nacizmus
nacizmus (aj národný socializmus, nem. Nationalsozialismus, prípadne hitlerizmus) — krajne pravicová politická ideológia oficiálne uplatňovaná vo forme diktatúry v Nemecku v rokoch 1933 – 45, a to prostredníctvom Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (nem. Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterparte, NSDAP). Predstavuje radikálnu formu fašizmu, ktorá okrem základných ideologických čŕt fašizmu zahŕňa aj výrazný antisemitizmus a pseudovedecké teórie rasizmu a eugeniky. Nacistickí ideológovia sa opierali o pseudovedecké teórie rasovej hierarchie a sociálneho darvinizmu, pričom nemecký národ identifikovali ako najvyššiu, árijskú, prípadne nordickú rasu. Pre nacizmus je charakteristický aj organický nacionalizmus, ktorého podstatou bola predstava jednotného národa ako živého, organického celku (nacisti pokladali národ za živú entitu, prisudzovali mu antropomorfné vlastnosti, mohol byť chorý, zdravý, potreboval priestor na život a pod.; nacistický štát potom odvodzoval svoju politickú legitimitu aj ako dôsledok jednoty tých, ktorým vládol). Vďaka tomu mali byť prekonané triedne rozdiely a mala byť vytvorená rasovo čistá (zbavená nepriateľov a cudzích elementov) a homogénna národná pospolitosť (nem. Volksgemeinschaft). Cieľom nacizmu bolo zjednotiť všetkých Nemcov a vytvoriť pre nich tzv. životný priestor (nem. Lebensraum) vo forme rasovo čistého impéria v strednej a vo východnej Európe.
Výraz nacista sa používal ešte pred vznikom NSDAP ako hovorové a hanlivé označenie farmára alebo roľníka, prípadne nešikovného a nemotorného človeka. V tomto význame je etymológia slova nacista hypokoristikom nemeckého mužského mena Igna(t)z. V 20. rokoch 20. storočia rozšírili používanie slova nacista politickí odporcovia NSDAP ako hanlivé označenie jej členov. V 30. rokoch 20. storočia sa používanie termínu nacistický rozšírilo najmä medzi nemeckými exulantmi v zahraničí, nie však v Nemecku. Od nich sa dostalo do ďalších jazykov a počas druhej svetovej vojny späť do Nemecka. Samotná NSDAP sa tomuto termínu vyhýbala a nacisti sa v zásade vždy označovali za národných socialistov, nie za nacistov.
Extrémny nacionalizmus prítomný v nacizme má svoje korene v neopaganských völkisch hnutiach a v pangermanizme 19. storočia. Völkisch hnutia boli populistické hnutia vychádzajúce z romantizmu a z nemeckého romantického nacionalizmu 19. storočia. Odmietali racionalizmus a hlásali romantické nazeranie na germánsku minulosť, mýty, mystiku, a predovšetkým vieru v existenciu pokrvne spriaznenej národnej komunity. Kombinovali sentimentálne nemecké vlastenectvo a snahu o návrat „nadradenej“ nemeckej spoločnosti založenej na germánskej mytológii. Vo všeobecnosti hlásala völkisch ideológia aj tézy o škodlivosti moderného materializmu, individualizmu a sekularizovanej mestskej spoločnosti, ktorú pokladala za skazenú.
Nacizmus do istej miery ovplyvnili i práce viacerých nemeckých intelektuálov. Filozof Johann Gottlieb Fichte vyzýval na „nemeckú revolúciu“ proti francúzskym okupantom počas napoleonských vojen, volal i po ľudovej/národnej vojne (Volkskrieg), hovoril o nemeckej výnimočnosti a nevyhnutnosti očisty nemeckého národa (napríklad odstránením francúzskych slov z nemeckého jazyka). Podobne ovplyvnil myslenie nacistov Wilhelm Heinrich Riehl a jeho práca Zem a ľud (Land und Leute), v ktorej hovoril o organickej jednote nemeckého národa a jeho pôdy i prírody, pričom opovrhoval modernou mestskou materialistickou priemyselnou spoločnosťou.
Diskutabilný je vplyv geografa Friedricha Ratzela, ktorý prišiel s koncepciou priestoru (Raum) a životného priestoru (Lebensraum), ako aj geopolitika Karla Ernsta Haushofera, ktorý tieto termíny v Nemecku spropagoval. Termín nadčlovek (Übermensch), ktorým operovala nacistická ideológia a propaganda, je zasa ústredným pojmom filozofie Friedricha Nietzscheho, a to najmä v jeho knihe Tak vravel Zarathustra (Also sprach Zarathustra). Nacisti prebrali myšlienky mnohých intelektuálov a filozofov 19. storočia, ktoré však upravili a reinterpretovali podľa vlastných potrieb a spravidla vo zvulgarizovanej podobe.
Nacizmus tiež prebral mnohé rasové teórie Josepha Arthura de Gobineaua, Houstona Stewarta Chamberlaina a ďalších. Niektorí súčasní autori (napr. Heinrich August Winkler) hľadajú korene nacizmu aj v tradičnom pruskom militarizme, nemeckom expanzionizme i v nemeckej „túžbe po východe“ či „tlaku na východ“ (→ Drang nach Osten), o ktorej hovorili viacerí nemeckí nacionalisti od 19. storočia. Sám neskorší vodca strany Adolf Hitler bol značne ovplyvnený aj rakúskymi antisemitskými a pangermánskymi hnutiami. Istý vplyv na vývoj nacizmu mal i fiktívny plán židovskej globálnej nadvlády vytvorený ruskou tajnou službou v roku 1903 (→ Protokoly sionských mudrcov). Nacizmus zároveň výrazne ovplyvnili i paramilitantné a násilné hnutia ako freikorps, ktoré vznikli po prvej svetovej vojne naprieč Nemeckom.
Nacizmus ako masové hnutie skončilo po šiestich rokoch vojny porážkou Nemecka v roku 1945 a samovraždou Adolfa Hitlera 30. apríla 1945. Pozostatky nacistickej ideológie označované už ako neonacizmus zostali v Nemecku v obmedzenej miere prítomné aj po konci vojny. Od konca 40. rokov 20. storočia sa v Nemeckej spolkovej republike vytvoril malý počet nacisticky orientovaných politických strán a iných skupín, z ktorých boli niektoré zakázané. V 90. rokoch 20. storočia gangy neonacistickej mládeže vo východných častiach Nemecka organizovali útoky proti imigrantom, znesvätili židovské cintoríny a zapájali sa do násilných konfrontácií s ľavičiarmi a políciou. Na začiatku 21. storočia sa malé neonacistické strany nachádzali vo väčšine európskych krajín, ako aj v USA, Kanade, Rusku a v niekoľkých krajinách Strednej a Južnej Ameriky.