kováčstvo

kováčstvo — odvetvie ľudskej činnosti, resp. (neskôr) kovospracujúce remeslo zamerané na ručnú výrobu kovových predmetov kutím železa (resp. kujnej ocele) za tepla (zohriatím materiálu na otvorenom ohni); → kovanie (význam 1); neskoršie spriemyselnenie kováčskych postupov predstavuje hámrové kováčstvo (→ hámor).

Začiatky kováčstva úzko súvisia so začiatkami spracovania rúd (→ hutníctvo). Spracovanie železa sa v rôznych oblastiach sveta datuje do rôznych období, najst. doklady pochádzajú z 3. tisícročia pred n. l. zo starovekej Mezopotámie, širšie využívanie železa je doložené od 2. tisícročia pred n. l. aj v Anatólii, Egypte a Palestíne. Výrobu a kováčske spracovanie železa vtedy ovládali aj Chetiti i starovekí Gréci a Rimania (výroba náradia, zbraní, súčastí vybavenia domácnosti a i.), od 1. tisícročia pred n. l. sú doklady aj z ďalších oblastí Európy, ako aj z Afriky či z Ďalekého východu (→ železná doba). V Európe boli rozvinutým spracovaním železa a kováčstvom známi Kelti, ktorí vyrábali zbrane i poľnohospodárske nástroje (→ halštatská kultúra, → laténska kultúra). Zo železa sa vyrábali pracovné a poľnohospodárske nástroje, ktoré svojou kvalitou prevýšili bronzové nástroje a umožnili rozmach poľnohospodárstva, stavebníctva a dopravy. Účinné sečné, bodné i diaľkové zbrane a výzbroj i výstroj jazdcov umožnili Keltom a Germánom úspešné vojenské útoky na územia antického sveta a ich osídľovanie. Vyspelé kováčstvo, zvlášť výrobu kvalitných zbraní, mali aj stepné národy Hunov, neskôr Avarov i starých Maďarov (Ugrov). V 7. – 9. stor. na nich nadviazali Slovania. Ďalší rozmach a špecializácia kováčskych remesiel (mečiarstvo, nožiarstvo, výroba prilieb a pancierov, stavebných kovaní, konských postrojov a pod.) nastali po vzniku stredovekých kráľovstiev.

V 10. – 11. stor. najmä v Taliansku, Španielsku, vo Francúzsku a v Nemecku začali niektoré kováčske výrobky (mreže, zábradlia balkónov a schodísk, vývesné štíty, svietniky, kovania dvier a i.) určené najmä pre významné architektonické realizácie (kostoly, paláce) plniť postupne okrem praktickej i estetickú funkciu a kováčska práca nadobúdala umelecký charakter. Vyvinulo sa umelecké kováčstvo ako jeden z druhov umeleckých remesiel. Jeho formálny repertoár odrážal súdobé umelecké štýly a dobový vkus. Kováčske výrobky vysokej umeleckej úrovne vznikali od románskeho obdobia, vynikali najmä kostolný mobiliár z kovaného železa (mreže chórových zábradlí) a umelecky stvárnené kovania dvier (kontinuálna tradícia je doložená v období stredoveku napr. na mnohých miestach v Španielsku). V období gotiky sa v kováčskych dielach uplatnili formy prevzaté priamo zo súdobej architektúry. V období baroka a rokoka vynikli umeleckí kováči vo Francúzsku, ktorí vytvorili množstvo majstrovských diel určených najmä pre šľachtické paláce. Diela, ktoré vznikli v období rokoka, sú dokladmi vrcholného remeselného majstrovstva. Uplatnili sa v nich motívy z ornamentálnych vzorníkov a z diel významných súdobých dekoratérov. Kováčska práca bola v mnohých dielach určených pre reprezentačné stavby zvyčajne kombinovaná s inými umeleckými a výzdobnými technikami spracúvajúcimi kovy (napr. aplikované liate ozdoby, zlátenie).

Na území dnešného Slovenska siahajú začiatky spracovania železa do záveru bronzovej doby (nálezy dýk so železnými čepeľami), rozvíjalo sa popri prosperujúcom vyspelom bronziarstve (podolská a lužická kultúra). V halštatskej dobe sú známe doklady spracovania železa najmä z území vekerzugskej kultúry (spony, náramky, zbrane). V rímskej dobe bol spracovaním železa známy keltský kmeň Kotínov, masívnu kováčsku výrobu mali i germánske kmene Kvádov, Svébov, Vandalov a Longobardov, ktoré v rímskej dobe a v období sťahovania národov dočasne osídlili aj územie Slovenska. Ručná kováčska malovýroba sa formovala od 8. – 9. stor. na hradiskách a v tzv. služobníckych osadách. Vysokú úroveň dosahovalo kováčstvo v období Veľkomoravskej ríše, patrilo k najvyspelejším nielen v regióne strednej Európy. V období vrcholného a neskorého stredoveku pôsobili kováči pri hradoch a v dedinách (viaceré nesú typické názvy Kováčová, Kováčovce a pod.); významnú skupinu výrobcov tvorili aj rómski kováči (od 18. stor. jedno z ich tradičných zamestnaní). Špecializovaním sa na výrobu určitých druhov výrobkov sa od kováčstva oddelili mečiarstvo, panciernictvo, nožiarstvo, zámočníctvo a i. Kováčska výroba bola zameraná na zhotovovanie výrobkov na objednávku a bola úzko spojená s ekonomickým a kultúrnym charakterom prostredia (hrady, banské mestá, mestečká, vidiecke sídla). Od 2. polovice 15. stor. sú doložené kováčske cechy (neskôr organizované podľa špecializácie na druhy výrobkov); k najstarším patrili cechy v Štítniku (založený 1448), Bratislave (1455), Levoči (1470), Spišskej Novej Vsi (1482), Moldave nad Bodvou (1488) a Kežmarku (1490), do polovice 18. stor. vzniklo na Slovensku 82 cechov. Kováči všetky potrebné spracovateľské operácie so železom vykonávali pomocou ručných nástrojov v samostatných stavbách alebo priestoroch (→ kováčňa, → vyhňa), prípadne aj vo vonkajšom prostredí. V 19. a v 1. polovici 20. stor. bolo kováčstvo vo vidieckom prostredí zamerané najmä na zhotovovanie podkov a podkúvanie ťažného dobytka, na výrobu a opravy poľnohospodárskeho náradia (motyky, položelezné pluhy), na výrobu nástrojov pre drevorubačov (sekery a reťaze), predmetov pre remeselníkov (klince, reťaze), súčastí dopravných prostriedkov (kovania vozov, kočov, bričiek a saní), kovaných prvkov stavieb (mreže, okenice, dvere, ako aj kovania dvier a okien, často výrazne umelecky stvárnené), kuchynského náradia (trojnožky na varenie, naberačky), svietnikov, náhrobných krížov a i., ako aj na opravy rôznych železných predmetov, kovaní a mechanizmov. Kováči svoje výrobky niekedy zdobili razidlovou technikou, napr. rozetami, krížikmi a kolieskami (spočiatku vlastnícky znak, neskôr výtvarný prvok). Hámrové kováčstvo sa rozvíjalo najmä v stredoslovenských banských mestách, a najmä na Spiši a v Gemeri, k najvýznamnejším centrám hámrového kováčstva patril Medzev. Patrónom kováčov je sv. Elígius.

Postavy kováčov sú známe z viacerých mytológií sveta, napr. z gréckej mytológie boh ohňa a kováč Héfaistos, ktorý vo svojej podzemnej kováčskej vyhni vyhotovil s pomocou Kyklopov blesky pre Dia (Zeus), štít pre Aténu a iné artefakty, z rímskej mytológie boh Vulkán (Vulcanus), z baltských náboženstiev kováč Telavel (aj Teljavel), ktorý ukul Slnko a umiestnil ho na nebeskej klenbe, z fínskej mytológie boh Ilmarinen, ktorý ukul magický predmet Sampo zabezpečujúci ľuďom blahobyt, z germánskej mytológie kováč Wieland, zo slovanskej mytológie Svarog. Postavy mytologických kováčov existujú aj v ďalších európskych, ázijských, afrických a iných mytológiách.