bedrovej kosti a na lýtku. Hoci ide o vyslovene individuálny znak, existujú skupiny s nadmerným sklonom k ukladaniu podkožného tuku, napr. Polynézania.

Sheldonov typologický systém sa v roku 1967 stal východiskom pre typológiu J. E. Lindsaya Cartera (*1932) a Barbary H. Heathovej (*1910, †1998).

Engis

Engis [anži] — paleoantropologická lokalita v Belgicku pri meste Liège, v ktorej bola v roku 1829 alebo 1830 objavená lebka asi sedemročného dieťaťa rodu Homo neanderthalensis. Doposiaľ ide o vôbec prvý nález pozostatku neandertálskeho človeka.

Florisbad

Florisbad — paleoantropologické a archeologické nálezisko v Južnej Afrike pri vodnom prameni asi 50 km severne od mesta Bloemfontein, kde bola v roku 1932 spolu so zvieracími kosťami a stredopaleolitickými kamennými nástrojmi objavená neúplná lebka druhu Homo heidelbergensis s mozaikou archaických a sapientných znakov datovaná na spred asi 259-tisíc rokov.

Fontéchevade

Fontéchevade [-švád] — jaskyňa vo Francúzsku v departemente Charente; paleoantropologické a archeologické nálezisko, v ktorom boli v roku 1947 objavené časti lebky dvoch jedincov datované na spred asi 120- až 200-tisíc rokov. Fosílie vykazovali morfologické znaky neandertálskeho človeka (ale s nevyvinutým nadočnicovým valom), čo viedlo k hypotéze (v súčasnosti už spochybnenej) o existencii tzv. presapientov, priamych predchodcov druhu Homo sapiens.

Forbes’ Quarry

Forbes’ Quarry [forbs kuori] — lom v najjužnejšej časti Pyrenejského polostrova na území Gibraltáru; významné paleoantropologické nálezisko, v ktorom bola v roku 1848 objavená lebka dospelej ženy vykazujúcej známky menopauzy. Lebka sa vyznačovala prominujúcim nadočnicovým valom, širokým vyčnievajúcim nosom, zúženou lícnou časťou tváre a výrazne obrúsenými zubmi. Ide o vôbec druhý nález pozostatku neandertálskeho človeka.

Fort Ternan

Fort Ternan [-nen] — osada v západnej Keni pri severovýchodnom cípe Viktóriinho jazera; stredomiocénne nálezisko hominoidných primátov (→ Hominoidea). Na základe nálezu hornej čeľuste opísal L. S. B. Leakey v roku 1962 druh Kenyapithecus (wickeri) datovaný na spred asi 14 miliónov rokov.

frankfurtská horizontála

frankfurtská horizontála — normovaná rovina používaná v kraniometrii: umiestnenie lebky je určené postavením horných okrajov vonkajšieho zvukovodu (kraniometrický bod porion) a najnižšie položenými bodmi dolných okrajov očníc (bod orbitale). Túto rovinu je možné určiť aj na hlave živého jedinca, je východiskom najrôznejších porovnávaní týkajúcich sa vzťahu medzi mäkkými časťami hlavy a lebky, ako aj základnou orientačnou rovinou pri fotografovaní živého človeka. V rámci metodickej unifikácie bola odporučená antropologickým kongresom vo Frankfurte nad Mohanom 1884.

gigantizmus

gigantizmus [gr.] —

1. fytopatol. nenormálne zväčšenie celej rastliny alebo len jej časti;

2. lek. ochorenie prejavujúce sa nadmerným vzrastom, spôsobené nadbytkom somatotropínu v detstve následkom zvýšenej činnosti predného laloka podmozgovej žľazy (napr. pri nádore podmozgovej žľazy); opak: nanizmus.