kozáci

kozáci [turkické jazyky > ukr.], ukr. kozaky, rus. kazaki — 1. pôvodne v širšom význame osobitne vymedzené skupiny slobodného obyvateľstva, ktoré asi od 15. – 16. stor. žili na ukrajinských a juhoruských stepiach na pomedzí Poľska, Litvy (resp. poľsko-litovského štátu), Ruska a Krymského chanátu (neskôr Osmanskej ríše) a v neskoršom období i v ďalších pohraničných oblastiach Ruskej ríše a zaoberali sa najmä vojenstvom; v užšom význame kozácke vojsko, samostatná vojenská vrstva spoločnosti;

2. v súčasnosti potomkovia týchto skupín obyvateľstva, ktorí majú typické znaky etnika i národa (niekedy sú pokladaní za subetnickú skupinu) a hovoria prevažne východoslovanskými jazykmi.

Vznik kozákov ako osobitnej spoločenskej skupiny je nejasný, najčastejšie sa uvádza, že na ich formovaní mali výrazný podiel turkickí kočovníci (slovo kozák pochádza z turkických jazykov a označovalo slobodného bojovníka, ale aj dobrodruha), ktorí sa od obdobia Moskovskej Rusi (Moskovského veľkokniežatstva) usádzali v pohraničných oblastiach a prechádzali k usadlému spôsobu života. Toto osídlenie dotvorilo v 15. – 16. stor. slovanské obyvateľstvo (Rusi, Ukrajinci, Bielorusi) – utečení nevoľníci a nábožensky prenasledovaní (sčasti aj mešťania a drobná šľachta) z poľsko-litovského štátu a z Ruska, ako aj (najmä v neskoršom období počas ruskej kolonizácie Sibíri a Kaukazu) príslušníci iných národov (Baškiri, Tatári, Mordvania, Kalmyci, Čečeni, Arméni, Turkméni, Buriati a i.). Na obsadených teritóriách žili zvyčajne v izolácii, používali jazyk svojej etnickej skupiny a rozvíjali pôvodnú kultúru, väčšinou vyznávali pravoslávie, menšie skupiny islam a buddhizmus. Zaoberali sa rybolovom a chovom dobytka, k hlavným zdrojom ich obživy však spočiatku patrila vojnová korisť získavaná prostredníctvom lúpežných výprav na tatárske územie, neskôr strážna služba v pohraničných oblastiach (za žold), začo získali od panovníka osobné slobody. Združovali sa do väčších teritoriálnych spoločenstiev a organizovali do vojenských jednotiek – plukov (delili sa na stotiny) s vlastnými volenými veliteľmi (ataman; na Ukrajine do 1764 nazývaný hajtman, nižší dôstojníci jesaulovia), ktorých kontrolovala kozácka rada (staršina; u donských kozákov nazývaná krug); symbolom ich moci bola bulava. Atamani (hajtmani) a nižší velitelia vykonávali na územiach obývaných kozákmi (i ostatným civilným obyvateľstvom) aj štátnu správu. Kozáci sa tak postupne pretvorili na samostatnú spoločenskú skupinu, stali sa vlastníkmi pôdy (niektorí sa v zime, keď sa nebojovalo, vracali k svojim rodinám, obrábali pôdu, venovali sa remeslám alebo sa dali najímať do strážnej služby). Z vojenského hľadiska boli univerzálnym druhom vojska, ktorého rýchlosť a presné manévrovanie boli využívané najmä pri špecifických operáciách, najviac však bolo uznávané ich ľahké jazdectvo.

V priebehu histórie sa utvorilo niekoľko regionálnych kozáckych zväzov (vojsk). Najstarší kozácky zväz, záporožskí kozáci, ktorý sa stal základom neskoršieho ukrajinského národa, sa sformoval na juhoukrajinských stepiach na dolnom toku Dnepra na území dnešnej Ukrajiny (preto sú niekedy označovaní aj ako ukrajinskí kozáci). Do tejto riedko osídlenej (od 14. – 15. stor. predovšetkým turkickým obyvateľstvom), nebezpečnej, ale na potravinové zdroje bohatej oblasti nazývanej Divoké polia prichádzali pravoslávni roľníci, mešťania, ale aj drobná šľachta z iných častí Ukrajiny a zakladali tam prvé vojensky organizované osady s vlastnou samosprávou. Proti nájazdom Tatárov a Turkov stavali vojenské opevnenia z opracovaných kolov, tzv. záseky (ukr. siče). Pravdepodobne prvú dal okolo roku 1555 postaviť na dneperskom ostrove Bajda (ukr. aj Mala Chortycia) knieža Dmytro Vyšneveckyj (Wiśniowiecki) nazývaný Bajda. Po jej zničení Tatármi (1558) bola na susednom dneperskom ostrove Chortycia vybudovaná Záporožská Sič, vojenské a administratívne centrum záporožských kozákov. Názov Záporožská Sič však neoznačoval len kozácky tábor, ale aj územie po obidvoch stranách rieky Dneper dlhé asi 80 km, ktoré kozáci na čele s hajtmanom autonómne spravovali (v historiografii označované niekedy ako kozácka Ukrajina). Po vytvorení poľsko-litovskej únie (1569) sa Záporožská Sič formálne stala súčasťou Poľska, reálne však bola mimo dosahu poľskej jurisdikcie. Záporožskí kozáci získali postavenie ochrancov hraníc proti Tatárom spojené s rozsiahlymi slobodami, nezriedka sa však stávali aj spojencami Krymských Tatárov. S cieľom regulovať počet kozákov (štátna moc ich nedokázala dostatočne ovládať) nariadil v roku 1572 poľský kráľ Žigmund II. August vytvoriť zvláštnu kategóriu tzv. registrovaných kozákov ako osobitnej (autonómnej) časti poľského vojska; dostávali pravidelný žold z kráľovskej pokladnice a mali aj ďalšie výsady, napr. boli oslobodení od štátnych daní, mali právo vlastniť majetok a voľne s ním nakladať i právo voliť si veliteľov (pôvodne bolo registrovaných asi 300 kozákov, ich zoznamy sa podľa potreby zväčšovali, inokedy zmenšovali). Nevyplácanie žoldu, a najmä zaberanie pôdy poľskou šľachtou, ktorá si tam zriaďovala veľké latifundiá, bolo koncom 16. – zač. 17. stor. príčinou viacerých kozáckych povstaní, napr. 1591 – 93 povstania K. Kosynského (Kosynskyj) či 1594 – 96 povstania pod vedením Severyna Nalyvajka (Nalyvajko; *okolo 1560, †1597, popravený). Pre účasť kozákov na povstaniach, ale aj pre ich uplatňovanie vlastnej zahraničnej politiky (napr. svojvoľné útoky i plienenie oblastí v Osmanskej ríši v čase mieru) boli ich slobody postupne okliešťované, čo vyvolalo ďalšie kozácke nepokoje. K najvýznamnejším patrilo povstanie B. Chmeľnyckého, ktoré vypuklo na jar 1648 a v ukrajinskej historiografii je pokladané za národnooslobodzovací boj ukrajinského národa proti poľskej nadvláde. Po nerozhodnej bitke medzi Chmeľnyckého kozákmi a poľským vojskom 14. – 16. augusta 1649 pri Zborove (ukr. Zboriv) bola 18. augusta podpísaná kompromisná tzv. zborovská dohoda, na základe ktorej vznikol autonómny kozácky štát (tzv. územie záporožského vojska) na čele s hajtmanom (preto tiež označované ako hajtmanát, ukr. heťmanščina). Boje medzi Chmeľnyckým a Poľskom však pokračovali a Chmeľnyckyj 1653 požiadal o pomoc ruského cára. V januári 1654 sa v Perejaslave (dnes mesto v Kyjevskej oblasti) spolu s kozáckou radou (staršinou) odovzdal pod jeho ochranu (→ Perejaslavská rada), začo mal dostať prísľub zachovania doterajšej autonómie. Dohodu si však Rusko interpretovalo ako pripojenie ľavobrežnej Ukrajiny k Rusku (1654), čo vyvolalo rusko-poľskú vojnu (1654 – 67; → rusko-poľské vojny). V roku 1657 Chmeľnyckyj zomrel a jeho smrť znamenala začiatok vnútorných rozbrojov medzi kozákmi. Jeho syn a nástupca J. Chmeľnyckyj bol napokon v roku 1660 prinútený podpísať v Slobodyši (obec na Ukrajine v regióne Žytomyr) tzv. slobodyšský dohovor, na základe ktorého bola Ukrajina znova pričlenená k Poľsku. Vojnu o Ukrajinu ukončil v roku 1667 Andrusovský mier, ktorý znamenal rozdelenie Ukrajiny. Územie napravo (západne) od rieky Dneper, tzv. pravobrežná Ukrajina, pripadlo ako autonómne územie Poľsku, územie naľavo (východne) od rieky Dneper, tzv. ľavobrežná Ukrajina, Rusku (za rok vzniku ľavobrežnej Ukrajiny sa všeobecne pokladá rok 1654). Toto rozdelenie v roku 1686 potvrdil aj tzv. večný mier (Poľsko uznalo Kyjev a územia východne od Dnepra za ruské dŕžavy). Už v roku 1699 však boli kozácke vojská pravobrežnej Ukrajiny rozpustené a kozácka samospráva zrušená. Na protest vypuklo v roku 1702 povstanie pod vedením Semena Palija (Palij; *1640, †1710), ktorý vyhlásil pravobrežnú Ukrajinu za slobodný kozácky región a prisahal vernosť ruskému cárovi Petrovi I. Veľkému i hajtmanovi ľavobrežnej Ukrajiny I. S. Mazepovi, ktorého požiadal o pomoc. Mazepa, ktorý bol spočiatku lojálny spojenec ruského cára (bojoval proti Švédom na strane Ruska v severnej vojne), následne obsadil so svojimi kozákmi a so súhlasom Petra I. Veľkého pravobrežnú Ukrajinu, čím sa mu opäť podarilo ukrajinských kozákov zjednotiť. V roku 1708 sa však postavil na stranu Švédov a po boku švédskeho kráľa Karola XII. bojoval proti Rusku. Po bitke pri Poltave (1709), v ktorej boli Švédi porazení a Mazepa utiekol do Osmanskej ríše, sa hajtmanom ukrajinských kozákov stal P. Orlyk, ktorý vypracoval pre hajtmanát ústavu (pokladaná za jednu z prvých v Európe). Peter I. Veľký po svojom víťazstve hodnosť kozáckeho hajtmana síce nezrušil, zriadil však tzv. Maloruské kolégium (1722 – 34), ktoré bolo najvyššou inštanciou na Ukrajine (vyššou ako hajtman, ktorý mal len poradný hlas; funkciu záporožského hajtmana definitívne zrušila v roku 1764 Katarína II. Veľká). Kozáci sa však naďalej opakovane odmietali podriadiť a pokúšali sa udržať si svojbytné postavenie. V roku 1768 vypuklo na pravobrežnej Ukrajine (patriacej do poľsko-litovského štátu) neúspešné povstanie ukrajinských roľníkov a kozákov proti poľskej šľachte (→ kolijivščyna), ktorého bezprostrednou príčinou bolo násilné nútenie pravoslávnych ukrajinských roľníkov prestúpiť do tzv. uniatskej cirkvi (→ uniatstvo).

V roku 1775 ruské vojská dobyli a zničili Záporožskú Sič a kozáctvo malo byť na základe nariadenia Kataríny II. Veľkej zrušené. Časť kozákov utiekla do delty Dunaja na území Osmanskej ríše, kde založili Zadunajskú Sič, ďalšia časť bola odsunutá do oblasti Kaukazu, kde z nich boli (1787) vytvorené jazdecké útvary ruskej armády – čiernomorské kozácke vojsko. V roku 1793 sa v dôsledku druhého delenia Poľska stala súčasťou Ruska aj pravobrežná Ukrajina (s výnimkou Volyne, ktorá sa jeho súčasťou stala až pri treťom delení Poľska v roku 1795), a tým aj kozáci v pravobrežnej Ukrajine. V rokoch 1792 – 93 boli presunutí na juh európskej časti Ruska do oblasti nazývanej Kubáň (pobrežie Azovského a Čierneho mora v oblasti Severného Kaukazu), kam bolo presunuté aj čiernomorské kozácke vojsko premenované v roku 1860 na kubánske kozácke vojsko. Centrom kubánskych kozákov sa stal Jekaterinodar (dnes Krasnodar) založený v roku 1793. V úsilí zachovať si na svojom území autonómiu sa po vypuknutí Októbrovej revolúcie 1917 pridali k bielogvardejcom.

Na území Ruskej ríše postupne vzniklo viacero kozáckych zväzov. K najstarším patria donskí kozáci, ktorí sú od 1. polovice 16. stor. doložení v povodí rieky Don (v oblasti hraničiacej s Krymským chanátom a Nogajskou hordou). Ich centrom sa stal Čerkassk (dnes obec Staročerkasskaja v blízkosti dnešného Rostova nad Donom, Rusko), od 1805 Novočerkassk (dnes mesto v Rostovskej oblasti). V roku 1570 im bolo za pomoc pri dobýjaní miest Kazaň (1552) a Astrachán (1556) cárom Ivanom IV. Vasilievičom Hrozným potvrdené právo slobodného života s povinnosťou ochrany hraníc Ruskej ríše (za služby dostávali žold); rok 1570 sa tak pokladá aj za rok vzniku donského kozáckeho vojska. Počas vlády Petra I. Veľkého (1682 – 1725) sa územie donských kozákov stalo riadnou súčasťou Ruskej ríše, pričom bola zachovaná značná miera jeho autonómie, ktorá však bola v priebehu ďalších storočí silno okliešťovaná. V 16. – 18. stor. sa donskí kozáci pod vedením viacerých atamanov (I. I. Bolotnikov, 1606 – 07; S. T. Razin, 1667 – 71; K. A. Bulavin, 1707 – 09; J. I. Pugačov, 1773 – 75) stali vedúcou silou ľudových povstaní a sedliackych vojen na Ukrajine a v Rusku. Po porážke povstania S. T. Razina (1671) sa cárovi Alexejovi Michajlovičovi podarilo dostať kozákov pod kontrolu (stali sa cárskymi poddanými), po porážke povstania K. A. Bulavina (1709) ich Peter I. Veľký integroval ako osobitné jednotky do ruskej armády a v roku 1721 prešli do pôsobnosti úradu Vojenského kolégia (predchodca ministerstva obrany), kozácki atamani prestali byť volení. Posledné zvyšky kozáckej autonómie zlikvidovala Katarína II. Veľká po porážke povstania J. I. Pugačova (1775); v roku 1798 boli kozácke hodnosti nahradené armádnymi, staršinovia dostali dôstojnícke hodnosti a šľachtické tituly.

Ako príslušníci privilegovanej, vojensky organizovanej vrstvy tvorili kozáci v Ruskej ríši elitné, cárovi oddané vojenské jednotky. Do služby, ktorá trvala 20 rokov, si prinášali vlastnú uniformu, výzbroj (strelnú i chladnú zbraň) a jazdeckého koňa. Kozácke jednotky boli o. i. nasadzované na potláčanie národných a sociálnych hnutí a iných prejavov nespokojnosti vo vnútrozemí Ruska, najmä však ako predvoj pri kolonizovaní Sibíri a oblastí Severného Kaukazu. Kozáci tak zohrali významnú úlohu pri rozširovaní hraníc Ruskej ríše smerom na juh (Kaukaz), ako aj na východ za pohorie Ural (Sibír, Ďaleký východ). K priekopníkom dobývania Sibíri patril predovšetkým ataman Jermak (Jermak Timofejevič), ktorý v roku 1581 viedol výpravu za Ural (začiatok prenikania Ruska na Sibír) a podrobil si Sibírsky chanát. Piotr Ivanovič Beketov (*asi 1600, †asi 1661) založil vo východnej Sibíri viaceré pevnosti, z ktorých sa neskôr stali dôležité mestá (1632 Jakutsk, 1653 Čita a Nerčinsk). V roku 1645 Vasilij Danilovič Pojarkov (*asi 1610, †po 1668) preplával po rieke Amur do Ochotského mora (zaslúžil sa o pripojenie tejto oblasti k Rusku) a objavil Sachalin. Výprava S. I. Dežňova (1648) prvýkrát preplávala Beringovým prielivom. Kozácky ataman V. V. Atlasov viedol v roku 1697 vojenskú expedíciu, ktorá obsadila Kamčatku. V procese kolonizácie týchto území tak postupne vznikali ďalšie kozácke vojská: 1760 sibírske kozácke vojsko pôsobiace východne od pohoria Ural s centrom v meste Omsk, 1851 zabajkalské kozácke vojsko s centrom v meste Čita, 1860 na hraniciach s Čínou amurské kozácke vojsko s centrom v Blagoveščensku, 1867 v Sedemriečí v Strednej Ázii sedemriečske kozácke vojsko (rus. semirečenskoje) s centrom v meste Vernyj (dnes Almaty v Kazachstane) a 1889 v oblasti rieky Ussuri ussurijské kozácke vojsko s centrom vo Vladivostoku. Smerom na juh k najvýznamnejším patrili: v oblasti pozdĺž stredného a dolného toku rieky Ural už 1571 ustanovené uralské kozácke vojsko (niekedy nazývané aj jaické, podľa staršieho názvu rieky Ural – Jaik) s centrom v meste Uraľsk (dnes Oral v Kazachstane), 1577 vzniklo na severnom úpätí Kaukazu pri rieke Terek terecké kozácke vojsko s centrom vo Vladikavkaze (Rusko, Severné Osetsko), neskôr v Stavropole, 1744 orenburské kozácke vojsko na južných výbežkoch pohoria Ural s centrom v Orenburgu, 1750 na dolnom Povolží astrachánske kozácke vojsko s centrom v Astracháne. Týchto 11 kozáckych vojsk sa zachovalo až do konca 1. svetovej vojny. V roku 1916 žilo v Rusku 4,4 mil. kozáckych obyvateľov.

Kozáci sa významnou mierou podieľali na výsledku vojny proti Napoleonovi I. Bonapartovi (1802), veľké zásluhy si získali aj počas rusko-tureckých vojen (1806 –12). Po Októbrovej revolúcii 1917 sa väčšina z nich postavila proti sovietskej moci a počas občianskej vojny 1918 – 20 bojovala na strane bielogvardejcov; na stranu boľševikov sa priklonila len kozácka chudoba a len menšia časť kozákov sa pridala k Červenej armáde (S. M. Buďonnyj). Po víťazstve boľševikov začali byť kozáci pokladaní za nebezpečné teroristické živly i za nepriateľov režimu (mnohí boli poslaní na nútené práce do gulagov) a stratili postavenie privilegovanej vrstvy (ekonomické, politické i vojenské práva). Kozácka samospráva bola zrušená, kozácke oblasti boli rozdelené medzi jednotlivé zväzové republiky. Cieľom týchto boľševických politických opatrení známych pod názvom raskazačivanije, ktoré vyústili do teroru, bolo odstránenie kozákov zo spoločenského života Ruska. Mnohí boli prinútení emigrovať, napr. na začiatku 20. rokov 20. stor. aj ČSR prijala skupinu kozáckych emigrantov (najmä z Kubáne). V roku 1936 boli v rámci realizácie myšlienky zaviesť do Červenej armády jednotky kozáckeho typu zriadené donské, terecké a kubánske jazdecké jednotky, ktoré však na slávu svojich predchodcov už nedokázali nadviazať. Počas Veľkej vlasteneckej vojny (1941 – 45) bojovali kozáci proti nemeckým okupantom vytváraním partizánskych oddielov, čím sa významne podieľali na víťazstve Sovietskeho zväzu, časť kozákov sa však pridala na stranu Nemcov (2 divízie), ktorí ich využívali najmä na boj s partizánmi, časť sa pridala k Ruskej oslobodeneckej armáde generála A. A. Vlasova (→ vlasovovci). Po skončení 2. svetovej vojny boli kozácke jednotky z Červenej armády vyradené a zanikli. V jednotlivých kozáckych spoločenstvách, ktoré boli charakteristické osobitným spôsobom života, vlastným jazykom, odevom (uniformami), tradičnou hudbou (kozácke piesne, najmä zborové), tancami (kazačok), rôznymi žánrami ľudovej slovesnosti, literatúrou a i., však kozácke kultúrne i spoločenské tradície pretrvali. Po rozpade Sovietskeho zväzu (1991) začali v oblastiach obývaných kozákmi a ich potomkami vznikať organizácie združujúce kozákov do vlastných spoločenstiev, v súčasnosti sa rozvíja ich samospráva, ktorá je podporovaná aj legislatívne (zákon o rehabilitácii utláčaných národov, 1991; zákon o kozáckej štátnej službe, 2005), vo väčšej miere sa rozvíja kultúra nadväzujúca na tradície. Popri ľudovej slovesnosti bolo kozáctvom (spôsob života, tradície, vojenské pôsobenie a pod.) inšpirovaných viacero umelcov, ktorí vytvorili množstvo významných výtvarných, hudobných, literárnych, dramatických i filmových diel s kozáckou tematikou.