historizmus

Text hesla

historizmus [gr.] —

1. filoz., sociol. učenie, podľa ktorého celá spoločnosť a jej jednotlivé aspekty (napr. filozofia, umenie, veda, móda ap.) sú určované prevažne svojimi dejinami. Termín historizmus sa začal používať v polovici 19. stor., aj keď v niekoľkých obsahovo rozdielnych významoch; ich spoločným základom však bola predstava o neustálej premenlivosti ľudskej a dejinnej skutočnosti v permanentnom vývoji. Historizmus bol ideovou reakciou na osvietenskú filozofiu dejín (napr. historizmus systému G. W. F. Hegla). Proti myšlienke jediného zmyslu historického vývoja kládol jedinečnosť ľudského života a konania s dôrazom na partikulárnosť jednotlivých udalostí. Historizmus ako výklad procesov a premien je chápaný ako protiklad naturalizmu, ktorý skúma stabilné a stále štruktúry. Odpor k hľadaniu veľkých historických zákonitostí viedol k metodologickému prekrytiu historizmu s pozitivizmom a niekedy k rezignácii z holého opisu faktov. Moderna prijala historizmus ako univerzálnu metódu prisvojovania si skutočnosti, vyzdvihla ho ako prvú podmienku inteligibility, ba samej reality a zviazala s ním vlastnú povahu vyhlásenú za historickú. Predstaviteľmi historizmu boli napr. W. Dilthey, L. Ranke a J. G. Droysen. Porozumieť určitému aspektu si podľa historizmu vyžaduje skúmať aj jeho dejiny, historizmus preto vyžadoval usporiadanie udalostí do diachronických radov, prichádzal s nárokom, že jedine odhalením cesty vznikania možno pochopiť podstatu skúmaného predmetu. Historizmus bol preto pokusom o dejinné uvažovanie s genetickým pohľadom a výkladom všetkých javov dejín a kultúry z procesuálneho hľadiska.

Aplikácia tohto prístupu na predvídanie spoločenských procesov sa nazýva historicizmus (učenie, podľa ktorého existujú zákonitosti historického vývoja, pomocou ktorých sociálne vedy dokážu predpovedať budúci vývoj spoločnosti), pričom je dôležité obidva pojmy rozlišovať. Takéto poňatie historizmu predstavil a kritizoval K. R. Popper v dielach Bieda historicizmu (The Poverty of Historicism, 1957) a Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia (Open Society and Its Enemies, 1945). Stúpenci historicizmu sa pri štúdiu minulého diania zameriavajú na odhaľovanie pravidelností, kódov alebo vzorcov dejinného vývoja, aby následne podali historické predpovede (Popper ich nazýva veštby). Podľa historicizmu je vývoj spoločnosti ako celku (holizmus) určovaný nevyhnutnými zákonmi, takže jednotlivec má minimálnu šancu ovplyvniť dejiny. Niektoré náuky historicizmu vnímajú dejiny cyklicky ako kolobeh rôznych spoločností, z ktorých každá prechádza stupňom zrodu, rozmachu a úpadku. Podľa iných náuk historicizmu sú dejiny lineárne a ako celok smerujú k zavŕšeniu vo svojom finálnom štádiu. Takéto interpretácie dejinného vývoja sa nazývajú aj špekulatívna filozofia dejín, pretože ich autori usudzujú z minulého na budúce dianie, ktoré však z neho nevyplýva. Náuky historicizmu možno rozdeliť aj podľa toho, aký je ich postoj k používaniu metód prírodných vied (najmä fyziky) pri odhaľovaní dejinných vzorcov v sociálnych vedách. Pronaturalistické náuky sú za aplikáciu metód fyziky, antinaturalistické náuky sa stavajú proti ich používaniu, pretože oblasť výskumu sociálnych vied je podľa nich špecifická. Popper predložil proti historicizmu tento argument: keďže ľudské dejiny sú ovplyvňované rastom ľudského poznania a tento rast (napr. vedecké objavy) nemožno predpovedať, nemožno predpovedať ani budúci priebeh ľudských dejín, a tým je historicizmus vyvrátený. Prototypmi historicizmu sú marxizmus a historický materializmus. Popper kritizoval najmä G. W. F. Hegla a K. Marxa, ktorých učenia historicizmu pôsobia presvedčivo aj vďaka tomu, že ich spomenutí autori podporujú len takými účelovo vybranými minulými udalosťami, ktoré sú v súlade s ich interpretáciou dejín. Tie javy, ktoré ich učeniu protirečia, si nevšímajú, čím sa vyhýbajú kritickému testovaniu, a preto ich náuky strácajú empirický charakter. V Popperovej kritike je historicizmus nemorálnym nástrojom zneužitia a obetovania ľudí v mene fatálnej a údajne nevyhnutnej dejinnej zákonitosti. Navyše náuky historicizmu sú živnou pôdou totalitarizmu, keďže sa venujú spoločnosti v jej totalite, dogmaticky určujú, ako má vyzerať jej budúcnosť, stanovujú, kto v nej má vládnuť, ap. Popper sa, naopak, prikláňa k otvorenej spoločnosti, ktorej smerovanie je výsledkom slobodnej a kritickej diskusie jednotlivcov a ktorej kľúčovým princípom je možnosť korigovať jej smerovanie a v prípade potreby odvolať vládu. Obdobnú kritiku historicizmu podal aj F. A. Hayek, ktorým sa Popper pravdepodobne inšpiroval. Hayek pokladal historicizmus za formu scientizmu a videl v ňom jednu z podôb politického zneužitia vedy;

2. jaz. slovo, ktoré označuje zaniknuté, s minulosťou spojené reálie a javy (napr. dráb, panské, desiatok). Viacvýznamové slovo môže byť historizmom v niektorých zo svojich významov (napr. robota vo význame povinná neplatená práca poddaného pre feudálnu vrchnosť). V slovnej zásobe súčasnej slovenčiny sa historizmy podobne ako archaizmy zaraďujú do vrstvy príznakových prostriedkov z hľadiska dobového výskytu. Ako štylisticky neutrálne sa používajú v odborných textoch, historických dielach, pamätiach ap. Historizmy na rozdiel od archaizmov nemajú v súčasnom jazyku synonymá. V súčasnom období možno pozorovať istú revitalizáciu niektorých historizmov, napr. magistrát, župa, župný ap.;

3. výtv. a) v širšom význame vo výtvarnom umení a v architektúre každý programový návrat k slohovým formám a princípom minulých období a ich uplatnenie v nových podmienkach; aktualizovaná recepcia štýlových prvkov slohov, smerov a výtvarných názorov minulosti. Sprevádza celý historický vývoj umenia (napr. vzťah rímskeho umenia ku gréckemu, karolovského a otonského umenia k antike alebo barokového umenia ku gotike);

b) v užšom význame súhrnné označenie viacerých umeleckých smerov 19. stor., ktoré sa uplatnili v architektúre a vo výtvarnom umení a sú založené na novom výberovom prijatí a prehodnotení slohov minulosti. Označujú sa predponami neo-, novo-, pseudo-. V 19. stor. sa týmto spôsobom aplikovala predovšetkým gotika (→ neogotika), renesancia (→ neorenesancia), románsky sloh (→ neorománske výtvarné umenie a architektúra) a barok (→ neobarok). V ich datovaní, terminológii a posudzovaní vládne názorová nejednotnosť. Historizmus bol výrazom programových snáh myšlienkového prúdu, ktorý chcel dobovú štýlovú a názorovú pluralitu prekonať novým veľkým zjednocujúcim slohom, ktorý by sa vyrovnal predchádzajúcim historickým štýlom. Vychádzalo sa pritom z romantickej predstavy slohu, ktorý využíva všetko najlepšie z minulosti. Svoj vplyv zohralo i vedomie vývojovej kontinuity, ale aj sociálne zretele (napr. meštianstvo, ktoré si nevytvorilo svoj vlastný sloh, sa obracalo k osvedčeným slohom minulosti). Tendencie aplikovať historizujúce citácie, ktoré sa objavili vo výtvarnom umení a v architektúre už v 18. stor. a výraznejšie na jeho konci, sa nazývajú obdobím romantického historizmu (za romanticky orientovaný historizmus považujú niektorí teoretici i určité varianty neoklasicizmu). Historizmus sa ako tvorivý princíp začal výraznejšie uplatňovať od začiatku 19. stor. Približne v polovici 19. stor. sa presadila neogotika a neorománsky sloh (aj pod vplyvom rozvíjajúcej sa pamiatkovej starostlivosti a štúdia stredovekých pamiatok). Ako oficiálny sloh štátnych reprezentačných objednávok sa uplatňovala neorenesancia, v poslednej tretine 19. stor. neobarok. V tom období dochádzalo i k výraznejšiemu kombinovaniu prvkov viacerých slohov napr. na jednej budove (→ eklekticizmus; v súvislosti s historizmom sa hovorí aj o eklektických historizujúcich slohoch). Historizmus ako umelecký smer zasiahol hlboko do 20. stor. ako jedna z reakcií na umenie secesie (napr. historizujúce tendencie v architektúre USA pretrvávali až do 30. rokov 20. stor., objavili sa v umení nacistického Nemecka i v socialistickom realizme). Elementy čerpajúce zo slohových období minulosti sa uplatnili aj v umení postmodernizmu.

Popis ilustrácie

G: Majunke: Interiér neogotického Kostola nepoškvrneného počatia Panny Márie, 1888, Starý Smokovec

Popis ilustrácie

Neogotická pohrebná kaplnka Stummerovcov, Tovarníky, koniec 19. stor.

Popis ilustrácie

Korbeľ, emailom maľované žlté sklo, montáž z bieleho kovu, 2. pol. 19. stor.

Popis ilustrácie

Mestské divadlo v Košiciach, 1894 – 99, podľa projektu Adolfa Langa a Antala Steinharda

Text hesla

historizmus [gr.] —

1. filoz., sociol. učenie, podľa ktorého celá spoločnosť a jej jednotlivé aspekty (napr. filozofia, umenie, veda, móda ap.) sú určované prevažne svojimi dejinami. Termín historizmus sa začal používať v polovici 19. stor., aj keď v niekoľkých obsahovo rozdielnych významoch; ich spoločným základom však bola predstava o neustálej premenlivosti ľudskej a dejinnej skutočnosti v permanentnom vývoji. Historizmus bol ideovou reakciou na osvietenskú filozofiu dejín (napr. historizmus systému G. W. F. Hegla). Proti myšlienke jediného zmyslu historického vývoja kládol jedinečnosť ľudského života a konania s dôrazom na partikulárnosť jednotlivých udalostí. Historizmus ako výklad procesov a premien je chápaný ako protiklad naturalizmu, ktorý skúma stabilné a stále štruktúry. Odpor k hľadaniu veľkých historických zákonitostí viedol k metodologickému prekrytiu historizmu s pozitivizmom a niekedy k rezignácii z holého opisu faktov. Moderna prijala historizmus ako univerzálnu metódu prisvojovania si skutočnosti, vyzdvihla ho ako prvú podmienku inteligibility, ba samej reality a zviazala s ním vlastnú povahu vyhlásenú za historickú. Predstaviteľmi historizmu boli napr. W. Dilthey, L. Ranke a J. G. Droysen. Porozumieť určitému aspektu si podľa historizmu vyžaduje skúmať aj jeho dejiny, historizmus preto vyžadoval usporiadanie udalostí do diachronických radov, prichádzal s nárokom, že jedine odhalením cesty vznikania možno pochopiť podstatu skúmaného predmetu. Historizmus bol preto pokusom o dejinné uvažovanie s genetickým pohľadom a výkladom všetkých javov dejín a kultúry z procesuálneho hľadiska.

Aplikácia tohto prístupu na predvídanie spoločenských procesov sa nazýva historicizmus (učenie, podľa ktorého existujú zákonitosti historického vývoja, pomocou ktorých sociálne vedy dokážu predpovedať budúci vývoj spoločnosti), pričom je dôležité obidva pojmy rozlišovať. Takéto poňatie historizmu predstavil a kritizoval K. R. Popper v dielach Bieda historicizmu (The Poverty of Historicism, 1957) a Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia (Open Society and Its Enemies, 1945). Stúpenci historicizmu sa pri štúdiu minulého diania zameriavajú na odhaľovanie pravidelností, kódov alebo vzorcov dejinného vývoja, aby následne podali historické predpovede (Popper ich nazýva veštby). Podľa historicizmu je vývoj spoločnosti ako celku (holizmus) určovaný nevyhnutnými zákonmi, takže jednotlivec má minimálnu šancu ovplyvniť dejiny. Niektoré náuky historicizmu vnímajú dejiny cyklicky ako kolobeh rôznych spoločností, z ktorých každá prechádza stupňom zrodu, rozmachu a úpadku. Podľa iných náuk historicizmu sú dejiny lineárne a ako celok smerujú k zavŕšeniu vo svojom finálnom štádiu. Takéto interpretácie dejinného vývoja sa nazývajú aj špekulatívna filozofia dejín, pretože ich autori usudzujú z minulého na budúce dianie, ktoré však z neho nevyplýva. Náuky historicizmu možno rozdeliť aj podľa toho, aký je ich postoj k používaniu metód prírodných vied (najmä fyziky) pri odhaľovaní dejinných vzorcov v sociálnych vedách. Pronaturalistické náuky sú za aplikáciu metód fyziky, antinaturalistické náuky sa stavajú proti ich používaniu, pretože oblasť výskumu sociálnych vied je podľa nich špecifická. Popper predložil proti historicizmu tento argument: keďže ľudské dejiny sú ovplyvňované rastom ľudského poznania a tento rast (napr. vedecké objavy) nemožno predpovedať, nemožno predpovedať ani budúci priebeh ľudských dejín, a tým je historicizmus vyvrátený. Prototypmi historicizmu sú marxizmus a historický materializmus. Popper kritizoval najmä G. W. F. Hegla a K. Marxa, ktorých učenia historicizmu pôsobia presvedčivo aj vďaka tomu, že ich spomenutí autori podporujú len takými účelovo vybranými minulými udalosťami, ktoré sú v súlade s ich interpretáciou dejín. Tie javy, ktoré ich učeniu protirečia, si nevšímajú, čím sa vyhýbajú kritickému testovaniu, a preto ich náuky strácajú empirický charakter. V Popperovej kritike je historicizmus nemorálnym nástrojom zneužitia a obetovania ľudí v mene fatálnej a údajne nevyhnutnej dejinnej zákonitosti. Navyše náuky historicizmu sú živnou pôdou totalitarizmu, keďže sa venujú spoločnosti v jej totalite, dogmaticky určujú, ako má vyzerať jej budúcnosť, stanovujú, kto v nej má vládnuť, ap. Popper sa, naopak, prikláňa k otvorenej spoločnosti, ktorej smerovanie je výsledkom slobodnej a kritickej diskusie jednotlivcov a ktorej kľúčovým princípom je možnosť korigovať jej smerovanie a v prípade potreby odvolať vládu. Obdobnú kritiku historicizmu podal aj F. A. Hayek, ktorým sa Popper pravdepodobne inšpiroval. Hayek pokladal historicizmus za formu scientizmu a videl v ňom jednu z podôb politického zneužitia vedy;

2. jaz. slovo, ktoré označuje zaniknuté, s minulosťou spojené reálie a javy (napr. dráb, panské, desiatok). Viacvýznamové slovo môže byť historizmom v niektorých zo svojich významov (napr. robota vo význame povinná neplatená práca poddaného pre feudálnu vrchnosť). V slovnej zásobe súčasnej slovenčiny sa historizmy podobne ako archaizmy zaraďujú do vrstvy príznakových prostriedkov z hľadiska dobového výskytu. Ako štylisticky neutrálne sa používajú v odborných textoch, historických dielach, pamätiach ap. Historizmy na rozdiel od archaizmov nemajú v súčasnom jazyku synonymá. V súčasnom období možno pozorovať istú revitalizáciu niektorých historizmov, napr. magistrát, župa, župný ap.;

3. výtv. a) v širšom význame vo výtvarnom umení a v architektúre každý programový návrat k slohovým formám a princípom minulých období a ich uplatnenie v nových podmienkach; aktualizovaná recepcia štýlových prvkov slohov, smerov a výtvarných názorov minulosti. Sprevádza celý historický vývoj umenia (napr. vzťah rímskeho umenia ku gréckemu, karolovského a otonského umenia k antike alebo barokového umenia ku gotike);

b) v užšom význame súhrnné označenie viacerých umeleckých smerov 19. stor., ktoré sa uplatnili v architektúre a vo výtvarnom umení a sú založené na novom výberovom prijatí a prehodnotení slohov minulosti. Označujú sa predponami neo-, novo-, pseudo-. V 19. stor. sa týmto spôsobom aplikovala predovšetkým gotika (→ neogotika), renesancia (→ neorenesancia), románsky sloh (→ neorománske výtvarné umenie a architektúra) a barok (→ neobarok). V ich datovaní, terminológii a posudzovaní vládne názorová nejednotnosť. Historizmus bol výrazom programových snáh myšlienkového prúdu, ktorý chcel dobovú štýlovú a názorovú pluralitu prekonať novým veľkým zjednocujúcim slohom, ktorý by sa vyrovnal predchádzajúcim historickým štýlom. Vychádzalo sa pritom z romantickej predstavy slohu, ktorý využíva všetko najlepšie z minulosti. Svoj vplyv zohralo i vedomie vývojovej kontinuity, ale aj sociálne zretele (napr. meštianstvo, ktoré si nevytvorilo svoj vlastný sloh, sa obracalo k osvedčeným slohom minulosti). Tendencie aplikovať historizujúce citácie, ktoré sa objavili vo výtvarnom umení a v architektúre už v 18. stor. a výraznejšie na jeho konci, sa nazývajú obdobím romantického historizmu (za romanticky orientovaný historizmus považujú niektorí teoretici i určité varianty neoklasicizmu). Historizmus sa ako tvorivý princíp začal výraznejšie uplatňovať od začiatku 19. stor. Približne v polovici 19. stor. sa presadila neogotika a neorománsky sloh (aj pod vplyvom rozvíjajúcej sa pamiatkovej starostlivosti a štúdia stredovekých pamiatok). Ako oficiálny sloh štátnych reprezentačných objednávok sa uplatňovala neorenesancia, v poslednej tretine 19. stor. neobarok. V tom období dochádzalo i k výraznejšiemu kombinovaniu prvkov viacerých slohov napr. na jednej budove (→ eklekticizmus; v súvislosti s historizmom sa hovorí aj o eklektických historizujúcich slohoch). Historizmus ako umelecký smer zasiahol hlboko do 20. stor. ako jedna z reakcií na umenie secesie (napr. historizujúce tendencie v architektúre USA pretrvávali až do 30. rokov 20. stor., objavili sa v umení nacistického Nemecka i v socialistickom realizme). Elementy čerpajúce zo slohových období minulosti sa uplatnili aj v umení postmodernizmu.

Zverejnené v apríli 2010.

citácia

Historizmus [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-21]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/historizmus