dikcia

dikcia [lat.] —

1. jaz. individuálny spôsob ústneho vyjadrovania, vyslovovania (ušľachtilá dikcia, nedbalá dikcia); technika hovoreného slova, reči (básnická dikcia, žurnalistická dikcia); spôsob opísania určitého javu ap. Úlohou dikcie je podávať zrozumiteľné informácie o konaní, myslení, citoch a pocitoch človeka, a tým zabezpečovať jeho kontakt nielen s inými ľuďmi, ale aj s okolitým prostredím. Dobrú dikciu možno definovať nielen ako dokonalé ovládanie rečových orgánov a správne a bezpečné zaobchádzanie so zvukovými prvkami a zložkami reči (fonetická realizácia), ale aj ako ich vhodné a účinné využívanie pri verejných jazykových prejavoch akéhokoľvek druhu;

2. práv. dikcia zákona — jazyk zákona, čiže jazyk všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý sa v teórii práva označuje ako právny jazyk. Požiadavkami na právny jazyk a právnu terminológiu, ako aj na jazykovú čistotu sa zaoberá teória legislatívy a legislatívna technika. Zákon musí byť terminologicky presný a jednotný. Možno v ňom používať len správne a v právnom poriadku ustálené pojmy i právnu terminológiu. Účelom týchto a ďalších požiadaviek je, aby zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy boli jasné, správne chápané a v praxi rešpektované a správne uplatňované. Odvolávať sa na dikciu zákona znamená klásť dôraz na to, čo ustanovuje zákon, pretože nie je možné požadovať to a domáhať sa toho, čo dikcia zákona nepripúšťa alebo neurčuje, a realizovať práva a právne povinnosti, ktoré nie sú obsahom zákona alebo iného právneho predpisu vyjadreného pomocou slovenského zákona.