Vyhľadávanie podľa kategórií: chémia – geochémia

Zobrazené heslá 1 – 17 z celkového počtu 17 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

agrogeochémia

agrogeochémia [gr.] — odbor geochémie skúmajúci poľnohospodársky využívané (agronomické) krajinné celky. Objektmi sa zaoberá na atomárnej úrovni, pričom využíva poznatky agrochémie. Pohyb (migráciu) chemických prvkov v rámci daného krajinného celku skúma vo vodnom a vzdušnom prostredí.

akumulácia

akumulácia [lat.] — hromadenie, prírastok;

1. biol. proces získavania a hromadenia uhlíka a kyslíka, ale aj celého radu iných prvkov organizmami z pôdy. Intenzita akumulácie daného prvku sa určuje množstvom atómov tohto prvku prijatého organizmom za určitý časový úsek v pomere k množstvu sledovaného prvku v pôde alebo vo vode, kde tento organizmus žije. V praxi sa intenzita biologickej akumulácie vyjadruje koeficientom biologickej akumulácie Ax = lx/nx, kde lx je obsah prvku v popole (napr. rastlín) a nx vyjadruje obsah prvku v pôde (hornine);

2. farm. hromadenie liečiv v organizme spojené s rizikom toxického prejavu; je spôsobené ich nedostatočným vylučovaním;

3. geol. hromadenie usadenín (sedimentov) neživého (abiotického) a živého (biotického) pôvodu na súši (na zemskom povrchu) a na dne riek alebo vodných bazénov. Opak denudácie. Uskutočňuje sa všetkými spôsobmi prenosu: mechanicky i chemicky, svahovou modeláciou, vodnými tokmi, vlnením morskej a jazernej vody, ľadovcami, vetrom a organizmami. Množstvo a rýchlosť akumulácie sú podmienené najmä podnebím a tektonikou. Pri ukladaní a hromadení horninového materiálu na zemskom povrchu alebo pod hladinou morí vznikajú akumulačné formy reliéfu. Podľa geomorfologického činiteľa, ktorý materiál prenášal, sa rozoznáva ľadovcová (glaciálna), riečna (fluviálna), jazerná (limnická), morská (marinná), veterná (eolická) a snehová (nivačná) akumulácia, ako aj akumulácia živými organizmami a akumulácia podmienená človekom (biogénna a antropogénna). Ak sa pri usádzaní biologického materiálu na dne vodného bazéna (mora) vyskytujú zachované (horľavé) organické látky, môžu z nich neskôr vznikať kaustobiolity (uhlie, plyn). V prípade, že usadeniny obsahujú väčšie nahromadeniny hnilobnokalových (sapropelových) organických látok, môžu slúžiť ako zdroj ropy. Intenzita i zloženie akumulácie sú nestále, čo je podmienené rytmickosťou prejavov jednotlivých foriem organizmov a procesov usádzania zvyškov organizmov počas celého procesu vzniku usadenín. Okrem nahromadenín úlomkov hornín, minerálov a odumretých zvyškov organizmov môžu vznikať nahromadeniny napr. amorfného oxidu kremičitého, zlúčenín fosforu, mangánu, železa ap. Nahromadeniny týchto látok môžu za určitých podmienok dosiahnuť také množstvo, že sa stávajú ich ložiskami, t. j. sú ekonomicky využiteľné v priemysle;

4. chem. hromadenie materiálu alebo energie v systéme počas procesu. V dôsledku akumulácie sa sledovaná vlastnosť systému mení s časom – systém je neustálený (nestacionárny). Číselná hodnota akumulácie (hmotnosti, energie, hybnosti) sa zahŕňa do bilancie príslušnej veličiny. Pri úbytku zo systému má akumulácia zápornú hodnotu;

5. jaz. a) funkčné vyratúvanie jednotlivých zložiek celku namiesto použitia zhrňujúceho hyperonyma, napr.: zradili svoju vlasť, svoj národ, svoju matku i svoj jazyk; b) rečová figúra, ktorá zahŕňa viac pomenovaní do jediného hyperonyma, napr.: mihnutím oka som ho prečítal. Akumulácia je častý štylistický prostriedok na opis osoby, prostredia a situácie. Používa sa v umeleckej i vo vecnej próze;

6. výtv. postup formujúci plastické dielo zhromaždením, nakopením a spojením rôznych predmetov. Podobný postup je kompresia, pri ktorej sú predmety alebo časti predmetov stlačené tak, aby vytvárali pevný celok.

akvatolýza

akvatolýza [lat. + gr.] — premiestňovanie častí zvetraného materiálu z hornín a pôdy najmä vo vodnom prostredí na miesta ich usádzania pôsobením vonkajších činiteľov (slnečných lúčov, vody, ľadu, mrazu, vzduchu, vetra ap.) na zemský povrch. Počas premiestňovania (transportu) a usádzania (sedimentácie) má úlomkovitý materiál (detritus) v kratšom či dlhšom časovom úseku možnosť reagovať s vodou. Nastávajú javy transportného zvetrávania, ktoré vplývajú na zmenu prenášaných častíc nielen kvalitatívne, ale aj kvantitatívne a pokračujú v štádiu ich usádzania, niekedy aj spevňovania (diagenézy) vzniknutej usadeniny v sladkovodnom sedimentačnom prostredí.

alkalinolýza

alkalinolýza [arab. + gr.] — hydrolýza minerálov a hornín (napr. živcov) v alkalickom prostredí, jeden z hlavných zvetrávacích mechanizmov. Prvým predpokladom jeho priebehu je, že v alkalickom prostredí hliník a kremík vytvárajú rozpustné alkalické hlinitany a silikáty. Druhým predpokladom je existencia premyvného režimu, ktorý zabezpečuje, aby zvetrávacie roztoky boli dostatočne zriedené a pri zvetrávaní boli uvoľňované zložky odnášané prenikajúcimi (infiltračnými) vodami. Úplná alkalinolýza vzniká vtedy, keď odstránenie hliníka a kremíka prebieha rovnakou rýchlosťou.

alterácia

alterácia [lat.] — zmena;

1. geochem. premena horniny alebo minerálu, pri ktorej dochádza k ich ochudobneniu alebo k obohateniu o niektorý prvok (napr. železo, draslík, bór, lítium, rubídium, urán, cézium, stroncium, bárium) alebo o vodu v dôsledku pôsobenia hydrotermálnych roztokov alebo povrchovej vody (v zóne zvetrávania). Hydrotermálna alterácia vzniká v okolí žilných telies tvorených najmä rudnými minerálmi vplyvom horúcich roztokov vystupujúcich z hlbín zeme. Horúce roztoky, z ktorých sa ako výplň rudných žíl kryštalizujú rudné minerály, pôsobia v okolí vznikajúcej žily zároveň na horniny, pričom ich premieňajú za súčasného prínosu alebo odnosu rôznych chemických prvkov a ich zlúčenín;

2. hud. akákoľvek chromatická zmena v danej diatonickej tónine (napr. tón fis v C dur) a akorde. Za alterované akordy sa však pokladajú (v tradičnej harmónii) len tie, ktoré nemožno zostaviť (bez enharmonických zámen) z tónového materiálu jednej diatonickej stupnice. Veľký rozvoj alterovaných akordov sa začal v období novoromantizmu, a to najmä v súvislosti s tvorbou R. Wagnera (Tristan a Izolda), najviac ich však používali M. Reger, R. Strauss, A. N. Skriabin, A. Schönberg, K. Szymanowski a i.

anatektická diferenciácia

anatektická diferenciáciageochem. proces prebiehajúci v hlbokých zónach zemskej kôry, kde sa tavia horniny s pomerne nízkym obsahom oxidu kremičitého a alkalických kovov. Takto vzniknutá tavenina sa delí na dve časti. Kryštalizáciou jednej vznikajú horniny typu svetlej žuly, z druhej časti kryštalizujú anortozity (tmavé horniny s nízkym obsahom oxidu kremičitého a s vysokým obsahom oxidu hlinitého a oxidu vápenatého).

anatexia

anatexia [gr.] — čiastočné alebo úplné roztavenie hornín vo veľkých hĺbkach zemskej kôry. V dôsledku takejto premeny vzniká tavenina (magma), z ktorej v neskorších štádiách chladnutia môžu kryštalizáciou vznikať rôzne nové horniny, napr. žuly komplikovaného zloženia. Takéto horniny sa nachádzajú v najstarších (archeozoických – prahorných) horninových komplexoch napr. sev. Európy, Grónska, Kanady, Juž. Afriky, Austrálie a i.

evaporácia

evaporácia [lat.] — proces, pri ktorom látka prechádza z kvapalnej fázy do plynnej;

1. → vyparovanie; → výpar;

2. geol., geochem. proces, pri ktorom v dôsledku vyparovania prírodných povrchových vôd nastáva vyzrážanie alebo kryštalizácia v nich rozpustených minerálov a ich následné usádzanie. Poradie usádzania minerálov závisí od ich rozpustnosti v pôvodnom roztoku (najprv sa usádzajú najmenej rozpustné, ako posledné najviac rozpustné minerály). Evaporácia zväčša prebieha vo viac-menej izolovaných vodných bazénoch (lagúnach, uzavretých jazerách, moriach ap.), kde množstvo pritekajúcej vody je nižšie ako množstvo vody, ktorá sa z bazéna za rovnaký čas vyparí. Sedimenty, ktoré takto vzniknú, sa nazývajú evapority.

geosféra

geosféra [gr.] — sféra Zeme;

1. geofyz. jedna zo sfér pevného zemského telesa, jeden zo zemských obalov, vrstva budujúca Zem. Na základe najmä zmien rýchlosti šírenia seizmických vĺn zemským telesom, hustoty, tlaku a teploty sa rozlišujú tri základné geosféry: zemské jadro, zemský plášť, zemská kôra;

2. geogr. a) v širšom význame ľubovoľná sféra Zeme bez ohľadu na jej príslušnosť ku krajinnej sfére. Zahŕňa hlbšie vrstvy pevného zemského telesa (zemský plášť s litosférou a astenosférou, vonkajšie a vnútorné jadro Zeme), ako aj vyššie vrstvy atmosféry Zeme (stratosféra, mezosféra, termosféra). V tomto význame sú geosféry definované nielen výlučným alebo dominantným obsahom danej substancie (napr. litosféra, pedosféra), ale aj jej akýmkoľvek pravidelným výskytom (biosféra, antroposféra) či súborom procesov a vzťahov (krajinná sféra, morfosféra, noosféra). Geosféry sú tak často obsiahnuté jedna v druhej alebo sa vzájomne prelínajú;

b) v užšom význame krajinná sféra, geografická sféra, geografický obal – sféra utváraná v blízkosti zemského povrchu ako zóna najvýraznejšej interakcie hornín, vody, vzduchu, organizmov a ľudskej spoločnosti. Je predmetom štúdia geografie a zahŕňa vrchnú časť litosféry, pedosféru, hydrosféru, spodnú časť atmosféry (troposféru), biosféru a antroposféru (socioekonomickú sféru, resp. noosféru). V rámci geosféry sa definuje aj morfosféra (sféra, v ktorej prebiehajú geomorfologické procesy) a kryosféra (sféra výskytu vody v pevnom skupenstve). Prírodnou časťou geosféry je fyzickogeografická sféra.

halogenéza

halogenéza [gr.] — proces vznikania solí, t. j. oddeľovanie dvoch odlišných asociácií prvkov v koncentrovaných až nasýtených roztokoch. Nehalogénové prvky (napr. Si, Al, Fe) sa pri halogenéze koncentrujú v sedimente a halogenidy (zlúčeniny Cl, F, Br, I) zostávajú v roztoku. V pokročilom procese halogenézy sa zrážajú a kryštalizujú rôzne soli.

heterosféra

heterosféra [gr.] — vrstva atmosféry Zeme vo výške zhruba 90 km nad zemským povrchom a vyššie. Od homosféry ju oddeľuje tenká prechodová vrstva – homopauza. Heterosféra bola podobne ako homosféra vyčlenená na základe molekulového zloženia atmosféry. Keďže turbulentné premiešavanie sa v heterosfére neuplatňuje, jej chemické zloženie sa podľa zákonov difúznej rovnováhy mení s výškou: koncentrácia ľahších plynov klesá s výškou pomalšie než koncentrácia ťažších plynov, preto v najvyšších vrstvách atmosféry prevláda atomárny vodík. V priebehu vývoja vzdušného obalu Zeme sa v heterosfére diferencovali štyri vrstvy, ktorých hrúbka sa môže v priebehu dňa v závislosti od teploty značne meniť: vrstva s vysokým zastúpením molekulárneho dusíka, vrstva obsahujúca prevažne atomárny kyslík, vrstva bohatá na hélium a vodíková vrstva, ktorá plynulo prechádza do medziplanetárneho priestoru.

intersticiálna voda

intersticiálna voda — voda vypĺňajúca priestor medzi časťami horniny. Jej množstvo závisí od veľkosti prítomných minerálov, od ich tvaru, celkového objemu prázdnych pórov a i. Odstraňuje sa centrifugáciou, kompresiou alebo tlakovou (vákuovou) filtráciou.

izotopový vek

izotopový vek, rádiometrický vek, starší názov absolútny vek — vek geologického objektu, minerálu alebo horniny, ktorý bol určený metódou izotopovej geochronológie.

konvekcia

konvekcia [lat.] — makroskopický pohyb tekutej látky (kvapaliny, plynu, taveniny, plazmy a i.), ktorý môže byť sprevádzaný prenosom tepla. Konvekcia môže byť prirodzená (nastáva účinkom gravitácie na oblasti látky s rozdielnou hustotou) alebo nútená (pri vnútenom prúdení vyvolanom cielenou činnosťou);

1. geofyz., geol. pohyb hmoty v (kvapalných) jadrách a (tuhých) plášťoch terestriálnych planét spôsobený tendenciou teplejšieho, a teda menej hustého materiálu stúpať a chladnejšieho, hustejšieho materiálu klesať pod vplyvom gravitácie. V zemskom jadre je konvekcia nevyhnutná na generovanie geomagnetického poľa, v zemskom plášti spôsobuje horizontálny pohyb kontinentov (kontinentálny drift) a vznik rozsiahlych prehĺbenín planetárnych rozmerov v zemskej kôre (riftové a subdukčné zóny). Pri kryštalizácii magmy je konvekcia príčinou diferenciácie, t. j. vzniku vrstvovitých magmatických telies (→ magmatická diferenciácia) a pod. V hydrotermálnych systémoch zapríčiňuje vertikálnu cirkuláciu vody, keď klesajúca chladná voda po ohreve v hĺbke stúpa naspäť nahor;

2. meteorol. usporiadaný alebo turbulentný pohyb vzduchu vo vertikálnom smere, pri ktorom dochádza v atmosfére k prenosu tepla a vodnej pary. Často sa ako konvekcia označujú len vzostupné pohyby vzduchu, v širšom ponímaní však zahŕňa aj kompenzačné, zostupné pohyby. Konvekcia závisí od teplotného zvrstvenia ovzdušia a je dôsledkom nerovnomerného prehriatia zemského povrchu, a to najmä v lete. Nad teplejšími miestami sa vzduch viac ohrieva a rozpína, jeho hustota klesá, stáva sa ľahším ako vzduch v jeho okolí a začne stúpať. Jeho vzostupné pohyby sú kompenzované zostupnými pohybmi vzduchu v jeho okolí. Horná hladina konvekcie sa mení v závislosti od poveternostnej situácie a ročného obdobia v rozsahu od niekoľko sto až do niekoľko tisíc metrov. Ak konvekcia prekročí konvekčnú kondenzačnú hladinu, vznikajú kopovité oblaky, prípadne zrážky. Výskyt konvekcie umožňuje získať výšku pri bezmotorovom lietaní.

kovy vzácnych zemín

kovy vzácnych zemín — historické označenie lantanoidov, ku ktorým sa priraďujú aj lantán La, skandium Sc a ytrium Y.

kozmochémia

kozmochémia [gr.] — samostatná disciplína (vedný odbor) geochémie skúmajúca chemické procesy vo vesmíre. Na báze štúdia extraterestrických materiálov, najmä meteoritov, sa kozmochemický výskum koncentruje na problematiku vzniku a vývoja slnečnej sústavy, ako aj hviezd, komét ap. Základy kozmochémie položil 1938 nórsky geochemik V. M. Goldschmidt. Za otca kozmochémie je však pokladaný americký chemik H. C. Urey, ktorý 1956 s rakúskym fyzikálnym chemikom a jadrovým fyzikom Hansom Eduardom Suessom (*1909, †1993) publikoval ako prvý tabuľku s izotopmi zistenými pri analýze meteoritov. Kozmochémia má zásadný význam z hľadiska prípravy projektov kozmických letov a prenikania človeka do vesmíru. Veľký rozvoj zaznamenala v posledných desaťročiach po dopravení vzoriek hornín z Mesiaca na Zem, ale aj po nájdení početných zvyškov mimozemských telies na povrchu Zeme (najmä pri cielenom hľadaní v ľadoch Antarktídy).