Cellini, Benvenuto

Cellini [če-], Benvenuto, 3. 11. 1500 Florencia – 13. 2. 1571 tamže — taliansky zlatník, medailér, sochár a spisovateľ. Venoval sa sochárstvu, tvorbe šperkov, luxusného riadu, liturgických predmetov z drahých kovov, pečatidiel, razníc na mince a portrétnych medailí. Je jedným z najvýznamnejších predstaviteľov talianskeho manierizmu.

Učil sa vo viacerých zlatníckych dielňach vo Florencii, v Siene, Bologni a Pise. V roku 1519 odišiel do Ríma, kde pracoval na viacerých objednávkach pre významných patrónov, po roku 1524, keď si otvoril vlastnú dielňu, najmä pre pápeža Klementa VII. a viacerých kardinálov i pre vysokú aristokraciu. Zároveň študoval antické pamiatky a diela Michelangela Buonarrotiho a Raffaela. Krátko pôsobil na vojvodskom dvore v Mantove, vo Florencii, v Padove i vo Ferrare, v období 1529 – 1534 v Ríme ako vedúci (tal. Maestro delle Stampe) pápežskej mincovne. V roku 1537 odcestoval nakrátko do Francúzska, kde sa zoznámil so svojím významným patrónom, kardinálom Ippolitom II. d’Este (*1509, †1572). V roku 1538 ho dal pápež Pavol III. uväzniť v Anjelskom hrade v Ríme. Po prepustení v roku 1539 (vďaka kardinálovej intervencii) odišiel v roku 1540 do Francúzska, kde do roku 1545 pracoval pre Františka I. V tom období sa začal intenzívne venovať sochárstvu, dovtedy vytváral prevažne zlatnícke práce, medaily a raznice. V Paríži viedol rozsiahlu dielňu (podľa potreby zamestnával až 40 pomocníkov), kde realizoval množstvo rozličných (zlatníckych i sochárskych) objednávok pre kráľa. Viaceré ambiciózne projekty, ktoré navrhol, ostali nezrealizované alebo sa realizovali len čiastočne (napr. z 12 strieborných sôch olympských bohov v životnej veľkosti, ktoré mali slúžiť ako svietniky, vytvoril v rokoch 1540 – 45 iba sochu Jupitera, ktorá sa nezachovala). V roku 1542 začal pracovať na sochárskej výzdobe Zlatej brány (Porte Dorée) na zámku vo Fontainebleau, z výzdoby brány však zrealizoval len reliéf Fontainebleauská nymfa, ktorý bol jeho prvým monumentálnym dielom z bronzu a neskôr bol osadený na bráne zámku v Anet. V rokoch 1540 – 43 vytvoril majstrovské dielo renesančného umenia, figurálnu Soľničku Františka I. (nazývaná aj Saliera alebo Celliniho soľnička). V rokoch 1545 – 53 pôsobil v službách vojvodu Cosima I. vo Florencii, kde sa snažil presadiť najmä ako sochár (jeho hlavným rivalom bol B. Bandinelli). Vytváral plastiky z bronzu a mramoru (Apolón a Hyacint, 1548 – 57) a reštauroval antické plastiky, väčšina projektov, ktoré navrhol pre Cosima I., však ostala nezrealizovaná. Vytvoril aj majstrovské sochárske psychologizujúce portréty (Cosimo I., 1545 – 48; Bindo Altoviti, okolo 1550). Jeho najvýznamnejším dielom pre Cosima I. je monumentálny Perseus s hlavou Medúzy (1545 – 54, umiestnený v Loggia della Signoria na Piazza della Signoria vo Florencii). Jeho posledným monumentálnym dielom je mramorový Krucifix (1562).

Cellini objavil a inovoval viaceré zlatnícke a medailérske techniky, prínos mal aj v technike odlievania do bronzu (technika cire perdue). Jeho zlatnícka tvorba sa nezachovala. Jeho rané diela boli ovplyvnené štýlom neskorých diel Raffaela, Raffaelových žiakov (G. Romano) a významných súdobých umelcov, do ktorých okruhu v Ríme patril (napr. R. Fiorentino; J. Sansovino; Gianfrancesco Penni, *1488, †1528; a i.). Vplyv na jeho tvorbu malo aj štúdium diel Michelangela Buonarrotiho, ktorého osobne poznal. Vo vrcholnom období jeho tvorby ho ovplyvnilo aj súdobé manieristické maliarstvo Toskánska a Ríma (Perino del Vaga) i umenie fontainebleauskej školy.

V rokoch 1558 – 66/67 nadiktoval svoj vlastný životopis Život Benvenuta Celliniho, zlatníka a sochára florentského, napísaný ním samým (Vita di Benvenuto Cellini, orefice e scultore fiorentino, da lui medesimo scritta; slov. Kamenná serenáda, 1973). Pútavou formou, približujúcou sa k apológii, v ňom opísal svoj búrlivý život i tvorbu (vyšiel až v roku 1728, originál rukopisu bol objavený v roku 1805). V roku 1565 začal písať dva traktáty o umení – Rozprava o zlatníctve (Trattato dell’oreficeria) a Rozprava o sochárstve (Trattato della scultura), ktoré vyšli v roku 1568 a sú hlavným zdrojom informácií o súdobých zlatníckych a sochárskych technikách i postupoch. Je aj autorom básní a kratších spisov, ktoré boli publikované až v 20. stor. Po smrti takmer upadol do zabudnutia. Záujem o jeho dielo a osobnosť sa zvýšil až v poslednej tretine 18. stor., a to najmä vďaka jeho životopisu, ktorý je pokladaný za významné dielo talianskej literatúry.