atribút

Text hesla

atribút [lat.] — podstatný znak, základná charakteristická vlastnosť;

1. filoz., log. neodmysliteľná (nutná, podstatná) vlastnosť skúmaného predmetu, bez ktorej predmet nemôže jestvovať. U Aristotela majú predmety okrem nutných atribútov (určenie rodu a druhového rozdielu) aj akcidenty (náhodné vlastnosti). Napr. byť spoločenský je pre človeka nutná vlastnosť, byť čiernovlasý je pre človeka náhodná vlastnosť. Podľa R. Descarta atribút hmotnej podstaty je rozmer, kým atribút duchovnej substancie je myslenie. V Spinozovom systéme myslenie i rozmer predstavujú atribúty jedinej substancie. Mechanickí materialisti 18. stor. považovali za atribút hmoty pohyb, rozmer, ale aj myslenie;

2. jaz. → prívlastok;

3. výtv. v ikonografii určitý predmet (vec alebo zviera) symbolického významu určujúci totožnosť mytologickej, historickej alebo náboženskej osoby. Všeobecný atribút priraďuje postavu ku skupine (nimbus – svätý, palma – mučeník) alebo stavu (žezlo – vládca). Osobný atribút charakterizujúci vlastnosti jednotlivca (Pallas Aténa: sova – múdrosť, niekedy sa používajú i viaceré atribúty, napr. egida, oliva, had a i.) je úzko spätý s jeho životnými udalosťami, slúži ako rozpoznávací znak (koleso – svätá Katarína, veža – svätá Barbora). Atribút, ktorý nie je spojený s postavou, ale ju zastupuje, sa stáva symbolom a nesie samostatný význam. Atribúty sú známe z orientálneho, egyptského, gréckeho, rímskeho a novovekého výtvarného umenia, najpoužívanejšie sú kresťanské atribúty.

Text hesla

atribút [lat.] — podstatný znak, základná charakteristická vlastnosť;

1. filoz., log. neodmysliteľná (nutná, podstatná) vlastnosť skúmaného predmetu, bez ktorej predmet nemôže jestvovať. U Aristotela majú predmety okrem nutných atribútov (určenie rodu a druhového rozdielu) aj akcidenty (náhodné vlastnosti). Napr. byť spoločenský je pre človeka nutná vlastnosť, byť čiernovlasý je pre človeka náhodná vlastnosť. Podľa R. Descarta atribút hmotnej podstaty je rozmer, kým atribút duchovnej substancie je myslenie. V Spinozovom systéme myslenie i rozmer predstavujú atribúty jedinej substancie. Mechanickí materialisti 18. stor. považovali za atribút hmoty pohyb, rozmer, ale aj myslenie;

2. jaz. → prívlastok;

3. výtv. v ikonografii určitý predmet (vec alebo zviera) symbolického významu určujúci totožnosť mytologickej, historickej alebo náboženskej osoby. Všeobecný atribút priraďuje postavu ku skupine (nimbus – svätý, palma – mučeník) alebo stavu (žezlo – vládca). Osobný atribút charakterizujúci vlastnosti jednotlivca (Pallas Aténa: sova – múdrosť, niekedy sa používajú i viaceré atribúty, napr. egida, oliva, had a i.) je úzko spätý s jeho životnými udalosťami, slúži ako rozpoznávací znak (koleso – svätá Katarína, veža – svätá Barbora). Atribút, ktorý nie je spojený s postavou, ale ju zastupuje, sa stáva symbolom a nesie samostatný význam. Atribúty sú známe z orientálneho, egyptského, gréckeho, rímskeho a novovekého výtvarného umenia, najpoužívanejšie sú kresťanské atribúty.

Zverejnené v auguste 1999.

Atribút [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2022-07-05]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/atribut