Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Európa - talianska literatúra

Zobrazené heslá 1 – 26 z celkového počtu 26 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Alamanni, Luigi

Alamanni, Luigi, 6. 3. 1495 Florencia – 18. 4. 1556 Amboise, Francúzsko — taliansky básnik. Vychovaný v protimediciovskom krúžku, republikán, vodca sprisahania proti kardinálovi G. Medicimu (neskorší pápež Klement VII.). Po porážke povstalcov ušiel 1530 do Francúzska, kde sa stal chránencom kráľa Františka I., neskôr Henricha II., ktorému venoval hrdinský epos Zdvorilý Girone (Girone il cortese, 1548). Zastával tendenciu obnovy ľudovej literatúry imitovaním klasikov. Autor satír, epigramov, eklog, komédie Flora (uvedená 1555, vydaná 1556) a tragédie Antigona (Antigone, vydaná 1533). Najznámejšia je jeho náučná poéma O obrábaní pôdy (La coltivazione, 6 kníh, 1546), ktorá imituje Vergíliovo klasické dielo Georgika.

Albertazzi, Adolfo

Albertazzi [-cci], Adolfo, 8. 9. 1865 Bologna – 10. 5. 1924 tamže — taliansky spisovateľ a literárny kritik, žiak G. Carducciho. Známym sa stal literárnohistorickou štúdiou Román (Il Romanzo, 1902 – 04). Autor zábavných noviel z ľudového prostredia Humoristické novely (Novelle umoristiche, 1900), Láska a láska (Amore e amore, 1914), Diabol v ampulke (Il diavolo nell'ampolla, 1918) a Kráčaj, kráčaj, kráčaj... (Cammina, cammina, cammina..., 1920) i románov, napr. L'Ave (1896).

Aleardi, Aleardo

Aleardi, Aleardo, vlastným menom Gaetano Maria Aleardi, 14. 11. 1812 Verona – 17. 7. 1878 tamže — taliansky básnik. Účastník revolučného hnutia 1848 – 49 v Ríme, neskôr v Benátkach, 1852 a 1859 väznený Rakúšanmi, poslanec zjednoteného parlamentu, neskôr senátor. V básnickej tvorbe pokračoval v tradícii U. Foscola, inšpiroval sa témami začiatku 19. stor., ako sú vlasť, láska a sociálne podmienky. Básne vyšli v zbierke Spevy (Canti, 1860) napísanej voľným jedenásťslabičným veršom, inšpirované sú talianskymi dejinami (Talianske morské a obchodné mestá, Le città italiane marinare e commercianti) a prehistóriou (Vrch Circello, Il monte Circello, Prvé dejiny, Le prime storie).

Aleramová, Sibilla

Aleramová (Aleramo), Sibilla, vlastným menom Rina Facciová (Faccio), 14. 8. 1876 Alessandria – 13. 1. 1960 Rím — talianska spisovateľka. V dielach vychádzajúcich z lyrizmu a poetizmu spracúvala autobiografické prvky (od svojho nepokojného ľúbostného života až po sociálnu zaangažovanosť komunistickej aktivistky na programe kultúrneho povznesenia nižších vrstiev). Autorka feministického románu Žena (Una donna, 1906; slov. 1981); aj ďalšie diela sa vyznačujú napätým lyrizmom pochádzajúcim z protirečenia medzi sociálnou zaangažovanosťou a individualistickým a autobiografickým momentom: Prechod (Il passaggio, 1919), Milujem, teda som (Amo, dunque sono, 1927), Príležitostné radosti (Gioie d’occasione, 1930), Korbáčik (Il frustino, 1932), Malá medvedica (Orsa minore, 1938), Z môjho denníka 1940 – 1944 (Dal mio diario 1940 – 1944, 1945), Svet dospieva (Il mondo è adolescente, 1949).

Alvaro, Corrado

Alvaro, Corrado, 15. 4. 1895 San Luca – 11. 6. 1956 Rím — taliansky spisovateľ a novinár. Debutoval básnickou zbierkou Sivozelené básne (Poesie grigioverdi, 1917) inšpirovanou skúsenosťami z 1. svetovej vojny. V jeho prózach Milá v okne (L’amata alla finestra, 1929) a Ľudia v Aspromonte (Gente in Aspromonte, 1930; slov. 1976) sa spája obraz života ľudu v rodnej Kalábrii s archaickým a mýtickým odkazom gréckeho dedičstva v tejto oblasti. V jeho rozprávačskej technike pretrváva dedičstvo talianskeho verizmu. Ďalšie diela: román Silný človek (L’uomo è forte, 1938), poviedky Ľúbostné stretnutia (Incontri d’amore, 1940), románová trilógia Pamäti zmiznutého sveta (Memorie del mondo sommerso) s časťami Krátky vek (L’età breve, 1946), Mastrangelina (1960) a Všetko sa stalo (Tutto è accaduto, 1961); esejistické a publicistické diela: Taliansky itinerár (Itinerario italiano, 1933), Náš čas a nádej (Il nostro tempo e la speranza, 1952).

Anceschi, Luciano

Anceschi [-česki], Luciano, 20. 2. 1911 Miláno – 2. 5. 1995 Bologna — taliansky literárny kritik a esejista, profesor na univerzite v Bologni. Presadzoval hermetizmus, neskôr neoavantgardné úsilia. Dielo: Eseje o poetike a poézii (Saggi di poetica e poesia, 1942), Idea lyriky (Idea della lirica, 1945), Poetika 20. storočia v Taliansku (Le poetiche del Novecento in Italia, 1962), Fenomenológia kritiky (Fenomenologia della critica, 1966), Od Ungarettiho po D’Annunzia (Da Ungaretti a D’Annunzio, 1976), Čo je poézia? (Che cosa è la poesia?, 1986), Päť lekcií o literárnych inštitúciách (Cinque lezioni sulle istituzioni letterarie, 1989).

Andrea da Barberino

Andrea da Barberino (di Jacopo), vlastným menom Andrea Mengabotti, asi 1370 Barberino di Val d’Elsa, Toskánsko – po 1431 asi Florencia — taliansky trubadúr. Prozaicky spracoval francúzske legendy bretónskeho a karolovského cyklu a obohatil ich o detaily rytierskeho života. Dielo: Hlúpy bojovník (Il Guerrin meschino, vydané 1473; sfilmované 1952, réžia Pietro Francisci), Francúzski kráľovskí manželia (Reali di Francia, vydané 1491).

Anelli, Angelo

Anelli, Angelo, pseudonymy Nicolo Liprandi a Marco Landi, 1. 11. 1761 Desenzano del Garda – 9. 4. 1820 Pavia — taliansky libretista a literát. V rokoch 1799 – 1817 pracoval pre La Scalu v Miláne, autor viac ako 40 libriet, o. i. libreta opery G. Rossiniho Talianka v Alžíri (1813).

Angeli, Diego

Angeli [-dže-], Diego, 8. 11. 1869 Florencia – 23. 1. 1937 Rím — taliansky spisovateľ. Písal romány a poéziu dannunziovského charakteru: Sentimentálny Rím (Roma sentimentale, 1900), Príbehy z Caffè Greco (Cronache del Caffè Greco, 1930), Tridsať rokov rímskej histórie 1770 – 1800 (Storia romana di trent’anni 1770 – 1800, 1931).

Angioletti, Giovanni Battista

Angioletti [-džo-], Giovanni Battista, 27. 11. 1896 Miláno – 3. 8. 1961 Torre del Greco — taliansky spisovateľ, člen zoskupenia okolo časopisu Ronda. Autor knihy poviedok Deň súdu (Il giorno del giudizio, 1928), románov Donata (1941) a Pamäť (La memoria, 1949) a esejí Hovoriace listy (Le carte parlanti, 1941) a Veľkí hostia (I grandi ospiti, 1960).

Angiolieri, Cecco

Angiolieri [-džo-], Cecco, asi 1260 Siena – 1313 tamže — taliansky básnik. Najvýznamnejší predstaviteľ burlesknej poézie, autor 110 sonetov, napr. Keby som bol oheň (S’i’ fosse foco) a Moja melanchólia (La mia malinconia). Parodoval a deformoval lyriku sladkého nového štýlu (dolce stil nuovo) a uplatňoval formy komického žánru. Dáma jeho srdca Becchina je protikladom Danteho Beatrice, ktorú posmešne paroduje. V slovenskom preklade vyšiel výber z jeho poézie v antológii Víno milencov (1964, zostavil I. Kupec).

Angiolini, Luigi

Angiolini [-džo-], Luigi, 7. 3. 1750 Seravezza, provincia Lucca – 14. 7. 1821 tamže — taliansky spisovateľ a diplomat, predstaviteľ osvietenského kozmopolitizmu. Skúsenosti z ciest po Európe s diplomatickou misiou Neapolského kráľovstva opísal v knihe Listy o Anglicku, Škótsku a Holandsku (Lettere sopra l'Inghilterra Scozia e Olanda, 1790).

Antologia

Antologia — taliansky literárny a vedecký časopis; orgán umiernených toskánskych liberálov, vychádzal 1821 – 33 vo Florencii. Zakladateľ Giovan Pietro Vieusseux (*1779, †1863), spolupracovníci C. Botta, Carlo Cattaneo (*1801, †1869), G. Leopardi, G. Mazzini, N. Tommaseo. Jeho programom boli kultúrna obnova, otvorenosť európskym vplyvom a formovanie nového literárneho vkusu uvádzaním európskych diel do Talianska. R. 1833 vydávanie časopisu pre cenzúru zastavené veľkovojvodským dekrétom, obnovené 1866 pod názvom Nuova Antologia.

Aquilano, Serafino

Aquilano [akui-], Serafino, vlastným menom Serafino de’ Ciminelli, 6 1. 1466 Aquila – 10. 8. 1500 Rím — taliansky básnik. Predstaviteľ dvornej poézie, známy svojou schopnosťou improvizovať sonety, osemveršové ľudové piesne, žartovné pesničky a eklogy. Jeho poézia bola veľmi známa v Anglicku, ovplyvnil Thomasa Watsona (*1555, †1592).

Arbasino, Alberto

Arbasino [-zi-], Alberto, 22. 1. 1930 Voghera — taliansky spisovateľ, novinár a umelecký kritik. Člen neoavantgardnej skupiny Gruppo 63. Jeho prózy Malé prázdniny (Le piccole vacanze, 1957), Lombardský anonym (L’Anonimo Lombardo, 1959), Talianski bratia (Fratelli d’Italia, 1963), Super-Heliogabalus (Super-Eliogabalo, 1969), Kráska z Lodi (La bella di Lodi, 1972; sfilmovaná 1973, réžia Mario Missiroli) a Zrkadlo mojich túžob (Specchio delle mie brame, 1974) sa vyznačujú nemilosrdnou analýzou súčasnej spoločnosti a jej kultúry. Autor esejí Drahý Paríž (Parigi o cara, 1960), Isté romány (Certi romanzi, 1964), Krajina bez (Un paese senza, 1980), Aj tak krásny (Il meraviglioso, anzi, 1985) a Mekong (1994), divadelnej hry Milujte brehy: talianska komédia (Amate sponde: commedia italiana, 1974, s Mariom Missirolim, *1934, †2014) a básnickej zbierky Matiné. Básnický koncert (Matinée. Un concerto di poesia, 1983).

Arkádia

Arkádia, tal. Accademia dell'Arcadia — literárna akadémia založená 5. 10. 1690 v Ríme skupinou literátov (G. V. Gravina, G. M. Crescimbeni a i.). Ich programom bola reakcia na vkus barokového marinizmu a návrat k hodnotám jednoduchosti a čistoty, ktoré stotožňovali s literárnym modelom bukolickej poézie. Prvá tohto druhu na národnej úrovni; predstavovala národnú literárnu verziu širšieho európskeho hnutia charakterizovaného descartovským racionalizmom a ideálom antickej klasickosti.

Arpino, Giovanni

Arpino, Giovanni, 27. 1. 1927 Pula – 10. 12. 1987 Turín — taliansky spisovateľ a novinár. Jeho romány a poviedky sa vyznačujú jemným psychologickým zobrazením konfliktov medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Dielo: Roky rozhodnutia (Gli anni del giudizio, 1958; slov. 1960), Mladá mníška (La suora giovane, 1959; sfilmovaný 1965, réžia Bruno Paolinelli), Zločin cti (Un delitto d’onore, 1960), Mraky hnevu (Una nuvola d'ira, 1962; slov. 1965), Tieň vŕškov (L'ombra delle colline, 1964), Tma a med (Il buio e il miele, 1969; sfilmovaný 1974, réžia D. Risi, a 1992, réžia Martin Brest), Taliansky brat (Il fratello italiano, 1980), Množstvo ľudí (Un gran mare di gente, poviedky, 1981), Porozprávaj mi príbeh (Raccontami una storia, poviedky, 1982), Tajná manželka (La sposa segreta, 1983), Krok na rozlúčku (Passo d’addio, 1986), Ľúbostná pasca (La trappola amorosa, 1988).

Arrighi, Cletto

Arrighi [-gi], Cletto, vlastným menom Carlo Righetti, 1828 alebo 27. 11. 1830 Miláno – 3. 11. 1906 tamže — taliansky spisovateľ. Účastník 1. a 2. vojny za nezávislosť. Predstaviteľ milánskej bohémy (scapigliatura), ktorá dostala názov podľa jeho románu Strapáči a 6. februára (La scapigliatura e il 6 febbraio, 1862). Autor memoárov Spomienky lombardského vojaka (Memorie di un soldato lombardo, 1863) a veristických románov Nana v Miláne (Nanà a Milano, 1880) a Šťastný ničomník (La canaglia felice, 1885).

Bacchelli, Riccardo

Bacchelli [-ke-], Riccardo, 19. 4. 1891 Bologna – 8. 10. 1985 Monza — taliansky spisovateľ. Jeden zo zakladateľov časopisu La Ronda (Hliadka), spolupracovník periodika La Voce (Hlas). Pokračovateľ tradície A. Manzoniho a G. Carducciho. Autor lyricko-filozofických kníh veršov Lyrické poémy (Poemi lirici, 1914) a Slová o láske (Parole d’amore, 1935) i divadelných hier v dialekte Hamlet (Amleto, 1919) a Úsvit posledného večera (L’alba dell ultima sera, 1949). Niektoré jeho prozaické diela majú historické námety – Diabol na Pontelungo (Il diavolo al Pontelungo, 1927), Mlyn na Páde (Il mulino del Po, 3 časti, 1938 – 40; sfilmovaný 1949, réžia A. Lattuada), Stalinov syn (Il figlio di Stalin, 1953), Traja otroci Júlia Cézara (I tre schiavi di Giulio Cesare, 1958), iné zasa biblické námety – Plač syna náreku (Il pianto del figlio di Lais, 1945), Ježišov pohľad (Lo sguardo di Gesù, 1948).

Bantiová, Anna

Bantiová (Banti), Anna, vlastným menom Lucia Loprestiová Longhiová (Lopresti Longhi), 27. 6. 1895 Florencia – 2. 9. 1985 Massa — talianska spisovateľka. Od autobiografickej prózy prešla k psychologickej próze, v ktorej sa zameriavala na osud ženy v spoločnosti. Dielo: Paolinina cesta (Itinerario di Paolina, 1937), Odvaha žien (Il coraggio delle donne, 1940), Artemida (Artemisia, 1947), Ženy umierajú (Le donne muoiono, 1951; sfilmovaný 1971, réžia Maurizio Ponzi), Zlaté mušky (Le mosche d’oro, 1962; slov. 1981), Verili sme (Noi credevamo, 1967; sfilmovaný 2010, réžia Mario Martone), Spálená košeľa (La camicia bruciata, 1973), Z jednej blízkej dediny (Da un paese vicino, 1975), Trýznivý výkrik (Un grido lacerante, 1981).

Baretti, Giuseppe

Baretti, Giuseppe (Marco Antonio), 24. 4. 1719 Turín – 5. 5. 1789 Londýn — taliansky literát a cestovateľ. R. 1751 – 60 žil v Londýne, kde sa venoval rozpracúvaniu myšlienky o účasti literáta na aktuálnom živote. R. 1760 podnikol cestu po Portugalsku, Španielsku a Francúzsku, ktorú opísal v epištolárnom diele Rodinné listy svojim trom bratom (Lettere famigliari a' suoi tre fratelli, 2 časti, 1762 – 63). R. 1763 založil v Benátkach časopis La frusta letteraria (Literárny bič), kde pod pseudonymom útočil na poetický program časopisu Arkádia v mene užitočnej a ľudovo prístupnej kultúry. R. 1765 sa vrátil do Londýna. Autor Rozpravy o Shakespearovi a Voltairovi (Discours sur Shakespeare et sur monsieur de Voltaire, 1777).

básnici súmraku

básnici súmraku, tal. crepuscolari — talianski básnici tvoriaci na začiatku 20. stor. (G. Gozzano; Sergio Corazzini, *1886, †1907; Marino Moretti, *1885, †1979; Fausto Maria Martini, *1886, †1931; A. Palazzeschi; Corrado Govoni, *1884, †1965). Netvorili literárnu školu alebo hnutie v pravom zmysle slova, ale spájalo ich odmietanie dannunziovského estetizmu, jeho hrdinského a rétorického tónu i politickej, morálnej a spoločenskej angažovanosti. Oproti týmto ideálom stavali nostalgický nepokoj, vnímanie reality ako každodennej šedivosti a melanchóliu obohatenú u G. Gozzana o iróniu. Z poetologického hľadiska predstavuje ich poézia uvoľnenie metriky v dialogickej štruktúre veršov, na čo neskôr nadviazali futurizmus a hermetizmus. Pojem crepuscolari zaviedol 1910 Giuseppe Antonio Borgese (*1882, †1952) v novinách La Stampa (Tlač).

Battaglia, Salvatore

Battaglia [-lia], Salvatore, 4. 6. 1904 Catania – 14. 8. 1971 Neapol — taliansky literárny kritik a filológ, univerzitný profesor. Zostavovateľ kritického vydania diela G. Boccaccia (Filocolo, Teseida). Dielo: Lyrické schémy v Boccacciovom umení (Schemi lirici nell'arte del Boccaccio, 1935), Stredoveké literárne vedomie (La coscienza letteraria del medioevo, 1965), Mýtografia postavy (Mitografia del personaggio, 1968).

Belfagor

Belfagor — taliansky literárny časopis vo Florencii (1946 – 2012). Založil ho Luigi Russo (*1892, †1961) vychádzajúci z humanistických základov jednej z najprestížnejších talianskych vysokých škôl Scuola Normale di Pisa, ktorej bol riaditeľom. Popri nadväznosti na tradíciu talianskeho historizmu, ktorú založil F. De Sanctis a pokračoval v nej B. Croce, sa profiloval ako časopis protifašistickej a materialistickej ideológie, otvorený aj otázkam výstavby talianskej demokracie a demokratickej spoločnosti. Spolupracovníci: N. Bobbio, E. Cecchi, T. Mann, Leo Spitzer (*1887, †1960).

hermetizmus

hermetizmus [vl. m.] —

1. súbor doktrín založených na textoch a praktikách patriacich do okruhu ezoterických a okultných vied (mágia, alchýmia, astrológia, kabala, teozofia, iluminizmus, špiritizmus, nekromantia), z historického a pojmovo doktrinárskeho hľadiska heterogénny jav.

Názov hermetizmus je odvodený od mena Herma Trismegista, o ktorom sa od 1. stor. pred n. l. zmieňovali klasickí autori, napr. Diodóros Sicílsky, Cicero, Plutarchos a M. V. Martialis. Hermovi Trismegistovi bolo pripisované autorstvo rozsiahleho súboru tzv. hermetických spisov. Podľa Klementa Alexandrijského nosili staroegyptskí kňazi v procesiách jeho 42 základných kníh (36 kníh obsahovalo učenie o bohoch, zákonoch a o výchove kňazov, ďalej históriu, geografiu, astrológiu, astronómiu a náboženské predpisy, v 6 knihách bolo obsiahnuté lekárstvo). Podľa iných prameňov (napr. Manethón) je Hermés Trismegistos autorom 20-tisíc až 36 525 kníh. Grécka hermetická literatúra, ktorá vznikala v Egypte od čias vlády Ptolemaiovcov (305 – 30 pred n. l.), obsahovala mystickú filozofiu a tajné náuky o astrológii, alchýmii a mágii. Medzi najstaršie zachované pramene hermetickej literatúry patrí najvýznamnejší spis staroegyptskej medicínskej literatúry Ebersov papyrus. Celú hermetickú literatúru možno rozdeliť na dve skupiny: na filozoficko-teozofické texty a na spisy týkajúce sa okultných náuk, hoci hranice medzi nimi nemožno presne stanoviť. Filozofické spisy pripisované Hermovi Trismegistovi možno rozdeliť na tri skupiny: 1. zbierka sedemnástich krátkych dialogizovaných traktátov Hermetický súbor (Corpus Hermeticum, vznikla v 6. – 11. stor. n. l., zachovala sa v skrátenej a miestami v porušenej podobe). Prvý traktát Poimandrés (egyptsky alebo koptsky poznanie boha Slnka Re, grécky pastier ľudí) predstavuje zhrnutie Hermovho učenia (kozmogónia, antropológia, eschatológia), ďalšie traktáty sú venované špecifickým otázkam, napr. problémom pohybu, prázdneho priestoru, omladnutia, času a večnosti; 2. spis Dokonalé slovo (gr. Logos teleios, pred 4. stor. n. l.), ktorý sa zachoval iba v latinskom preklade pod názvom Asclepius. Podáva zhrnujúci výklad hermetickej gnózy a sústreďuje sa na tri živé bytosti: Boha, sveta, človeka; v hierarchii bytostí zaujíma človek stredné postavenie; 3. z Antológie (Antologium, 5. stor. n. I.) I. Stobaia vyňatých 39 úryvkov nerovnakej dĺžky, ktorých obsahom sú najrozličnejšie témy. Najdôležitejší je úryvok z diela Dievča sveta (Koré kosmou), rozhovor egyptskej bohyne Isis (Eset) so synom, bohom Horom, o stvorení sveta a duší. K týmto textom sa priraďuje ešte päť kníh v koptčine z gnostickej knižnice v Nag Hammádí v Hornom Egypte (objavená 1945).

Všetky tieto hermetické filozofické traktáty vznikli medzi 100 – 300 n. l., líšia sa obsahom, autorstvom a časom vzniku a sú zmesou platonizmu, stoicizmu a náboženských tém perzského pôvodu. Ako celok nepredstavujú koherentnú doktrínu a v tvrdeniach si často odporujú. Spája ich niekoľko charakteristických spoločných čŕt, z ktorých najdôležitejšou je nerozlišovanie vedy a náboženstva: poznanie možno dosiahnuť iba prostredníctvom zjavenia alebo vnuknutia, je výsledkom skôr zbožnosti a askézy ako racionálnej reflexie. Vesmír sa chápe ako jeden celok, jeho jednota spočíva na vzťahoch sympatie a antipatie, príťažlivosti a odporu, viažuc tak navzájom všetky bytosti a veci, ktoré ho tvoria. Hermetizmus tak stál v opozícii proti vede aristotelovského typu a následne sa vyvinuli dve línie západnej kultúry. Prvá vychádza z logického (aristotelovského) spôsobu myslenia, ktorý nastolil metódu racionálneho poznania založeného na pozitívnych a zmyslami kontrolovateľných faktoch, ako aj na viere, že ľudský rozum a prírodné javy sú riadené tými istými zákonmi. Druhú líniu rozvíjal hermetizmus vo všetkých podobách a formách známych od najstarších čias až do novoveku. Hermetizmus vychádza z predlogického spôsobu myslenia a je založený na tom, že pozorovaný predmet nie je oddelený od pozorovateľa a objekt i subjekt sú (rovnako ako celý vesmír) spojené animizmom (z lat. anima = duša), ktorý je spoločný všetkým bytostiam a veciam (univerzálna duša). S animizmom je veľmi tesne spojená mágia, za ktorej otca je pokladaný Hermés Trismegistos (spis Kyranidés). Mágia je založená na viere v nadprirodzenú moc, ktorá je prírode imanentná, preniká ľudskou spoločnosťou i prírodou a vyvolávala efekty priečiace sa prirodzenému poriadku vecí. Je najnižším stupňom tzv. hermetickej reťaze — hierarchie stupňov hermeticky (t. j. určeného iba iniciovaným, teda zasväteným) sprostredkúvaného poznania a praktík. Najvyšším stupňom je mystika, mystické spojenie s božstvom (lat. unio mystica), ktoré presahuje ľudské chápanie a je nevyvrátiteľné. V staroveku poznali mystické spojenie viaceré kulty, náboženstvá a filozofické prúdy (brahmanizmus, orfizmus, pytagorizmus, platonizmus). V židovskom a kresťanskom monoteistickom náboženstve je týmto božstvom Jahve, Boh ako stvoriteľ sveta a prvý hýbateľ (Aristotelov pojem). Toto spojenie pripúšťa a uznáva ako skutočné mysticizmus, filozofická a náboženská doktrína založená na nekognitívnych danostiach (intuícia, zjavenie, vnuknutie, osvietenie ap.). Mystika vyšla zo siekt zasvätených a vyvolených (tzv. mystov), vyznávajúcich kult božstiev antického a orientálneho náboženstva (čím sa včleňuje do hermetizmu) a vždy zotrvávala na fideistickom základe (→ fideizmus). Veľký rozmach dosiahla v období helenizmu, keď sa z rôznorodých prvkov orientálnej mágie, židovskej mystiky, novopytagorizmu, novoplatonizmu a kresťanstva vyvinula ezoterická synkretická gnóza, najvyššie, spásonosné poznanie, ktoré iniciovaný, čiže gnostik (gr. gnóstikos, t. j. ten, kto vie) dosahuje v stave extázy. Je to mystické tajomstvo jeho zrodu, čiže zostupu na tento svet, ako i jeho návratu k svojmu pôvodu, ktorý je duchovný a v hmotnom svete nepoznateľný. Spasiteľ je podľa gnostikov iba jednou z nebeských mocností (aiónov), medzi ktorými má najvyššie postavenie. Zostupuje do iných sfér, kde vládnu iné mocnosti (planéty), láme pečate ich moci, ich mien a prívlastkov, a tak nad nimi víťazí. Z rúk osudu, ktoré predstavujú démonické sily, vyslobodzuje ľudské duše svätou cestou (gnózou). Ezoterický, čiže hermetický charakter gnosticizmu vyplýva z toho, že jeho stúpenci tvrdili, že Ježiš Kristus vyjavil vyvoleným skryté tajomstvá počas štyridsiatich dní, ktoré strávil so svojimi učeníkmi po vzkriesení. Na tomto základe vznikol eklektický nábožensko-filozofický prúd, ktorý prenikol do formujúcej sa ortodoxnej kresťanskej cirkvi v 1. stor. n. l., najväčší vplyv zaznamenal v 2. stor. a jeho hlavnými centrami boli Antiochia, Alexandria a Rím. V období stredoveku (5. – 15. stor.) utvárali prostredie vhodné na rozvoj mystiky a mysticizmu viaceré filozoficko-teologické a sociálno-historické faktory. Križiacke výpravy, na ktoré vyzval kresťanský Západ pápež Urban II. (1095), oživili záujem o antickú filozofiu, ale v jej helenistickej podobe, v ktorej bolo mnoho mystických prvkov obsiahnutých najmä v novopytagorizme a novoplatonizme. Veľkou náboženskou a mysliteľskou osobnosťou spájúcou doznievajúci starovek a novú kresťanskú éru bol sv. Augustín, ktorý v diele O Božom štáte (De Civitate Dei, 413 – 426) uvádza úryvky z hermetického Asclepia. Z augustiniánskej tradície vychádzali tí stredovekí mystici a teológovia, ktorí sa úplne alebo čiastočne nepodriadili racionalistickej teológii Tomáša Akvinského založenej na Aristotelovej filozofii (Pseudo-Dionysius Areopagita, J. S. Eriugena, sv. Bernard z Clairvaux, sv. Hildegarda z Bingenu, sv. František z Assisi, sv. Bonaventura, R. Lullus, Eckhart, M. Kuzánsky a i.). Doktríny hermetizmu poznali aj ďalší kresťanskí, po latinsky píšuci autori z konca staroveku, ktorí zohrali významnú úlohu v ich šírení v stredoveku: Tertullianus nazýval Herma majstrom všetkých vied, podľa Arnobia zo Siccy sa hermetické náuky zhodujú s platonizmom a pytagorizmom, z hermetických spisov často citoval Lactantius, P. Abélard sa často zmieňoval o úryvku z Asclepia (Dokonalého slova), z Asclepia citoval aj Teodorik zo Chartres. K zblíženiu hermetickej odnože helenistickej filozofie s kresťanstvom na podklade slova (logos) významne prispelo dielo rímskeho spisovateľa z konca staroveku Martiana Capellu Svadba Merkúra a Filológie (De nuptiis Mercurii et Philologiae), v ktorej alegoricky spojil lásku a vedu jazyka (slova) s Merkúrom (gr. Hermom). Latinský stredovek však nepoznal Hermetický súbor ani úryvky zo Stobaiovej Antológie. Naproti tomu boli hojne rozšírené hermetické texty o okultných vedách (preložené z gréčtiny a arabčiny), najmä o astrológii a alchýmii, ktoré boli neraz vzájomne prepojené do jedného celku. Astrológovia z čias rímskeho cisárstva sa často odvolávali na Hermove spisy, najmä na doktrínu o dekádach, na systém nebeských domov (gr. topoi) a osudov (gr. kléroi). Väčšina textov sa stratila, niektoré sú známe z druhého prameňa (napr. Celá cnosť hovoriaca o siedmich osudoch, ktoré korešpondujú so siedmimi planétami, a o ich vplyve). Zachovali sa menšie spisy Hrmiaca veštba (vysvetľujúci veštby založené na hrome v každom mesiaci v roku), O otrasoch (vykladajúci znamenia, ktoré prináša zemetrasenie) a O názvoch a moci dvanástich domov, ako aj latinský preklad gréckej zbierky básní Hermova kniha (Liber Hermetis) z 12. storočia, ktorá je istým druhom kompendia obsahujúcim náuku o vplyvoch hviezd (melotézia) na orgány a údy ľudského tela podľa dekád. Spis egyptského pôvodu Ammónova lekárska matematika alebo Ammónova matematikoiatria skúma vplyvy planét a sústreďuje sa na homeopatickú metódu (hviezda negatívne zasiahnutá inou hviezdou spôsobuje chorobu ľudského orgánu, ktorý s ňou súvisí; liečenie spočíva v odstránení zlého vplyvu druhej hviezdy účinkom zvierat, rastlín a kameňov, ktoré sú v kladnom pomere s dominantnou hviezdou). K rovnakému druhu patria spisy O šťavách rastlín (traktát o botanickej astrológii) a Asklépiova posvätná kniha (opisuje spôsoby, ako vytvoriť liečivý prsteň z rastliny a kameňa podľa ich priaznivého vzťahu s každou dekádou). V stredoveku boli známe hermetické traktáty v latinčine o astrológii, napr. Kniha o tridsiatich šiestich dekádach dvanástich znamení (Liber de XXXVI decanis XII signorum), Kniha o pätnástich hviezdach, o toľkých kameňoch, o toľkých bylinách a práve o toľkých obrazoch (Liber de XV stellis, tot lapidipus, tot herbis et totidem figuris).

Hermés Trismegistos bol pokladaný aj za zakladateľa alchýmie (nazývanej Hermovým posvätným umením), ktorá sa usilovala objaviť vzťahy medzi materiálnym a duchovným svetom a nájsť univerzálny liek i kameň mudrcov (lat. lapis philosophorum) meniaci transmutáciou podradné kovy na zlato, tradícia mu pripisovala aj vynález hermeticky, t. j. nepriepustne uzavretej nádoby pre potreby alchymistov. Z alchymistických spisov sa mu pripisovalo základné alchymistické dielo Smaragdová tabuľa (Tabula smaragdina; vyšla i s komentárom v Norimbergu v druhej a tretej časti latinského traktátu O alchýmii, De alchemia, 1541), z ostatných je známych iba niekoľko krátkych citátov, resp. názvov (Kľúč, Malý kľúč, Pyramis, Eptabiblos). V alchymistickej terminológii a v náuke o arkánoch (tajomných postupoch a liekoch, ktorých zloženie je tajné) pôsobili pohanské predstavy aj po uznaní kresťanstva (313). Ich hlavnou postavou bol Hermés (rímsky Merkúr) vo dvojakom význame: ortuti a svetovej duše či v sprievode Slnka a Luny, resp. zlata a striebra. Základnou alchymistickou operáciou bolo rozdelenie prvotnej hmoty (lat. prima materia) čiže chaosu na aktívnu a pasívnu zložku, t. j. na dušu a hmotu. Z ich spojenia (lat. coniunctio), alegoricky uskutočneného ako rituálne spojenie Slnka a Luny, sa zrodil syn múdrosti (lat. filius sapientiae), t. j. premenený Merkúr znázorňovaný ako hermafrodit. V stredoveku bol uznávanou autoritou sv. Albert Veľký (Albertus Magnus), ktorý mal povesť majstra okultných vied a ktorému sa pripisuje autorstvo zbierky magických receptov Albert Veľký. Z ďalších stredovekých alchymistických traktátov je známa napr. Voda života (Aqua vitae). Od konca 14. a začiatku 15. storočia prvá generácia humanistov najskôr na talianskej univerzite v Bologni a Padove a potom na univerzite v Paríži a Oxforde oživila záujem o helenistickú vzdelanosť a klasickú grécku filozofiu a literatúru, ktorú poznávala na základe vlastného filologického štúdia. Približne 1460 sa do Florencie dostal rukopis Hermetického súboru (Corpus Hermeticum), ktorý do latinčiny preložil M. Ficino. V úvode k prekladu sa odvolával na sv. Augustína a z Herma urobil teológa, pričom zdôrazňoval prorocký charakter Hermových spisov. Ficinov preklad vyšiel 1471 a stal sa východiskom rozvoja hermetizmu v renesancii. Francúzsky prekladateľ a komentátor Biblie Jacques Lefèvre d’Étaples (Jacobus Faber, *1450, †1536) ho vydal spolu s Ficinovým prekladom spisov Poimandres a Asclepius (1505) a pripojil k nim aj traktát Hermova nádoba (Crater Hermetis), v ktorej je opísaný spôsob, akým učiteľ preniesol na žiaka svoju skúsenosť z omladnutia. Hermetická literatúra mala v tom období silný ohlas a bola sprevádzaná mnohými špekuláciami. V jednom z novších vydaní Hermetického súboru (1574) vydavateľ tvrdil, že Hermés žil pred Mojžišom a dosiahol najvyššie božské poznanie. Spisy pripisované Hermovi Trismegistovi sa stali zbraňou proti aristotelizmu v teológii. Vplyv hermetizmu v období renesancie bol veľmi veľký a dotkol sa najrozličnejších kruhov (okultistov, filozofov, teológov, vedcov, katolíkov i protestantov). Nový význam nadobudla aj alchýmia úzko spojená s medicínou a astronómiou, disciplínami, ktoré sa stali predmetom univerzitného štúdia. Výklad základných tém alchýmie podal nemecký lekár a kabalistický filozof Heinrich Cornelius Agrippa z Nettensheimu (*1486, †1535) v spise O okultnej filozofii (De occulta philosophia). Jeho bezprostredným nasledovníkom je najvýznamnejší renesančný alchymista, lekár, astrológ a filozof Paracelsus, ktorý bol dôkladným znalcom hermetickej, špeciálne alchymistickej tradície. Agrippa z Nettensheimu a Paracelsus zachovávali v Nemecku ezoterickú tradíciu, ktorá sa udržala až do 17. storočia (J. Böhme; Valentin Weigel, *1533, †1588; alchymista a lekár Gerhard Dorn, *okolo 1530, †1584, autor komentára k Paracelsovmu latinskému spisu O dlhom živote Gerardus Dorneus, Theophrasti Paracelsi libri V de vita longa, 1583). Špecifickou odnožou hermetizmu bola židovská mystika kabala, ktorá v 8. a 9. storočí prenikla do Európy. Blízko k mysticizmu mali aj teozofia (ezoterické učenie založené na viere, že duch, ktorý zostúpil z božskej sféry do prirodzeného stavu, hľadá pomocou postupných premien spôsob, ako sa odpútať od hmoty a splynúť s Bohom) a podľa jej vzoru založená antropozofia (R. Steiner). V 18. storočí dosiahla vrchol ezoterická doktrína iluminizmus (založená na viere vo vnútorné osvietenie človeka alebo v zjavenia dané priamo od Boha). Do myšlienkového i praktického kontextu hermetizmu treba zaradiť aj okultné náuky, a to nekromantiu a špiritizmus;

2. lit. básnická tradícia v európskej literatúre charakteristická mysticizmom, tajuplnosťou, zložitou metaforikou a komplikovaným jazykovým prejavom. Z hľadiska genézy, funkcie a poetiky textu možno rozlíšiť dve kategórie literatúry spojenej s hermetizmom:

a) texty, ktoré sú literárnymi dielami vo vlastnom zmysle slova a hermetizmus v najrozličnejších podobách bol pre ich autorov zdrojom inšpirácie a poznania, ako aj jednou z ciest ich duchovného a tvorivého vývinu. K autorom tohto typu patria napr. M. Scève (básnická zbierka Délia, Delie, 1544), a najmä J. W. Goethe, v ktorého filozoficko-dramatickej básni Faust I, II (1808, 1832) je badateľná autorova skúsenosť s okultnými náukami, špeciálne s alchýmiou. Doktor Faust, údajný čarodejník, ktorý predal svoju dušu diablovi výmenou za pozemský blahobyt, dosahuje absolútne poznanie v duchu alchymistickej náuky, že prirodzené svetlo v človeku je najsilnejším svetlom zo všetkých svetiel a že cez ľudské astrum prichádza k zjasneniu univerza, v čom treba vidieť zrušenie ľudskej podriadenosti Božej autorite. Vplyvy okultných a ezoterických náuk sa v ešte väčšej miere prejavili v romantizme. V knihe Aurélia alebo sen a život (Aurélia ou le rêve et la vie, 1855) francúzskeho básnika a prozaika G. de Nervala je badateľný vplyv švédskeho mystického teológa a vizionára E. Swedenborga, iluminizmus 18. storočia sa prejavil v jeho zbierke próz nazvanej Osvietení (Les Illuminés, 1852), ktorá je básnickou štúdiou o iniciácii. Stopy mystiky a iluminizmu sú evidentné aj v románe G. Sandovej Consuelo (1842 – 43), v ktorom je mýtus o zasvätení pomocou hudby spojený so snom a vizionárskou exaltáciou. V úsilí uniknúť z triviálnej reality hľadali romantickí básnici spojenie s transcendentným svetom vymykajúcim sa možnostiam ľudskej zmyslovej skúsenosti. Táto tendencia sa výrazne prejavila v poézii francúzskeho básnika Ch. Baudelaira. V úvodnej básni Kvetov zla (Les Fleurs du mal, 1857) Čitateľovi (Au lecteur) nazval Herma Trismegista satanom a učeným chemikom, t. j. alchymistom. Jeho estetika je založená na presvedčení o schopnosti umenia obsiahnuť a ovládnuť celé univerzum, a dospieť tak k absolútnemu poznaniu, čo bolo vlastne aj cieľom alchýmie, ako ju chápal napr. Paracelsus. V imaginácii, ktorú pokladal za kráľovnú tvorivých schopností, hľadal tajné vzťahy vecí, zhody a analógie. V súlade s učením E. Swedenborga objavoval univerzálnu analógiu ako cestu a spôsob komunikácie s nadzmyslovými entitami, ktoré sú cez ňu v spojení s pozemským svetom, aby sa tak zrodila mystická jednota hmotného a duchovného bytia (báseň Vzťahy, Correspondances). Na Baudelaira nadviazal v tomto zmysle A. Rimbaud. Novátorsky preniesol do poézie starú alchymistickú metódu ohňa, v ktorom sa látky rozličného druhu transmutovali a dostávali novú kvalitu. Ohňom bolo pre neho rozrúšanie zmyslov až do extázy, v ktorej sa básnik prenesie do stavu ohnivej metaforickej turbulencie, v ktorej sa slovo svojou zvučnosťou a sugesciou oddeľuje od svojho obsahu a stáva sa svetlom novej svojbytnej skutočnosti (báseň Alchýmia slova, Alchimie du verbe). Mystika, vizionárstvo a okultizmus boli tiež preferovanými oblasťami ľudskej činnosti realistu H. de Balzaca, ktorý sa od 1825 začal venovať štúdiu E. Swedenborga a navštevoval tajné iluministické sekty. V románoch a novelách druhej časti svojho rozsiahleho románového a novelistického cyklu Ľudská komédia (La Comédie humaine, 1829 – 50) nazvanej Filozofické štúdie (Études philosophiques) sa prejavil ako básnik so zmyslom pre mystické a ezoterické javy, a to v rovine tematickej a evokačnej. Základnú ideu Filozofických štúdií stelesňuje postava Louisa Lamberta (autobiografický román Louis Lambert, 1832) a je ňou poznanie, že myšlienka zabíja mysliaceho, čo treba chápať v hlbšom význame autorovho presvedčenia, že dielo ako oheň stravuje svojho tvorcu, čo bol napokon prípad samého Balzaca;

b) analogické označenie postromantických básnických prúdov z obdobia secesie, predovšetkým symbolizmu. Termín hermetizmus v tomto význame je novotvar odvodený z tradičného adjektíva hermetický a vznikol až koncom 19. storočia. Hlavným programom hermetickej poézie sa stala izolácia umeleckého diela od empirickej reality, básnický hermetizmus nadobudol charakter okultizmu a ezoterizmu. Neskôr sa toto označenie prenieslo aj na osobnosti a javy iných literárnych období. Ich spoločnou črtou je vedome zložitá slovesná inštrumentácia básnického posolstva, ktorej významová explikácia nie je uskutočniteľná bez špecifického prístupu a prípravy a bez pochopenia estetického kódu textu.

Predchodcom moderného hermetizmu bol španielsky barokový básnik L. de Góngora y Argote, ktorého najvýznamnejšia básnická skladba Samoty (Soledades, 1613) sa vyznačuje neobyčajnou výrazovou kultivovanosťou presahujúcou hranice zrozumiteľnosti (veľké množstvo grécizmov a latinizmov, latinizujúca vetná skladba). Básnický hermetizmus možno nájsť v talianskom marinizme (G. Marino), v anglickej metafyzickej poézii (J. Donne), vo francúzskej precióznej literatúre a v iných historických a vecne rozdielnych literárnych javoch. Uzavretosť hermetickej poézie nie je totožná s nezrozumiteľnosťou, čo je dôležité pri určovaní typologického a hodnotového štatútu básnického hermetizmu. Až do symbolizmu nebol hermetizmus ako typologický jav literárnej tvorby predmetom skúmania ani podnetom na špecifickú básnickú sebareflexiu. Otázka hermetizmu sa zákonite vynorila s osobitným postavením básnika v modernej industriálnej spoločnosti, ktorá nemá schopnosť prijímať to, čo je v básňach podstatné, a zdôrazňuje iba ich tematický obsah. Vznikla ruptúra medzi poéziou a danou skutočnosťou, ktorá sa pre básnika stala nepriateľským zovretím. Poézia sa stala výlučným aktom uzavretosti (tzv. slonovinovou vežou), ktorá v hermetizme dosiahla najvyšší stupeň subjektivity. Štatút hermetickej poézie je utvorený nielen z komplikovanej slovesnej inštrumentácie, ale i z ontologickej a noetickej svojbytnosti umenia, ktorá je antitézou javovej skutočnosti. V čistej podobe stelesňuje básnický hermetizmus poézia francúzskeho symbolistu S. Mallarmého. Jeho pokračovateľ P. Valéry prehĺbil mallarméovskú myšlienku absolútnej básnickej svojbytnosti a neporušiteľnosti smerom k intelektuálnej koncentrácii v procese tvorby.

V 20. a 30. rokoch 20. storočia sa v talianskej poézii rozvinul prúd neskorého symbolizmu, ktorý sa priamo označoval termínom hermetizmus, pritom ho však vytvárali básnickým naturelom a výrazom odlišné autorské individuality. Nadväzoval predovšetkým na S. Mallarmého a vyznačoval sa prísnym odlíšením básnického jazyka od konvenčnej dorozumievacej reči, abstraktným básnickým slovníkom, selekciou vylučujúcou náhodnosť slov, hudobnosťou verša a zložitou metaforikou. Jeho predstaviteľmi boli Arturo Onofri (*1885, †1928), napr. zbierkami Strieborné trúbky (Le trombe d’argento, 1924) a Pozemskosť slnka (Terrestrita del sole, 1927), G. Ungaretti a S. Quasimodo.

Iný typ básnického hermetizmu predstavuje poézia nemeckého básnika P. Celana, ktorý zoči-voči ľudskému utrpeniu a hrôzam uniká do mlčania, ktorého krajným bodom je hermetizmus. Jeho básnické svedectvo vyjadrené sporým výrazom a temnou metaforou sprevádza odpor proti organickému svetu a hľadanie útočiska v kameňoch a hviezdach. Medzi významných hermetikov svetovej poézie patrí ruský futurista V. Chlebnikov, najväčší experimentátor s fonetickými a morfologickými možnosťami jazyka, ktorého básnický jazyk stráca znakový charakter a stáva sa hermetickou zvukovou expresiou sui generis. K hermetizmu mal blízko ruský symbolistický básnik a prozaik A. Belyj, ktorý sa pokúsil o syntézu mnohých druhov umenia – poézie, prózy, drámy a hudby, o vytvorenie celostnej kultúry a v konečnom dôsledku o splynutie umenia, vedy a náboženstva. Chcel tak oživiť pôvodnú jednotu, ktorú predstavovali okultné náuky v období helenizmu, ale jednotu adekvátnu pocitom a predstavám moderného človeka (román Petrohrad, Petersburg, 1916). Prvky symbolistického hermetizmu sú prítomné aj v poézii českého básnika O. Březinu. Iný typ hermetickej poézie predstavuje rozsiahle dielo V. Holana, ktoré je originálnym pokračovateľom mallarméovsko-rilkeovskej línie vo vývine európskej poézie.

V slovenskej poézii sa prvky básnického hermetizmu objavujú v dielach romantických básnikov S. B. Hroboňa a M. M. Hodžu. V koncentrovanej podobe predstavujú básnický hermetizmus lyrické zbierky symbolistu I. Kraska Nox et solitudo (1909) a Verše (1912). V súčasnej slovenskej poézii možno básnický hermetizmus identifikovať napr. v poézii J. Stacha a J. Ondruša;

3. v prenesenom význame všetko, čo je nepochopiteľné a temné.