Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – Európa - Rusko

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 62 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Adašev, Alexej Fiodorovič

Adašev, Alexej Fiodorovič, asi pred 1530 – 1561 Derpt, dnes Tartu, Estónsko — ruský politik a diplomat. Rozhodujúcou mierou ovplyvňoval prvé desaťročie vlády Ivana IV. Hrozného. Presadzoval centralizáciu krajiny prostredníctvom politiky reforiem v oblasti súdnictva (Sudebnik, 1550), administratívy a riadenia štátu (vytvorenie ministerstiev – prikazov). Viedol diplomatické rokovania o pripojení Kazanského a Astrachánskeho chanátu k Rusku a o príprave livónskej vojny, 1559 uzavrel prímerie nevýhodné pre Rusko. Zomrel vo väzení.

Aksakov, Konstantin Sergejevič

Aksakov, Konstantin Sergejevič, 10. 4. 1817 Nové Aksakovo – 19. 12. 1860 ostrov Zakynthos — ruský publicista, spisovateľ, historik a filológ. S bratom Ivanom Sergejevičom Aksakovom (*1823, †1886) patrili k popredným predstaviteľom a ideológom slavianofilstva. Aksakov idealizoval ruskú a slovanskú patriarchálnu spoločnosť, odmietal názory tzv. západníkov. Bol zástancom niektorých buržoázno-liberálnych reforiem a zrušenia nevoľníctva v Rusku.

Alžbeta I. Petrovna

Alžbeta I. Petrovna, 29. 12. 1709 Moskva – 5. 1. 1762 Petrohrad — ruská cárovná (od 1741) z rodu Romanovovcov, dcéra Petra I. Veľkého a Kataríny I. Na trón nastúpila po palácovom prevrate, ktorým bola odstránená Anna Leopoldovna (*1718, †1746), regentka neplnoletého Ivana VI. Antonoviča. Rozhodujúce mocenské pozície v období jej vlády mali Michail Illarionovič Voroncov (*1714, †1767), A. P. Bestužev-Riumin a bratia P. I. a A. I. Šuvalovovci. V zahraničnej politike sa orientovala na spojenectvo s Rakúskom, v sedemročnej vojne (1756 – 63) stála na strane Francúzska a Rakúska. R. 1754 zrušila všetky vnútorné clá, čo vytvorilo predpoklady na vznik jednotného hospodárskeho územia. Založila univerzitu v Moskve (1755) a akadémiu umení v Petrohrade (1757).

Anna Ivanovna

Anna Ivanovna, 7. 2. 1693 Moskva – 28. 10. 1740 Petrohrad — ruská cárovná (od 1730) z rodu Romanovovcov, dcéra Ivana V. Alexejeviča. Bola výrazne ovplyvnená skupinou nemeckých dvoranov pôsobiacich v Rusku, reálnu moc v štáte mal jej obľúbenec E. J. R. Biron. V období jej vlády bola 1734 uzatvorená obchodná zmluva s Veľkou Britániou, 1735 – 39 viedla vojnu s Tureckom.

Antonovič, Maxim Alexejevič

Antonovič, Maxim Alexejevič, 9. 5. 1835 Belopolie – 14. 11. 1918 — ruský publicista, literárny kritik a filozof, predstaviteľ ruských revolučných demokratov, popularizátor darvinizmu a materializmu, zástanca progresívneho vedeckého bádania v Rusku.

Arakčejev, Alexej Andrejevič

Arakčejev, Alexej Andrejevič, gróf, 4. 10. 1769 Novgorodská gubernia – 3. 5. 1834 Gruzino, Novgorodská gubernia — ruský generál a politik, od 1803 generálny inšpektor delostrelectva, 1808 – 10 minister vojny. R. 1815 – 25 ako obľúbenec cára Alexandra I. Pavloviča sústredil vo svojich rukách značnú moc. Jeho vláda, tzv. arakčejevčina, sa stala symbolom krajného policajného a vojenského despotizmu.

Artamonov, Michail Illarionovič

Artamonov, Michail Illarionovič, 5. 12. 1898 Vygolovo, Tverská oblasť — 31. 7. 1972 Petrohrad — sovietsky archeológ a historik. Zaoberal sa výskumom bronzovej a železnej doby na Done, Ukrajine a sev. Kaukaze, študoval dejiny Skýtov, Chazarov a starých Slovanov. Hlavné dielo: Problémy všeobecných dejín (Problemy vseobščej istorii, 1967).

Astrachánsky chanát

Astrachánsky chanát — historický štátny útvar na východe európskej časti Ruska s centrom v Astracháne rozprestierajúci sa v predkaukazských stepiach a v dolnom Povolží. Vznikol okolo 1460 po rozpade Zlatej hordy. Predstavoval významnú strategickú oblasť z hľadiska medzinárodného obchodu (obchodná cesta z Ázie do Európy). Strážnu službu na Volge a na obchodných trasách vykonávali kozáci. Už krátko po vzniku sa Astrachánsky chanát dostal do konfliktu s moskovským štátom. Vojenskou výpravou Ivana IV. Vasilieviča Hrozného 1556 bol pripojený k Rusku.

ataman

ataman [tur. > rus.] — označenie náčelníka, najvyššieho veliteľa vojska alebo vojenskej jednotky kozákov v Rusku a na Ukrajine (tam do 1764 nazývaný hajtman). Funkcia atamana mala osobitný význam nielen vo vojenskej organizácii, ale v niektorých oblastiach boli naňho prenesené aj najvyššie práva pri správe občianskych vecí. Funkcia atamana zanikla po porážke bielogvardejských kozáckych vojsk v občianskej vojne v Rusku 1918 – 21.

Bakunin, Michail Alexandrovič

Bakunin, Michail Alexandrovič, 30. 5. 1814 Tver, Tverská oblasť – 1. 7. 1876 Bern — ruský revolucionár a filozof, jeden zo zakladateľov a ideológov anarchizmu. Pôvodom šľachtic, v mladosti ovplyvnený nemeckou, najmä Heglovou a Fichteho filozofiou. Od 1840 v emigrácii, kde sa priklonil k mladoheglovstvu a k L. Feuerbachovi, ktorého názory eklekticky spájal s Comtovými, neskôr Marxovými a v politike s Proudhonovými názormi. V 40. rokoch 19. stor. rozvíjal slavianofilské politické vízie, 1848 sa zúčastnil na Slovanskom zjazde a na povstaní v Prahe, z čoho sa neskôr odvíjal jeho vplyv na formovanie ideológie ruských národníkov. R. 1849 viedol povstanie v Drážďanoch, začo bol odsúdený na smrť, trest bol neskôr zmenený na doživotné väzenie a na vypovedanie do Ruska. Z vyhnanstva na Sibíri ušiel 1861 cez Japonsko a Ameriku do Londýna, kde spolupracoval s A. I. Gercenom. Až do smrti žil vo Švajčiarsku. V rôznych štátoch Európy organizoval revolučné skupiny a zbližoval sa so socialistickým hnutím. Začas bol členom 1. internacionály, z ktorej ho 1871 na Marxov podnet vylúčili pre anarchistické názory, ale najmä pre odmietanie štátu, a teda i diktatúry proletariátu. Dejiny chápal ako proces prechodu zo „živočíšnej ríše” do „ríše slobody”, čo sa dosiahne zrušením štátu a s ním spätých inštitúcií, v ktorých videl utláčateľov ľudstva, pričom náboženstvo pokladal za ich dôležitú oporu a nazval ho „kolektívnym šialenstvom”. Veril v socialistické inštinkty a v živelnú revolučnosť prostého ľudu. Hlavné dielo: Štátnosť a anarchia (Gosudarstvennosť i anarchija, 1873).

Berezina

Berezina — rieka v Bielorusku, pravostranný prítok Dnepra; dĺžka 613 km, rozloha povodia 24 500 km2, priemerný ročný prietok 145 m3/s. Pramení v severnej časti Minskej pahorkatiny a tečie smerom na juh. Je súčasťou Berezinského vodného systému, ktorý spája povodie Dnepra a Západnej Dviny. Prítoky: Bobr, Kleva, Olsa, Svisloč. Splavná v dĺžke 500 km.

Známa z ruskej histórie: 26. – 29. 11. 1812 sa pri Berezine (pri meste Borisov) odohrala bitka, v ktorej ustupujúca Veľká armáda Napoleona I. Bonaparta obkľúčená vojskami maršala M. I. Kutuzova, generála P. Ch. Wittgensteina a P. V. Čičagova utrpela pri prechode cez rieku zdrvujúcu porážku.

Gagarin, Pavol Pavlovič

Gagarin, Pavol Pavlovič, 15. 3. 1789 Moskva – 4. 3. 1872 Petrohrad — ruské knieža, tajný štátny radca. Vzdelanie získal v Petrohrade v učilišti abbého Nikoľa, potom pôsobil ako vrchný prokurátor a guberniálny inšpektor, 1831 sa stal členom Najvyššieho súdneho dvora. Začiatkom 40. rokov 19. stor. vykonával inšpekciu Astrachánskej gubernie. Od 1844 člen Štátnej rady ruského impéria, 1857 ho cár Alexander II. Nikolajevič vymenoval za člena tajného výboru pre roľnícke záležitosti. V tomto orgáne bol predstaviteľom konzervatívnej časti, ktorá pri posudzovaní návrhov opatrení týkajúcich sa roľníckej otázky v Rusku bránila záujmy veľkostatkárov. Významnú úlohu zohrával pri reforme súdnictva, pri jej koncipovaní využil svoju dlhoročnú prax a dôkladné poznanie nedostatkov predchádzajúcich súdnych poriadkov. Od januára 1862 stál na čele legislatívneho odboru a v Štátnej rade predsedal výboru posudzujúcemu základné východiská súdnej reformy. R. 1864 bol pod jeho vedením v Štátnej rade schválený nový Súdny poriadok, do konca života však musel nové stanovy obhajovať pred úsilím o ich zmenu. R. 1863 – 72 bol na čele Výboru ministrov, 1864 – 65 predsedom Štátnej rady. R. 1866 predsedal Vrchnému trestnému súdu, ktorý odsúdil D. V. Karakozova za pokus o atentát na cára Alexandra II. Nositeľ všetkých vyšších vyznamenaní ruského impéria.

Gajdar, Jegor

Gajdar, Jegor, 19. 3. 1956 Moskva – 16. 12. 2009 Odincovo — ruský ekonóm a politik. Vnuk A. P. Gajdara. Vyštudoval ekonómiu na Moskovskej štátnej univerzite, kde po ukončení štúdia pracoval od 1981 ako vedecký pracovník. R. 1986 bol zvolený za vodcu neformálneho hnutia Ekonómovia za reformy. R. 1987 – 90 pôsobil ako redaktor novín Kommunist a Pravda, publikoval niekoľko monografií s ekonomickou tematikou. R. 1990 – 91 riaditeľ Inštitútu hospodárskej politiky Akadémie hospodárskych vied ZSSR. Po zmene režimu mal na starosti hospodársku politiku vlády B. Jeľcina a stal sa jedným z autorov hospodárskych reforiem v Rusku. R. 1991 vicepremiér a minister hospodárstva a financií, jún-december 1992 úradujúci predseda vlády Ruskej federácie, 1993 poradca prezidenta B. Jeľcina pre ekonomiku, po neúspechu bloku Ruská voľba v parlamentných voľbách však v januári 1994 odstúpil z funkcií vo vláde. V tom istom roku bol zvolený za lídra strany Ruská demokratická voľba. R. 1999 vstúpil do pravého krídla koalície Pravé dielo (Jednota pravicových síl). R. 1993 – 95 a od 1999 poslanec Štátnej dumy. R. 1992 – 93 a od 1994 riaditeľ Inštitútu pre transformujúce sa ekonomiky, predseda Rady medzinárodného centra pre výskum ekonomických reforiem.

Gapon, Georgij Apollonovič

Gapon, Georgij Apollonovič, 17. 2. 1870 Beľaki, Poltavská oblasť – 10. 4. 1906 Ozerki, dnes časť Petrohradu — ruský pravoslávny kňaz a robotnícky vodca. V Petrohrade s podporou cárskej polície zakladal odborové organizácie postavené na kresťanských zásadách. Postupne sa s hnutím a s problémami jeho stúpencov čoraz väčšmi identifikoval a medzi ciele svojich odborov popri duchovných a kultúrnych aktivitách prijal aj politickú činnosť. Viedol pokojnú procesiu približne s 200-tis. účastníkmi, ktorá 9. 1. 1905 kráčala k Zimnému palácu v Petrohrade predostrieť cárovi Mikulášovi II. Alexandrovičovi petíciu so sťažnosťami obsahujúcu aj politické požiadavky liberálnych intelektuálov. Vojenské oddiely pred palácom začali do davu strieľať, pričom asi 200 ľudí zabili a približne 800 zranili. Dôsledkom masakry (→ Krvavá nedeľa) bolo vypuknutie revolúcie (→ Ruská revolúcia 1905 – 07). Gapon po januárových udalostiach ušiel do cudziny, neskôr sa pokúsil preniknúť do tajnej organizácie eserov, ktorými však bol odhalený a zabitý.

glasnosť

glasnosť [rus.] — termín na označenie radikálnej zmeny spoločenskej klímy smerom k otvorenosti a pravdivosti sovietskej spoločnosti zavedený do politiky reformného komunizmu po nástupe M. S. Gorbačova na post generálneho tajomníka Ústredného výboru KSSZ (1985); jedno z hesiel Gorbačovovho reformného programu označujúce verejnú informovanosť a politickú otvorenosť. Spočiatku bola glasnosť zhora riadenou kampaňou, ktorá mala podporovať perestrojku v ekonomickej oblasti, neskôr masmédiami vedenou kampaňou za reformu komunistickej strany a politického systému. Koncom 1987 vzniklo pomerne široké hnutie, ktoré sa odvolávalo na glasnosť, požadovalo a presadzovalo transparentnosť politických procesov, slobodu slova a náboženského vyznania, pluralitný systém, právo na štrajk a demonštrácie ap. Glasnosť tým vytvorila teoretické i praktické predpoklady na demokratizáciu spoločnosti v ZSSR, ako aj v niektorých štátoch východného bloku.

Glinská, Elena Vasilievna

Glinská (Glinskaja), Elena Vasilievna, 1508 – 13. 4. 1538 Moskva — moskovská veľkokňažná, dcéra litovského kniežaťa Vasilija Ľvoviča Glinského, nazývaného Slepý (*1465, †1515), neter Michaila Ľvoviča Glinského, druhá manželka moskovského veľkokniežaťa Vasilija III. Ivanoviča (od 1526). Po manželovej smrti (1533) sa stala regentkou syna Ivana (neskorší prvý ruský cár Ivan IV. Hrozný). Počas svojej vlády spolupracovala pri správe krajiny so svojím obľúbencom, kniežaťom Ivanom Fiodorovičom Ovčinom Telepnevom-Obolenským (*?, †1539) a metropolitom Danilom. Jej regentstvo bolo poznamenané bojom proti separatizmu bojarov a kniežat, 1533 – 34 bolo odhalené sprisahanie kniežat Andreja Šujského a M. Ľ. Glinského. R. 1535 uskutočnila peňažnú reformu, ktorej výsledkom bol jednotný peňažný systém v hospodárstve krajiny. Presadzovala opevňovanie miest predovšetkým na západných hraniciach. V zahraničnej politike dosiahla po sérii víťazstiev prímerie s Litvou. Po jej smrti (pravdepodobne bola otrávená) sa vlády ujala bojarská rada vedená rodom Šujskovcov, ktorí viedli boj o moc s rodom Bielskovcov.

Glinskovci

Glinskovci (Glinskij) — rusko-litovský kniežací rod v 15. – 18. stor. Zakladateľom rodu bol Lechsad (podľa legendy vnuk jedného z náčelníkov Zlatej hordy chána Mamaja), ktorý vládol v meste Glinsk pri Dnepri (odtiaľ názov rodu). Glinskovci pôvodne patrili k litovským magnátom a začiatkom 15. stor. sa stali vazalmi Moskovského kniežatstva. Prvýkrát sa rod (kniežatá Boris a Ivan) spomína 1437 v gramotách. Z členov rodu:

Elena Vasilievna Glinská;

Michail Ľvovič, knieža, okolo 1475 – 15. 9. 1534 — vojvodca a politik, strýko Eleny Vasilievny a Michaila Vasilieviča. Bol vychovávaný na dvore rímsko-nemeckého cisára Maximiliána I. a prestúpil na katolícku vieru. Neskôr sa vrátil do Litvy, kde získal veľký vplyv na litovské veľkoknieža Alexandra Kazimiroviča, neskoršieho poľsko-litovského kráľa Alexandra Jagelovského (1501 – 06), v ktorého službách pôsobil 1500 – 06 ako dvorný maršal. Po Alexandrovej smrti podnietil spolu s bratmi Ivanom Ľvovičom Mamajom (*1460, †1522) a Vasilijom Ľvovičom, nazývaným Slepým (*1465, †1515), povstanie proti jeho bratovi a nástupcovi Žigmundovi I. Starému. Po porážke utiekli 1508 na územie Moskovského veľkokniežatstva, kde vstúpili do služieb veľkokniežaťa Vasilija III. Ivanoviča, ktorý sa 1526 oženil s Elenou Vasilievnou, dcérou Vasilija Slepého. R. 1533 – 34 Michail Ľvovič spolu s kniežaťom Andrejom Šujským zorganizoval neúspešné sprisahanie proti kniežaťu Ivanovi Fiodorovičovi Ovčinovi Telepnevovi-Obolenskému (*?, †1539), bol však zajatý a popravený;

Michail Vasilievič, ? – 1559 — politik, syn Vasilija Ľvoviča Slepého, brat Eleny Vasilievny Glinskej, strýko Ivana IV. Hrozného. Aktívny účastník korunovácie Ivana IV. za cára (1547). R. 1552 – 55 cárov vojvodca na Kame a v Kazani, 1556 sa zúčastnil kolomenského ťaženia proti krymským Tatárom i livónskeho ťaženia. R. 1556 – 57 ako miestodržiteľ Novgorodu uzatvoril prímerie so Švédmi.

Godunov, Boris Fiodorovič

Godunov, Boris Fiodorovič, okolo 1552 – 23. 4. 1605 Moskva — ruský cár (od 1598), švagor cára Fiodora I. Ivanoviča. Pochádzal zo starého ruského rodu tatárskeho pôvodu, ktorý sa v 14. stor. presídlil z územia Zlatej hordy na územie Moskovského kniežatstva. Kariéru začal v službách Ivana IV. Hrozného. R. 1571 sa oženil s dcérou cárovho obľúbenca Grigorija Lukianoviča Maľutu Skuratova (†1573) Máriou, čím sa posilnila jeho pozícia na dvore. Od 1580 bola jeho sestra Irena vydatá za cároviča Fiodora, pričom bol Godunov povýšený do bojarského stavu. Cár Ivan IV. Hrozný ho pred svojou smrťou vymenoval za jedného z regentov svojho syna a následníka trónu Fiodora, ktorý bol mentálne nespôsobilý vládnuť. Po smrti spoluregenta Nikitu Romanoviča 1584 a po potlačení sprisahania bojarov a metropolitu Dionýzia sústredil Godunov vo svojich rukách takmer neobmedzenú moc. Jeho najvýznamnejším vnútropolitickým činom bolo vydanie tzv. ukazu (1587), nariadenia, ktorým sa poddaným zakazovalo sťahovať od jedného pána k druhému a ktoré ich pripútalo k pôde, čo v konečnom dôsledku znamenalo upevnenie samoderžavia. R. 1589 zriadením Moskovského patriarchátu zabezpečil nezávislosť ruskej cirkvi od Konštantínopolského patriarchátu. Jeho zahraničná politika bola mierová a prezieravá, bránil krajinu pred nájazdmi Tatárov, 1595 získal v bojoch so Švédmi mestá stratené za predošlej vlády. Oslobodením od cla podnecoval aktivity anglických obchodníkov na ruskom území. Zaslúžil sa o výstavbu miest (Samara, Caricyn – dnes Volgograd, Saratov a i.) a pevností v severovýchodnej a juhovýchodnej oblasti ríše. Cestu k trónu mu ešte viac uvoľnila náhla smrť cároviča Dimitrija (1591), najmladšieho syna Ivana IV. Hrozného, za ktorú bol podľa všeobecnej mienky zodpovedný. Po smrti bezdetného cára Fiodora I. Ivanoviča (1598) bol krajinským snemom (zemskij sobor) konečne zvolený a následne korunovaný za ruského cára. Ako prvý cár si uvedomil kultúrnu zaostalosť Ruska oproti Západu, a preto sa usiloval pritiahnuť do krajiny zahraničných vzdelancov a, naopak, vysielal mladých Rusov študovať mimo ríše. Pestoval priateľské vzťahy so Škandináviou a sobášnou politikou s inými kráľovskými rodmi zvyšoval urodzenosť vlastného rodu. V období jeho panovania sa začala kolonizácia Sibíri a juhoruských oblastí, boli posilnené ruské pozície na Kaukaze a v Zakaukazsku. Godunov bol známy chorobnou podozrievavosťou k ľuďom zo svojho okolia a strachom z možných uchádzačov o trón. V úsilí oslabiť moc bojarov poslal členov romanovovského rodu do vyhnanstva, založil rozsiahlu sieť informátorov a tvrdo perzekvoval všetkých podozrivých zo zrady. Týmito opatreniami si ešte viac znepriatelil veľkú časť šľachty, ktorá začala podporovať nového uchádzača o trón Dimitrija (Lžidimitrij I.) vyhlasujúceho sa za najmladšieho syna Ivana IV. Hrozného. Pri obrane Moskvy pred jeho vojskami Godunov náhle zomrel, po ňom nastúpil na trón jeho jediný syn Fiodor II., onedlho bol však zavraždený. Krajina tak upadla do obdobia poznačeného násilnými zmenami vlády, zahraničnou intervenciou, občianskymi vojnami a sociálnym chaosom (tzv. smutné časy).

V ruskej literatúre život Godunova spracoval A. S. Puškin v dráme Boris Godunov (1825) a A. K. Tolstoj v diele Cár Boris (1870). Námet hudobne spracoval M. P. Musorgskij v opere Boris Godunov (1874).

Golicyn, Boris Alexejevič

Golicyn, Boris Alexejevič, 30. 7. 1654 – 29. 10. 1714 kláštor Floriščeva pustyň — ruský politik. Vychovávateľ Petra I. Veľkého, jeden z najvplyvnejších činiteľov Ruska v začiatočnom období jeho vlády. R. 1690 povýšený na bojara, spolu s L. K. Naryškinom spravoval vnútorné záležitosti ríše. S Petrom I. Veľkým sa zúčastnil 1694 – 95 cesty po Bielom mori, 1695 – 96 azovskej výpravy proti Turkom. Počas cárovej zahraničnej cesty 1697 – 98 bol členom triumvirátu spravujúceho ríšu. Pre nezvládnutie povstania v Astrachánskej provincii, ktorej bol správcom, upadol 1705 do nemilosti a svoj život dožil v kláštore.

Golicyn, Dmitrij Michajlovič

Golicyn, Dmitrij Michajlovič, knieža, 13. 6. 1665 – 25. 4. 1737 Petrohrad — ruský politik. R. 1711 – 19 generálny guvernér Kyjeva, od 1719 senátor, 1719 – 22 prezident Komorského kolégia. Po smrti Petra I. Veľkého 1726 – 30 člen Najvyššej tajnej rady, po smrti Petra II. podporil ako vodca šľachtickej oligarchie nástupníctvo Anny Ivanovny, ktorá mala vládnuť konštitučne. Po jej vyhlásení sa za samovládkyňu sa utiahol na svoje majetky, 1736 bol však uväznený a postavený pred súd, ktorý ho odsúdil na trest smrti.

Golicyn, Nikolaj Dmitrijevič

Golicyn, Nikolaj Dmitrijevič, knieža, 12. 4. 1850 Porečie, Moskovská oblasť – 2. 7. 1925 Petrohrad — ruský politik. R. 1885 – 1903 postupne archangeľský, kalužský a tverský guvernér, od 1903 senátor. Od 1911 aktívny pracovník Červeného kríža, počas 1. svetovej vojny mu bola zverená sociálna práca medzi vojnovými zajatcami, od 1915 predseda komisie na pomoc ruským vojakom. R. 1915 – 17 člen Hospodárskej rady (frakcia pravých), patril k obľúbencom cárovnej Alexandry Fiodorovny. Bol posledným ministerským predsedom cárskeho Ruska (9. 1. – 12. 3. 1917). Na začiatku nepokojov koncom februára 1917 publikoval cárov dekrét rozpúšťajúci parlament (Štátnu dumu, → duma). Spolu so svojím kabinetom rezignoval v čase cárovej neprítomnosti. Faktické mocenské vákuum vytvorilo vhodné podmienky na nasledujúcu revolúciu a uchopenie moci dočasnou vládou na čele s G. J. Ľvovom (→ Februárová revolúcia). Golicyn odišiel z politického života, 1920 – 24 dvakrát väznený, 1925 opäť zatknutý a potom zastrelený.

Golicyn, Vasilij Vasilievič

Golicyn, Vasilij Vasilievič, knieža, okolo 1644 Moskva – 2. 5. 1714 Pinega, Archangeľská oblasť — ruský politik. Hlavný poradca cárovnej-regentky Sofie Alexejevny, sestry Fiodora III. Alexejeviča a nevlastnej sestry Petra I. Veľkého, ktorá počas jeho neplnoletosti (1682 – 89) spravovala krajinu. Mal výborné vzdelanie a bol výrazne ovplyvnený západoeurópskou kultúrou. Za vlády cára Fiodora III. Alexejeviča sa výrazne presadil prácou v štátnej službe, začo bol 1676 povýšený do bojarského stavu. Po jeho smrti bol 1682 cárovnou-regentkou Sofiou Alexejevnou vymenovaný za hlavu úradu zahraničných vecí, 1684 za strážcu pečate. Ako šéf ruskej zahraničnej politiky formuloval a usiloval sa presadiť viaceré ďalekosiahle reformy ríše zahŕňajúce rozvoj úzkych diplomatických a kultúrnych vzťahov so západnými národmi. Pokúšal sa presadiť aj náboženskú toleranciu a zrušenie nevoľníctva, uzákoniť tieto opatrenia mu však zabránila konzervatívna opozícia vedená kniežaťom L. K. Naryškinom. Golicynovi sa podarilo zlepšiť obchodné vzťahy so Švédskom, s Anglickom a ďalšími západnými štátmi. S Poľskom uzatvoril zmluvu o tzv. večnom mieri a spojenectve (1686), na základe ktorého Poliaci uznali Kyjev a územia východne od Dnepra za ruské dŕžavy. Dosiahol, že Rusko sa zapojilo spolu s Poľskom, Rakúskom a Benátkami do Svätej ligy proti Osmanskej ríši. R. 1687 a 1689 bol vodcom dvoch neúspešných vojenských výprav proti krymským Tatárom (osmanským spojencom). R. 1689 uzavrel Narčinskú zmluvu s Čínou, ktorá stanovovala rusko-čínske hranice pozdĺž rieky Amur, čím chcel pre Rusko pripraviť cestu na expanziu k Tichému oceánu. Realizáciu jeho plánov prerušil prevrat L. K. Naryškina (1689), ktorý dosadil na trón Petra I. Veľkého. Golicyn bol zbavený všetkých úradov a hodností a musel odísť do vyhnanstva na sever, kde zostal do smrti.

Golicynovci

Golicynovci — stará ruská kniežacia rodina s mnohými vetvami. Zakladateľom rodu bol vzdialený potomok litovského veľkokniežaťa Gedymina bojar Michail Ivanovič Bulgakov (*?, †1558) prezývaný Golica (rukavica so srsťou na rube a s holou kožou na líci). Členovia rodu ako bojari pôsobili tradične na najpoprednejších miestach v ruskom impériu (vojvodcovia, miestodržitelia, dvorania v rôznych vysokých funkciách).

Gorčakov, Alexandr Michajlovič

Gorčakov, Alexandr Michajlovič, knieža, 15. 6. 1798 Haapsalu, Estónsko – 11. 3. 1883 Baden-Baden — ruský diplomat, bratanec M. D. Gorčakova. Pochádzal zo vznešenej ruskej rodiny odvodzujúcej svoj pôvod od černihivského kniežaťa Michaila Vsevolodoviča (†1246). R. 1817 vstúpil do diplomatických služieb, 1820 – 22 člen ruských delegácií na medzinárodných kongresoch Svätej aliancie v Opave, Laibachu (dnes Ľubľana) a vo Verone. Od 1822 pôsobil na rôznych postoch na ruských ambasádach v západnej Európe, dlhší čas ako vyslanec v Nemecku, v období krymskej vojny (1853 – 56) vo Viedni. R. 1856 – 82 minister zahraničných vecí (od 1862 s titulom vicekancelára, od 1867 ríšskeho kancelára).

Po neúspešnej krymskej vojne a Parížskom mieri upriamil diplomatické úsilie Ruska na znovuzískanie pozície európskej veľmoci a na zlepšenie narušených vzťahov s Francúzskom a Pruskom. Úsilie o zblíženie sa s Francúzskom zlyhalo, keď Napoleon III. diplomaticky podporil poľské januárové povstanie proti ruskej nadvláde (1863 – 64). Podpora Pruska pri potlačení poľského povstania mala naopak za následok zachovanie neutrality Ruska v prusko-rakúskej (1866) a prusko-francúzskej vojne (1870 – 71). Od nadviazania priateľských vzťahov s nemeckým kancelárom Bismarckom očakával podporu ruských záujmov na východe. R. 1870 jednostranne vypovedal ruské záväzky uložené Parížskym mierom, týkajúce sa obmedzenia čiernomorskej vojnovej flotily, čo možno považovať za najväčší úspech jeho diplomatickej kariéry. Rusko-pruská spolupráca vyvrcholila 1873, keď obidve veľmoci spolu s Rakúsko-Uhorskom uzatvorili obranný Spolok troch cisárov.

Nádeje Gorčakova na ďalšie revízie Parížskeho mieru za podpory už zjednoteného Nemecka sa však nesplnili. Vzrastajúca vzájomná nedôvera medzi obidvoma kancelármi v zahraničnopolitických otázkach vyvrcholila na Berlínskom kongrese (1878), kde Rusko rozhodnutím veľmocí stratilo väčšinu výhod získaných v predbežnom mieri po vojne s Tureckom (1877 – 78). Od 1879 sa na čele ruskej diplomacie začal presadzovať N. K. Giers, Gorčakov zastával post ministra zahraničných vecí skôr formálne a žil väčšinou v zahraničí.

Gorčakov, Michail Dmitrijevič

Gorčakov, Michail Dmitrijevič, knieža, 1793 – 30. 5. 1861 Varšava — ruský generál, bratanec A. M. Gorčakova. Vojenské zásluhy získal počas rusko-tureckej vojny 1828 – 29. Podieľal sa na potlačení novembrového povstania v Poľsku (1830 – 31) a revolúcie v Uhorsku (1848 – 49). Počas krymskej vojny bol od 1855 jedným z vrchných veliteľov ruských jednotiek, preslávil sa hrdinskou obranou Sevastopoľa. Od 1856 miestodržiteľ Poľska.

Gordon, Patrick

Gordon [gór-], Patrick, 31. 3. 1635 Auch-leuchries, Škótsko – 9. 12. 1699 Moskva — ruský generál škótskeho pôvodu, priateľ Petra I. Veľkého. Ako pätnásťročný odišiel zo Škótska zmietaného náboženskými a politickými spormi do Gdanska v Poľsku, kde 1651 – 53 študoval na jezuitskom kolégiu. R. 1655 sa dal v Hamburgu zverbovať do švédskeho vojska. Po vypuknutí poľsko-švédskej vojny bojoval päť rokov striedavo na obidvoch stranách. R. 1661 vstúpil do ruskej armády ako major a po úspešnom potlačení moskovskej vzbury 1663 bol povýšený na plukovníka. R. 1666 ho cár Alexej I. Michajlovič poslal ako svojho vyslanca do Anglicka, na misii však zlyhal a stratil cárovu priazeň. R. 1678 sa vyznamenal hrdinskou obranou ukrajinského mesta Čirigino obliehaného Turkami, začo bol povýšený na generála. Počas vlády cárovnej-regentky Sofie Alexejevny bol opäť poverený viesť diplomatickú misiu do Anglicka (1686 – 87). Po návrate sprevádzal ako generál a stratég V. V. Golicyna na jeho neúspešných ťaženiach proti krymským Tatárom, spojencom Turkov. Počas vrcholiacej vnútropolitickej krízy sa pridal na stranu Petra I. Veľkého, ktorému na čele svojich jednotiek vycvičených v západoeurópskom štýle pomohol 1689 zvrhnúť Sofiu Alexejevnu z trónu. Gordon sa stal blízkym spolupracovníkom a poradcom cára, ktorý ho 1694 vymenoval za kontradmirála a svojho hlavného vojenského poradcu (vybudovanie armády podľa európskeho vzoru). R. 1698 rozdrvil vzburu elitných jednotiek domobrany (strelcov), ktorí sa pokúsili opäť dosadiť na trón Sofiu Alexejevnu, začo ho cár na sklonku jeho života povýšil na vrchného veliteľa armády.

GPU

GPU, Gosudarstvennoje političeskoje upravlenije, Štátna politická správa — orgán sovietskej tajnej polície, ktorý vznikol 1922 ako nástroj politickej kontroly obyvateľstva v sovietskom Rusku. Fakticky bol pokračovateľom zrušenej Čeky, zdedil jej moskovskú rezidenciu (Ľubľanka), pracovníkov i náčelníka F. E. Dzeržinského, ktorý bol zároveň komisárom vnútra. GPU patrila organizačne pod Komisariát vnútra, ktorý ju zriadil na základe nariadenia Všeruského ústredného výkonného výboru. Po vzniku ZSSR 1923 bol jej názov zmenený na OGPU (Jednotná štátna politická správa). GPU mala právo mimosúdneho uloženia trestu až po trest smrti zastrelením, ako aj právo posielať do táborov nútených prác osoby uznané za politicky nebezpečné. R. 1926 začal tajnú políciu využívať J. V. Stalin proti vnútrostraníckej opozícii, koncom 20. rokov 20. stor. uplatňoval na eliminovanie politických protivníkov vykonštruované obvinenia zakladajúce sa na omyloch vlastnej politiky. OGPU dostala nariadenie nájsť a uväzniť skrytých nepriateľov ľudu medzi prosperujúcimi roľníkmi a sabotérov medzi technickou inteligenciou v sovietskom priemysle (proces s inžiniermi donbaskej uhoľnej panvy). R. 1930 uskutočnila veľkú operáciu proti dôstojníkom Červenej armády, ktorí pôvodne slúžili ešte v cárskej armáde, po revolúcii však vstúpili do služieb nového režimu. Do 1930 sa výrazne rozšírila sieť koncentračných táborov v celej krajine, ako súčasť OGPU bola založená Hlavná správa nápravných pracovných táborov (→ Gulag). V táboroch bolo v tom čase uväznených viac ako 300-tis. ľudí (veľký počet tvorili politickí väzni), o tri roky neskôr ich počet už vzrástol na niekoľko miliónov. OGPU sa podieľala aj na uväznení vysokopostavených členov komunistickej strany, napr. skupiny vedenej členom Ústredného výboru Martemianom Nikitičom Riutinom (*1890, †1937), ktorý bol uväznený a zastrelený. R. 1934 bola OGPU včlenená do Komisariátu vnútra a premenovaná na NKVD (Ľudový komisariát vnútorných záležitostí).

Grekov, Boris Dmitrijevič

Grekov, Boris Dmitrijevič, 21. 4. 1882 Myrhorod, Ukrajina – 9. 9. 1953 Moskva — ruský historik, žiak V. O. Kľučevského. Špecializoval sa na stredoveké ruské dejiny, najmä na obdobie vzniku štátu (Kyjevská Rus) a vývoj feudálnych vzťahov. Jeho národný pohľad na ruské dejiny nahradil počas 2. svetovej vojny marxistickú historickú školu Michaila Nikolajeviča Pokrovského (*1868, †1932) presadzovanú v medzivojnovom období, pretože dôraz na vlastenectvo (v oficiálnej kultúre ZSSR uplatňovaný J. V. Stalinom) mal počas vojny vzkriesiť národné hodnoty a prebudiť v ruskom ľude hrdosť a obetavosť pri obrane krajiny. Hlavné diela: Kyjevská Rus (Kijevskaja Rus, 1939), Roľníci Ruska od najstarších čias do 17. stor. (Kresťane na Rusi s drevnejšich vremion do XVII veka, 1946).

Gromyko, Andrej Andrejevič

Gromyko, Andrej Andrejevič, 18. 7. 1909 Staryje Gromyki, Bielorusko – 2. 7. 1989 Moskva — sovietsky politik a diplomat. R. 1936 – 39 pôsobil v Ústave ekonómie Akadémie vied ZSSR v Moskve. Po vyvrcholení Stalinových čistiek, ktoré zasiahli aj diplomatické služby, bol 1939 vymenovaný za vedúceho Amerického oddelenia Ľudového komisariátu zahraničných vecí. R. 1939 – 43 člen sovietskej ambasády vo Washingtone, 1943 – 46 veľvyslanec v USA a na Kube, 1946 – 48 stály reprezentant ZSSR v Bezpečnostnej rade OSN. R. 1946 – 49 námestník ministra zahraničných vecí, 1949 – 52 a 1953 – 57 jeho prvý tajomník. R. 1952 – 53 veľvyslanec v Londýne. Od 1956 riadny člen Ústredného výboru KSSZ, od 1973 člen Politbyra ÚV KSSZ. R. 1957 – 85 minister zahraničných vecí. Uskutočňoval dôslednú zahraničnú politiku komunistickej strany a sovietskeho štátu, z čoho sa sám snažil vyťažiť čo najväčší politický význam. Podieľal sa na početných medzinárodných zmluvách a dohovoroch. R. 1985 presadil na zasadnutí Politbyra vymenovanie M. Gorbačova do funkcie generálneho tajomníka KSSZ, ktorý ho následne vymenoval do funkcie formálnej hlavy štátu (predseda Prezídia Najvyššieho sovietu). V septembri 1988 odišiel z politického života.

gubernia

gubernia [lat. > rus.] — administratívno-územná jednotka v Rusku (a v ZSSR) zavedená 1708 cárom Petrom I. Veľkým. Gubernie rozdeľovali impérium na celky podobné štátom. Koncom vlády Kataríny II. Veľkej bolo Rusko rozdelené na 51 gubernií, na začiatku 20. stor. ich bolo 101. Každá gubernia bola rozdelená na niekoľko obvodov alebo okresov (újazdov); niektoré boli spájané do generálnych gubernií. Na čele gubernie stál gubernátor (miestodržiteľ), výkonnú moc mali guberniálna správa a zemský súd. Po zrušení nevoľníctva (1861) tvorili správu jednotlivé úrady (okrsky) ako súdny, vojenský, finančný ap. Gubernie boli zrušené 1924 v Bielorusku a 1929 v celom ZSSR.

Halič

Halič, poľ. Halicz, ukr. Halyč, rus. Galicija, lat. Galicia — historické územie v západnej časti Ukrajiny a juhovýchodnom Poľsku zaberajúce severné a severovýchodné úpätie Karpát od hornej Visly po Prut. Rieka San v súčasnosti delí Halič na západnú časť (s mestom Krakov), v ktorej žijú Poliaci, a východnú časť (s mestom Ľvov), v ktorej žijú Ukrajinci. Územie bolo od konca 5. stor. osídlené východoslovanskými kmeňmi. V 10. stor. sa západná časť stala súčasťou Poľského kniežatstva a východná časť pripadla Kyjevskej Rusi. Po zániku centrálnej moci Kyjevskej Rusi tam vzniklo v pol. 12. stor. samostatné Haličské kniežatstvo pod vládou miestnej vetvy Riurikovcov. R. 1199 vzniklo spojením s Volyňou, resp. s Vladimírsko-volynským kniežatstvom Haličsko-volynské kniežatstvo. Zač. 13. stor. sa Halič dostala do centra záujmov uhorských Arpádovcov, ktorí sa tam neúspešne snažili zriadiť svoju sekundogenitúru. Rozkvet územia, ktoré obchodnými cestami spájalo škandinávsky sever a byzantský juh, bol za vlády kniežaťa Daniela Romanoviča (1238 – 64) prerušený mongolským vpádom. Kniežatstvo oslabené bojom s Mongolmi, s Poľskom a Uhorskom sa v pol. 14. stor. stalo súčasťou Litovského veľkokniežatstva. R. 1387 obsadil východnú Halič poľský kráľ Vladislav II. Jagiełło, a územie sa tak až do 1772 stalo súčasťou poľského štátu, resp. poľsko-litovskej únie. Počas prvého delenia Poľska 1772 pripadla východná časť Haliče Rakúsku, ktoré si 1795 pri treťom delení pripojilo aj západnú časť. R. 1809 – 14 bola väčšina Haliče pripojená Napoleonom I. Bonapartom k Varšavskému veľkovojvodstvu (Krakov bol znovu pripojený k Rakúsku až 1846). V Rakúsku tvorila Halič korunnú krajinu, po 1867 zotrvala v rámci Predlitavska. Po rozpade Rakúsko-Uhorska (1918) bola celá Halič po vojenských zápasoch s Rumunmi a Ukrajincami pripojená k Poľsku. R. 1939 bola väčšia, východná časť anektovaná Sovietskym zväzom a pričlenená k Ukrajinskej SSR, západná časť sa stala súčasťou Generálneho gouvernementu. Po nemeckom vpáde do ZSSR bola 1941 – 44 pod nemeckou okupačnou správou aj východná časť Haliče. Po skončení 2. svetovej vojny zostala Halič rozdelená medzi Poľsko a ZSSR, resp. Ukrajinu.

Haličsko-volynské kniežatstvo

Haličsko-volynské kniežatstvo — historické územie v západnej časti Ukrajiny a v juhovýchodnom Poľsku medzi Dneprom a Karpatmi, konglomerát dvoch kniežatstiev. Založené 1199 volynským kniežaťom Romanom Mstislavičom (1170 – 1205) so sídlom vo Vladimire. Po jeho smrti sa však začalo mnohoročné obdobie bojov o nástupníctvo. Kniežatstvo bolo znovuzjednotené 1238 za vlády Daniela Romanoviča, keď zažilo aj najväčší ekonomický a kultúrny rozkvet. R. 1240 podľahlo útokom mongolských vojsk vedených Batu-chánom a dostalo sa do formálnej podriadenosti od Zlatej hordy. Od pol. 13. stor. ho oslabovali boje nielen s Mongolskou ríšou, ale aj s Poľskom, litovskými kniežatami, nemeckými rytiermi a Uhorskom. Po smrti spoluvládcov bratov Leva II. a Andreja I. v boji s Mongolmi (1323) vymrela priama línia dynastie Monomachovičovcov a bojarská rada určila za nástupcu syna ich sestry Boleslava, ktorý prijal pravoslávie a meno Juraj II. Jeho vládu sprevádzal rozkvet obchodu a nemecká kolonizácia, preferovanie cudzincov na dvore však vzbudilo nevôľu bojarov. Po jeho násilnej smrti (1340) sa kniežatstvo postupne rozpadalo a časti jeho územia pripadli Poľsku, Litve a Uhorsku.

Herberstein, Sigismund von

Herberstein [-štajn], Sigismund von, 24. 8. 1486 Vipava, Slovinsko – 28. 3. 1566 Viedeň — rakúsky diplomat a humanistický spisovateľ. Rozsiahle vzdelanie a jazykové nadanie ho predurčili na dráhu diplomata na habsburskom dvore. V službách cisárov Maximiliána I. a Ferdinanda I. podnikol 69 diplomatických misií (z toho 30 do Uhorska), z nich najväčší význam mali dve cesty na dvor moskovského veľkokniežaťa 1516/17 a 1526/27, z ktorých pochádza práca Zápisky o moskovských záležitostiach (Rerum Moscoviticarum Commentarii, 1549). Dielo, ktoré je bohaté na detailné opisy a Herberstein sa v ňom zaoberá zemepisom, dejinami, obchodom, náboženstvom a zvykmi neskorostredovekého moskovského štátu, po svojom vydaní na dlhé obdobie ovplyvnilo európsky pohľad na dovtedy málo známe Rusko a dodnes je považované za cenný kultúrno-historický zdroj o jeho dejinách 16. storočia.

Chabarov, Jerofej Pavlovič

Chabarov, Jerofej Pavlovič, okolo 1610 Dmitrijevo, Vologodská oblasť – po 1667, podľa niektorých prameňov začiatok februára 1671 — ruský cestovateľ. R. 1630 sa zúčastnil plavebnej výpravy do Toboľska, od 1632 sa plavil po rieke Lene, 1638 sa usadil v oblasti dnešného mesta Usť-Kut, kde sa pokúšal presadiť poľnohospodársky spôsob života domáceho obyvateľstva. R. 1649 sa vypravil ďalej na východ, plavil sa po rieke Oľokme (prítok Leny) a pokračoval až k hornému toku Amuru. R. 1651 – 53 sa plavil dolu Amurom späť až k ústiu rieky Ussuri. V tom čase musel čeliť početným útokom zo strany domáceho obyvateľstva podporovaného Mandžuami. Očakávajúc posily, usadil sa v ústí rieky Zeja, 1653 bol však odvolaný do Moskvy. Bol povýšený do bojarského stavu. R. 1667 prišiel znova do Toboľska, dobývania oblasti v povodí rieky Amur sa však už nezúčastnil. Autor mapy rieky Amur. Je podľa neho nazvané mesto Chabarovsk.

Chersonésos

Chersonésos

1. v antike grécky názov polostrova Gelibolu (Gallipoli), ktorý spolu s protiľahlým pobrežím Malej Ázie vytvára prieliv Dardanely (gr. Helléspontos), v tom období obývaný Trákmi, preto nazývaný aj Trácky Chersonésos (gr. Chersonésos Thrakiké), koncom 8. a začiatkom 7. stor. pred n. l. kolonizovaný Grékmi z Miléta a Lesbu. Nachádzalo sa tam antické maloázijské mesto Abydos, v ktorom podľa antickej báje žil Leandros (→ Hero a Leandros). Na riečke Aigospotamoi sa 405 pred n. l. odohrala významná bitka peloponézskej vojny;

2. Taurský Chersonésos, gr. Chersonésos Tauriké, lat. Chersonesus Taurica — v antike názov dnešného polostrova Krym (podľa kmeňa Taurov). V 7. stor. pred n. l. bol kolonizovaný iónskymi osadníkmi z Miléta (v 5. stor. pred n. l. tam vznikla Bosporská ríša s hlavným mestom Pantikapaion); v gréckej mytológii je známy z báje o Ifigénii a Orestovi;

3. tzv. malý Chersonésos — antické mesto (mestský štát) v juhozápadnej časti Krymu na území dnešného Sevastopoľa založené okolo 422 pred n. l. dórskymi osadníkmi z Pontskej Herakley (gr. Hérakleia Pontiké, lat. Heraclea Pontica). Opevnené mesto s prístavom vybudované podľa vzoru gréckych antických miest (polis). V 2. stor. pred n. l. sa dostalo pod vplyv Bosporskej ríše, 63 n. l. bolo včlenené do Rímskej ríše (stalo sa predsunutou základňou rímskej expanzívnej politiky na severnom pobreží Čierneho mora) a na konci 4. stor. do Byzantskej ríše. Vysokú hospodársku a kultúrnu úroveň si udržalo napriek viacerým ničivým útokom barbarských národov až do 8. stor., keď bolo dobyté a čiastočne zničené Chazarmi. Existovalo však ďalej ako významné centrum šírenia kresťanstva. Pred príchodom na Veľkú Moravu navštívili Chersonésos aj sv. Cyril a Metod, ktorí tam objavili ostatky sv. Klementa I. R. 988 obsadil mesto kyjevský knieža Vladimír I. Sviatoslavič (dal sa tam pokrstiť) a stalo sa súčasťou Kyjevskej Rusi (slovanský názov Korsuň), do konca 12. stor. zaznamenalo najväčší rozkvet. R. 1299 ho dobyli a zničili Tatári, v 14. stor. bol znova čiastočne zničený Tatármi. Dodnes zachované monumentálne ruiny antického mesta i staroruská architektúra sú súčasťou chráneného areálu archeologického múzea na okraji dnešného Sevastopoľa; 2013 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO;

4. Kimbrický Chersonésos, lat. Chersonesus Cimbrica — latinský názov Jutského polostrova.

Ivan V. Alexejevič

Ivan V. Alexejevič, 6. 9. 1666 Moskva – 8. 2. 1696 tamže — ruský cár (od 1682) z dynastie Romanovovcov, syn Alexeja Michajloviča, st. brat Petra I. Veľkého. Na trón bol dosadený počas tzv. povstania strelcov (cárska telesná stráž) a potvrdený Zemským snemom ako prvý cár, kým jeho mladší brat Peter ako druhý cár. Bol slabomyseľný, ako regentka vládla jeho sestra Sofia Alexejevna, ktorú Peter 1689 zosadil a donútil odísť do kláštora. Od začiatku vlády Petra I. Veľkého bol až do svojej smrti formálne prezentovaný ako jeho spoluvládca, do ničoho však nezasahoval.

Ivan VI. Antonovič

Ivan VI. Antonovič, 23. 8. 1740 Petrohrad – 16. 7. 1764 tamže — ruský cár (1740/41), syn brunšvického vojvodu Antona Ulricha a Anny Leopoldovny, netere cárovnej Anny Ivanovny, ktorá ho nominovala za svojho následníka. Po jej smrti bol ako trojmesačný korunovaný, regentkou sa stala jeho matka. Po štátnom prevrate 6. 12. 1741 bol zosadený a vlády sa ujala Alžbeta I. Petrovna, ktorá ho dala odviesť na Solovecké ostrovy (štátne väzenie) a od 1756 až do jeho smrti ho držala v petrohradskej pevnosti Schlüsselburg. Bol ubitý strážou pri pokuse oslobodiť ho a vyhlásiť za imperátora.

Ivan II. Ivanovič Pekný

Ivan II. Ivanovič Pekný, 30. 3. 1326 – 13. 11. 1359 Moskva — moskovské a vladimírske veľkoknieža (od 1353) z rodu Riurikovcov, druhý syn Ivana I. Daniloviča Kalitu, otec Dimitrija Ivanoviča Donského. Veľkokniežací prestol získal po smrti staršieho brata Semiona Ivanoviča Hrdého (†1353), pokračoval v politike svojho otca, ktorej cieľom bolo vytvoriť centralizovaný ruský štát.

Iziaslav I. Jaroslavič

Iziaslav I. Jaroslavič, 1024 – 3. 10. 1078 — turovské knieža (kyjevské veľkoknieža 1054 – 68, 1069 – 73, 1077 – 78), syn Jaroslava Múdreho. Jeden z troch zostavovateľov zákonníka Pravda Jaroslavičov. Po otcovej smrti sa ujal vlády počas mocenských bojov s ďalšími údelnými kniežatami. R. 1068 bol zvrhnutý počas ľudového povstania v Kyjeve a ušiel do Poľska (jeho manželka Gertrúda bola sestra poľského kráľa Kazimíra I. Obnoviteľa), 1069 s pomocou poľského vojska obsadil Kyjev a ujal sa vlády, už 1073 bol však svojimi bratmi zosadený. Obrátil sa o pomoc k rímsko-nemeckému cisárovi, poľskému kráľovi i k pápežovi, 1077 sa mu znova podarilo obsadiť veľkokniežací prestol, čoskoro však bol zabitý v bratovražednej vojne.

Iziaslav II. Mstislavič

Iziaslav II. Mstislavič, okolo 1097 – 13. 11. 1154 — vladimírsko-volynské knieža (od 1134), perejaslavské knieža (od 1143) a kyjevské veľkoknieža (od 1146), syn novgorodského kniežaťa Mstislava Vladimiroviča Chrabrého. R. 1146 podnietil v Kyjeve povstanie proti kniežaťu Igorovi II. Oľgovičovi (†1147), ktorého zosadil a vyhlásil sa za veľkoknieža. O moc a kyjevský prestol musel počas celej vlády bojovať s rostovsko-suzdaľským kniežaťom Jurajom I. Vladimirovičom Dolgorukým. R. 1147 pretrhol cirkevné zväzky s Konštantínopolom vymenovaním samostatného kyjevského metropolitu.

jarlyk

jarlyk [tur.] — výsadná listina udeľovaná mongolskými chánmi Zlatej hordy ruským kniežatám, potvrdzujúca ich teritoriálny mocenský štatút. Bola vyhotovená z kože a opatrená zlatou pečaťou.

Jaropolk I. Sviatoslavič

Jaropolk I. Sviatoslavič, asi 955 – 980 — kyjevské veľkoknieža (od 972), syn Sviatoslava I. Igoroviča, starší brat novgorodského kniežaťa Vladimíra I. Sviatoslaviča a drevľanského kniežaťa Olega Sviatoslaviča. O vládu musel s bratmi bojovať, Oleg bol porazený a zabitý, Vladimír utiekol do Škandinávie a Jaropolk sa 977 stal jediným vládcom celej Rusi. Nadviazal diplomatické styky s rímsko-nemeckým cisárom Otom II., ktorého dcéru si vzal za manželku. R. 980 ho dal jeho brat Vladimír po dobytí Kyjeva zavraždiť.

Javorskij, Stefan

Javorskij, Stefan, vlastným menom Simeon Ivanovič Javorskij, 1658 Javorov, Ľvovská oblasť, Ukrajina – 8. 12. 1722 Moskva — ruský pravoslávny cirkevný činiteľ a spisovateľ ukrajinského pôvodu. Študoval na Kyjevskej Mohylovej akadémii, na ktorej sa prednášalo v latinčine a v duchu scholastiky. R. 1684 odišiel z Kyjeva, a aby mohol navštevovať katolícke školy, konvertoval na katolicizmus (prijal meno Stanislav Simon). Filozofiu študoval vo Ľvove a v Lubline, teológiu v Poznani a vo Vilniuse, písal básne v latinčine, ruštine a poľštine. R. 1687 sa vrátil do Kyjeva a opäť bol prijatý do pravoslávnej cirkvi. R. 1689 vstúpil do kláštora (prijal meno Stefan), prednášal na Kyjevskej Mohylovej akadémii. R. 1700 riazanský a muromský metropolita. Po smrti moskovského patriarchu Adriana (†1700) a zrušení úradu patriarchu ho cár Peter I. Veľký v úsilí o etatizáciu ruskej pravoslávnej cirkvi vymenoval za administrátora (rus. mestobľustiteľ; exarcha) Moskovského patriarchátu a 1721 po jeho zrušení a ustanovení Sv. synody (Sviaščennyj sinod) ako najvyššieho orgánu ruskej pravoslávnej cirkvi (podriadeného cárovi) za jej prvého predsedu (→ Ruská pravoslávna cirkev). Písal poľsky a latinsky chváloreči, rusky náboženské barokové kázne, polemické spisy proti luteránom a na obranu pravoslávia. Jeho najvýznamnejšie dielo Kameň viery (Kameň very, 1728) je kritikou protestantizmu. Autor latinskej učebnice rétoriky.

Jeľcin, Boris Nikolajevič

Jeľcin, Boris Nikolajevič, 1. 2. 1931 Butka, Sverdlovská obl. – 23. 4. 2007 Moskva — ruský politik, prvý prezident Ruskej federácie. R. 1955 absolvoval Uralskú technickú univerzitu vo Sverdlovsku (dnes Jekaterinburg) a ako stavebný inžinier pracoval v rôznych stavebných závodoch. Od 1961 člen KSSZ, od 1968 pracoval v administratíve strany, 1976 – 85 prvý tajomník Oblastného výboru KSSZ vo Sverdlovsku, od 1981 člen Ústredného výboru (ÚV) KSSZ. Po nástupe M. Gorbačova na post generálneho tajomníka ÚV KSSZ sa Jeľcin stal v decembri 1985 prvým tajomníkom mestského výboru KS v Moskve, súčasne od februára 1986 kandidátom Politbyra ÚV KSSZ. Pre svoje reformné úsilie si získal u obyvateľstva veľké sympatie a popularitu, dostal sa však do rozporu s politickými postojmi Gorbačova, ktorý ho v novembri 1987 odvolal zo všetkých vysokých funkcií. Jeľcin využil svoju popularitu a proreformnú demokratickú vlnu a v marci 1989 bol vo všeobecných voľbách zvolený do Zhromaždenia ľudových poslancov ako delegát za oblasť Moskvy. Podporovaný demokratmi i konzervatívcami bol v máji 1990 zvolený za predsedu Prezídia Najvyššieho sovietu Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR). V júli 1990 na XXVIII. zjazde KSSZ vystúpil z KS. Presadzoval dosiahnutie suverenity Ruska a po zavedení prezidentského systému (máj 1991) bol 12. 6. 1991 zvolený za prezidenta RSFSR. V tom období bola krajina poznačená rozpadom ekonomiky, rozbrojmi v strane, chaosom a občianskymi nepokojmi. Počas pokusu o puč v auguste 1991 organizovanom ortodoxnými komunistickými silami sa postavil na stranu legitímnej vlády (Gorbačov bol internovaný na Kryme) a významne prispel k porážke pučistov v uliciach Moskvy. Preslávil sa prejavom z delovej veže tanku, čo ešte zvýšilo jeho popularitu a Gorbačov fakticky stratil všetku moc. V novembri 1991 dosiahol zákaz KS v celej RSFSR. V decembri 1991 mal hlavný podiel na zániku ZSSR a vytvorení Spoločenstva nezávislých štátov. Od 1992 (už ako prezident Ruskej federácie, RF) sa pokúšal realizovať svoj program reforiem, ktorých cieľom bolo urýchlenie ekonomickej reštrukturalizácie a masívna privatizácia. Jej divokosť a nekontrolovateľnosť však spôsobili, že väčšina nerastného bohatstva, surovín a ťažobného priemyslu sa ocitli v rukách malej skupiny ľudí (tzv. oligarchov). Obťažnosť prechodu od centrálne riadenej ekonomiky k trhovej ekonomike sprevádzaného korupciou, ako aj liberalizácia cien a veľké daňové zaťaženie dostali krajinu do hospodárskej krízy. Opozícia proti Jeľcinovi silnela a ten sa dostal do rozporu s parlamentom. Dekrétom z 21. 8. 1993 rozpustil Najvyšší soviet a Zjazd ľudových zástupcov, čo spôsobilo ústavnú krízu. Najvyšší soviet odvolal Jeľcina za porušenie ústavy z funkcie prezidenta, ten si však udržal vládu vďaka armáde (pri ozbrojených zrážkach v uliciach Moskvy potlačených vojenskými jednotkami v októbri 1993 zahynulo 187 ľudí). V decembri 1993 sa konali nové voľby do parlamentu (Štátnej dumy) a v tom istom čase aj referendum o novej ústave, ktorá značne posilnila právomoci prezidenta. V decembri 1994 vydal Jeľcin rozkaz na inváziu do Čečenska, ktoré sa pokúšalo osamostatniť od Ruska; dôsledkom bolo rozpútanie dlhodobej krvavej vojny v tomto regióne (1994 – 96, 1999 – 2009). V júli 1996 Jeľcin opäť zvíťazil v prezidentských voľbách, pre zdravotné ťažkosti (podstúpil niekoľko operácií srdca) však dlhé obdobia trávil v ústraní. R. 1998 sa Rusko pre nesplatené dlhy dostalo do ekonomickej krízy, panika na finančných trhoch spôsobila kolaps ruského rubľa, čo sa výrazne dotklo životnej úrovne obyvateľstva. V máji 1999 sa Jeľcin dostal v Štátnej dume do silnej konfrontácie s opozíciou, ktorá kritizovala jeho protiústavné aktivity, inváziu do Čečenska, účasť jeho rodiny v korupčných aférach a personálnu politiku (o. i. počas 17 mesiacov vymenil štyroch ministerských predsedov). V auguste 1999 dosadil do funkcie predsedu vlády V. Putina a 31. 12. 1999 zo zdravotných príčin rezignoval na úrad prezidenta (ako doteraz jediný ruský najvyšší predstaviteľ). Počas jeho pôsobenia v prezidentskej funkcii bola podpísaná rusko-americká dohoda o znížení počtu jadrových zbraní START II (1993), zlepšili sa rusko-čínske vzťahy, Rusko sa pričlenilo ku skupine siedmich najvplyvnejších štátov sveta G7 (1998). Autor memoárov Poznámky prezidenta (Zapiski prezidenta, 1994) a Prezidentský maratón (Prezidentskij marafon, 2000).

Juraj I. Vladimirovič Dolgorukij

Juraj I. Vladimirovič Dolgorukij, okolo 1090 – 15. 5. 1157 Kyjev — rostovsko-suzdaľské knieža (od 1125) a kyjevské veľkoknieža (od 1149) z dynastie Riurikovcov (nepatrí do rodu Dolgorukovcov), syn Vladimíra I. Monomacha, brat Mstislava I. Vladimiroviča Veľkého, otec A. Bogoľubského. Zo svojho kniežatstva sa usiloval vybudovať silnú vojenskú mocnosť, 1125 preniesol svoje sídlo z Rostova do Suzdaľa a od 1132 bojoval proti Novgorodu a Povolžským Bulharom, pokúšal sa dobyť juhoruské územia, najmä Kyjev (odtiaľ jeho prímeno – dlhé ruky ako symbol expanzívnej politiky). Kyjev prvýkrát dobyl 1149 (vyhlásil sa za kyjevské veľkoknieža) a opätovne 1155 (plánoval ho povýšiť na centrum Vladimírsko-suzdaľského kniežatstva). V tom čase založil rad opevnených sídel (napr. 1152 Pereslavľ-Zalesskij a Juriev-Poľskij), z obdobia jeho vlády pochádza aj prvá písomná správa o Moskve (1147), ktorú dal 1156 obohnať valom a palisádami. Pravdepodobne bol otrávený kyjevskými bojarmi počas hostiny.

Kadeti

Kadeti, rusky Kadety — zaužívaný neformálny názov Konštitučnodemokratickej strany (Konstitucionno-demokratičeskaja partija; aj Strana ľudovej slobody) odvodený od začiatočných písmen K a D v jej názve. Ruská liberálna politická strana založená v októbri 1905, k hlavným predstaviteľom patrili P. N. Miľukov a Vasilij Aleksejevič Maklakov (*1869, †1957). Kadeti žiadali demokratizáciu politického života v Rusku, najmä zavedenie konštitučnej a parlamentnej demokracie, všeobecného rovného a priameho volebného práva, zrovnoprávnenie národov a národností, ale aj agrárnu a sociálnu reformu. V prvej Štátnej dume (→ duma) tvorili Kadeti najsilnejšiu frakciu, vo štvrtej dume boli súčasťou bloku strán, z ktorého vzišiel Dočasný výbor Štátnej dumy a napokon Dočasná vláda, v ktorej ich predstavitelia spočiatku zaujali významné pozície (ministrom zahraničných vecí sa stal P. N. Miľukov). Vplyv Kadetov však postupne slabol, po Októbrovej revolúcii 1917 bola strana boľševikmi v decembri 1917 zakázaná a väčšina jej členov odišla do emigrácie.

Kachovskij, Piotr Grigorievič

Kachovskij, Piotr Grigorievič, 1797 Smolenská gubernia – 25. 7. 1826 Petrohrad (popravený) — ruský revolucionár, dekabrista. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, ako dôstojník cárskej armády bol zo Smolenska prevelený do Petrohradu, kde sa začiatkom 1825 stal členom Severného spolku. Bol kritikom cárskej rodiny a presadzoval v Rusku republikánske zriadenie. Patril k najvýznamnejším predstaviteľom novodobých politicko-ekonomických názorov na vývoj ruskej spoločnosti. Počas povstania dekabristov bol jedným z prvých, ktorý so svojou jednotkou dorazil na Senátne námestie v Petrohrade, smrteľne zranil generálneho gubernátora Petrohradu Michaila Andrejeviča Miloradoviča (*1771, †1825) a švajčiarskeho dôstojníka v ruských službách Ludwiga Niklausa von Stürler (*1784, †1825). Po krvavej porážke povstania bol uväznený a odsúdený na smrť obesením. Počas väznenia napísal cárovi Mikulášovi I. niekoľko listov, v ktorých sa kriticky vyjadroval k pomerom v Rusku.

Kalinin, Michail Ivanovič

Kalinin, Michail Ivanovič, 19. 11. 1875 Verchňaja Troica, Tverská oblasť – 3. 6. 1946 Moskva — sovietsky komunistický politik. Pochádzal z roľníckej rodiny, 1889 sa presťahoval do Petrohradu, kde sa vyučil za sústružníka. R. 1898 vstúpil do Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska (Rossijskaja social-demokratičeskaja rabočaja partija, RSDRP). Za svoje politické aktivity (organizovanie robotníckych demonštrácií a štrajkov) bol 1899 – 1903 viackrát uväznený (Tbilisi, Petrohrad), neskôr žil pod policajným dozorom na viacerých miestach. Po ilegálnom príchode do Petrohradu začiatkom 1905 sa stal v decembri 1905 jedným z organizátorov Ruskej revolúcie 1905 – 07, 1906 bol zvolený za člena petrohradského výboru RSDRP. Od augusta 1906 žil v Moskve, kde sa aktívne zapojil do práce tamojšej boľševickej organizácie. V januári 1912 kandidát ÚV RSDRP a po 6. (pražskej) konferencii RSDRP člen byra. Od februára 1913 redaktor straníckych novín Pravda. R. 1916 bol odsúdený do vyhnanstva na Sibír, podarilo sa mu však ukryť v Petrohrade, kde naďalej aktívne stranícky pracoval. R. 1917 účastník Februárovej revolúcie, od septembra 1917 tajomník predsedu mestského sovietu L. Trockého v Petrohrade, po Októbrovej revolúcii sa v marci 1918 stal komisárom petrohradskej oblasti. R. 1919 člen Ústredného výboru KS Ruska a kandidát politbyra, ako predseda prezídia Celoruského ústredného exekutívneho výboru (Vserossijskij centraľnyj ispolniteľnyj komitet) pracoval na čele komisie na boj proti hladu. Po vytvorení ZSSR (1922) sa stal predsedom všezväzového výkonného výboru, po 14. zjazde Komunistickej strany ZSSR 1925 členom politbyra ÚV KS ZSSR. R. 1938 – 46 predseda prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR (hlava štátu). Počas Stalinovej diktatúry a teroru nesúhlasil s jeho politickými praktikami, napriek tomu z obavy o svoju rodinu (jeho manželka bola 1938 – 44 väznená) podpísal súhlas s masakrou pri Katyni (1940) a s ďalšími popravami. Kalinin bol veľmi obľúbený medzi obyčajnými ľuďmi, a to najmä pre svoj vzťah k roľníkom. Je podľa neho nazvané mesto Kaliningrad (do 1946 Königsberg), v minulosti aj mesto Tver (1931 – 90 Kalinin).

Kamenev, Sergej Sergejevič

Kamenev, Sergej Sergejevič, 16. 4. 1881 Kyjev – 25. 8. 1936 Moskva — ruský a sovietsky vojenský činiteľ. Pochádzal z rodiny vojenských inžinierov. Po absolvovaní Nikolajevskej vojenskej akadémie generálneho štábu v Petrohrade (1907) slúžil v 165. luckom pešom pluku, popritom vyučoval taktiku a topografiu na vojenskej škole v Kyjeve. Počas 1. svet. vojny veliteľ 30. pešieho poltavského pluku, od novembra 1917 náčelník 15. armádneho zboru, potom náčelník štábu 3. armády. Počas občianskej vojny v Rusku 1918 – 20 sa pripojil k Červenej armáde, ako veliteľ vojsk na vých. fronte úspešne bojoval proti jednotkám admirála A. V. Kolčaka (Ural, Povolžie). R. 1919 – 24 vrchný veliteľ ozbrojených síl, podieľal sa na potlačení povstaní v Karélii, Buchare a i. Popri vojenskej službe pôsobil aj vo Vojenskej akadémii M. V. Frunzeho v Moskve. R. 1927 – 34 tajomník ľudového komisára vojenstva a námorníctva, zástupca predsedu revolučného vojenského sovietu ZSSR, od 1934 náčelník protivzdušnej obrany. Počas čistiek v Červenej armáde (1937 – 39) bol posmrtne obvinený z účasti na vojenskom sprisahaní a jeho meno bolo vymazané z histórie občianskej vojny. Rehabilitovaný 1956.

Karakozov, Dmitrij Vladimirovič

Karakozov, Dmitrij Vladimirovič, 4. 11. 1840 Šmakino, Saratovská gubernia – 15. 9. 1866 Petrohrad (popravený) — ruský revolucionár. Pochádzal z rodiny nižšej šľachty. Počas štúdia na univerzite v Moskve (1861 – 64) člen tajnej revolučnej organizácie Išutinovcov (pôsobili 1863 – 66). Na jar 1866 odišiel do Petrohradu, kde rozširoval vlastnoručne napísaný manifest Priateľom-robotníkom (Druziam-rabočim), v ktorom vyzýval k revolúcii, a 4. 4. 1866 spáchal neúspešný atentát na cára Alexandra II. Nikolajeviča.