alkoholizmus

Text hesla

alkoholizmus [arab.], etylizmus — ochorenie spôsobené dlhodobým nadmerným pitím alkoholu, vyúsťujúce do patologickej závislosti od alkoholu (ktorý sa stáva súčasťou látkovej premeny); aj psychické zmeny, ku ktorým dochádza pri alkoholovom opojení, ako súčasť psychickej a sociálnej adaptácie. Vývoj závislosti od alkoholu trvá niekoľko rokov, citlivé sú viac ženy a deti ako muži. Je to najrozšírenejšia toxikománia, býva typicky asociovaná s inými závislosťami (najmä s tabakizmom).

Začiatočné štádium alkoholizmu sa prejavuje schopnosťou zniesť vysoké dávky alkoholu bez príznakov otravy, sklonom k osamotenému pitiu, neprekonateľnou túžbou po alkohole, pitím ráno, stratou sebakontroly a zvyšovaním frekvencie pitia i dávok. V ďalšom štádiu sa zvyšuje odolnosť proti alkoholu, vzniká duševná a telesná závislosť od neho, dochádza k trvalým neuropsychickým zmenám (pokles libida až impotencia, zmena osobnosti, porucha učenia sa a pamäti ap.), je porušená kontrola pitia. Po prerušení pitia sa objavujú abstinenčné príznaky (tras, potenie, nevoľnosť, nechutenstvo, halucinácie, nespavosť ap.), ktoré môžu vyústiť až do deliriózneho stavu delirium tremens (→ delírium). Konečné štádium sa prejavuje netolerovaním alkoholu organizmom a viacdňovým pitím, ktoré sa končí úplným vyčerpaním. Degradácia osobnosti pokračuje až po alkoholovú demenciu a chronické alkoholové psychózy; vyvíja sa poškodenie viacerých orgánov a orgánových systémov (pečene, podžalúdkovej žľazy, žalúdka, srdcovo-cievneho systému, nervového systému, obličiek ap.).

Alkoholizmus je trvalá choroba, sprevádza človeka od prvých príznakov až do konca života. V minulosti sa závislosť od alkoholu považovala za poruchu správania (v súvislosti s charakterom osobnosti), v súčasnosti sa zaraďuje medzi duševné poruchy a poruchy správania (poruchy psychiky a správania zapríčinené požitím alkoholu). Liečba alkoholizmu (dobrovoľná alebo ochranná) musí byť dlhodobá, spočíva v psychoterapii (nácvik riešenia problémov, zvládania emócií a vyhýbania sa spúšťačom, relaxačné techniky ap.) a farmakoterapii. Jej cieľom je zásadná zmena životného štýlu jedinca závislého od alkoholu a jeho nasmerovanie k trvalej abstinencii; vo farmakoterapii sú na poprednom mieste lieky znižujúce túžbu po alkohole. Alkoholizmu je možné predchádzať výchovou k zdravému spôsobu života na úrovni celej spoločnosti. Ako druh sociálnej deviácie, sociálno-patologický jav, má negatívny dosah na jedinca, rodinu i spoločnosť.

Ako reakcia na masovo sa rozvíjajúci alkoholizmus, umožnený priemyselnou veľkovýrobou liehovín a piva i rozširujúcou sa sieťou predaja, vznikali od začiatku 19. stor. sociálnozdravotné hnutia zamerané proti nemiernemu pitiu, prípadne proti akejkoľvek konzumácii alkoholu (najmä v USA, škandinávskych krajinách, Spojenom kráľovstve, Nemecku, Švajčiarsku, ale aj na území dnešného Slovenska a susedných štátov). Jedna vetva abstinentského hnutia, ktorej predchádzala takmer storočná kampaň náboženských a spoločenských združení, organizácií žien a i. hnutí proti konzumácii alkoholu, sa orientovala na úplnú abstinenciu a v USA prispela k zavedeniu prohibície (1919 – 33). Druhá vetva sa viac ako reforme spoločnosti venovala pomoci postihnutým. Abstinentské spolky sa masovo rozšírili v Nórsku, vo Švédsku a Fínsku, kde dosiahli mnohé úspechy (napr. značný pokles spotreby liehovín, zvýšené porozumenie verejnosti pre kontrolu dostupnosti alkoholu). Medzinárodný ohlas si získali združenia Dobrí templári a Modrý kríž, ktoré pôsobia dodnes. Na Slovensku dosiahli v 19. stor. pozoruhodný rozmach tzv. spolky triezvosti (miernosti), ktorých sa ujala národnobuditeľská generácia štúrovcov (Ľ. Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža a i.). Hnutie organizované s pomocou cirkvi nadobudlo ľudový charakter a miestami malo aj širšie vzdelávacie poslanie. Začiatkom 20. stor. rozvíjala protialkoholickú spolkovú činnosť generácia hlasistov (V. Šrobár, P. Blaho a i.). V súčasnosti popri odbornej zdravotníckej pomoci (psychologická ambulancia, psychiatrická ambulancia, protialkoholická liečebňa) sa vo svete rozšírila aj laická svojpomoc v podobe svojpomocných skupín, klubov a hnutí, z ktorých najznámejšie a najrozšírenejšie je združenie Anonymní alkoholici.

V boji proti alkoholizmu je najvšestrannejším sociálnopreventívne hľadisko, ktoré kladie dôraz na prevenciu, na verejné zdravie. Považuje alkohol za potenciálne rizikovú návykovú látku spôsobujúcu ekonomicky vyčísliteľné náklady, zdravotnú, sociálnu a psychickú ujmu i ťažšie merateľné, ale závažné poškodenia. Táto koncepcia vychádza z overenej skutočnosti, že s celkovou vyššou spotrebou alkoholu v danej spoločnosti narastá objem škôd (Slovensko patrí ku krajinám s pomerne vysokou spotrebou alkoholu, predovšetkým liehovín a v značnej miere i piva, i keď sa od 1990 zaznamenáva mierne klesajúci trend v spotrebe čistého alkoholu). Zavádza sa v nej pojem problémov súvisiacich s alkoholom, ktoré nespôsobujú iba alkoholici (napr. opitý vodič, ktorý zraní dieťa, nemusí byť ešte klinicky alkoholikom), venuje sa pozornosť dostupnosti alkoholu, spôsobu predaja, spotrebe, ako aj spotrebiteľským zvyklostiam. Preventívne programy sa usilujú zvýšiť informovanosť verejnosti o zdravotných, sociálnych a ekonomických dôsledkoch nadmerného užívania alkoholu, venujú sa rizikovým faktorom a rizikovým skupinám (napr. neodporúča sa konzumovať alkohol tehotným ženám). Na Slovensku je takýmto programom aktualizovaný Národný akčný plán pre problémy s alkoholom na roky 2013 – 20. Na predchádzanie alkoholizmu právne predpisy upravujú obmedzujúce opatrenia a osobitné povinnosti fyzických osôb i podnikateľov. Ich porušenie sa postihuje ako priestupok alebo trestný čin. Zníženie rozpoznávacej alebo vôľovej schopnosti pod vplyvom alkoholu je významné z hľadiska ustanovení Trestného zákona o príčetnosti páchateľa, o kvalifikácii skutku a ukladaní trestu, ako aj o ochrannom liečení. Spôsobenie škody v opitosti má vplyv na rozsah zodpovednosti zamestnanca za škodu.

Text hesla

alkoholizmus [arab.], etylizmus — ochorenie spôsobené dlhodobým nadmerným pitím alkoholu, vyúsťujúce do patologickej závislosti od alkoholu (ktorý sa stáva súčasťou látkovej premeny); aj psychické zmeny, ku ktorým dochádza pri alkoholovom opojení, ako súčasť psychickej a sociálnej adaptácie. Vývoj závislosti od alkoholu trvá niekoľko rokov, citlivé sú viac ženy a deti ako muži. Je to najrozšírenejšia toxikománia, býva typicky asociovaná s inými závislosťami (najmä s tabakizmom).

Začiatočné štádium alkoholizmu sa prejavuje schopnosťou zniesť vysoké dávky alkoholu bez príznakov otravy, sklonom k osamotenému pitiu, neprekonateľnou túžbou po alkohole, pitím ráno, stratou sebakontroly a zvyšovaním frekvencie pitia i dávok. V ďalšom štádiu sa zvyšuje odolnosť proti alkoholu, vzniká duševná a telesná závislosť od neho, dochádza k trvalým neuropsychickým zmenám (pokles libida až impotencia, zmena osobnosti, porucha učenia sa a pamäti ap.), je porušená kontrola pitia. Po prerušení pitia sa objavujú abstinenčné príznaky (tras, potenie, nevoľnosť, nechutenstvo, halucinácie, nespavosť ap.), ktoré môžu vyústiť až do deliriózneho stavu delirium tremens (→ delírium). Konečné štádium sa prejavuje netolerovaním alkoholu organizmom a viacdňovým pitím, ktoré sa končí úplným vyčerpaním. Degradácia osobnosti pokračuje až po alkoholovú demenciu a chronické alkoholové psychózy; vyvíja sa poškodenie viacerých orgánov a orgánových systémov (pečene, podžalúdkovej žľazy, žalúdka, srdcovo-cievneho systému, nervového systému, obličiek ap.).

Alkoholizmus je trvalá choroba, sprevádza človeka od prvých príznakov až do konca života. V minulosti sa závislosť od alkoholu považovala za poruchu správania (v súvislosti s charakterom osobnosti), v súčasnosti sa zaraďuje medzi duševné poruchy a poruchy správania (poruchy psychiky a správania zapríčinené požitím alkoholu). Liečba alkoholizmu (dobrovoľná alebo ochranná) musí byť dlhodobá, spočíva v psychoterapii (nácvik riešenia problémov, zvládania emócií a vyhýbania sa spúšťačom, relaxačné techniky ap.) a farmakoterapii. Jej cieľom je zásadná zmena životného štýlu jedinca závislého od alkoholu a jeho nasmerovanie k trvalej abstinencii; vo farmakoterapii sú na poprednom mieste lieky znižujúce túžbu po alkohole. Alkoholizmu je možné predchádzať výchovou k zdravému spôsobu života na úrovni celej spoločnosti. Ako druh sociálnej deviácie, sociálno-patologický jav, má negatívny dosah na jedinca, rodinu i spoločnosť.

Ako reakcia na masovo sa rozvíjajúci alkoholizmus, umožnený priemyselnou veľkovýrobou liehovín a piva i rozširujúcou sa sieťou predaja, vznikali od začiatku 19. stor. sociálnozdravotné hnutia zamerané proti nemiernemu pitiu, prípadne proti akejkoľvek konzumácii alkoholu (najmä v USA, škandinávskych krajinách, Spojenom kráľovstve, Nemecku, Švajčiarsku, ale aj na území dnešného Slovenska a susedných štátov). Jedna vetva abstinentského hnutia, ktorej predchádzala takmer storočná kampaň náboženských a spoločenských združení, organizácií žien a i. hnutí proti konzumácii alkoholu, sa orientovala na úplnú abstinenciu a v USA prispela k zavedeniu prohibície (1919 – 33). Druhá vetva sa viac ako reforme spoločnosti venovala pomoci postihnutým. Abstinentské spolky sa masovo rozšírili v Nórsku, vo Švédsku a Fínsku, kde dosiahli mnohé úspechy (napr. značný pokles spotreby liehovín, zvýšené porozumenie verejnosti pre kontrolu dostupnosti alkoholu). Medzinárodný ohlas si získali združenia Dobrí templári a Modrý kríž, ktoré pôsobia dodnes. Na Slovensku dosiahli v 19. stor. pozoruhodný rozmach tzv. spolky triezvosti (miernosti), ktorých sa ujala národnobuditeľská generácia štúrovcov (Ľ. Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža a i.). Hnutie organizované s pomocou cirkvi nadobudlo ľudový charakter a miestami malo aj širšie vzdelávacie poslanie. Začiatkom 20. stor. rozvíjala protialkoholickú spolkovú činnosť generácia hlasistov (V. Šrobár, P. Blaho a i.). V súčasnosti popri odbornej zdravotníckej pomoci (psychologická ambulancia, psychiatrická ambulancia, protialkoholická liečebňa) sa vo svete rozšírila aj laická svojpomoc v podobe svojpomocných skupín, klubov a hnutí, z ktorých najznámejšie a najrozšírenejšie je združenie Anonymní alkoholici.

V boji proti alkoholizmu je najvšestrannejším sociálnopreventívne hľadisko, ktoré kladie dôraz na prevenciu, na verejné zdravie. Považuje alkohol za potenciálne rizikovú návykovú látku spôsobujúcu ekonomicky vyčísliteľné náklady, zdravotnú, sociálnu a psychickú ujmu i ťažšie merateľné, ale závažné poškodenia. Táto koncepcia vychádza z overenej skutočnosti, že s celkovou vyššou spotrebou alkoholu v danej spoločnosti narastá objem škôd (Slovensko patrí ku krajinám s pomerne vysokou spotrebou alkoholu, predovšetkým liehovín a v značnej miere i piva, i keď sa od 1990 zaznamenáva mierne klesajúci trend v spotrebe čistého alkoholu). Zavádza sa v nej pojem problémov súvisiacich s alkoholom, ktoré nespôsobujú iba alkoholici (napr. opitý vodič, ktorý zraní dieťa, nemusí byť ešte klinicky alkoholikom), venuje sa pozornosť dostupnosti alkoholu, spôsobu predaja, spotrebe, ako aj spotrebiteľským zvyklostiam. Preventívne programy sa usilujú zvýšiť informovanosť verejnosti o zdravotných, sociálnych a ekonomických dôsledkoch nadmerného užívania alkoholu, venujú sa rizikovým faktorom a rizikovým skupinám (napr. neodporúča sa konzumovať alkohol tehotným ženám). Na Slovensku je takýmto programom aktualizovaný Národný akčný plán pre problémy s alkoholom na roky 2013 – 20. Na predchádzanie alkoholizmu právne predpisy upravujú obmedzujúce opatrenia a osobitné povinnosti fyzických osôb i podnikateľov. Ich porušenie sa postihuje ako priestupok alebo trestný čin. Zníženie rozpoznávacej alebo vôľovej schopnosti pod vplyvom alkoholu je významné z hľadiska ustanovení Trestného zákona o príčetnosti páchateľa, o kvalifikácii skutku a ukladaní trestu, ako aj o ochrannom liečení. Spôsobenie škody v opitosti má vplyv na rozsah zodpovednosti zamestnanca za škodu.

Zverejnené v auguste 1999. Aktualizované 12. decembra 2017.

citácia

Alkoholizmus [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-18]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/alkoholizmus