kovanie

kovanie — 1. tvárnenie kovového materiálu za tepla nárazom (úderom kladivom, bucharom) alebo tlakom (v kovacom lise). Pri ručnom kovaní sa kov tvárni na nákove priamo údermi kladivom alebo pomocnými nástrojmi, na ktoré sa kladivom udiera; využíva sa v kováčstve, v opravárenských dielňach a pod. V priemyselnej výrobe (strojárstvo, hutníctvo) sa ingoty alebo predkovky – valcované polotovary ocele a neželezných kovov (hliník, meď a ich zliatiny), zohriate v kováčskej peci na kovaciu teplotu tvárnia pomocou kovacích strojov (buchar alebo kovací lis); získaný produkt sa nazýva výkovok. Rozlišuje sa voľné a zápustkové kovanie. Pri voľnom kovaní sa kov postupne upravuje (podobne ako pri ručnom kovaní) pomocou buchara alebo kovacieho lisu základnými kovacími operáciami, napr. predlžovaním (zmenšuje sa priečny prierez ingotu alebo polotovaru a zväčšuje sa dĺžka), rozširovaním (uskutočňuje sa spravidla súčasne s predlžovaním, ako aj kovaním nastojato), utĺkaním (skracovanie ingotu alebo polotovaru), sekaním (pomocou kováčskych sekáčov), osadzovaním (úprava prierezu), dierovaním, skrúcaním, ohýbaním, kováčskym zváraním. Používa sa najmä na výrobu výkovkov veľkých rozmerov pre ťažké strojárstvo (rotory turbín, veľké kľukové hriadele, časti lodí, zariadenia pre chemickú výrobu), ale aj na výrobu predkovkov na ďalšie spracovanie. Pri zápustkovom kovaní sa kov vtláča do dvoch vopred pripravených dutín v tvare výkovku (do zápustky) v bloku ocele. Ohriaty kov sa vloží do spodnej časti zápustky umiestnenej na dolnom kovadle buchara alebo lisu a údermi barana, na ktorom je pripevnená horná časť zápustky, resp. tlakom lisu sa vyplní dutina zápustky. Zvyšný materiál (výronok) sa z dutiny vytlačí úzkou medzerou medzi časťami zápustky a v ďalšej operácii sa odstrihne. Zápustkové kovanie sa využíva pri veľkosériovej a hromadnej výrobe tvarovo rovnakých výrobkov (kľukové hriadele, ojnice, ozubené kolesá, diely zbraní). V modernej hromadnej výrobe zložitejších výkovkov sa používa 3 – 5 postupových nástrojov (zápustiek), aby mal diel po poslednom chode (údere) už definitívny tvar bez potreby ďalšej operácie;

2. kovový predmet slúžiaci najmä v minulosti ako ochranný, výstužný, spojovací, upevňovací, ovládací alebo pohyblivý (otočný alebo posuvný), prípadne okrasný prvok drevených predmetov a konštrukcií (brány, dvere, okná, povozy, poľnohospodárske náčinie, člny, lode, zbrane, debny, sudy, nábytok), ale aj ako upevňovací a regulačný prvok remeňov a popruhov; zriedkavejšie sa prvky kovania používali v kameňosochárstve (oká, úchyty a pod.). Novšie sa kovanie používa aj na iné, slabšie materiály (plasty, lepenka). Pôvodne sa pripevňovalo klincami, v súčasnosti aj skrutkami, skrutkami do dreva a nitovanými a lepenými spojmi. K typickým kovaniam patria ochranné a spojovacie lišty, rohové výstuhy, zámky, kľučky, závesy (pánty), obruče drevených kolies a sudov, pútka, držadlá a pod. Podľa použitia sa rozoznáva stavebné, nábytkové, lodné, vozové a i. kovanie. V súčasnosti sa termín kovanie preniesol aj na prvky a mechanizmy na upevnenie a ovládanie dvier a okien budov alebo dopravných prostriedkov bez ohľadu na ich konštrukčný materiál.

Dekoratívne stvárnené kovanie sa vyhotovovalo z rozličných kovových materiálov (bronz, železo) a malo rozmanité tvary, pričom jeho stvárnenie záviselo od súdobého umeleckého slohu a vkusu. Najčastejšie sa vyrábalo liatím a následne sa cizelovalo, zlátilo, prípadne bola použitá iná povrchová úprava. Uplatnilo sa najmä na nábytku, ale aj na hodinách, knižných väzbách a i. predmetoch. Známe bolo už v rímskom umení, keď sa používalo ako ozdoba na nábytku. Z románskeho obdobia sú známe ozdobné železné kovania dvier, z obdobia gotiky ozdoby dvier, portálov, dvier skríň a truhlíc. V období neskorej renesancie sa uplatnil ornament inšpirovaný kovaním, nazývaný beschlagwerk. V rokoku sa kovanie objavovalo na umelecky spracovaných stoloch (najmä vo Francúzsku), v období empíru sa opäť používalo ako ozdoba aj na iných druhoch nábytku. Koncom 19. stor. nadobudlo jednoduché formy. Ozdobné kovanie patrilo k charakteristickým znakom gotickej väzby knižného korpusu (→ knižná väzba). Jeho prvoradou úlohou bolo chrániť knižný blok pred mechanickým poškodením na najviac ohrozených miestach, zároveň spĺňalo aj estetickú funkciu. Najčastejším a najbežnejším typom kovania na gotických a neskorogotických väzbách bývali deltoidné nárožnice a štvorcové stredové kovania (kvadranty s puklicami) zhotovené z bronzu, z mosadze a zo železa. Spočiatku bývali liate, neskôr aj tepané. Ich povrch bol najčastejšie zdobený rytými a presekávanými rastlinnými ornamentmi, listovými motívmi, rozetami, lupeňmi a kvetmi. Na väzbu sa upevňovali drobnými klinčekmi. Kovania bývali na území dnešného Slovenska importným artiklom, ale existovala aj domáca výroba ovplyvnená cudzími, najmä norimberskými prácami. Zvyčajne ich nevyhotovovali knihári, ale kupovali ich hotové, prípadne ich dávali individuálne vyrobiť u iných remeselníkov vyrábajúcich kovové predmety.