norimberský proces
norimberský proces, aj norimberské procesy — séria súdnych procesov v rokoch 1945 a 1946, počas ktorých medzinárodný vojenský tribunál súdil bývalých nacistických lídrov obvinených z vojnových zločinov.
Na súdení hlavných predstaviteľov Tretej ríše po vojne sa Spojenci dohodli na konferenciách v Teheráne a Jalte. V Norimbergu sa pred medzinárodným vojenským tribunálom konalo celkom 13 súdnych procesov s najdôležitejšími nacistickými pohlavármi z okruhu politiky, hospodárstva, SS, polície, medicíny a Wehrmachtu.
Súdení boli v štyroch bodoch obžaloby:
1. zločiny proti mieru (zosnovanie, príprava, podnecovanie alebo podniknutie útočnej vojny alebo vojny porušujúcej medzinárodné zmluvy, dohody alebo záruky),
2. zločiny proti ľudskosti (vražda, vyhladzovanie, zotročovanie, deportácie alebo iné krutosti spáchané proti civilnému obyvateľstvu pred vojnou alebo počas vojny, alebo prenasledovanie z politických, rasových či náboženských príčin),
3. vojnové zločiny (porušenie zákonov vojny alebo vojnových zvyklostí),
4. účasť na spoločnom pláne alebo sprisahaní s cieľom uskutočniť ktorýkoľvek z vyššie uvedených činov.
Medzinárodný vojenský tribunál získal právo uskutočniť tieto súdy 8. augusta 1945, keď predstavitelia USA, Veľkej Británie, Sovietskeho zväzu a dočasnej vlády Francúzska podpísali dohodu obsahujúcu aj časť o vytvorení tribunálu na súdenie vojnových zločincov štátov Osi (→ fašistický útočný blok), bez ohľadu na to, kde boli tieto činy spáchané. Ďalšie štáty sa k dohode pridali neskôr. Tribunál získal právo nájsť a súdiť jednotlivcov vinných z bodov 1 – 3 a vyhlásiť akúkoľvek skupinu alebo organizáciu za zločineckú. Ak bola nejaká organizácia vyhlásená za zločineckú, súd mal právo obviniť a súdiť aj jej členov s tým, že zločineckú podstatu organizácie už nemohli spochybňovať.
Tribunál pozostával zo zástupcov každej zo štyroch signatárskych krajín. Prvé zasadanie sa uskutočnilo 18. októbra 1945 v Berlíne a predsedal mu sovietsky zástupca, generál Iona Timofjevič Nikitčenko. Obvinených bolo v tom čase 24 nacistov a niekoľko skupín (vrátane gestapa). Od 20. novembra 1945 sa zasadania konali v Norimbergu, za predsedu tribunálu bol zvolený britský sudca Geoffrey Lawrence.
Po 216 zasadaniach súdu bol 1. októbra 1946 vynesený rozsudok nad 22 z 24 pôvodne obžalovaných (Robert Ley spáchal v cele samovraždu, Gustav Krupp von Bohlen und Halbach nebol mentálne a fyzicky vstave sa súdu zúčastniť) v ťažiskovom súdnom procese. V dvanástich prípadoch bol vynesený rozsudok trestu smrti (Martin Bormann v neprítomnosti, Hans Frank, Wilhelm Frick, Hermann Göring, Alfred Jodl, Ernst Kaltenbrunner, Wilhelm Keitel, Joachim von Ribbentrop, Alfred Rosenberg, Fritz Sauckel, Arthur Seyß-Inquart, Julius Streicher), v troch prípadoch doživotie (Walther Funk, Rudolf Hess a Erich Raeder) a štyri tresty väzenia od 10 do 20 rokov (Karl Dönitz, Konstantin von Neurath, Baldur von Schirach, Albert Speer) a padli aj tri oslobodzujúce rozsudky (Franz von Papen, Hans Fritzsche, Hjalmar Schacht). Okrem Göringa (otrávil sa jedom) a Bormanna (nezvestný) boli všetci odsúdení na smrť 16. októbra 1946 popravení.
Medzinárodný vojenský tribunál pri svojom rozsudku odmietol niekoľko bodov obhajoby, medzi nimi tvrdenie, že len štát sa môže dopustiť vojnových zločinov, nie jednotlivci. Podľa tribunálu zločiny medzinárodného práva páchajú jednotlivci. Deklaroval plnú zodpovednosť jednotlivca konajúceho v postavení štátneho orgánu, prípadne konajúceho ako čelný predstaviteľ štátu alebo vlády, a vyhlásil, že to nie je prekážkou jeho trestnej zodpovednosti a neslúži ani ako poľahčujúca okolnosť. Medzinárodný tribunál zároveň odmietol výhradu, že súd i rozsudky boli vykonané ex post facto (retroaktívne), a vyhlásil, že vojnové zločiny, za ktoré boli obvinení odsúdení, boli zločinmi aj pred druhou svetovou vojnou.
V ostatných norimberských procesoch bola vznesená obžaloba proti 185 osobám, so 177 osobami prebiehal proces 9. decembra 1946, posledný rozsudok padol 11. apríla 1949. Celkom bolo vynesených 24 rozsudkov smrti, 20 doživotí, 98 trestov odňatia slobody, 35-krát zaznel oslobodzujúci rozsudok. Niekoľko trestov bolo 31. januára 1951 znížených formou amnestie vysokého amerického komisára. Norimberské procesy boli mnohokrát kritizované ako prejav „spravodlivosti víťazov“, predovšetkým preto, že boli vylúčení nemeckí sudcovia, a aj preto, že sa nesúdili vojnové zločiny Spojencov (napr. katynský masaker; → Katyň). Norimberské procesy sú považované aj za oficiálny začiatok simultánneho tlmočenia (aj keď existovalo už skôr).