Aakjær [ókér], Jeppe, vlastným menom J. Jensen, 10. 9. 1866 usadlosť Aakjær, Fly pri Skive – 22. 4. 1930 Jenle pri Skive — dánsky spisovateľ a básnik. V románoch Deti hnevu (Vredens børn, 1904) a Radosť z práce (Arbejdets glæde, 1914), ako aj v poviedkach a drámach zobrazil sociálne rozpory vidieka, najmä kruté životné podmienky dánskych roľníkov. Básnik vidieka, lásku k rodnému kraju vyjadril v zbierke básní Piesne raže a iné básne (Rugens sange og andre digte, 1906), ktorá je čiastočne napísaná nárečím. Autor básnických zbierok Z mojej vidieckej ságy. Malý sedliacky príbeh (Af min hjemstavns saga. Lidt bondehistorie, 1919) a Pod večernými hviezdami. Básne (Under aftenstjernen. Digte, 1927) i niekoľkých memoárov (1928 – 34).

Aasen [ósen], Ivar, 5. 8. 1813 Ørsta, kraj Møre og Romsdal – 23. 9. 1896 Kristiania, dnes Oslo — nórsky jazykovedec a básnik, významný predstaviteľ nórskeho národného obrodenia. Skúmal nórske nárečia a v opozícii proti oficiálnemu spisovnému jazyku na báze dánčiny (riksmål) vytvoril novonórsky spisovný jazyk (landsmål). Autor diel Gramatika ľudovej nórčiny (Det norske Folkesprogs Grammatik, 1848), Slovník ľudovej nórčiny (Ordbog over det norske folkesprog, 1850) a Nórska gramatika (Norsk Grammatik, 1864).

AaTh katalóg, aj katalóg Aarneho-Thompsona, klasifikácia Aarneho-Thompsona, AT — označenie najvýznamnejšieho medzinárodného katalógu rozprávkových typov, ktorý zostavil a 1910 publikoval fínsky folklorista Antti Aarne (*1867, †1925) a dvakrát (1928 a 1961) rozšíril americký folklorista Stith Thompson (*1885, †1976). Podnet vzišiel z tzv. fínskej školy, ktorá sa na základe porovnávania variantov folklórnych textov usilovala určiť miesto, čas vzniku a cesty šírenia folklórneho materiálu. Aarne vo svojom katalógu systemizoval rukopisný materiál helsinského archívu, zbierky dánskeho zberateľa Svenda Grundtviga (*1824, †1883) a rozprávky bratov Grimmovcov. Svoj katalóg rozprávkových sujetov (Zoznam rozprávkových typov, Verzeichnis der Märchentypen, 1910), v ktorom použil číselný systém typov, nepovažoval za úplný a predpokladal, že v budúcnosti bude doplnený o množstvo nových rozprávkových typov. Aarneho katalóg bol dvakrát revidovaný S. Thompsonom (od 1928 používaný pod názvom AaTh katalóg), podľa neho vznikli viaceré národné katalógy (slovenský od J. Polívku, 1923 – 32; český od V. Tilleho, 1929 – 37; poľský od J. Krzyżanowského, 1962 – 63; ruský od N. P. Andrejeva, 1929). R. 1960 vyšiel na Slovensku preklad AaTh katalógu v obmedzenom vydaní vo 2 zväzkoch pod názvom Typy ľudových rozprávok: klasifikácia a bibliografia. Tretíkrát bol AaTh katalóg revidovaný 2004, keď ho rozšíril Hans-Jörg Uther (Typy medzinárodných ľudových rozprávok: klasifikácia a bibliografia I – III, The Types of International Folktales: A Classification and Bibliography I – III) a začal sa používať pod názvom Aarneho-Thompsonova-Utherova klasifikácia (Aarne-Thompson-Uther classification, ATU).

Abagar — jeden z prvých bulharských tlačených textov; päťstranová modlitebná knižka napísaná cyrilikou. Zostavil ju nikopolský biskup Filip Stanislavov (*1608, †1674) a 1651 bola vytlačená v Ríme. Abagar bol určený rekatolizovaným stúpencom stredovekej náboženskej sekty pauliciánov. Obsahuje prvky novobulharského jazyka, je ilustrovaný kresbami svätcov. Názov je odvodený od apokryfnej legendy cára Abagara (Abgara) o Božom krste, súčasťou je Stanislavovov doslov, v ktorom prezentuje svoje bulharské cítenie. Zachovalo sa iba 18 exemplárov, z nich jeden je uložený v Národnej knižnici sv. Cyrila a Metoda v Sofii.

Abčuk, Avram Pinchusovyč, aj Avracham, 1897 Luck, Volynská oblasť – 10. 10. 1937 — židovský spisovateľ na Ukrajine píšuci v jidiš, vedúci židovskej sekcie Zväzu spisovateľov Ukrajiny (1934 – 37). Bol obvinený z trockizmu a popravený, 1956 rehabilitovaný. Autor noviel, literárnokritických prác (Náčrty a materiály z dejín židovského literárneho hnutia v ZSSR, Etjudn un materialn cu der gešichte fun der idišer literatur-bavegung in FSSR, 1934) a monografií (Heršl Šammaj I – II, 1929, 1934).

Abell, Kjeld, 25. 8. 1901 Ribe – 5. 3. 1961 Kodaň — dánsky dramatik. Po štúdiu v Paríži a Kodani sa živil ako scénický výtvarník. Preslávil sa modernisticky ladenou drámou Stratená melódia (Melodien der blev væk, 1935), v ktorej zosmiešnil malomeštiacke hodnoty a konvecie. V dráme Anna Sophie Hedvig (1939) upozornil na nebezpečenstvo nacistických ideológií. Autor divadelných hier Judith (1940), Kráľovná sa vracia (Dronning går igen, 1943), Silkeborg (1946) s protivojnovou tematikou, Dni v oblaku (Dage på en sky, 1947), Andersen alebo rozprávka jeho života (Andersen eller hans livs eventyr, 1955), Dáma s kaméliami (Kameliadamen, 1959), Výkrik (Skriget, 1961) a knihy esejí Divadelné úvahy vo veľkonočnom počasí (Teaterstrejf i påskevejr, 1962).

abcházska literatúra — literárna tvorba Abcházov. Jej základ tvoria bohaté folklórne tradície v mnohých žánroch: od epických bájí o Nartoch (→ Narti) a o bohoborcovi Abrskilovi po piesňovú lyriku a múdroslovia. Od 2. pol. 19. stor. písaná literatúra. Zakladateľom abcházskej poézie, prózy, publicistiky i drámy bol D. Gulia. Dramatickú spisbu rozvinul Samson Čanba (*1886, †1937). V 1. pol. 20. stor. bolo pre abcházsku prózu príznačné realistické spracovanie historických tém na etnografickom materiáli. V 2. pol. 20. stor. dominovali popri vojnovej tematike súčasnosť a život súčasného človeka. Tradične je v popredí poézia. Autori: Barat Šinkuba (*1917, †2004), Aleksej Lasuria (*1927, †1959), Ivan Tarba (*1921, †1994), Georgi Gulia (*1913, †1989), Jason Čočua (1911, †?), Šalua Inal-Ipa (*1916, †1995), F. A. Iskander, Nelli Tarbová (Tarba, *1934, †2014), Denis Čačchalia (*1950) a i.

Abildgaard [abilgór], Ove, 17. 9. 1916 Lemvig – 11. 10. 1990 Kodaň — dánsky básnik a prekladateľ, predstaviteľ individualisticky ladenej poézie reflexívneho charakteru. R. 1967 – 86 pôsobil ako programový riaditeľ dánskeho rozhlasu. Autor básnických zbierok Žeravé kamene (Glødende sten, 1952), Letná ozvena (Sommeren ekko, 1954), Pomalá jar (Det langsomme forår, 1957), A Lisina ruka v mojej (Og Lises hånd i min, 1972) a pamätí.

Abramov, Fiodor (Alexandrovič), 29. 2. 1920 Verkola, Archangeľská oblasť – 14. 5. 1983 Leningrad, dnes Petrohrad — ruský spisovateľ a literárny vedec. Pochádzal z mnohodetnej roľníckej rodiny. V roku 1941 vstúpil ako dobrovoľník do domobrany (bol ťažko ranený), 1948 ukončil štúdium na Leningradskej štátnej univerzite (dnes Petrohradská štátna univerzita), 1951 – 60 tam pôsobil ako vedúci Katedry sovietskej literatúry.

Predstaviteľ dedinskej prózy. Vo svojich dielach prostredníctvom strohých realistických prostriedkov zobrazil hornatú oblasť ruského severu v okolí rieky Pinega. Jeho postavy si ctia patriarchálne tradície a základné ľudské hodnoty prameniace z tvrdého života naplneného prácou, zvádzajú boj o existenciu a lepšiu budúcnosť. V debute Bratia a sestry (Bratia i siostry, 1958), ktorý sa stal prvou časťou románovej tetralógie Priaslinovci (Priasliny, 1958 – 1974; slov. 1979), zachytil dramatické a tragické osudy ruského severského vidieka vo vojnových a v povojnových rokoch. Ďalšie časti vydal pod názvami Dve zimy a tri letá (Dve zimy i tri leta, 1968; slov. 1979), Cesty a rázcestia (Puti-pereputia, 1973; slov. 1979) a Dom (Dom, 1978; slov. 1982). V poviedkach Pelageja (1969) a Aľka (1972) sa zameral na tému vynúteného odchodu obyvateľov dediny do mesta, v poviedkach Bez otca (Bezotcovščina, 1961; slov. 1962) a Drevené kone (Dereviannyje koni, 1970) na vykreslenie spôsobu života severského ruského vidieka.

Autor drámy Jeden boh pre všetkých (Odin bog dľa vsech, 1962), zbierky poviedok Posledná poľovačka (Posledňaja ochota, 1973), zbierky noviel, kratších poviedok a úvah Babileum (Babilej, 1981) a i. Posmrtne vyšli knihy Výlet do minulosti (Poezdka v prošloje, 1989), Kto je on? (Kto on?, 1993), Biely kôň (Belaja lošaď, 1995) a prvé kapitoly románu Čistá kniha (1998 – 2000), ktorý bol plánovaný ako trilógia zobrazujúca historickú skúsenosť sociálnych otrasov v Rusku.

adamizmus → akméizmus

Adamovič, Ales (Aľaksandr) Michajlavič, 3. 9. 1927 Koňuchi, Bielorusko – 26. 1. 1994 Moskva — bieloruský prozaik, literárny vedec a kritik, scenárista a režisér. Písal po rusky a bielorusky. Autor románu Partizáni (Partizany, 1963), dokumentárnych reflexívnych noviel Chatynská povesť (rus. Chatynskaja povesť, 1973; bielorus. Chatynskaja apovesc, 1976; slov. 1975) a Katani (Karateli, 1981; slov. 1982) i umeleckých dokumentárnych próz Som z vypálenej dediny (Ja z vohennaj vioski, 1975, zostavené s Jankom Bryľom a Uladzimirom Kalesnikom); na motívy týchto diel nakrútil E. Klimov film Choď a pozeraj sa (Idi i smotri, 1985; scenár A. M. Adamovič, E. Klimov). V dokumentárnej práci Blokádne denníky (Blokadnaja kniga, 1982, s D. Graninom; slov. 1985) opísal obliehanie Leningradu (dnes Petrohrad), v prácach Cesta k majstrovstvu (Šľach da majsterstva, 1958) a Obzory bieloruskej prózy (Gorizonty belorusskoj prozy, 1974) sa venoval bieloruskej a ruskej literatúre, v rozsiahlom súbore esejí a umeleckopublicistických statí sa zaoberal vojnou a nebezpečenstvom atómového sebazničenia ľudstva.

Adamovič, Georgij , 19. 4. 1892 Moskva – 21. 2. 1972 Nice — ruský básnik a literárny kritik. Začiatky jeho básnickej tvorby sú spojené s akméizmom: zbierky veršov Oblaky (Oblaka, 1916) a Očistec (Čistilišče, 1922). R. 1922 emigroval do Paríža, kde sa stal vedúcim kritikom parížskej literárnej emigrácie: state Samota a sloboda (Odinočestvo i svoboda, 1955 ), Komentáre (Komentarii, 1967). Uprednostňoval denníkovú formu poézie: básnické zbierky Na západe (Na zapade, 1939), Jednota (Jedinstvo, 1967) a i.

Ādamsons, Eriks, 22. 6. 1907 Riga – 28. 2. 1946 tamže — lotyšský básnik, prozaik a prekladateľ. Jeho poézia tematicky i výrazovo nadväzuje na anglických jazerných básnikov a preraffaelistov, súčasne je však organicky spätá s lotyšskými ľudovými piesňami. Autor básnických zbierok Striebro v ohni (Sudrabs ugunī, 1932), Erby (Ģerboņi, 1937), Slnečné hodiny (Saules pulkstenis, 1941), Fajka snov (Sapņu pīpe, 1951) a i., zbierok noviel Jemné neduhy (Smalkās kaites, 1937) a Veľký tvrdohlavec (Lielais spītnieks, 1942). Román Ten, kto kráča svojou cestou (Sava ceļa gājējs, vyšiel časopisecky 1943 – 44 pod pseudonymom Eriks Rīga) je prvou časťou nedokončenej trilógie.

Addison [edizn], Joseph, 1. 5. 1672 Milston – 17. 6. 1719 Londýn — anglický novinár, politik a spisovateľ. Stál pri zrode anglického osvietenstva. Spolu s R. Steelom založil časopis The Spectator (Pozorovateľ, 1711 – 12), v ktorom uverejnil množstvo esejí (napr. priekopnícke eseje o hodnotách ľudovej balady, eseje o Stratenom raji J. Miltona), neskôr vlastný politický časopis The Freeholder (1715 – 16). Autor latinských básní, významná je jeho báseň Kampaň (The Campaign, 1705), ako aj politická tragédia Cato (1713). Prekladal diela Herodota, Vergília a Ovídia.

Adıvarová (Adıvar), Halide Edip, 1884 Istanbul – 9. 1. 1964 tamže — turecká prozaička. Ako študentka sa zaujímala o anglickú a americkú literatúru, čo sa odrazilo v jej tvorbe. V čase národnooslobodzovacej vojny boli spolu s manželom blízkymi spolupracovníkmi Mustafu Kemala (Atatürka), pre ideové nezhody s ním odišli 1923 do emigrácie. Po 15-ročnom pôsobení vo Francúzsku, Spojenom kráľovstve, USA a Indii od 1940 profesorka anglickej literatúry na univerzite v Istanbule. Písala po turecky i po anglicky. Jej najúspešnejší román Klaun a jeho dcéra (Clown and his Daughter, 1935), ktorý vyšiel po anglicky a vo vlastnom preklade aj po turecky ako Ulička Sinekli Bakkal (Sinekli Bakkal, 1938), je majstrovskou štúdiou zo života jednej istanbulskej štvrte v poslednom polstoročí Osmanskej ríše, vyznačuje sa brilantnými dialógmi, drobnokresbou charakterov a znalosťou kultúry. Autorka ďalších 22 románov rozdielnej kvality, 3 zbierok poviedok, 1 divadelnej hry a 5 kníh spomienok v angličtine.

Ady, Endre, 22. 11. 1877 Érmindszent, dnes Ady Endre, súčasť obce Căuaș, judeţ Satu Mare, Rumunsko – 27. 1. 1919 Budapešť — maďarský básnik, prozaik a publicista. Študoval právo na univerzite v Debrecíne. Od 1901 redigoval opozičný časopis Nagyváradi Napló (Veľkovaradínsky denník, 1898 – 1934), v ktorom podrobil ostrej kritike klerikalizmus maďarského veľkostatkárskeho režimu, polofeudálnu zaostalosť a nacionalizmus. Jeho radikálne zmýšľanie dotvorila po návšteve Paríža konfrontácia vyspelej francúzskej demokracie so zaostalosťou vlasti. Utvrdil sa v myšlienke, že meštianstvo s buržoáznymi spôsobmi nie je schopné revolučného činu. Bol vedúcou osobnosťou časopisu Nyugat (Západ, 1908 – 41), v ktorom sa združovali predstavitelia demokraticky zmýšľajúcej inteligencie.

Ako ideový vodca stál na čele všetkých hnutí literárnej moderny; do maďarskej poézie vniesol prvky symbolizmu a dekadencie. Spočiatku sa inšpiroval modernou francúzskou poéziou, prekliatymi básnikmi a symbolizmom, neskôr vytvoril osobitý, vlastný literárny štýl, tzv. kritický patriotizmus. Kritizoval hospodárske, sociálne a národné protiklady vo vtedajšej maďarskej spoločnosti. V básnickej tvorbe vyjadroval pocity rozpoltenosti moderného človeka prežívajúceho pocity skepsy a zároveň zameraného na nadosobné hodnoty, na národ a osobne chápaného Boha. Prvú básnickú zbierku Verše (Versek, 1899) napísal ešte v duchu tradičnej maďarskej poézie. Vydanie básnických zbierok Nové verše (Új versek, 1906) a Krv a zlato (Vér és arany, 1907) spôsobilo senzáciu. Ady sa v nich búril proti konzervatívnej polofeudálnej spoločnosti a hlásil sa k demokracii, používal mnohovýznamovú básnickú symboliku a zvláštnu formu voľného verša, čerpal z francúzskeho impresionizmu. Bol oslavovaný ako tvorca novej poézie a zároveň zatracovaný ako vlastizradca s dekadentnými a nezrozumiteľnými textami. Básnické zbierky Na Eliášovom voze (Az Illés szekerén, 1908), Rád by som bol milovaný (Szeretném, ha szeretnének, 1909), Ubiehajúci život (A menekülő élet, 1912) a Kto ma videl? (Ki látott engem?, 1914) jeho poéziu z ideovej i z formálnej stránky prehĺbili. Ostro v nich útočil proti panstvu veľkostatkárov a biskupov, vlasť nazýval močiarom, jazerom smrti, hlásal súdržnosť a porozumenie medzi stredoeurópskymi národmi. Básne posledných rokov života zhrnul v zbierkach Na čele mŕtvych (A halottak élén, 1918) a Posledné lode (Az utolsó hajók, 1923) i vo veršovanom románe Margita chce žiť (Margita élni akar, časopisecky 1912, knižne 1921).

V slovenčine vyšli výbery z Adyho básnickej tvorby Verše (1934), V mladých srdciach (1941), Básne (1950), V mladých srdciach žijem (1978) a Príchod pána (2006), v antológiách Spoveď Dunaja (1976) a Preklady (1978), ako aj výber z krátkej prózy Desaťmiliónová Kleopatra (1959).

Aelfric [elfrik], staroanglicky Ælfric, nazývaný Grammaticus, asi 955 – asi 1010 Eynsham (neďaleko Oxfordu) — anglický mních pôsobiaci vo Winchestri, neskôr opát kláštora v Eynshame pri Oxforde, najznámejší autor benediktínskeho obdobia staroanglickej literatúry. Autor kázní Katolícke homílie (Catholic Homilies, 990 – 992), životopisov svätých Životy svätých (Lives of the Saints, 993 – 998), latinskej gramatiky a práce O Starom a Novom zákone (Libellus de veteri Testamento et novo).

Afanasiev, Alexandr Nikolajevič, 23. 7. 1826 Bogučar – 5. 10. 1871 Moskva — ruský literárny historik a teoretik folklóru. V trojzväzkovej práci Poetické názory Slovanov na prírodu (Poetičeskije vozzrenija slavian na prirodu, 1866 – 69) publikoval štúdie z oblasti histórie ruskej literatúry, najmä folkloristiky. Zberateľ ruského folklóru: zborníky Ruské národné rozprávky (Narodnyje russkije skazki, 1855 – 64) a Ruské národné legendy (Narodnyje russkije legendy, 1859).

Ağaoğluová [-ólu-] (Ağaoğlu), Adalet, 23. 10. 1929 Nallıhan, provincia Ankara – 14. 7. 2020 Istanbul — turecká prozaička, dramatička a publicistka. Od 1951 dramaturgička tureckého rozhlasu. Uviedla sa ako autorka rozhlasových a divadelných hier, neskôr si získala uznanie kritiky románmi zo súčasnosti. Román Krehká ruža mojej mysle (Fikrimin ince gülü, 1976) venovala problematike vysťahovalectva Turkov do bývalej Nemeckej spolkovej republiky, za román Svadobná hostina (Bir dügün gecesi, 1979, slov. 1985) získala 3 literárne ceny. Úspešná autorka poviedok a esejí.

Ágh [ág], István, vlastným menom István Nagy, 24. 3. 1938 Iszkáz, župa Veszprém — maďarský básnik a prozaik, brat L. Nagya. V jeho básnických zbierkach Smie sa spievať (Szabad-e énekelni, 1965) a Medená hora (Rézerdő, 1968) ožívajú spomienky z detstva, resp. skúsenosti z veľkomestského prostredia. Na eliminovanie pocitov odcudzenia hľadal príklady z národnej histórie a literatúry evokáciou ľudského poslania a morálky, pričom základné hodnoty nachádzal v tvorivej práci. Ďalšie zbierky: Zviazanie víly (A tündér megkötözése, 1971), Máš sa dobre? (Jól vagy?, 1977), Volanie odniekiaľ (Hívás valahonnan, 2011), Zobrané verše (Összegyűjtött versek I, II, 2013) a i. Nositeľ Ceny Attilu Józsefa (1969, 1980) a Kossuthovej ceny (1992).

Ågren [ógren], Gösta, 3. 8. 1936 Nykarleby, provincia Pohjonmaa, Fínsko — fínskošvédsky spisovateľ, lyrik. Študoval filmovú réžiu. Jedna z ústredných osobností fínskošvédskej kultúry, debutoval 1955 básnickou zbierkou Sila a myšlienka (Kraft och tanke), v ktorej sa inšpiroval dielom P. Nerudu. Vydal viacero zbierok, v ktorých kriticky reagoval na premeny spoločnosti a jednotlivca (Rozlúč sa s nocou, Säg farväl åt natten, 1963; Večer ponad storočie, Kväll över seklet, 1994; Botnické noci, Bottniska nätter, 2009). Autor esejí (Cesta Dana Anderssona, Dan Anderssons väg, 1970; Tento život, Detta liv, 2001), drám a filmových scenárov (Balada, Ballad, 1968; réžia Gösta Ågren). Nositeľ viacerých ocenení.

Agricola [-ko-], Mikael Olai, medzi 1508 – 12 Pernaja, dnes súčasť mesta Loviisa, Fínsko – 9. 4. 1557 Uusikirkko, dnes Poľany, Leningradská oblasť, Rusko — fínsky teológ a reformátor, zakladateľ fínskej literatúry. Študoval vo Viipuri (Vyborg), v Åbo (Turku) a vo Wittenbergu (žiak M. Luthera a F. Melanchtona, od 1544 prvý fínsky protestantský biskup v Åbo. Tvorca fínskeho spisovného jazyka, vydal prvý šlabikár (Abckiria, 1543), ktorý je považovaný za prvú tlačenú fínsku knihu, modlitebnú knihu (Modlitebník z Biblie, Rucouskiria Bibliasta, 1544) a preložil do fínčiny Nový zákon (Se Wsi Testamenti, 1548) a neskôr aj žalmy (Dávidov žaltár, Dauidin Psalttari, 1551) a ďalšie časti Starého zákona.

Agricola [-ko-], Rudolphus, vlastným menom Roelof Huysman, aj Huisman, aj Huusman, 1443 al. 1444 Baflo (pri Groningene), Holandsko — 28. 10. 1485 Heidelberg, Nemecko — holandský renesančný vzdelanec a humanista. Študoval na univerzitách v Nemecku, Taliansku a v Leuvene, ovládal latinský, grécky a hebrejský jazyk. R. 1479 sa stal tajomníkom Groningenu, 1784 profesor klasickej literatúry na univerzite v Heidelbergu. Bol ovplyvnený filozofiou a tvorbou F. Petrarcu (1477 vydal jeho životopis), dôraz kládol na slobodu jednotlivca a na jeho intelektuálny a fyzický rozvoj. R. 1479 uverejnil filozofický spis O dialektickej metóde (De inventione dialectictica), zástanca používania holandského jazyka vo vede. V spise O organizácii štúdia (De formando studio, 1484; vydaný 1539) formuloval myšlienky o pedagogike. Prekladal z gréčtiny a písal príležitostné básne.

Ahlqvist [álkvist], Karl August Engelbrekt, pseudonym A. Oksanen, 7. 8. 1826 Kuopio – 20. 11. 1889 Helsinki — fínsky jazykovedec, literárny historik, básnik a zberateľ fínskych ľudových povestí. Od 1863 profesor v Helsinkách. Skúmal ugrofínske jazyky, autor romanticky ladených vlasteneckých básní (Verše I – II, Säkeniä I - II, 1860), v ktorých spájal národné idey s modernými európskymi výrazovými prostriedkami.

Ahmedî, vlastným menom Tâceddîn Ibrâhîm ibn Hizir, 1334 Kütahya alebo Sivas – 1413 Amasya — turecký básnik. Po štúdiách v Káhire žil na kniežacom dvore v Kütahyi, neskôr u osmanského sultána Bajezida I. (Yıldırıma), po jeho porážke v bitke pri Ankare napísal ódu na jeho premožiteľa Timúra. Považovaný za najväčšieho osmanského básnika tých čias, jeho tvorba bola ovplyvnená perzskou poéziou. Najznámejšie dielo, poéma Kniha Alexandrova (Iskendername, 1390), sa skladá z 8-tis. dvojverší a obsahuje teologické, filozofické a historické témy.

Aho, Juhani, vl. m. Johannes Brofeldt, 11. 9. 1861 Lapinlahti, Sev. Savo – 8. 8. 1921 Helsinki — fínsky spisovateľ, predstaviteľ modernej fínskej literatúry začiatku 20. stor. Prispieval do časopisu Päivälehti a almanachov literárnej spoločnosti Mladé Fínsko (Nuori Suomi). Autor románov, noviel a drám, ktoré sa vyznačovali príklonom k realizmu a naturalizmu. V ranej tvorbe sa zaoberal problémami technického pokroku a industrializácie (prózy Keď otec kúpil lampu, Siihen aikaan, kun isä lampun osti, 1883; Železnica, Rautatie, 1884). V románe Pastorova dcéra (Papin tytär, 1885) sa venoval problémom postavenia žien vo fínskej spoločnosti. K posledným dielam Ahovho realistického obdobia patria poviedka Prebudienie (Heränneitä, 1894) a román Jar a návrat zimy (Kevät ja takatalvi, 1906). V prózach Hobliny (Lastuja, 1891) a Nové hobliny (Uusia lastuja, 1892) a v románe Panu (1897) patriacich do novoromantického obdobia, ktoré sú charakteristické ornamentálnym štýlom a lyrickosťou, poukázal na napätú politickú situáciu a konflikty medzi pohanstvom predkov a kresťanstvom. Ahova zbierka esejí a poviedok Môj ľud z jalovca (Katajinen kansani, 1901) sa vyznačuje patriotizmom a román Juha (1911), ktorý opisuje príbeh lásky a nevery, spojením realistických a novoromantických postupov.

Achmadulinová (Achmadulina), Bella, vlastným menom Izabella, 10. 4. 1937 Moskva – 29. 11. 2010 Peredelkino, dnes súčasť Moskvy — ruská poetka, manželka básnika J. Jevtušenka, neskôr spisovateľa J. Nagibina. Spoluautorka literárneho almanachu Metropol (1979). Nadviazala na klasickú líniu ruskej poézie i na básnickú tvorbu M. Cvetajevovej. V básnických zbierkach Struna (Struna, 1962), Zimnica (Oznob, Franfurkt nad Mohanom, 1968), Hodiny hudby (Uroki muzyki, 1969), Verše (Stichi, 1975), Metelica (Meteľ, 1977), Tajomstvo (Tajna, 1983), Sad (S., 1987), Pobrežie (Poberežie, 1991), Truhlica a kľúč (Larec i kľuč, 1994), Raz v decembri (Odnaždy v dekabre, 1996), Okamih bytia (Mig bytia, 1997), Pri jedličke (Vozle jolki, 1999), Priateľov mojich vynikajúce vlastnosti (Druzej mojich prekrasnyje čerty, 2000), Zmrznutý hyacint (Oziabšij giacint, 2008), Ani slovo o láske (Ni slova o ľubvi, 2010) a i. zachytila krásy života, lásku a priateľstvo. Jedným z inšpiratívnych zdrojov jej tvorby bolo Gruzínsko. Do zbierky Sny o Gruzínsku (Sny o Gruzii, 1977) zahrnula básne, publicistiku a preklady gruzínskych básnikov (G. Tabidze, I. Abašidze, K. Kaladze a i.). Pod názvom Achmatovovej poémy Môj rodokmeň (Moja rodoslovnaja, 1964) vyšiel 1966 v slovenčine výber jej básní. V 60. rokoch 20. stor. spolupracovala s J. Nagibinom na viacerých filmových scenároch. Autorka esejí o A. S. Puškinovi a M. J. Lermontovovi, surrealistickej prózy Veľa psov a pes (Mnogo sobak i sobaka, 1979), autobiografickej prózy Mimovoľnosť (Nečajanije, 1999) a i. Jej básne boli preložené do viacerých jazykov. Nositeľka viacerých ocenení.

Achmatovová (Achmatova), Anna, vlastným menom Gorenková, 23. 6. 1889 Boľšoj Fontan, dnes súčasť Odesy, Ukrajina – 5. 3. 1966 Domodedovo pri Moskve, pochovaná v Komarove pri Petrohrade — ruská poetka, významná predstaviteľka ruskej poézie 20. stor., nazývaná ruská Sapfó. R. 1910 – 18 manželka básnika N. Gumiľova, 1910 a 19011 spolu navštívili Paríž, kde sa zoznámila s maliarom F. Modiglianim (autor jej portrétu), a 1912 Taliansko. Gumiľov ju ako začínajúcu spisovateľku uviedol do spoločnosti okolo V. I. Ivanova (zúčastňovala sa literárnych stretnutí, tzv. večerov vo veži). R. 1911 sa stala sekretárkou Cechu poetov (Cech básnikov) organizovaného Gumiľovom a Sergejom Gorodeckým (*1884, †1967), ktorí 1912 spolu s básnikom O. Mandeľštamom a i. vytvorili združenie akméistov (→ akméizmus). Ojedinelá poetka lásky v ruskej a vo svetovej literatúre, lásku zobrazila najskôr ako ľúbostné očarenie, neskôr ako drámu rozchodu, častý je motív beznádejnej lásky. Po básnickej prvotine Večer (Večer, 1912) písala ľúbostnú lyriku vo forme románových a dramatických miniatúr (tzv. sujetová lyrika) vyznačujúcich sa štýlovou a sémantickou prostotou, slávu získala básnickou zbierkou Ruženec (Čotki, 1913), nasledovali zbierky Biely kŕdeľ (Belaja staja, 1917) a Roku Pána 1921 (Anno Domini MCMXXI, 1922). Počas obdobia zákazu publikovania (1925 – 39) sa venovala štúdiu diela A. S. Puškina a prekladateľskej činnosti (klasická čínska, kórejská, indická poézia, z európskej G. Leopardi, V. Hugo, I. Krasko a i.). V 30. rokoch 20. stor. písala básne inšpirované tragickými udalosťami stalinských represií, ktorých obeťou sa takisto stal jej syn L. Gumiľov (autobiografická poéma Rekviem, napísaná 1935 – 40, vydaná 1963, Mníchov, v Rusku až 1987). R. 1940 – 46 mohla znova publikovať (výber poézie Zo šiestich kníh, Iz šesti knig, 1940; cyklus poém Severné elégie, Severnyje elegii, 1943). Najvýznamnejším dielom je lyrickoepická Poéma bez hrdinu (Poema bez geroja, napísaná 1940 – 62, vyšla 1974), v ktorej jej osobná spoveď prerastá do kroniky tragického obdobia polovice 20. stor. (Veľká vlastenecká vojna, blokáda Petrohradu). R. 1946 bola Achmatovová opäť vylúčená z verejného a literárneho života, v 60. rokoch 20. stor. rehabilitovaná. Vydala básnickú zbierku Plynutie času (Beg vremeni, 1965), spomienky na A. Bloka, O. Mandeľštama a i. vyšli až posmrtne. R. 1964 získala taliansku literárnu cenu Etna – Taormina, 1965 jej Oxfordská univerzita udelila čestný doktorát. V slovenčine vyšli výbery jej básní pod názvami Ľúbostný denník (1964), Spálený zošit (1981), Vrcholiaca luna (1989) a Biely kŕdeľ (2002).

Achterberg [-berch], Gerrit, 20. 5. 1905 Neerlangbroek – 17. 1. 1962 Oud-Leusden, dnes Leusden — holandský básnik. Debutoval neskoroexpresionistickou zbierkou Odplávanie (Afvaart, 1931). V jeho existencialisticky ladenej poézii, napr. v básnických zbierkach Ostrov duše (Eiland der ziel, 1939), Mŕtvy koniec (Dead end, 1940), Osmóza (Osmose, 1941), Dom (Huis, 1943), Eurydika (Euridyce, 1944), Radar (1946) a Existencia (Existentie, 1946), je jedným z ústredných motívov motív mŕtvej milenky. Po 2. svetovej vojne ovplyvnil modernú holandskú poéziu skupiny tzv. Päťdesiatnikov. Autor básnických zbierok A Ježiš napísal do piesku (En Jezus schreef in ’t zand, 1947), Balada plynového inštalatéra (Ballade van de gasfitter, 1953), Óda na Haag (Ode aan Den Haag, 1953) a i.

Achternbusch [-buš], Herbert, vlastným menom Herbert Schild, 23. 11. 1938 Mníchov — nemecký spisovateľ a filmový tvorca. V románoch Alexandrova bitka (Die Alexanderschlacht, 1971) a Hodina smrti (Die Stunde des Todes, 1975) sa tematicky zameral na vedomie indivídua, vzpiera sa tradičným estetickým normám. Autor autobiografickej prózy Breitenbach (1986). Vlastné predlohy využil vo filmoch a v divadle, napr. vo filme Na stratenej varte (Auf verlorenem Posten, 1990).

Aichingerová (Aichinger), Ilse, 1. 11. 1921 Viedeň – 11. 11. 2016 tamže — rakúska spisovateľka, manželka G. Eicha. V prozaickej tvorbe spájala realizmus s transcendentálnym zobrazovaním javov, uplatnila parabolu. V románe Väčšia nádej (Die grössere Hoffnung, 1948) zobrazila osudy a túžby rasovo prenasledovaného dievčatka počas fašizmu, v próze Spútaný (Der Gefesselte, 1953) vychádza zo sartrovskej koncepcie slobody. Vo svojej tvorbe variovala modely poznania, overovala si prvky konkrétnej epiky, odmietala konvenčnosť slov: prózy Eliza Eliza (1965), Zlé slová (Schlechte Wörter, 1976). Jej zobrané básne vyšli pod názvom Premrhané rady (Verschenkter Rat, 1978). Jej poviedka Otvorená ordonancia (Die geöffnete Order, 1953) vyšla v antológii Lebo človek hľadá teplo: nemecké poviedky dvoch desaťročí (Deutsche Erzählungen aus zwei Jahrzehnten, 1960; slov. 1969). Nositeľka viacerých ocenení, napr. Ceny Nelly Sachsovej (1971), Rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (1995) a Veľkej rakúskej štátnej ceny za literatúru (1995).

Ajgi, Gennadij Nikolajevič, vlastným menom G. N. Lisin, 21. 8. 1934 Šajmurzino, Čuvašsko – 21. 2. 2006 Moskva — ruský čuvašský básnik a literárny historik. Do 1960 písal po čuvašsky, predstaviteľ súdobej čuvašskej intelektuálnej poézie. Neskôr pôsobil v Moskve a začal písať po rusky. V tvorbe nadviazal na výdobytky svetového, najmä francúzskeho a ruského modernizmu i avantgardy s využitím zdrojov čuvašského folklóru. Patril do neoficiálnej kultúry Sovietskeho zväzu. Prvé knihy vydal v cudzine, v Rusku až 1991 vyšla zbierka Tu (Zdes). Ďalšie diela: Veronikin zošit (Tetraď Veroniki), Poklona – spevu (Poklon – peniu) a i. V slovenskom preklade: Žena sprava (1967), Predlžovanie odchodu (1995), Obdarená zima (2008). Nositeľ Petrarcovej ceny a ďalších ocenení za poéziu.

Ajvangu, 1926 Čukotka – 1963 — eskimácky spisovateľ. Prvý autor eskimáckej písomnej tvorby; vychádzal z pôvodných ústnych foriem. Opisoval život a prácu eskimáckych poľovníkov: Poviedky (Unipamsügyt, 1961), zbierka Náš rodný Unazik (v ruskom preklade Naš rodnoj Unazik, 1985); jeho poviedka vyšla aj v ruskojazyčnom zborníku próz autorov zo severu vtedajšieho ZSSR Od Moskvy po tajgu raz prenocuješ (Ot Moskvy do tajgy – odna nočevka, 1961).

Akbal, Oktay, 10. 4. 1923 Istanbul – 28. 8. 2015 Muğla, Turecko — turecký prozaik. Vyštudoval právo, ale pôsobil ako žurnalista. Ako redaktor sa podieľal na tureckom vydaní encyklopédie Larousse (Meydan – Larousse). Jeho prózy majú čiastočne autobiografický charakter, stvárňujú vnútorný zápas nekonformných jedincov, prevažne intelektuálov, nespokojných s morálkou a s konvenciami spoločnosti, do ktorej patria. Autor 8 zbierok poviedok, 3 románov a knihy spomienok.

akméizmus [gr.] — smer v ruskej poézii 1912 – 22. Jeho teoretikom bol Sergej Gorodeckij (*1884, †1967), najvýznamnejšími predstaviteľmi N. Gumiľov, A. Achmatovová a O. Mandeľštam združení v skupine Cech poetov (Cech básnikov). Publikovali v časopise Apollon (1909 – 17). V opozícii k mystike symbolizmu sa orientovali na prvotný význam slova a jasnosť básnického vyjadrenia. Akméizmus odmietol kult symbolu a nahradil ho kultom samotných vecí, lebo napr. ruža je ružou, a nie symbolom čohosi iného. Preto sa označoval aj ako klarizmus (z lat. clarus = jasný) a vzhľadom na bezprostredné vnímanie reality a uprednostňovanie prírodných princípov aj ako adamizmus (od praotca Adama). V kontexte európskej literatúry predstavuje odnož neoklasicizmu.

Aksakov, Sergej Timofejevič, 1. 10. 1791 Ufa – 12. 5. 1859 Moskva — ruský prozaik, prekladateľ, ideológ slavianofilstva. Pochádzal zo starého šľachtického rodu. Jeho statok Abramcevo pri Moskve sa stal centrom slavianofilstva. Zo začiatku sa venoval prekladateľskej činnosti (Sofoklés, Molière). Vo svojich dielach sa zaoberal tematikou spojenia človeka s prírodou a dedinského prostredia s rodinou. Jeho črty o poľovníkoch a rybároch, napr. Rozprávanie a spomienky poľovníka na rôzne poľovačky (Rasskazy i vospominanija ochotnika o raznych ochotach, 1855), sa stali základom filozofickej podstaty jeho najvýznamnejších diel – autobiografickej románovej dilógie Rodinná kronika (Semejnaja chronika, 1856) a Detské roky Bagrova-vnuka (Detskije gody Bagrova-vnuka, 1858, slovensky 1960), zachytávajúcich životný štýl ruského statkárstva na prelome 18. a 19. stor., ktoré sa stali základom žánru ruskej románovej kroniky (N. S. Leskov, M. J. Saltykov-Ščedrin, M. Gorkij a i.). Autor memoárov o N. V. Gogoľovi Príbeh mojej známosti s Gogoľom (Istorija mojego znakomstva s Gogolem, posmrtne 1890), L. N. Tolstom, M. Gorkom a i.

Aksionov, Vasilij, 20. 8. 1932 Kazaň, Tatársko – 6. 7. 2009 Moskva — ruský prozaik a dramatik. R. 1979 bol zakladateľom a autorom nezávislého almanachu Metropol, v ktorom vydal kontroverznú divadelnú hru Štyri temperamenty (Četyre temperamenta), 1980 musel opustiť Rusko, bol zbavený občianstva (do 1990); do 2004 žil v USA, neskôr striedavo vo Francúzsku a v Moskve. V 60. rokoch 20. stor. v novele Kolegovia (Kollegi, 1960, slovensky 1962; aj rovnomenná divadelná hra, sfilmovaná 1962), v románoch Hviezdny lístok, Zviozdnyj bilet, 1961, slovensky 1965; sfilmovaný pod názvom Môj mladší brat, Moj mladšij brat, 1962) a Je čas, priateľ môj (Pora, moj drug, pora, 1964) zobrazil prostredníctvom mládežníckeho žargónu a slangu kritické postoje svojej generácie. Neskôr vo svojich dielach využíval prelínanie reálnych a ireálnych prvkov, grotesknosť, absurdnosť a paródiu (novela Pomaranče z Maroka, Apeľsiny iz Marokko, 1963, slovensky 1965; divadelná hra Vždy na predaj, Vsegda v prodaže, 1965; novela Sudy osudu, Zatovarennaja bočkotara, 1968; kniha pre deti Môj dedko – pomník, Moj deduška – pamiatnik, 1972). V USA vydal v ruštine autobiografický román Spálenina (Ožog, 1976) a utopický román Ostrov Krym (O. K., 1979). V 90. rokoch 20. stor. využíval postmodernistickú poetiku (trilógia Moskovská sága, Moskovskaja saga, 1989 – 93, sfilmovaná 2004; Nový sladký štýl, Novyj sladostnyj stiľ, 1996). Autor románu Voltairovci a voltairiánky (Voľteriancy i voľterianki, 2004), za ktorý získal Ruskú Bookerovu cenu, knihy spomienok Zrenička oka (Zenica oka, 2005), románov Moskva-kva-kva (M.-kva-kva, 2006; slovensky 2008), Vzácne krajiny (Redkije zemli, 2007), Tajomná vášeň. Román o šesťdesiatnikoch (Tainstvennaja strasť. Roman o šestidesiatnikach, 2009) a i. Nositeľ viacerých ocenení.

Alabán, František, aj Ferenc, 25. 2. 1951 Husiná, okres Rimavská Sobota — literárny historik a kritik maďarskej literatúry na Slovensku. Od 1974 pôsobil na Vysokej škole pedagogickej, resp. na Pedagogickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre (1990 – 96 vedúci Katedry maďarského jazyka a literatúry, 1994 – 96 prodekan fakulty), 1996 – 2015 na Filologickej fakulte, resp. na Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici (1998 – 2007 vedúci Katedry hungaristiky, 2004 – 05 dekan Filologickej fakulty), od 2015 na Univerzite J. Selyeho v Komárne; 2006 profesor. Zaoberá sa dejinami maďarskej literatúry v Maďarsku a na Slovensku po 1948 i vzťahmi medzi nimi. Autor štúdií Výberová bibliografia maďarskej literárnej kritiky v Československu (A csehszlovákiai magyar irodalomkritika válogatott bibliográfiája, 1976), Pokračovanie a zmena (Folytatás és változás, 1984), V blízkosti literatúry (Irodalomközelben, 1992), Po stopách dvoch básnikov (Két költő nyomában, 1995), Hodnota a osobitosť literatúry (Irodalmi érték és sajátosság, 2003), Preklad a jazyková kultúra (2014) a Metamorfózy kultúrnej identity (A kulturális identitás metamorfózisai, 2016).

Alamanni, Luigi, 6. 3. 1495 Florencia – 18. 4. 1556 Amboise, Francúzsko — taliansky básnik. Vychovaný v protimediciovskom krúžku, republikán, vodca sprisahania proti kardinálovi G. Medicimu (neskorší pápež Klement VII.). Po porážke povstalcov ušiel 1530 do Francúzska, kde sa stal chránencom kráľa Františka I., neskôr Henricha II., ktorému venoval hrdinský epos Zdvorilý Girone (Girone il cortese, 1548). Zastával tendenciu obnovy ľudovej literatúry imitovaním klasikov. Autor satír, epigramov, eklog, komédie Flora (uvedená 1555, vydaná 1556) a tragédie Antigona (Antigone, vydaná 1533). Najznámejšia je jeho náučná poéma O obrábaní pôdy (La coltivazione, 6 kníh, 1546), ktorá imituje Vergíliovo klasické dielo Georgika.

Alarcón y Ariza [-kón -sa], Pedro Antonio de, 10. 3. 1833 Guadix, provincia Granada – 10. 7. alebo 19. 7. 1891 Madrid — španielsky spisovateľ. Od liberálneho postoja prešiel po páde republiky do tábora krajnej reakcie. Začiatok jeho literárnej tvorby bol poznamenaný romantizmom (román Finále z Normy, El final de Norma, 1855), neskôr uplatnil realistický pohľad na obdobie vojny za nezávislosť v zbierke poviedok Príbehy z národných dejín (Historietas nacionales, 1881). V kronike Denník svedka africkej vojny (Diario de un testigo de la guerra de África, 1859) vtipne zobrazil španielsko-marocký konflikt, ktorého sa zúčastnil ako dobrovoľník. Na obhajobe katolíckeho náboženstva a téze o výnimočnosti silného indivídua postavil ďalšie prózy, z ktorých vyniká román Trojrohý klobúk (El sombrero de tres picos, 1874; slov. 1960; zhudobnený ako balet 1919, skladateľ M. de Falla; viackrát sfilmovaný) inšpirovaný ľudovou romancou Mlynár z Arcosu (El molinero de Arcos), vyznačujúci sa dramatickosťou, psychologickou hĺbkou, situačným humorom založeným na kontrastoch, skvele vystupňovanou zápletkou i štylistickou sviežosťou.

Autor románov Škandál (El escándalo, 1875; viackrát sfilmovaný), Chlapec s guľou (El Niño de la Bola, 1880; viackrát sfilmovaný), Kapitán Veneno (El Capitán Veneno, 1881; viackrát sfilmovaný), Márnotratnica (La pródiga, 1882; viackrát sfilmovaný), zbierok poviedok Ľúbostné poviedky (Cuentos amatorios, 1881), Nepravdepodobné historky (Narraciones inverosímiles, 1882) a pamätí História mojich kníh (Historia de mis libros, 1885).

Alas, Leopoldo, plným menom Leopoldo García-Alas y Ureña, pseudonym Clarín, 25. 4. 1852 Zamora – 13. 6. 1901 Oviedo — španielsky prozaik. Uviedol sa ako kritik literatúry a umenia: eseje Clarínove sóla (Solos de Clarín, 1881), Literatúra v roku 1881 (La literatura en 1881, 1882), Stratená kázeň (Sermón perdido, 1885), Nový kraj (Nueva campaña, 1887), Eseje a časopisy (Ensayos y revistas, 1892), Táranie (Palique, 1893). Preslávil sa dvojdielnym psychologickým mravopisným románom Lásky pani Ozoresovej (La regenta, 1884 – 85; slov. 1999; sfilmovaný 1975, réžia Gonzalo Suárez), v ktorom vyslovil neľútostnú kritiku cirkvi a jej spôsobov v úsilí o zachovanie svetskej moci. Úsmevným humorom je preniknutá jeho poviedka Doña Berta (vydaná vo výbere Doña Berta, Havran, Podvod, Doña Berta, Cuervo, Superchería, 1892) vykresľujúca svojrázne dobové pomery v Španielsku, svet drobnej šľachty plný predsudkov a tragický rozpor medzi čistými ľudskými citmi a konzervatívnym chápaním cti. Autor zbierky poviedok Pipá (1886) a románu Jeho jediný syn (Su único hijo, 1890).

albánska literatúra — literatúra napísaná v albánskom jazyku, ako aj literatúra napísaná na území Albánska v iných jazykoch a literatúra napísaná Albáncami mimo územia dnešného Albánska. Prvým zachovaným textom v albánskom jazyku je formula krstu z 1462 (veta vložená do latinského textu), prvou knihou v albánskom jazyku Misál (Meshari) z 1555 od Gjona Buzuka (16. stor.). Za začiatky albánskej literatúry sa pokladá tvorba albánskeho historika a kňaza M. Barletia žijúceho v Taliansku, ktorý napísal v latinskom jazyku dielo Príbeh o živote a skutkoch epirského kniežaťa Skanderbega (Historia de vita et gestis Scanderbegi Epirotarum principis, 1508 – 10). Od 17. stor. sa rozvíjalo najmä (nábožensko-didaktické) gegské písomníctvo, ktorého predstaviteľmi boli katolícki kňazi (Pjetër Budi, *1566, †1622; Pjetër Bogdani, *1630, †1689) zo severnej oblasti, kde sa sústreďoval kultúrny život. V albánskych sídlach v južnom Taliansku sa rozvíjalo toskické písomníctvo, ktoré malo spočiatku náboženský charakter, a neskôr poézia na základe ľudovej slovesnosti (Lekë Matrënga, *1567, †1619; Jul, aj Giulio Variboba, *1725, †1788).

Odlišný prúd zaznamenala v 18. a 19. stor. literatúra z okruhu islamskej kultúry na územiach obývaných Albáncami reprezentovaná tzv. bejtadžiami, ktorá vznikala v tureckom alebo v albánskom jazyku a bola písaná arabským písmom (Nezim Frakulla, aj Nezim Berat, *1670, †1760; Hasan Zyko Kamberi, *2. pol. 18. stor., †1. pol. 19. stor.). V 19. stor. v období národného obrodenia spojeného s oslobodzovacími túžbami sa objavili snahy o zjednotenie albánskej abecedy a o utváranie literárnej formy. V tvorbe dominovala svetská problematika, hlavným literárnym smerom bol romantizmus (J. de Rada; Zef Serembe,*1844, †1901; Kostandin Kristoforidhi, *asi 1827, †1895).

S rozvojom národnooslobodzovacieho hnutia v 2. pol. 19. stor. vyvrcholila ideová a umelecká úroveň literatúry, najmä poézie (N. Frashëri, S. Frashëri, A. Çajupi, G. Fishta). Významnú úlohu v tomto období zohrali početné spolky (Prizrenská liga, Spolok pre tlač albánskych kníh, 1879), rozvíjala sa vlastenecká poézia s historickým podtextom, ako aj didaktické písomníctvo, vznikali dramatické diela. V Taliansku žijúci básnici tematicky čerpali z ľudovej slovesnosti, rozvíjala sa publicistika. Po získaní nezávislosti 1912 dominovala v literatúre vlastenecká a sociálna tematika, kritickorealistická próza sa presadila v 30. rokoch 20. stor. (Ernest Koliqi, *1903, †1975; Migjeni, vlastným menom Millosh Gjergj Nikolla, *1911, †1938), k významným básnikom medzi dvoma svetovými vojnami patrili F. Noli a Lasgush Poradeci (*1896, †1987). Počas 2. svet. vojny a po nej prevládala vlastenecká partizánska poézia i téma odboja a vojnového hrdinstva (Sh. Musaraj). Od 1944 sa v literárnej tvorbe uplatňovala metóda socialistického realizmu, rozvíjala sa vlastenecká lyrika (Dhimitër Shuteriqi,*1915, †2003; K. Jakova; S. Spasse; Dritëro Agolli, *1931, †2017; F. Gjata), neskôr psychologická literatúra (I. Kadare).

Samostatný vývin zaznamenala albánska literatúra v bývalej Juhoslávii, kde sa najmä od 60. rokov 20. stor. rozvíjala v liberálnejšom prostredí. Poéziu tvorili Esad Mekuli (*1916, †1993), Azem Shkreli (*1938, †1997) a Ali Podrimja (*1942, †2012), prózu Hivzi Sulejmani (*1912, †1975), Anton Pashku (*1937, †1975), Rexhep Qosja (1936), Nazmi Rrahmani (*1941) a i. Pád komunistického režimu (1991) v Albánsku znamenal ukončenie ideologických obmedzení literárnej tvorby, ktorá následne zaznamenala kvantitatívny rozmach; osobitosťami sú rozvoj autobiografickej a memoárovej prózy, ktoré sú inšpirované obdobím komunizmu (Visar Zhiti, *1952; Bashkim Shehu, *1955), a pokusy o vlastné umelecké stvárnenie tejto problematiky (románová tvorba Fatosa Kongoliho, *1944).

Albertazzi [-cci], Adolfo, 8. 9. 1865 Bologna – 10. 5. 1924 tamže — taliansky spisovateľ a literárny kritik, žiak G. Carducciho. Známym sa stal literárnohistorickou štúdiou Román (Il Romanzo, 1902 – 04). Autor zábavných noviel z ľudového prostredia Humoristické novely (Novelle umoristiche, 1900), Láska a láska (Amore e amore, 1914), Diabol v ampulke (Il diavolo nell'ampolla, 1918) a Kráčaj, kráčaj, kráčaj... (Cammina, cammina, cammina..., 1920) i románov, napr. L'Ave (1896).

Alberti, Rafael, 16. 12. 1902 El Puerto de Santa María, provincia Cádiz – 28. 10. 1999 tamže — španielsky básnik a dramatik. Príslušník Generácie 27. V začiatkoch tvorby vychádzal z ľudovej tradície Andalúzie, ovplyvnený klasickou poéziou, napr. v zbierkach Námorník na zemi (Marinero en tierra, 1925), Milenka (La amante, 1926) a Fialka za úsvitu (El alba de alhelí, 1927). V zbierke Vápno a kameň (Cal y canto, 1929) prešiel k barokovej poetike a tradičným spôsobom s ironickým podtónom zachytil všedné stránky moderného života. Neskôr sa priklonil k surrealizmu, o čom svedčí zbierka O anjeloch (Sobre los ángeles, 1929), v ktorej vyjadruje úzkosť zo smrti, samoty a z apokalyptickej vízie zničenia sveta, ako aj zbierka Kázne a príbytky (Sermones y moradas, 1930). V 30. rokoch 20. stor. písal spoločensky a politicky angažovanú poéziu: zbierky Heslá (Consignas, 1933), 13 pruhov a 48 hviezd. Báseň o Karibskom mori (13 bandas y 48 estrellas. Poema del mar Caribe, 1936), Na prelome (De un momento a otro, 1937).

Po nástupe fašizmu žil od 1940 v Argentíne, 1963 sa presťahoval do Ríma, 1977 sa vrátil do Španielska. V jeho tvorbe sa postupne prejavil subjektívno-nostalgický a lyrický tón veršov. Vynikal majstrovskou technikou a hlboko individuálnym výrazom. Autor zbierok Medzi klinčekom a mečom (Entre el clavel y la espada, 1941), Príliv (Pleamar, 1944), Na maliarstvo (A la pintura, 1948), Balady a básne od Parany (Baladas y canciones del Paraná, 1954), Otvorené v ktorúkoľvek hodinu (Abierto a todas horas, 1964), Básne o láske (Poemas de amor, 1967), Rím, nebezpečenstvo pre pútnikov (Roma, peligro para caminantes, 1968) a i., ako aj lyrických drám Rozkvitnutá ďatelina (El trébol florido, napísaná 1940, vydaná 1950, uvedená 1957), Pôvabná (La Gallarda, napísaná 1945, vydaná 1950, uvedená 1992) a Vojnová noc v múzeu Prado (Noche de guerra en el Museo del Prado, napísaná a vydaná 1956, uvedená 1973). V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Premeny býka (1967). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Cervantesovej ceny (1983).

Albina românească [-myneaska] — prvý moldavský periodický časopis. Založil ho Gheorghe Asachi (*1788, †1869) v Iaşi, vychádzal ako dvojtýždenník s politicko-literárnym zameraním od júna 1829 do januára 1835 a 1837 – 50, ďalších (posledných) osem rokov 1850 – 58 pod názvom Gazeta de Moldavia (Moldavské noviny). Svojím všeobecným zameraním šíril myšlienky osvietenstva, národného uvedomenia a osvetu.

Alcoforadová [alko-] (Alcoforado), Mariana, 22. 4. 1640 Beja – 28. 7. 1723 tamže — portugalská rehoľníčka, klariska. Autorka ľúbostných Portugalských listov (Lettres portugaises) publikovaných 1669 vo francúzštine (v portugalčine až 1819), určených francúzskemu plukovníkovi Noëlovi Boutonovi, markízovi de Chamilly (*1636, †1715), ktorý pôsobil 1663 – 67 v službách generála Frédérica-Armanda de Schomberg (*1615, †1690) v Portugalsku. Autorstvo diela bolo spochybnené, polemiky sa zúčastnili o. i. aj J. J. Rousseau a Voltaire. Dielo bolo viackrát vydané v češtine (1919, 1948, 1970).

Alcuin [-ku-], aj Alcuinus → Alkuin

Aldanov, Mark, vlastným menom Mark Alexandrovič Landau, 19. 11. 1886 Kyjev – 25. 2. 1957 Nice, Francúzsko — ruský emigrantský spisovateľ židovského pôvodu. Písal historické cykly, historické romány a poviedky, v ktorých zobrazil ruské a európske dejiny od polovice 18. stor. do polovice 20. stor. z pohľadu jednoduchého ruského človeka. V tetralógii Mysliteľ (M., 1921 – 27) zachytil udalosti Francúzskej revolúcie, v trilógii Kľúč (Kľuč, 1929 – 36) prvú svetovú vojnu a Októbrovú revolúciu 1917. Román Začiatok konca (Načalo konca, 1936 – 40) zachytáva obdobie nástupu fašizmu v Nemecku, román Pramene (Istoki, 1950) vypovedá o smrti Alexandra II., román Ži ako chceš (Živi kak chočeš, 1951) nastoľuje tému ruskej emigrácie v Rusku. Autor biografických románov Súčasníci (Sovremenniki, 1928), Portréty (Portrety, 1931) a Príbeh o smrti (Povesť o smerti, 1953), filozofického diela Ulmská noc. Filozofia náhody (Uľmskaja noč. Filosofija slučaja, 1953) a i.

Aldhelm [el-], sv., asi 639 Wessex – asi 709 Doulting — anglický mních a básnik; opát v Malmesbury, neskôr biskup v Sherborne. Autor latinských prác (napr. práce De septenario obsahúcej jeho vlastné latinské hádanky). Zakladateľ viacerých kláštorov a kostolov.

Aldington [óldingtn], Richard, vlastným menom Edward Godfree Aldington, 8. 7. 1892 Portsmouth – 27. 7. 1962 Sury-en-Vaux, Francúzsko — anglický básnik a prozaik. R. 1915 vydal prvú zbierku imagistickej poézie Obrazy (1910 – 1915) (Images 1910 – 1915, 1915); pod vplyvom básne T. S. Eliota Pustatina a skúseností z vojny vznikli zbierka Obrazy vojny (Images of War, 1919) a báseň Blázon v lese: fantazmagória (A Fool i’ the Forest: A Phantasmagoria, 1924). Vojnové zážitky spracoval aj v románe Smrť hrdinu (Death of a Hero, 1929), román Plukovníkova dcéra (The Colonel’s Daughter, 1931) je naplnený zúfalstvom nad chaosom povojnového života; autor románu Všetci ľudia sú nepriatelia: romanca (All Men Are Enemies: A Romance, 1933; slov. 1948; sfilmovaný 1934, réžia G. Fitzmaurice) a kontroverzných životopisov D. H. a T. E. Lawrenceovcov.