kostnický koncil

kostnický koncil — cirkevný snem konaný 5. novembra 1414 – 22. apríla 1418 v nemeckom meste Konstanz (Kostnica), katolíckou cirkvou pokladaný za 16. ekumenický koncil. Z iniciatívy Žigmunda Luxemburského (osobne sa na ňom zúčastnil) ho zvolal protipápež Ján XXIII. s cieľom ukončiť západnú (pápežskú) schizmu, uskutočniť reformy v katolíckej cirkvi a vyjadriť stanovisko cirkvi k učeniam Jána Viklefa a Jána Husa.

Účastníci kostnického koncilu sa Viklefovým a Husovým učením zaoberali ešte pred Žigmundovým príchodom na koncil (24. decembra 1414) a odsúdili ho ako heretické. Hus bol 28. novembra 1414 zatknutý a uväznený. Po Žigmundovom príchode sa vo februári 1415 v úsilí predísť prevahe stúpencov protipápeža Jána XXIII. z radov talianskych kardinálov podarilo namiesto tradičného modelu hlasovania, tzv. hlasovanie podľa hláv, pri ktorom každý účastník disponoval jedným hlasom, presadiť mechanizmus hlasovania podľa národov, pričom každý zo štyroch (neskôr piatich) hlasujúcich národov (anglický, francúzsky, nemecký a taliansky národ; 1416 k nim pribudol aj hispánsky národ reprezentujúci účastníkov zo Španielska a z Portugalska) disponoval rovnako ako kolégium kardinálov jedným hlasom.

V otázke riešenia schizmy prevládla koncepcia odstúpenia všetkých troch vtedajších pápežov (Gregor XII. a protipápeži Benedikt XIII. a Ján XXIII.) a zvolenia nového pápeža (na koncile). V marci 1415 Ján XXIII. vyhlásil ochotu odstúpiť, ak tak urobia aj Gregor a Benedikt. Pretože sa tak nestalo, v obave o svoju bezpečnosť sa pokúsil o útek a následne bol uväznený. V apríli 1415 prijal koncil dekrét Haec sancta, ktorý deklaroval podriadenosť všetkých kresťanov (vrátane pápeža) rozhodnutiam prijatým na ekumenickom koncile (→ konciliarizmus) vo veciach viery, schizmy a nápravy cirkvi. Dekrét však nebol vysvetľovaný jednotne. Časť účastníkov koncilu ho chápala v duchu teórií konciliarizmu (ako všeobecne platnú normu), naopak, viacerí ho pokladali len za dočasný prostriedok na riešenie vtedajšej schizmy (bez trvalej nadradenosti koncilu nad pápežom). Koncil napokon 29. mája 1415 Jána zosadil. Gregor súhlasil so svojou rezignáciou pod podmienkou, že koncil bude ním ako právoplatným pápežom opätovne zvolaný. Po súhlase koncilu a po jeho opätovnom zvolaní Gregor XII. 4. júla 1415 z úradu pápeža odstúpil. Benedikt žijúci v Španielsku však rezignáciu odmietal a naďalej sa pokladal za právoplatného pápeža.

Zároveň koncil 4. mája 1415 opätovne odsúdil učenie J. Viklefa a zakázal jeho knihy, rovnako zakázal prijímanie z kalicha laikmi (prijímanie pod obidvoma spôsobmi) praktizované stúpencami J. Husa. Pretože Hus opakovane odmietol odvolať svoje učenie, bol predpoludním 6. júla 1415 vyhlásený za kacíra (heretika), na základe toho odovzdaný svetskej moci na potrestanie a popoludní upálený na hranici (rovnako sa postupovalo aj v prípade Husovho stúpenca Hieronyma Pražského, ktorý bol upálený v Kostnici 30. mája 1416). Upálenie J. Husa viedlo v Čechách a na Morave k bezprostrednému vypuknutiu husitskej revolúcie (→ husitské hnutie).

Po dlhých rokovaniach koncil napokon 26. júla 1417 rozhodol aj o zosadení Benedikta. Ešte pred voľbou nového pápeža koncil vyhlásil v októbri 1417 päť reformných dekrétov (vrátane dekrétu Frequens, ktorým nariadil pravidelné zvolávanie koncilov). Voľbu pápeža realizovalo v novembri 1417 rozšírené konkláve, v ktorom boli okrem kardinálov aj zástupcovia piatich hlasujúcich národov. Za nového pápeža bol (11. novembra 1417) zvolený Martin V., čím bola ukončená západná (pápežská) schizma. Následne koncil schválil viacero ďalších reformných dekrétov týkajúcich sa prevažne majetkových záležitostí.