alternácia

alternácia [lat.] — striedanie, nahrádzanie;

1. biol. striedanie členov (orgánov, fylómov) v kruhoch nasledujúcich po sebe; alternácia generácií je striedanie pohlavnej a nepohlavnej generácie v životnom cykle organizmu (napr. pri voškách);

2. div. striedanie hercov pri vytváraní tej istej roly v tej istej inscenácii; aj obsadenie javiskovej postavy dvoma alebo viacerými hercami. V niektorých prípadoch vedie k celkom odlišnej koncepcii stvárňovanej postavy, a tým aj k odlišnému vyzneniu inscenácie;

3. jaz. striedanie fónických prvkov (hlások, skupín hlások). Fonologický (morfonologický) jav, pri ktorom ide o vplyv morfémy na fonému (prozodému); zámena fonémy v rámci morfémy inou fonémou, fonematickou nulou alebo spojením foném, a to v súvislosti s nasledujúcou príponou (odvodzovacou, kmeňotvornou alebo ohýbacou); pravidelné striedanie zvukov v tvaroch súvisiacich s tým istým obsahom a priraďovaných k tej istej forme (morféme). Na rozdiel od neutralizácie sú pri alternácii zmeny fónických prvkov vynútené nie zvukovým, ale významovým okolím; je to nekombinačná, voľná zmena. Z vývinového hľadiska ide aj pri alternácii pôvodne vždy o neutralizáciu. Alternujúce zložky slova (tvaru, morfémy) sa nazývajú alternanty. Rozlišujú sa vokalické alternácie (alternácie samohlások), a to kvalitatívne (sedieť/sadať), kvantitatívne (hlas/hlások, žena/žien), kvalitatívno-kvantitatívne (dosoliť/dosáľať) a alternácie samohlásky s nulou (deň/dňa, látka/látok), konsonantické alternácie (alternácie spoluhlások), a to koreňových (žrď/žŕdka, žena/žieňa) a nekoreňových (noha/nožička, žiak/žiaci) spoluhlások a alternácie spoluhlásky s nulou (Hamburg/hamburský), a alternácie vokál/konsonant (alternácie samohláska/spoluhláska) – žať/žnem.