alterácia

alterácia [lat.] — zmena;

1. geochem. premena horniny alebo minerálu, pri ktorej dochádza k ich ochudobneniu alebo k obohateniu o niektorý prvok (napr. železo, draslík, bór, lítium, rubídium, urán, cézium, stroncium, bárium) alebo o vodu v dôsledku pôsobenia hydrotermálnych roztokov alebo povrchovej vody (v zóne zvetrávania). Hydrotermálna alterácia vzniká v okolí žilných telies tvorených najmä rudnými minerálmi vplyvom horúcich roztokov vystupujúcich z hlbín zeme. Horúce roztoky, z ktorých sa ako výplň rudných žíl kryštalizujú rudné minerály, pôsobia v okolí vznikajúcej žily zároveň na horniny, pričom ich premieňajú za súčasného prínosu alebo odnosu rôznych chemických prvkov a ich zlúčenín;

2. hud. akákoľvek chromatická zmena v danej diatonickej tónine (napr. tón fis v C dur) a akorde. Za alterované akordy sa však pokladajú (v tradičnej harmónii) len tie, ktoré nemožno zostaviť (bez enharmonických zámen) z tónového materiálu jednej diatonickej stupnice. Veľký rozvoj alterovaných akordov sa začal v období novoromantizmu, a to najmä v súvislosti s tvorbou R. Wagnera (Tristan a Izolda), najviac ich však používali M. Reger, R. Strauss, A. N. Skriabin, A. Schönberg, K. Szymanowski a i.