Aksamit z Lidéřovic a Kosova, Petr, ? – 21. 5. 1458 pri Blatnom Potoku, dnes Sárospatak, Maďarsko — veliteľ bratríckych žoldnierskych vojsk operujúcich na Slovensku. Spočiatku pôsobil vo vojsku J. Jiskru z Brandýsa a stal sa kapitánom hradu Plaveč. Neskôr sa osamostatnil a viedol bojové akcie najmä na vých. Slovensku. Bratrícke hnutie za jeho velenia dosiahlo najväčší rozmach (→ bratríci). Padol v bitke pri Blatnom potoku (Sárospatak), v ktorej zvíťazili oddiely kráľa Mateja I. Korvína.

anenské patenty — nariadenie cisára Františka Jozefa I. z 26. 7. 1913 (podľa kalendára na deň sv. Anny) o rozpustení českého krajinského snemu. Jeho úlohy mala plniť dočasná cisárom vymenovaná správna komisia, a to až do zvolenia nového snemu. Svoju činnosť však snem pre vypuknutie 1. svet. vojny už neobnovil.

Anna Česká → Anna Luxemburská

Anna Luxemburská, aj Anna Česká, 11. 7. 1366 – 7. 6. 1394 — anglická kráľovná, dcéra Karola IV. a Alžbety (Elišky) Pomoranskej (*1347, †1393), od 1382 manželka Richarda II. z dynastie Plantagenetovcov. Sobášu sa prikladal veľký význam z hľadiska oživenia kultúrnych stykov medzi Čechami a Anglickom, čím bolo umožnené i prenikanie myšlienok J. Viklefa (duchovného otca J. Husa) do Čiech.

Arnold, Emanuel, 9. 11. 1800 Mnichovo Hradiště, okres Mladá Boleslav – 4. 1. 1869 Praha — český novinár, publicista a politik. Predstaviteľ českých radikálnych demokratov, člen tajného politického spolku Repeal. Aktívne vystupoval proti oktrojovanej ústave, bol v kontakte s M. A. Bakuninom, s ktorým sa spolupodieľal na prípravách májového sprisahania 1849. Po odhalení zatknutý a 1849 – 57 väznený.

Biela hora, česky Bílá hora — vrch v Česku na Pražskej plošine v západnej časti Prahy, 382 m n. m. Predstavuje najvyššiu časť štruktúrno-denudačnej plošiny tvorenej opukami.

Dňa 8. 11. 1620 sa tam stretli v rozhodujúcej bitke vojská českých stavov s oddielmi Katolíckej ligy a cisára Ferdinanda II. České vojská boli po dvoch hodinách porazené a cisár následne bez boja ovládol väčšinu českých miest a Moravu. Po porážke českého stavovského povstania sa takto Habsburgovcom uvoľnila cesta k upevneniu absolutistickej vlády v Čechách.

Břevnovský kláštor, oficiálny názov Benediktínske arciopátstvo sv. Vojtecha a sv. Margity (česky sv. Markéty) v Prahe-Břevnove — kláštor v Prahe, prvý mužský (benediktínsky) kláštor v Čechách (→ benediktíni). Založený 993 sv. Vojtechom a kniežaťom Boleslavom II. Usadili sa v ňom mnísi z Kláštora sv. Bonifácia a Alexia v Ríme na Aventine, ktorí boli naklonení clunyjskému hnutiu, jeho prvým opátom bol Anastázius I. (aj Anastáz, sv. Astrik z Pannonhalmy, *955, †1037; 996 založil prvý uhorský benediktínsky kláštor v Pannonhalme), neskorší prvý ostrihomský arcibiskup. Po odchode mníchov do Uhorska (995 alebo 996) sa v kláštore usadili bavorskí benediktíni, v 11. stor. sa kláštor priklonil ku gorzskej (lotrinskej) reforme. Už v stredoveku sa stal materským kláštorom, ku ktorému patrilo viacero kláštorov (Rajhrad, Police nad Metují, Broumov, založený v 13. stor.). Od 1420, keď sa břevnovskí mnísi uchýlili do Broumova, ide o Břevnovsko-broumovské dvojopátstvo (archistérium), t. j. obidva kláštory majú jedného opáta (do 1939 a opäť od 1990).

Výstavba kláštora sa pravdepodobne začala už 984 – 88, kláštorný Kostol sv. Benedikta, Bonifatia a Alexia bol posvätený 993 (od 16. stor. Kostol sv. Margity). Kláštorné budovy boli postupne v 11. stor. nahradené kamennými stavbami (trojloďová, pravdepodobne dvojvežová bazilika s troma apsidami a s kryptou, krypta pod chórom bola vybudovaná pred 1045, keď tam bol pochovaný pustovník sv. Günther, česky sv. Vintíř). Kláštor patril v období raného stredoveku k najvýznamnejším centrám vzdelanosti (skriptórium, knižnica) v Čechách. Kláštor s kostolom boli od začiatku 2. pol. 13. stor. goticky prestavané (prestavba pravdepodobne nebola ukončená). R. 1296 vznikol gotický ambit a lavatórium. V 13. stor. sa do kostola dostali relikvie sv. Margity. R. 1310 poškodený, 1420 vypálený husitmi a deštruovaný (mnísi ušli do opevneného kláštora v Broumove, kam preniesli aj centrum kláštorného života), čiastočne opravený 1537 – 53. Začiatkom 17. stor. bol kostol opravený.

Rozsiahla baroková prestavba kláštora sa začala koncom 17. stor. pod vedením opáta Tomáša Sartoria (opát 1663 – 1700), ktorý dal 1668 – 74 vybudovať nový konvent (tzv. Sartoriov konvent, juž. od kostola). Opát Otmar Daniel Zinke (opát 1700 – 38) inicioval vznik nových barokových budov konventu, kostola i prelatúry (reprezentačné sídlo opáta). Plány prestavby vypracoval 1703 staviteľ a architekt Pavol Ignác Bayer (*1656, †1733), 1708 sa podľa nich začalo s výstavbou konventu. R. 1709 najal opát Zinke architekta Kryštofa Dientzenhofera a 1716 aj jeho syna Kiliána Ignáca Dientzenhofera (→ Dientzenhoferovci), ktorý na stavbe pracoval už od 1715. R. 1716 – 21 bola podľa návrhu K. Dientzenhofera vybudovaná prelatúra. Práce na výstavbe a výzdobe kláštora pokračovali až do konca 18. stor. Opravovaný v 2. pol. 19. stor. R. 1948 zoštátnený, mnohé budovy komplexu boli zanedbané a zničené. R. 1990 bola v kláštore obnovená komunita benediktínov, 1993 bol celý komplex opravený.

Kláštor má symetricky riešený pôdorys s troma nádvoriami a excentricky umiestneným kostolom. Z architektonického hľadiska je najvýznamnejší jednoloďový Kostol sv. Margity (1707 – 16, K. Dientzenhofer), ktorý patrí k najvýznamnejším a k najkrajším barokovým stavbám 18. stor. v Čechách. Hlavná loď je zostavená z niekoľkých priečných oválov, ktoré sa navzájom prenikajú. Jednotný, pozdĺžne koncipovaný priestor je zaklenutý klenbovým baldachýnovým systémom. Klenby spočívajú na diagonálne natočených zväzkových pilastroch nesúcich úseky kladia. Fresky v lodi namaľoval 1719 – 21 pražský barokový maliar Jan Jakub Stevens z Steinfelsu (*1651, †1730) a zobrazujú slávne výjavy z dejín benediktínov v Čechách, oltárne obrazy vytvoril P. Brandl. Fresky v hlavnej sále prelatúry (Tereziánska, aj Asamova sála) vytvoril Cosmas Damian Asam (Zázrak sv. Günthera, 1726 – 28), štukovú výzdobu Egid Quirin Asam (→ Asamovci). Súčasťami komplexu sú letohrádok Vojteška (1724 – 26, K. I. Dientzenhofer; na prízemí sa nachádza prameň, kde sa podľa legendy stretol sv. Vojtech s Boleslavom II.), barokové terasové záhrady s oranžériou (K. I. Dientzenhofer), hospodárske stavby a i. Vstup do komplexu tvorí brána, ktorú 1739 – 40 navrhol K. I. Dientzenhofer.

Gajda, Radola, vlastným menom Rudolf Geidl, 14. 2. 1892 Kotor, Chorvátsko – 15. 4. 1948 Praha — český generál a fašistický politik. Počas 1. svetovej vojny vstúpil do česko-slovenských légií v Rusku, od 1917 veliteľ 1. práporu pri Zborove. R. 1918 – 19 pôsobil ako kontradmirál v armáde generála A. V. Kolčaka na Sibíri, 1920 sa vrátil s vojenským transportom do Československa. R. 1920 – 21 študoval na vojenskej škole v Paríži, 1921 – 24 veliteľ pešej divízie (divízny generál) v Košiciach, 1924 – 26 zástupca náčelníka hlavného štábu, 1926 náčelník. Spolupracoval s K. Kramářom a J. Stříbrným proti vedúcej politickej skupine Hrad, v auguste 1926 bol obvinený z podpory fašizmu a špionáže v prospech ZSSR, po disciplinárnom pojednávaní zbavený generálskych hodnosti a degradovaný na vojaka. Od 1927 vodca českých fašistov, 1929 – 31 a 1935 – 39 poslanec Národného zhromaždenia za Národnú obec fašistickú. R. 1933 stál údajne v pozadí neúspešného tzv. židenického puču. R. 1938 vystúpil na obranu republiky, 1938 – 39 podpredseda Strany národnej jednoty. Po 15. 3. 1939 stál na čele Českého národného výboru svatováclavského, ktorý musel však pod tlakom okupantov ukončiť činnosť a Gajda sa stiahol do ústrania. R. 1945 odsúdený na dva roky väzenia.

Graus, František, 14. 12. 1921 Brno – 1. 5. 1989 Bazilej — český historik. Počas nacistickej okupácie bol z rasových príčin väznený v koncentračných táboroch. Po skončení 2. svetovej vojny vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, 1948 – 51 pôsobil v Štátnom historickom ústave, 1953 – 69 v Historickom ústave ČSAV. Od 1951 docent, od 1965 vedúci Katedry československých dejín a od 1967 profesor na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. Po auguste 1968 odišiel do emigrácie, od 1969 profesor na univerzitách v Giesene a Bazileji. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa spočiatku zameriaval na hospodársku a sociálnu tematiku českého stredoveku, neskôr sa sústredil na širšiu tému najstaršieho feudalizmu v západnej Európe a krízové javy 14. stor., najmä na problematiku sociálnych hnutí a duchovných prúdov tohto obdobia. Hlavné diela: Dějiny venkovského lidu v Čechách v době předhusitské (2 zväzky, 1953, 1957), Ľud, panstvo a svätí v ríši Merovejovcov (Volk, Herrscher und Heiliger im Reich der Merowinger, 1965), Neskorý stredovek ako krízové obdobie (Das Spätmittelalter als Krisenzeit, 1969).

Grégr, Eduard, 4. 3. 1827 Steyr, Rakúsko – 3. 4. 1907 Lštění, okres Benešov — český lekár, novinár a politik, brat J. Grégra. R. 1854 – 58 pôsobil ako asistent J. E. Purkyňu na pražskej univerzite, 1859 – 61 sa zaoberal vedeckým výskumom a popularizáciou medicíny a prírodných vied. Na začiatku 60. rokov 19. stor. sa spolu s bratom postavil na čelo hnutia mladočechov, 1861 spoluzakladateľ (s bratom) prvého českého politického denníka Národní listy, od 1874 predstaviteľ samostatnej mladočeskej strany Národní strana svobodomyslná. Od 1861 poslanec českého zemského snemu, od 1885 rakúskej ríšskej rady. Od 1862 spoločník, potom majiteľ významnej pražskej kníhtlačiarne, ktorá vyvíjala rozsiahlu edičnú činnosť.

Grégr, Julius, 19. 12. 1831 Březhrad, dnes súčasť Hradca Králové – 4. 10. 1896 Praha — český právnik, novinár a politik, brat E. Grégra. R. 1861 založil spolu s bratom prvý český politický denník Národní listy. Od 1861 poslanec českého zemského snemu, spoluzakladateľ mladočeskej strany Národní strana svobodomyslná (1874), jeden z hlavných predstaviteľov boja proti punktáciám.

Hácha, Emil, 12. 7. 1872 Trhové Sviny, okres České Budějovice – 27. 6. 1945 Praha — český právnik a politik. R. 1898 – 1916 úradník českého zemského výboru v Prahe, 1916 – 18 dvorný radca pri Najvyššom správnom súdnom dvore vo Viedni, 1919 – 25 druhý prezident a 1925 – 38 prvý prezident Najvyššieho správneho súdu ČSR v Prahe. Súčasne od 1920 docent porovnávacieho správneho práva na Právnickej fakulte Karlovej univerzity. Odborník na anglické verejné právo, autor početných právnických publikácií, o. i. O správním soudnictví v Anglii (1913). Po abdikácii E. Beneša bol 30. 11. 1938 zvolený ako nezávislá osobnosť za prezidenta pomníchovského Česko-Slovenska. Po vyhlásení samostatného slovenského štátu 14. 3. 1939 bol na rokovaniach v Berlíne donútený 15. 3. 1939 podpísať súhlas s okupáciou českých zemí a 16. 3. 1939 sa stal tzv. štátnym prezidentom Protektorátu Čechy a Morava. Spočiatku sa snažil zachovať maximálnu možnú autonómiu protektorátu, mierniť nacistickú aroganciu a intervenovať za obete perzekúcie. Do 1941 udržiaval kontakty s československou exilovou vládou a nepriamo aj s domácim odbojom. Po nástupe R. Heydricha a zatknutí generála A. Eliáša sa dostal do izolácie a fakticky bezprávneho postavenia. Počas heydrichiády, najmä po masových popravách, sa celkove zrútil a v priebehu 1943 prestal (aj v dôsledku postupujúcej artériosklerózy) vykonávať funkciu. Ako predstaviteľ a synonymum kolaborácie bol 13. 5. 1945 zatknutý a prevezený do väzenskej nemocnice na Pankráci, kde zomrel.

Hájek, Jiří, 6. 6. 1913 Krhanice, okres Benešov – 22. 10. 1993 Praha — český právnik, diplomat a politik. Počas štúdia práva na Karlovej univerzite v Prahe bol činný v organizácii mladých sociálnych demokratov, počas okupácie v ilegálnom hnutí, 1939 – 45 väznený v nacistických väzniciach v Nemecku. R. 1946 – 48 ústredný tajomník Robotníckej akadémie. R. 1945 – 46 poslanec Dočasného národného zhromaždenia za sociálnodemokratickú stranu, presadzoval jej úzke spojenie s komunistami a po Februári 1948 sa podieľal na jej zlúčení s KSČ. R. 1948 – 69 člen Ústredného výboru (ÚV) KSČ, 1949 – 53 profesor a rektor Vysokej školy politickej a hospodárskych vied, po jej zrušení od 1954 profesor na Karlovej univerzite v Prahe. R. 1955 – 58 československý veľvyslanec v Londýne, 1958 – 62 námestník ministra zahraničných vecí, 1962 – 65 stály zástupca ČSSR v OSN. R. 1965 – 67 minister školstva a kultúry, 1967 – 68 minister školstva, apríl – september 1968 minister zahraničných vecí. V auguste 1968 protestoval v Bezpečnostnej rade OSN proti sovietskej invázii do ČSSR. V septembri 1968 bol odvolaný z funkcie ministra, 1969 zbavený členstva v ÚV KSČ a 1970 vylúčený zo strany. R. 1968 – 72 vedecký pracovník Historického ústavu ČSAV v Prahe, od 1973 na dôchodku. V 70. rokoch 20. stor. patril k hlavným predstaviteľom opozície proti totalitnému režimu, 1977 signatár a 1978 hovorca Charty 77. R. 1988 spoluzakladateľ a predseda Československého helsinského výboru. Po páde komunistického režimu bol 1990 – 92 poradcom A. Dubčeka.

Heidler [haj-], Jan, 7. 9. 1883 Police, okres Třebíč – 28. 5. 1923 Opatija, Chorvátsko — český historik a publicista. Pôsobil ako učiteľ dejín na obchodnej akadémii v Prahe-Karlíne. Počas 1. svetovej vojny sa zúčastnil na domácom odboji, významne sa podieľal na májovom manifeste 1917. Po vzniku ČSR od 1919 docent a od 1921 profesor Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Zameriaval sa na české politické dejiny 19. a začiatku 20. storočia. Autor prác České strany politické v Čechách, na Moravě a ve Slezsku (1914), Čechy a Rakousko v politických brožurách předbřeznových (1920).

Henlein [-lajn], Konrad, 6. 5. 1898 Vratislavice nad Nisou (nem. Maffersdorf), dnes súčasť Liberca – 10. 5. 1945 Plzeň — česko-nemecký politik. Od mladosti pôsobil v sudetonemeckom turnerskom hnutí, 1925 sa stal cvičiteľom a funkcionárom v Aši, 1931 bol zvolený za predsedu Nemeckého telocvičného zväzu (Deutscher Turnverband), pričom získal značný vplyv na nemeckú mládež v pohraničí. R. 1933 zakladateľ a vodca Sudetonemeckého vlasteneckého frontu, ktorý 1935 premenil na Sudetonemeckú stranu (podľa neho nazývaná aj henleinovci). R. 1935 – 38 poslanec československého parlamentu. Spočiatku prejavoval lojalitu k ČSR, požadoval len účelnú decentralizáciu a posilnenie samosprávy v pohraničí. Postupne začal presadzovať separatistický program autonómie Sudet, stal sa hlavným predstaviteľom politiky A. Hitlera a pripravoval rozbitie ČSR. V septembri 1938 organizoval na pohraničných územiach ozbrojené nepokoje. Po Mníchovskej dohode (1938) sa stal ríšskym komisárom pre odtrhnuté sudetonemecké územie, poslancom Ríšskeho snemu a župným vedúcim NSDAP, s ktorou sa zlúčila jeho Sudetonemecká strana. V období 16. 3. – 15. 4. 1939 šéf civilnej správy Protektorátu Čechy a Morava, apríl 1939 – máj 1945 ríšsky miestodržiteľ Sudetskej župy (sídlo v Liberci) a súčasne Gruppenführer (neskôr Obergruppenführer) SS. V máji 1945 sa dostal do amerického zajatia, vzápätí však spáchal samovraždu.

Heydrich [haj-], Reinhard, 7. 3. 1904 Halle – 4. 6. 1942 Praha — nemecký nacistický politik. Pôvodne námorný dôstojník. R. 1931 vstúpil do NSDAP a SS, kde sa stal blízkym spolupracovníkom H. Himmlera. Od 1932 viedol spravodajskú službu SS Sicherheitsdienst (SD). R. 1933 sa stal šéfom politického oddelenia prezídia policajného riaditeľstva v Mníchove, 1934 – 36 vedúcim úradovne tajnej štátnej polície v Berlíne. Od 1936 šéf Hlavného úradu bezpečnostnej polície (→ gestapo), od 1939 Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti. Ako jeden z najmocnejších predstaviteľov Tretej ríše organizoval teror proti Židom a nemeckým antifašistom, neskôr aj proti hnutiam odporu v okupovaných krajinách. Od 27. 9. 1941 zastupujúci ríšsky protektor v Čechách a na Morave, kde brutálne potlačil protinacistický odboj (vyhlásenie stanného práva, stovky popráv), začal tzv. konečné riešenie židovskej otázky a tvrdú germanizačnú politiku. Zomrel na následky atentátu, ktorý 27. 5. 1942 uskutočnili v Prahe československí parašutisti vyslaní zo Spojeného kráľovstva (J. Gabčík, J. Kubiš). Na atentát na Heydricha a jeho smrť odpovedali nacisti masovými represáliami a terorom proti českému obyvateľstvu (→ heydrichiáda).

heydrichiáda [haj-] — označenie obdobia najkrutejšieho teroru (1941 – 42; vyše 5-tis. obetí) proti obyvateľom Čiech a Moravy počas nacistickej okupácie. V širšom význame obdobie od príchodu zastupujúceho ríšskeho protektora R. Heydricha do Prahy (27. 9. 1941), ktorý ešte v ten deň vyhlásil stanné právo (do platnosti vstúpilo 28. 9. 1941, 19. 1. 1942 bolo odvolané; aj tzv. prvá heydrichiáda) a rozpútal masové represálie proti účastníkom odboja. V užšom význame sa za heydrichiádu (tzv. druhá heydrichiáda) považuje obdobie po atentáte na R. Heydricha (27. 5. 1942) a po jeho následnej smrti, keď ako odpoveď nemeckej nacistickej mocenskej mašinérie na atentát (v dejinách európskej rezistencie považovaný za výnimočný čin, pretože žiadnemu hnutiu odporu sa nepodarilo zlikvidovať tak vysoko postaveného nacistického činiteľa) bolo 27. mája vyhlásené stanné právo (trvalo do 3. júna), boli zatknuté tisíce ľudí, vykonané stovky popráv (často len pre tzv. schvaľovanie atentátu), uskutočnili sa deportácie do koncentračných táborov, obec Lidice a osada Ležáky boli zrovnané so zemou, muži postrieľaní, ženy odvlečené do koncentračných táborov a deti poslané na prevýchovu do Nemecka. Atmosféra hrôzy a strachu zasiahla okrem radového obyvateľstva najmä domáci odboj, ktorého organizácie boli ochromené alebo rozbité a po heydrichiáde museli svoju činnosť začínať znova.

Hieronym Pražský, čes. Jeroným Pražský, lat. Hieronymus Pragensis, okolo 1365 Praha – 30. 5. 1416 Kostnica — český filozof, náboženský mysliteľ a reformátor. Po štúdiu na pražskej univerzite, kde sa zoznámil s J. Husom, bol 1398 promovaný na bakalára slobodných umení. R. 1399 odišiel do Oxfordu, kde sa venoval štúdiu diela J. Viklefa a po návrate do Čiech (asi 1401) priniesol so sebou niektoré jeho dovtedy neznáme teologické spisy. R. 1403 vykonal púť do Palestíny (a možno aj Jeruzalema). Od 1404 študoval ako bakalár na parížskej Sorbone, kde 1405 dosiahol titul majstra slobodných umení. Potom pôsobil v majstrovských zboroch univerzity v Heidelbergu a Kolíne nad Rýnom, od 1407 sa stal členom zboru majstrov pražskej artistickej fakulty. Ako stúpenec viklefského (proticirkevného) realizmu a obhajca učenia J. Husa sa dostával doma i v zahraničí do sporov so zástancami oficiálnej teológie a bol pozorovaný inkvizíciou. R. 1410 – 12 sa aktívne zúčastnil na odpustkových nepokojoch pod vedením J. Husa. R. 1413 navštívil Poľsko, Litvu a Bielu Rus (dnes Bielorusko), kde sa hlbšie oboznámil s pravoslávím a utvrdil sa v správnosti praxe podávania oltárnej sviatosti pod obojím i laikom. V apríli 1415 prišiel na koncil do Kostnice s cieľom pôsobiť v prospech J. Husa a jeho učenia, po výstrahe priateľov sa však rozhodol pre návrat do Čiech. Bol zatknutý v máji 1415 blízko hraníc pri bavorskom meste Hirschau (český historický názov Hiršava) a dovezený späť do Kostnice, kde bol ako kacír uvrhnutý do žalára a upálený.

hofmajster [nem.] — správca panovníckeho alebo kniežacieho dvora v strednej Európe (Nemecko, Rakúsko, Česko). Doložený od začiatku 13. stor., jeho kompetencie neboli jasné, pôvodne však jeho hlavnou úlohou bolo pravdepodobne dohliadať na dvorskú čeľaď. Od polovice 14. stor. prestíž jeho úradu vzrástla, hofmajster (magister curiae regiae) bol zodpovedný za chod celého dvora i za dodržiavanie ceremoniálu a dostával aj rôzne diplomatické úlohy. V Česku od 15. stor. fungoval aj úrad zemského hofmajstra (summus magister curiae), ktorý bol druhým najvyšším zemským úradom a bol obsadzovaný členmi najvýznamnejších šľachtických rodín.

Holub, Emil, 7. 10. 1847 Holice, okres Pardubice – 21. 2. 1902 Viedeň — český cestovateľ, pôvodne lekár. R. 1872 odcestoval do Južnej Afriky, kde strávil sedem rokov. Počas tohto obdobia uskutočnil tri prieskumné výpravy na území Transvaalu a Kapska, prebádal tok rieky Zambezi a jej okolie. Robil predovšetkým klimatické merania, navštívil a opísal Viktóriine vodopády, zaoberal sa zberom prírodnín a etnografického materiálu rôznych afrických kmeňov. Pri návrate do Európy (1879) priviezol so sebou množstvo zbierkových predmetov a zameral sa na publikačnú a prednáškovú činnosť na území celého Rakúsko-Uhorska. R. 1883 zorganizoval druhú výpravu, počas ktorej mal podľa plánu prejsť naprieč africkým kontinentom (z Južnej Afriky do Egypta). Expedícia však musela čeliť nespočetným problémom (zdravotným i technickým) a bola predčasne ukončená. Po návrate domov 1887 Holub pokračoval v spracúvaní zbierok a v publikačnej a prednáškovej činnosti, usporiadal výstavy (1891 vo Viedni, 1892 v Prahe), nepodarilo sa mu však získať stály muzeálny priestor na umiestnenie rozsiahleho zozbieraného materiálu. Jeho zbierky sú v súčasnosti umiestnené na viacerých miestach, najmä v Náprstkovom múzeu Národneho múzea v Prahe a v Pamätníku Dr. Emila Holuba v Holiciach (založený 1964). Autor cestopisov Sedm let v jižní Africe (1880) a Druhá cesta do jižní Afriky. Z Kapského Města do země Mašukulumbů (1889).

Homola, Bedřich, 2. 6. 1887 Běleč, dnes súčasť obce Liteň, okres Beroun – 5. 1. 1943 Berlín — český generál. Po vypuknutí 1. svetovej vojny bojoval na ruskom fronte, v decembri 1915 zajatý. Po krátkom pobyte v zajateckom tábore prešiel na stranu Rusov a stal sa dôstojníkom česko-slovenských légií v Rusku. Zúčastnil sa na bojoch pri Bachmači o sibírsku magistrálu, kde velil severnému úseku. Od júla 1919 výcvikový inšpektor československého vojska na Rusi. Po návrate do ČSR v hodnosti podplukovník vstúpil do Československej armády, 1920 – 21 člen hlavného štábu, 1922 – 23 zástupca veliteľa Vojenskej akadémie v Hraniciach, 1923 – 35 zastával rôzne veliteľské posty (veliteľ pešej divízie, pešieho pluku, pešej brigády). R. 1935 – 39 v hodnosti divízneho generála veliteľ VII. armádneho zboru v Banskej Bystrici. V marci 1939 sa za pomoci podriadených jednotiek pokúsil zabrániť pokusu o roztrhnutie oklieštenej republiky, akcia však bola neúspešná (→ Homolov puč). Počas okupácie žil v ilegalite a spolu s ďalšími dôstojníkmi vytvoril v Prahe odbojovú organizáciu Obrana národa. Po zatknutí generála Josefa Bílého (*1872, †1941) v januári 1940 sa stal jej náčelníkom. Usiloval sa o zjednotenie všetkých zložiek odboja, čoho výsledkom bolo Ústřední vedení odboje domácího (ÚVOD), kde predstavoval vojenskú zložku. Koncom decembra 1941 bol zatknutý gestapom a odvezený do väznice Plötzensee v Berlíne, kde bol popravený. Nositeľ Československého vojnového kríža 1939 (1945) a Radu bieleho leva II. triedy (vojenská skupina; 1998); armádny generál in memoriam (1998).

Horáková, Milada, 25. 12. 1901 Praha – 27. 6. 1950 tamže (popravená) — česká právnička a politička. Po absolvovaní štúdia práva pracovala od 1927 v Ústrednom sociálnom úrade hlavného mesta Prahy. Od 1929 členka Československej strany národně socialistickej, pôsobila aj v ženskom hnutí. Po okupácii Českých zemí nacistickým Nemeckom (1939) sa podieľala na odbojovej činnosti, bola členkou vedenia petičného výboru manifestu Věrní zůstaneme, ktorý 15. 5. 1938 zverejnili predstavitelia československého kultúrneho života. R. 1940 zatknutá a väznená na Pankráci a v Terezíne, od 1944 (po odsúdení na 8 rokov) až do oslobodenia v ženskej väznici pri Mníchove. Od 1945 členka ústredného výboru Československej strany národně socialistickej, za ktorú bola poslankyňou Národného zhromaždenia, predsedníčka Rady československých žien a podpredsedníčka Zväzu oslobodených politických väzňov. Po februárovom prevrate 1948 odišla z politického života. R. 1949 bola zatknutá a v júni 1950 vo vykonštruovanom procese odsúdená na trest smrti obesením. Rozsudok bol vykonaný napriek početným protestom a žiadostiam o milosť zo zahraničia (napr. A. Einstein). Horáková sa stala obeťou prvého tzv. monsterprocesu podľa sovietskeho vzoru v československých dejinách, ktorý bol vysielaný rozhlasom a sprevádzaný obsiahlymi komentármi v tlači. Rehabilitovaná bola počas Pražskej jari 1968, po sovietskej okupácii bola jej rehabilitácia zadržaná a uskutočnená až 1990 po páde komunistického režimu. Nositeľka Radu T. G. Masaryka I. triedy (1991, in memoriam).

Hrad — označenie vedúcej politickej skupiny v období prvej ČSR, politický prúd reprezentovaný T. G. Masarykom a E. Benešom opierajúci sa predovšetkým o demokratické politické strany, o Československú obec legionársku, Sokol a iné organizácie. Ideologicky vychádzal z princípov parlamentnej demokracie a masarykovského humanizmu, zahraničnopoliticky bol orientovaný na Francúzsko. Finančne bol spätý s Anglo-Pragobankou a so Živnostenskou bankou. Počas celej existencie predmníchovskej ČSR predstavoval Hrad jadro politickej moci, ovplyvňoval celospoločenské dianie a výrazne prispel k stabilizácii demokratického zriadenia. Jeho opozíciu tvorili pravicové kruhy blízke fašizmu, komunistická strana a negativistické nemecké strany.

Hradecký program — program poľnohospodárskej politiky československej vlády vyhlásený 4. 4. 1947 komunistickým ministrom poľnohospodárstva J. Ďurišom v Hradci Králové. Nadviazal na predchádzajúce etapy pozemkovej reformy a opieral sa o návrhy 6 poľnohospodárskych zákonov z 1946 (o technicko-hospodárskych úpravách pozemkov, o zľudovenom poľovníctve, o zaknihovaní prídelov skonfiškovaného majetku, o zaistení poľnohospodárskeho výrobného plánu, o zamedzení drobenia pôdy a o revízii pozemkovej reformy z 1920). Požadoval parceláciu všetkej pôdy s výmerou nad 50 ha, pokiaľ bola vo vlastníctve jednej rodiny, prípadne aj pod 50 ha, pokiaľ na nej vlastník sám nepracoval (heslo: pôda patrí tomu, kto na nej pracuje). Súčasťou návrhu bola aj požiadavka uzákonenia roľníckeho poistenia a prijatie jednotnej poľnohospodárskej dane. Hradecký program narazil na odpor demokratických strán, komunisti ním však posilnili svoj vplyv medzi roľníkmi. Po februárovom prevrate 1948 ho KSČ začala uskutočňovať, začiatkom 50. rokov 20. stor. však prešla k politike kolektivizácie.

hradské zriadenie, aj hradská sústava — základný systém správy ranofeudálneho štátu v strednej Európe, pôvodne inštitúcia teritoriálno-administratívneho a ekonomického členenia západných Slovanov. Jeho základom a prirodzenými strediskami boli opevnené hradiská (odtiaľ názov), na ich čele stáli panovníkom (kniežaťom) poverení hradskí správcovia (kasteláni), ktorí zodpovedali za výkon vojenskej, politickej, súdnej a finančnej správy v hradskom obvode. Paralelne s rozvojom hradského zriadenia postupoval aj rozmach cirkevnej organizácie, ktorá vo svojich začiatkoch využívala rovnaké centrá. Na území Slovenska sa hradské zriadenie rozvíjalo v období Veľkej Moravy, udržalo sa aj po jej páde a začiatkom 11. stor. sa stalo základom vnútorného členenia Uhorska (→ komitát). V Česku sa rozvíjalo v období přemyslovského štátu v 11. – 13. stor., s rozvojom feudálneho pozemkového vlastníctva, resp. s rozširovaním pozemkového majetku šľachty (udeľovanie imunít vyňatých z právomoci hradskej správy) sa však v polovici 12. stor. začalo rozpadať. Jednotnú sústavu nahradila feudálna roztrieštenosť najrôznejších celkov a neskôr (začiatkom 15. stor.) krajské zriadenie.

Hus, Jan, asi 1371 Husinec, okres Prachatice – 6. 7. 1415 Kostnica (nem. Konstanz), upálený — český náboženský mysliteľ a reformátor. Asi od 1390 študoval na artistickej fakulte pražskej univerzity, kde 1393 získal titul bakalára, 1396 majstra (lat. magister) slobodných umení a 1398 tam začal vyučovať. Študoval aj na teologickej fakulte, kde 1404 získal titul bakalára a neskôr aj prednášal. R. 1400 alebo 1401 bol vysvätený za kňaza, od 1402 pôsobil ako správca a kazateľ v Betlehemskej kaplnke. Vychádzajúc predovšetkým z učenia anglického reformátora J. Viklefa a z príkladu českého reformátora J. Milíča z Kroměříža, sa ako kazateľ postavil na čelo hnutia žiadajúceho nápravu cirkevného života. Pre svoje učenie si postupne získal podporu obyvateľov Prahy, vplyvných osobností na dvore českého kráľa Václava IV. a spočiatku aj pražského arcibiskupa Zbyňka Zajíca z Hazmburka (†1411). Kritizoval cirkev, ktorá sa v úsilí o bohatstvo a moc spreneverila pôvodným Kristovým myšlienkam, neviazaný život duchovenstva, svätokupectvo (→ simónia), žiadal nekompromisne uvádzať do života Viklefov princíp Božieho zákona ako najvyššiu normu všetkého ľudského konania. V tom období po latinsky napísal teologický výklad De corpore Christi (O Kristově těle, 1406), kázne De arguendo clero (O potřebě kárat kněžstvo, 1408) a postily, napr. Dicta de tempore (1408 – 09). Viklefovo učenie však cirkev odsudzovala, a keď 24. apríla 1408 pražská univerzita z podnetu arcibiskupa Zbyňka Zajíca zakázala hlásať Viklefove články a vyhlásila ich za bludné, Hus sa s arcibiskupom definitívne rozišiel. Spor o Viklefa sa stal zámienkou na riešenie sporu medzi českými majstrami a majstrami troch ďalších, tzv. univerzitných národov (poľského, saského, bavorského) o prevahu na pražskej univerzite. Na jednej strane stáli tzv. realisti – stúpenci Viklefa, ku ktorého myšlienkam sa hlásili najmä českí majstri a Hus, na druhej strane tzv. nominalisti, najmä nemeckí majstri, ktorí boli odporcami Viklefa. Spor sa skončil 18. januára 1409, keď z podnetu Husa, Hieronyma Pražského a ďalších českých majstrov vydal český kráľ Václav IV. Kutnohorský dekrét, ktorý o. i. upravil hlasovacie právo na univerzitách v prospech českého národa. Jeho dôsledkom bol odchod nemeckých majstrov, bakalárov a študentov z Prahy a Hus bol v októbri 1409 zvolený za rektora pražskej univerzity (do 1410). Husov zápas s cirkevnými inštitúciami sa vystupňoval 1410, keď verejne vystúpil proti spáleniu Viklefových spisov (na príkaz arcibiskupa Zbyňka Zajíca) a podal na pápežskú stolicu odvolanie proti arcibiskupovmu príkazu. Arcibiskup odpovedal vznesením žaloby proti Husovi. Predvolanie na pápežský súd však Hus neakceptoval, a preto na neho sudca, kardinál Odo Colona (neskorší pápež Martin V.), uvalil vo februári 1411 kliatbu. V tom období vrcholila v cirkvi kríza (tzv. západná → schizma) sprevádzaná kupčením s odpustkami v celej Európe. Po verejnom Husovom vystúpení (7. júna 1412) proti predaju odpustkov, ktorý nariadila pápežská bula a ktoré kráľ povolil, a po následných protestoch študentov i Pražanov, došlo medzi Husom a kráľom Václavom IV. k roztržke a Hus stratil priamu panovníkovu podporu. Pretože sa na pápežský súd nedostavil, bola na neho v júli 1412 uvalená zostrená kliatba (v Prahe deklarovaná v októbri). Hus sa odvolal na Ježiša Krista ako na najvyššieho sudcu (odvolanie pribil na bránu malostranskej veže Kamenného, dnes Karlovho mosta), a aby zabránil uplatneniu interdiktu (zákazu bohoslužieb a náboženských úkonov), ktorý sa vzťahoval na miesta jeho pobytu, asi v novembri 1412 dobrovoľne odišiel z Prahy. Na vidieku žil na hradoch Egerberk (pri Kadani), Kozí Hrádek (pri dnešnom meste Tábor) a Krakovec (pri Rakovníku v stredných Čechách). Pod ochranou proreformne naladenej šľachty kázal a venoval sa literárnej činnosti. V úsilí oboznámiť čo najširšie vrstvy obyvateľov s podstatou svojho reformného programu, a získať tak podporu pre svoj zápas, písal čoraz častejšie po česky, napr. Výklad Víry, Desatera a Páteře (modlitby Otčenáš; 1412), Zrcadlo hříšníka, výklad kresťanského životného názoru a jeho dôsledky pre praktickú morálku Dcerka. O poznání cesty pravé k spasení, a najmä Knížky o svatokupectví (1413), v ktorých kritizoval predaj odpustkov a obsadzovanie cirkevných úradov za peniaze. V tom období dokončil vrcholný prejav svojho kazateľského umenia, zbierku kázní Postila (Vyloženie svatých Čtení nedělních, 1413, tlačou prvýkrát 1563), ktorá patrila k najčítanejším českým knihám. Husove diela napísané po česky sa vyznačujú zrozumiteľnosťou, vycibrenosťou jazyka a využívaním jazykových prostriedkov hovorovej češtiny. Jeho autorstvo anonymného spisu O českém pravopise (De orthographia bohemica) usilujúceho sa zjednodušiť český pravopis zavedením diakritických znamienok (namiesto zložiek) je sporné. Hus však nepochybne patril k stúpencom diakritického pravopisu, ktorý pravdepodobne v snahe urýchliť odpisy českých prekladov Biblie a šíriť reformný program presadzovala skupina reformne orientovaných pražských majstrov. Z prác napísaných po latinsky sú to viaceré polemiky s protivníkmi, traktát De sex erroribus (v českej verzii ako O šesti bludech), v ktorom Hus zhrnul svoje názory na princípy kresťanského života, a jeho najvýznamnejší latinský teologický spis De ecclesia (O církvi, 1413), v ktorom, vychádzajúc z Viklefovho učenia, chápe cirkev ako spoločenstvo veriacich predurčených na spásu a žijúcich podľa Božieho zákona, pričom za hlavu cirkvi označil Ježiša Krista, a nie pápeža. Po zvolaní kostnického koncilu, ktorý mal reformovať cirkev, zvoliť jediného pápeža a odstrániť šíriace sa herézy, sa Hus 11. októbra 1414 vydal na cestu do Kostnice, kde chcel slobodne diskutovať a obraňovať svoje učenie. Pripravené latinské texty Sermo de pace (Řeč o míru), De sufficentia legis Christi (O postačitelnosti Kristova zákona) a De fidei sue elucidacione (prekladané ako Řeč o víře) však nikdy nepredniesol. Hoci od rímsko-nemeckého a uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského dostal ochranný glejt (ktorý sa však nevzťahoval na sféru cirkevného práva), bol 28. novembra 1414 v Kostnici zatknutý a krátko nato ako podozrivý z herézy uväznený v dominikánskom kláštore pri Bodamskom jazere, kde ochorel. Vo väzení napísal niekoľko spisov (De matrimonio, t. j. O manželství; De peccato mortali, t. j. O smrtielném hříchu; De sacramento corporis et sanguinis Domini, t. j. O svátosti těla a krve Kristovy) a asi ešte pred zatknutím traktát De sanguine Christi sub specie vini (O krvi Kristově po způsobu vína), v ktorom dodatočne schválil laické prijímanie eucharistie pod obidvoma spôsobmi zavedené 1414 Jakoubkom ze Stříbra. Po koncilovej kríze bol v marci 1415 internovaný v pevnosti Gottlieben a v apríli bola ustanovená komisia, ktorá s ním mala viesť proces. Kráľ Žigmund (už s ohľadom na svoje nástupníctvo v Českom kráľovstve) vymohol Husovo verejné vypočutie na koncile, čo bolo v prípade osoby podozrivej z herézy výnimočné. V troch následných vypočúvaniach (5., 7. a 8. júna) boli koncilu predložené Husove traktáty, ktoré obsahovali články vyhlásené za bludné, pričom súd žiadal, aby ich Hus odvolal. Hus sa autorite koncilu nepodrobil a učenie neodvolal ani prostredníctvom pomerne voľnej formulácie. Koncil jeho názory odsúdil ako heretické a vyhlásil ho za kacíra. Takmer mesiac sa predstavitelia koncilu pokúšali presvedčiť ho, aby svoje názory odvolal (v prípade ich odvolania mu hrozilo doživotné väzenie), Hus však po dramatickom vnútornom zápase (dokladajú to jeho početné listy z Kostnice) vytrval. Preto bol odovzdaný svetskej moci na potrestanie a 6. júla na hranici za mestom upálený; jeho ostatky boli hodené do Rýna. Husova mučenícka smrť sa stala rozhodujúcim podnetom na radikalizáciu snáh o náboženské a politické reformy v Čechách a na Morave i na vznik (podľa Husa nazvaného) → husitského hnutia. Deň upálenia majstra Husa (6. júl) je v Českej republike štátnym sviatkom. Jeho pomník (socha od L. Šalouna 1900 – 15) bol 1915 umiestnený na Staromestskom námestí v Prahe, v Husinci je verejnosti sprístupnený údajný Husov rodný dom s pamätníkom. Jeho životu je venovaných množstvo básní, poviedok a románov (J. Vrchlický, S. Čech, J. S. Machar, A. Jirásek, M. V. Kratochvíl), drám (J. K. Tyl, A. Jirásek, O. Daněk) a hraný film režiséra O. Vávru Jan Hus (1954).

Husa, Václav, 25. 6. 1906 Brandýs nad Labem – 6. 2. 1965 Praha — český historik. Absolvoval štúdium histórie a dejín umenia na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a na univerzite v Rennes. R. 1930 – 34 archivár v Archíve Národného múzea, 1934 – 48 v Archíve ministerstva vnútra v Prahe. Od 1949 profesor českých dejín na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Od 1952 člen korešpondent ČSAV, 1952 – 61 predseda Československej historickej spoločnosti; patril ku skupine historikov sústredených okolo zborníka Dějiny a přítomnost. Vo vedeckej činnosti bol ovplyvnený školou francúzskych analistov, najmä historickým materializmom. Jeho práca Epochy českých dějin (1946) bola prvým pokusom o marxistickú periodizáciu českých dejín. Zaoberal sa otázkami metodológie a teórie historiografie, jeho hlavný bádateľský záujem však smeroval k problematike hospodárskeho a sociálneho vývoja v Česku na prelome 15. a 16. stor. (K dějinám poddanských hnutí v době jagellovské, 1939; Tomáš Müntzer a Čechy, 1957). Autor syntézy Dějiny Československa (1961), spoluautor ikonografickej práce Homo faber (1967).

husitské vojsko — ozbrojené sily utvorené v 1. polovici 15. stor. na obranu ideí husitizmu (→ husitské hnutie). Husitské vojsko, ktoré pozostávalo predovšetkým z peších oddielov posilnených vozovou hradbou a podporovaných ľahkým jazdectvom a delostrelectvom, bojovalo s výkvetom vtedajšieho šľachtického (rytierskeho), predovšetkým ťažkého jazdeckého vojska a dokázalo ho porážať. Výzbroj pešiakov tvorili meč, štít, bojová sekera, kopija, sudlica, kosa, cep, resp. mlat a rôzne bicie (úderné) ručné zbrane ako palcáty, rôzne bijaky, napr. kropáč (aj hviezda) a řemdich, určené najmä na prerážanie plátovej ochrannej zbroje (→ brnenie) rytierskej jazdy. Ďalším dôležitým prvkom v husitskom vojsku bolo používanie palných zbraní rôzneho kalibru, čo malo nielen vojenský, ale aj psychologický a spoločenský rozmer. Z ručných palných zbraní prevažovali ručnice a hákovnice, zo strelných zbraní najmä kuše. Na prepravu, bojovú činnosť a obranu sa používali pevné vozy s vysokými okovanými drevenými bočnicami ťahané koňmi. Vozy pospájané do kruhu (na spevnenie sa používali železné reťaze) vytvorili tzv. vozovú hradbu. Táto prvá mobilná forma opevnenia v dejinách predstavovala základ vojenskej stratégie husitov. Bolo ju možné postaviť kedykoľvek a kdekoľvek v krátkom čase, vojakom stojacim na vozoch umožňovala strieľať z kuší a prvých palných zbraní a relatívne pohodlne zrážať z koní rytierov útočiaceho vojska, pričom sami boli dostatočne krytí a chránení (spoza bočníc voza im vyčnievali len hlavy a ramená). Pri prechode do protiútoku husiti na niekoľkých miestach vozovú hradbu rozpojili a na rozvrátenú jazdu protivníka zaútočila husitská pechota, ktorá strhávala jazdcov z koní a na zemi ich dorážala. Vozové hradby tak slúžili ako vynikajúca obrana proti presile. Jazdectvo husitov bolo prevažne ľahké a málopočetné (jeho jadro tvorili príslušníci nižšej šľachty, mešťania, roľníci, neskôr aj časť vyššej šľachty), využívalo sa prevažne na prieskumné úlohy a ako čelná a bočná záštita bojujúcej, resp. presúvajúcej sa pechoty. Počas priameho boja jazda podporovala pechotu obchvatmi na krídla protivníka. Delostrelectvo sa delilo na tzv. hrubé obliehacie a ľahké poľné, vo výzbroji prevažovali tarasnice, húfnice i bombardy. R. 1423 – 25 vytvorili husiti stále poľné vojská (t. j. vojská permanentne pripravené na nasadenie do boja). Na čele jednotlivých druhov vojsk stáli hajtmani, na čele poľných vojsk jednotlivých husitských zväzov stál vrchný hajtman: na čele východočeského zväzu od 1423 J. Žižka z Trocnova, po jeho smrti (keď vojsko prijalo názov sirotkovia) napr. Kuneš z Bělovic (†po 1426), Velek Koudelník z Březnice (†1430) a J. Čapek zo Sán, na čele táboritov po 1424 Jan Hvězda z Vícemilic (†1425), Bohuslav ze Švamberka (†1425), Jan Bleh z Těšnice (†po 1437), Otík z Lozy (†asi pred 1452), Jan Pardus z Horky a Vratkova (aj z Hrádku, †1465) a Zikmund z Vranova (†1434). Ideovým a najvyšším politickým predstaviteľom bol duchovný vodca, napr. kňaz sirotkov Prokop Malý (nazývaný aj Prokůpek) a kňaz táborského poľného vojska (od 1426) Prokop Holý (aj Veľký). Husitské vojsko sa riadilo vojenským poriadkom (tzv. Žižkov vojenský poriadok prijatý pravdepodobne v septembri 1423 pre východočeský husitský zväz), ktorý zaručoval takú dokonalú organizáciu a disciplínu, akú nikdy nemohli dosiahnuť protihusitské vojská naverbované z najrôznejších častí Európy. Prevaha husitského vojska sa prejavovala predovšetkým v jeho vysokej bojovej morálke. Do boja išlo s presvedčením, že zápasí za spravodlivú vec. Silný bojový účinok mal aj husitský chorál Ktož jsú boží bojovníci (jeho spev nútil nepriateľa na ústup ešte skôr, než sa začal boj, napr. 1431 pri Domažliciach). Husitské vojsko sa dokázalo postaviť na odpor protivníkovi v poli, obliehať a dobývať pevnosti, manévrovať, využívať vo veľkej miere vo svoj prospech konfiguráciu terénu a prírodné prekážky (rieky, močiare, rybníky, vyvýšeniny, prudké zrázy ap.) a prekvapiť protivníka tam, kde to nečakal. Taktika husitského vojska zabezpečovala jeho dlhodobú neporaziteľnosť a v mnohých aspektoch sa vo vojenstve najmä v stredoeurópskom priestore používala aj po skončení husitských vojen.

husitské zväzy — v období husitského hnutia politicko-vojenské spolky miest a šľachty určitej oblasti voľne pridružené k niektorej z husitských strán (prúdov). Vznikali začiatkom 20. rokov 15. stor. s cieľom upevniť moc a vzájomne ochraňovať a hospodársky zabezpečovať husitské vojsko. Mestá si udržali vnútornú samosprávu, za veliteľa vojenskej hotovosti bol však často dosádzaný hajtman. R. 1421 bol na vrchole moci pražský mestský zväz (združoval 21 miest), k najznámejším husitským zväzom patrili napr. táborský mestský zväz (1421 združoval 7 miest), ktorý úzko spolupracoval s lounsko-žateckým zväzom, a orebský zväz (→ orebiti) na čele s mestami Hradec Králové a Čáslav, ktorý sa upevnil 1423 zásluhou J. Žižku z Trocnova (neskôr sa nazýval východočeský husitský zväz alebo Žižkov zväz a po Žižkovej smrti sirotský zväz, → sirotkovia). Od 1426 mali zväzy rozhodujúci vplyv na situáciu v Čechách, ktorý si udržali až do bitky pri Lipanoch (1434).

Charta 77 — neformálne spoločenstvo politickej opozície v ČSSR. Vzniklo v decembri 1976 a 1. 1. 1977 vydalo Vyhlásenie Charty 77 (Prohlášení Charty 77). Podpísalo ho 242 signatárov, prevažne bývalých politikov, vedcov a umelcov, ktorým normalizačný režim bránil vo výkone zamestnania i vo verejnom prejavovaní názorov. Dokument vydaný v zahraničí a v Československu, šírený ako samizdat, upozorňoval na porušovanie občianskych a politických práv v Československu, pričom sa odvolával na Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe podpísaný 1. 8. 1975 v Helsinkách. Prvými hovorcami Charty 77 boli J. Hájek, V. Havel a J. Patočka. Činnosť chartistov spočívala vo vydávaní a rozširovaní samizdatových a exilových kníh, časopisov a ďalších tlačovín, ako aj v usporadúvaní seminárov, prednášok a diskusií. Charta 77 upozorňovala na konkrétne prípady porušovania ľudských práv, viedla o nich dokumentáciu a navrhovala riešenia. Ťažisko jej pôsobenia bolo v českých krajinách, na Slovensku bol počet jej signatárov minimálny (1977 – 89 ju celkove podpísalo okolo 1 900 osôb). Komunistický režim rozpútal proti signatárom Charty 77 rozsiahlu propagandistickú kampaň, ktorú odštartoval redakčný článok Stroskotanci a samozvanci uverejnený v Rudom práve a v Pravde 12. 1. 1977. Nasledovali organizované petície a rezolúcie z rôznych organizácií a inštitúcií i vyjadrenia jednotlivcov, ktorí signatárov Charty 77 odsudzovali, 28. 1. 1977 sa v Národnom divadle v Prahe zišli predstavitelia československých výborov umeleckých zväzov, ktorí prijali prorežimné vyhlásenie Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru. V ďalších dňoch komunistické periodiká zverejňovali množstvo mien tvorivých pracovníkov, ktorí sa pripájali k vyhláseniu. Pre celú kampaň proti signatárom Charty 77 sa neskôr zaužíval pojem Anticharta. Signatári Charty 77 boli policajne a administratívne perzekvovaní (policajné výsluchy, prepúšťanie zo zamestnania, odoberanie vodičských preukazov ap.), niektorí aj väznení. Súčasťou propagandistickej kampane proti Charte 77 bol nátlak na signatárov, aby svoj podpis odvolali, urobilo to však len niekoľko z nich. R. 1978 časť signatárov Charty 77 založila Výbor na ochranu nespravodlivo stíhaných (VONS). V tom istom roku založil profesor František Janouch (*1931) v Štokholme Nadáciu Charty 77, ktorá mala chartu a jej signatárov podporovať. Charta 77 vydala (do konca 1989) 572 dokumentov. Počas Nežnej revolúcie sa jej príslušníci podieľali na rokovaní s komunistickou vládou o odovzdaní moci a angažovali sa v novovzniknutých politických stranách (Občanské fórum, neskôr Občanské hnutí). Po páde komunistického režimu (1989) pokračovala v činnosti do novembra 1992, keď svoju činnosť ukončila (Nadácia Charty 77 existuje dodnes, jej regionálne výbory sú v Prahe, Brne a v Bratislave).

Indra, Alois, 17. 3. 1921 Medzev, okres Košice-okolie – 2. 8. 1990 Praha — český a československý komunistický politik. Pôvodne železničný úradník, od 1937 člen KSČ. Politickú kariéru začal po absolvovaní Vysokej školy politickej Ústredného výboru (ÚV) KSČ v Prahe, 1950 – 60 pôsobil postupne ako vedúci oddelenia, tajomník a vedúci tajomník Krajského výboru KSČ v Gottwaldove (dnes Zlín). R. 1960 – 62 vedúci oddelenia plánovania v aparáte ÚV KSČ, 1962 – 63 minister-predseda Štátnej plánovacej komisie, od 1962 súčasne člen ÚV KSČ. R. 1963 – 68 minister dopravy. R. 1968 – 71 tajomník a člen sekretariátu ÚV KSČ, od 1971 člen jeho predsedníctva. R. 1964 – 69 poslanec Národného zhromaždenia, od 1969 poslanec Federálneho zhromaždenia, od 1971 jeho predseda. Po okupácii Československa sovietskymi vojskami (1968) patril k hlavným predstaviteľom tvrdej normalizačnej politiky (→ normalizácia). Na funkciu rezignoval počas Nežnej revolúcie 29. 11. 1989, vo februári 1990 bol vylúčený z KSČ.

Jakeš, Miloš, pôvodne Milouš, 12. 8. 1922 České Chalupy, dnes súčasť obce Nová Ves, okr. Český Krumlov — český a československý komunistický politik. Pôvodne montér a konštruktér v Baťových závodoch v Zlíne. Od júna 1945 člen KSČ. R. 1948 – 52 predseda jednotného národného výboru (súčasne mestského i okresného) v Zlíne, 1952 – 55 tajomník Ústredného výboru (ÚV) Československého zväzu mládeže. R. 1955 – 58 študoval v Moskve, potom pracoval v aparáte komunistickej strany. R. 1966 – 68 námestník ministra vnútra a člen Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSČ. R. 1968 patril ku konzervatívnemu krídlu strany, ktoré podporovalo vojenskú intervenciu štátov Varšavskej zmluvy do Československa alebo sa na nej priamo podieľalo. V období normalizácie riadil ako predseda Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSČ činnosť previerkových komisií. R. 1977 člen Ústredného výboru (ÚV) KSČ, od 1981 Predsedníctva ÚV KSČ. R. 1971 – 89 poslanec Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČSSR a člen jeho predsedníctva. R. 1987 – 89 generálny tajomník ÚV KSČ. V súvislosti s politikou M. S. Gorbačova v ZSSR presadzoval tzv. prestavbu (→ perestrojka) v československých podmienkach. Vzhľadom na narastajúci odpor obyvateľstva proti komunistickej totalite a čoraz častejšie prejavy nevôle (demonštrácie v Prahe pri príležitosti 20. výročia okupácie vojskami Varšavskej zmluvy, 70. výročie samostatnosti Československa v októbri 1988, Palachov týždeň v januári 1989) začal sľubovať program reforiem, vo väčšine prípadov však ostal iba pri politických proklamáciách. Z funkcie odstúpil 24. novembra 1989 po vypuknutí Nežnej revolúcie, 5. decembra 1989 vylúčený z KSČ. Od 90. rokov 20. stor. žije v ústraní. Trestné stíhanie, ktoré sa proti nemu viedlo za vlastizradu v súvislosti s činnosťou v čase vojenskej intervencie štátov Varšavskej zmluvy 1968, bolo zastavené. Autor vlastných memoárov Dva roky generálním tajemníkem (1996).

Jakoubek ze Stříbra, okolo 1371 Víchov u Stříbra, dnes miestna časť Černošína, okr. Tachov – 10. 8. 1429 Praha — český reformný mysliteľ, husitský teológ, spolutvorca husitského programu. Po absolvovaní pražskej univerzity (1399) tam od 1400 pôsobil ako profesor. R. 1402 bol vysvätený za kňaza, spočiatku kázal v Kostole sv. Michala, po odchode J. Husa do Kostnice v Betlehemskej kaplnke. Od začiatku cirkevnej dráhy patril k reformistom, bol ovplyvnený učením J. Viklefa, po boku J. Husa odmietal predaj odpustkov a v kázňach bol zástancom chudoby kléru. R. 1414 zaviedol laické prijímanie pod obidvoma spôsobmi, a uviedol tak do praxe najznámejší symbol husitstva – kalich. R. 1417 dosiahol schválenie prijímania pod obidvoma spôsobmi od vedenia pražskej univerzity (napriek tomu, že tento spôsob kostnický koncil odsúdil). Prikláňal sa k názoru, že v prípade nevyhnutnosti môže byť slovo Božie bránené (nie šírené) i mečom, nesúhlasil s radikalizmom táboritov a J. Želivského, v husitských sporoch stál na strane pražskej univerzity. R. 1420 sa podieľal na vypracovaní základného programu husitov pražských artikúl. Po 1422 sa postupne stiahol z verejného života a venoval sa kazateľskej činnosti. Autor početných literárnych diel, najmä zbierok kázní a po latinsky písaných traktátov.

Ján Luxemburský, 10. 8. 1296 Luxembursko – 26. 8. 1346 Crécy-en-Ponthieu, región Pikardia, Francúzsko — český kráľ a luxemburský vojvoda (od 1310), titulárny poľský kráľ (do 1335), generálny vikár Sv. rímskej ríše v predalpských krajinách, syn Henricha VII. Luxemburského, otec Karola IV. Bol vychovávaný na dvore francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného. Český trón získal na základe sobáša s jeho dedičkou Eliškou Přemyslovnou (1310), svoj nárok však musel vybojovať proti Henrichovi Korutánskemu. Po dočasnom prekonaní rozporov s domácou šľachtou sa pokúšal vládnuť s ohľadom na ríšsku politiku, ktorá bola pre Luxemburgovcov prioritná. Pre rozdielne politické názory postupne stroskotalo jeho manželstvo s Eliškou Přemyslovnou, ktorá musela žiť v ústraní (bez detí) na hrade Mělník. Počas jeho vlády boli k Česku pripojené 1319 – 29 Horná Lužica, 1327 – 29 rad sliezskych kniežatstiev a 1332 Chebsko. R. 1335 sa v Trenčíne zmluvou týkajúcou sa potvrdenia nárokov na Sliezsko vzdal titulu poľského kráľa v prospech Kazimíra III. Veľkého. Väčšinou žil v cudzine, zúčastnil sa takmer každého turnaja (bol považovaný za vzor a symbol rytierstva). Aktívne sa vojensky angažoval v severnom Taliansku, 1331 mu cisár Ľudovít IV. Bavorský potvrdil ako ríšsky záloh držbu severotalianskych miest Bergamo, Bobbio, Brescia, Cremona, Miláno, Novara a Pavia a dedične získal Luccu. Na prelome 1333 a 1334 udelil svojmu synovi Karolovi (IV.) titul moravského markgrófa a ten fakticky spravoval krajinu. R. 1334 sa Ján Luxemburský druhýkrát oženil s Beatrix Bourbonskou, čo ho viac pripútalo k Francúzsku. R. 1337 sa zúčastnil križiackej výpravy do Litvy, kde prišiel o oko, po 1340 definitívne oslepol (pravdepodobne glaukóm). R. 1344 bolo jeho zásluhou povýšené Pražské biskupstvo na arcibiskupstvo a zároveň bolo zriadené biskupstvo v Litomyšli. Na začiatku storočnej vojny sa ako slepý zúčastnil na strane Francúzov bitky pri Kreščaku (→ Crécy-en-Ponthieu), kde padol.

Jednota zelenohorská — politický a náboženský spolok časti českej katolíckej šľachty založený 28. 11. 1465 na hrade Zelená Hora (odtiaľ názov) pri Nepomuku (okr. Plzeň-jih) ako opozícia proti českému kráľovi Jurajovi z Poděbrad. Pri jeho zrode stálo spočiatku 16 príslušníkov popredných katolíckych panských rodov na čele so Zdeňkom zo Šternberka (→ Šternbergovci), neskôr sa k nemu pripojili významné katolícke mestá Plzeň, Jihlava, Znojmo, Brno i sliezsky Vroclav. Na svoje akcie našli podporu u pápeža Pavla II., ktorý 23. 12. 1466 uvalil na Juraja z Poděbrad kliatbu, vyhlásil ho za zosadeného z českého trónu a zbaveného všetkého majetku a proti husitským Čechám vyhlásil križiacku výpravu. Na jar 1467 vypukli prvé boje medzi Jurajom z Poděbrad a vojskami Jednoty zelenohorskej, v ktorých Jednota zelenohorská utrpela niekoľko porážok. R. 1468 vstúpil do bojov na čele križiackej výpravy proti Jurajovi z Poděbrad uhorský kráľ Matej I. Korvín, ktorý čoskoro získal kontrolu nad Moravou, Sliezskom a Dolnou a Hornou Lužicou (vedľajšími Zemami Českej koruny). Zástupcovia Jednoty zelenohorskej sa zaslúžili o korunováciu Mateja I. Korvína v máji 1469 v Olomouci za českého protikráľa. Existenciu Jednoty zelenohorskej definitívne ukončil zemský snem v Kutnej Hore 1485, ktorý zmieril katolícku a kališnícku šľachtu (fakticky však už prestala fungovať skôr).

jihlavské banské právo — jeden z najvýznamnejších českých právnych okruhov určených pre banské mestá, ktorý sa v polovici 13. stor. vyčlenil z norimberského práva. Písomná podoba právnych zásad bola pravdepodobne pripojená k zakladajúcej listine mesta Jihlava (k mestskému privilégiu údajne z 1249; nezachovalo sa). Tieto predpisy (17 článkov upravujúcich vlastníctvo ložiska a podmienky jeho využívania) boli neskôr prepracúvané a dopĺňané, postupne ich prevzali banské mestá v celej str. Európe (napr. saské mesto Freiberg; na Slovensku okrem Kremnice) a stali sa základom banského zákonníka Ius regale montanorum vypracovaného 1300 – 05 pre Kutnú Horu. Výkon banského práva patril do kompetencie Jihlavského vrchného banského súdu, ktorého výsostné postavenie platilo bez podstatných zmien až do 16. stor., potom prevzala právne nástupníctvo Kutná Hora.

KAN → Klub angažovaných nestraníkov

karlovarské požiadavky — autonomisticko-federalistické požiadavky Sudetonemeckej strany (Sudetendeutsche Partei, SdP) na československú vládu vypracované v spolupráci s nacistickým Nemeckom, vyhlásené 24. 4. 1938 K. Henleinom na zjazde SdP v Karlových Varoch ako nový program strany. Ich osem bodov zahŕňalo úplnú rovnoprávnosť obyvateľov nemeckej národnosti (v karlovarských požiadavkách ako nemecká národná skupina) v Českých zemiach s Čechmi, uznanie nemeckej národnostnej skupiny za právnickú osobu, vymedzenie presne ohraničeného uzatvoreného nemeckého územia v ČSR, úplnú samosprávu tohto územia vo všetkých oblastiach verejného života týkajúcich sa nemeckej národnostnej skupiny, zákonnú ochranu všetkých Nemcov žijúcich v ČSR mimo uzatvoreného nemeckého územia, kompenzáciu hospodárskych a národnopolitických krívd spôsobených Nemcom československými orgánmi od 1918, uznanie a splnenie zásady, podľa ktorej na vytýčenom nemeckom území majú byť len nemeckí verejní a štátni zamestnanci a úplnú slobodu priznávania sa k nemectvu a k tzv. nemeckému svetonázoru (nacistická ideológia, voľnosť nacistickej propagandy a organizácií).

SdP svoje požiadavky ako základ rokovaní o národnostnom vyrovnaní v ČSR predložila 7. 6. 1938 československej vláde. Tá pod tlakom západných mocností (Spojeného kráľovstva a Francúzska) na prijatie požiadaviek sudetských Nemcov ponúkla národnostným menšinám v ČSR národnostné vyrovnanie na základe kultúrnej autonómie (tzv. národnostného statusu), ktoré však všetky menšiny odmietli. Rokovania československej vlády a vedenia SdP sprostredkúvané W. Runcimanom (→ Runcimanova misia) vyústili do návrhu československej vlády (5. 9. 1938), v ktorom fakticky vo všetkých bodoch vyhovela požiadavkám sudetských Nemcov, tí ho však odmietli pod zámienkou brutálneho zásahu polície proti demonštrantom 7. 9. 1938 v Ostrave. Po následnom vypuknutí ozbrojeného povstania sudetských Nemcov v československom pohraničí, ktoré však bolo československáým vojskom zlikvidované, K. Henlein utiekol do Nemecka. Destabilizačná politika Nemecka, Spojeného kráľovstva a Francúzska napokon vyústila do rozbitia ČSR na základe Mníchovskej dohody (29. – 30. 9. 1938).

Karol IV., 14. 5. 1316 Praha – 29. 11. 1378 tamže — rímsky a český kráľ (od 1346) a rímsky cisár (od 1355) z dynastie Luxemburgovcov, syn Jána Luxemburského a Elišky Přemyslovny, otec Václava IV. a Žigmunda Luxemburského. Pôvodným menom Václav, meno Karol prijal pri birmovke na počesť francúzskeho kráľa Karola IV. Pekného, na ktorého kráľovskom dvore bol od 1323 vychovávaný a kde sa 1329 zosobášil so svojou prvou manželkou Blankou z Valois (*1316, †1348). Tam získal aj obsiahle vzdelanie, jeho učiteľom a priateľom bol Pierre Roger (neskorší pápež Klement VI.). R. 1331 ho otec poslal do Itálie, aby spravoval dŕžavy Luxemburgovcov. Po návrate do Čiech dostal 1334 titul moravského markgrófa, 1341 sa stal otcovým spoluvládcom v Čechách. Po nástupe pápeža Klementa VI. (1342) spolu s otcom dosiahli povýšenie Pražského biskupstva na arcibiskupstvo (1344; prvým arcibiskupom sa stal Arnošt z Pardubíc). Ako protikráľ Ľudovíta IV. Bavorského bol piatimi kurfirstmi a s podporou pápeža 14. júla 1346 v Rhense zvolený za rímskeho kráľa, korunovaný 26. decembra v Bonne. Po bitke pri Kreščaku (26. augusta 1346; → Crécy-en-Ponthieu), v ktorej Ján Luxemburský zahynul (Karol bol ľahko ranený), sa stal českým kráľom (korunovaný 2. septembra 1347 v Prahe svätováclavskou korunou, ktorú dal vyhotoviť pri príležitosti nástupu na trón). Po náhlej smrti svojho rivala Ľudovíta IV. Bavorského (1347) bol po určitých prieťahoch 17. júla 1349 vo Frankfurte nad Mohanom znovuzvolený a 25. júla 1349 v Aachene korunovaný za kráľa Svätej rímskej ríše, 6. januára 1355 v Miláne korunovaný za kráľa Itálie a 5. apríla 1355 v Ríme za rímskeho cisára.

Najvýznamnejší panovník vtedajšej Európy so širokým politickým a kultúrnym rozhľadom (intelektuálne vysoko prevyšoval susedných vládcov). R. 1356 vydal ústavný dokument celoríšskeho významu (→ Zlatá bula Karola IV.), ktorej cieľom bolo stanoviť pravidlá vnútorného fungovania Sv. rímskej ríše (politická organizácia federálneho typu, jej hlavou je rímsky cisár, pričom sa zdôrazňuje výnimočné postavenie českého kráľa). Z Českých zemí (→ Zeme Českej koruny), o ktorých zveľadenie sa výrazne zaslúžil, vytvoril mocenskú základňu dynastie, jeho zásluhou sa stala Praha jej sídelným mestom. Počas jeho vlády dosiahol český štát najväčší územný rozsah, väčšinu nových území získal diplomatickými rokovaniami a sobášmi. Po smrti prvej manželky Blanky z Valois (1348) sa 1349 oženil s Annou Falckou (*1329, †1353), dcérou jedného zo svojich rivalov. Po jej smrti sa ešte v tom istom roku oženil tretíkrát, a to s Annou Svídnickou (*1339, †1362), čím získal Hornú a Dolnú Lužicu; z manželstva sa narodil následník trónu Václav IV. Jeho štvrtou manželkou bola od 1363 Alžbeta Pomoranská (*1347, †1393), s ktorou mal 6 detí, z nich najvýznamnejšie boli Anna Luxemburská (*1366, †1394), anglická kráľovná, manželka Richarda II., a Žigmund Luxemburský. Jeho mocenská expanzia v 60. rokoch 14. stor. viedla k zisku Brandenburska (1373) a ďalších zahraničných území, čím teritoriálne České kráľovstvo značne rozšíril. Po korunovácii za burgundského kráľa (1365 v Arles) sa usiloval aj ako priateľ francúzskeho kráľa o politickú rovnováhu a rozdelenie sfér vplyvu (pred smrťou zanechal tento ríšsky vikariát francúzskemu následníkovi trónu, 1378).

Svojou zakladateľskou a stavebnou činnosťou sa výrazne zaslúžil o povznesenie Prahy i českého kráľovstva. R. 1344 inicioval výstavbu Katedrály sv. Víta, 1347 založil kláštory Emauzy a Karlov, založil Nové Město pražské a dal začať stavať hrad Karlštejn (dokončený 1357), ktorý mal slúžiť najmä na uloženie korunovačných klenotov, 1357 položil základný kameň nového kamenného mosta v Prahe (od 1870 Karlov most). Obklopil sa schopnými spolupracovníkmi (napr. jeho dôverníkom a kancelárom bol významný humanista Ján zo Středy), podporoval vedu a umenie, 1348 vydal zakladajúcu listinu Karlovej univerzity, viedol korešpondenciu s F. Petrarcom, ktorý 1356 navštívil Prahu, do Čiech pozval P. Parléřa, ktorý pokračoval v stavbe Katedrály sv. Víta. Sám bol literárne činný, k najznámejším patrí jeho autobiografia Vita Caroli. Počas jeho vlády České kráľovstvo prežívalo hospodársky a kultúrny rozkvet, ktorý sa už nezopakoval. Po smrti (už počas pohrebnej slávnosti) bol nazvaný Otec vlasti.

Klaus, Václav, 19. 6. 1941 Praha — český ekonóm a politik, prezident (2003 – 13). R. 1963 absolvoval štúdium na Fakulte zahraničného obchodu Ekonomickej univerzity v Prahe, 1964 – 70 vedecký pracovník Ekonomického ústavu ČSAV, 1966 absolvoval študijný pobyt v Taliansku a 1969 stáž v USA. R. 1968 uverejňoval ekonomicko-politické články v Literárnych listoch a i. periodikách. Na začiatku normalizácie bol ako tzv. nemarxistický ekonóm donútený odísť z Ekonomického ústavu ČSAV a od 1971 pracoval v rôznych funkciách v Štátnej banke československej. R. 1987 – 89 pôsobil v Prognostickom ústave ČSAV, neskôr príležitostne prednášal na viacerých univerzitách; 1995 profesor. Zaoberal sa najmä makroekonomickými otázkami, problematikou menovej politiky, komparatistikou súčasných hospodárskych systémov a trendmi v rámci svetového ekonomického myslenia.

Do politiky vstúpil v novembri 1989 počas Nežnej revolúcie ako jeden z členov Občianskeho fóra (OF). Od decembra 1989 do júla 1990 minister financií ČSSR, potom do 1992 ČSFR, súčasne 1991 – 92 podpredseda federálnej vlády. Od októbra 1990 do februára 1991 predseda OF, v apríli 1991 spoluzakladateľ a do 2002 predseda Občianskej demokratickej strany (ODS), ktorá vznikla rozštiepením OF po dlhotrvajúcich vnútorných nezhodách. Počas jeho pôsobenia v kresle ministra financií (a neskôr premiéra) sa uskutočnila transformácia socialistického plánovaného hospodárstva na trhovú ekonomiku spojená s privatizáciou štátneho majetku; Klaus bol jeden zo spolutvorcov kupónovej privatizácie.

Zaslúžil sa o obnovenie členstva Česko-Slovenska v Medzinárodnom menovom fonde (1990) a vo Svetovej banke (1990). Po víťazstve ODS vo voľbách v júni 1992 sa stal českým premiérom (v rámci federácie). Za českú stranu viedol rokovania o riešení česko-slovenských štátoprávnych vzťahov so slovenským premiérom V. Mečiarom a dohodol sa s ním na rozdelení federácie pokojnou cestou i na vytvorení dvoch suverénnych štátov – ČR a SR (1993). Ako prvý premiér (1. 1. 1993 – 2. 1. 1998) samostatnej Českej republiky sa usiloval o jej skorú premenu na štandardný demokratický štát s trhovou ekonomikou. Zastával rezervovaný postoj k stredoeurópskej spolupráci, bol skeptický k cieľom európskej integrácie a dôrazným obhajcom tzv. českých záujmov, usiloval sa o samostatný vstup Českej republiky (nie súčasne so SR) do EÚ a NATO. Presadzoval rýchlu privatizáciu, vystupoval proti reštitúciám právnických osôb, najmä však katolíckej cirkvi, na čo využíval tradičný český antikatolicizmus. R. 1996 zostavil na základe volebných výsledkov volieb do Poslaneckej snemovne menšinovú vládu (koalícia ODS, KDU-ČSL, ODA) s toleranciou ČSSD, ktorá musela riešiť narastajúce ekonomické i sociálne problémy. V tomto období Klaus čelil aj silnejúcim vnútrokoaličným sporom a oponentom vo vlastnej strane. Po afére okolo nejasného financovania a falošných sponzorov ODS (v novembri 1997) bol verejne vyzvaný na odstúpenie z funkcie predsedu strany i predsedu vlády. Dňa 30. 11. 1997 podal demisiu celej vlády, na mimoriadnom kongrese ODS v Poděbradoch (13. – 14. 12. 1997) však získal dôveru väčšiny delegátov a bol znovuzvolený za predsedu strany.

Po predčasných voľbách v júni 1998 a po uzatvorení tzv. opozičnej zmluvy s ČSSD o rozdelení politickej moci sa stal predsedom Poslaneckej snemovne (do 2002). Rozpor medzi výrazne protiľavicovým zameraním predvolebnej kampane ODS a jej povolebnou politikou vyvolal ostrú kritiku médií a nespokojnosť u významnej časti verejnosti (demonštrácie požadujúce odchod Klausa i M. Zemana). Po rozhodnutí kandidovať na funkciu prezidenta sa v decembri 2002 vzdal funkcie predsedu strany (nahradil ho M. Topolánek) a stal sa jej čestným predsedom (funkcie sa vzdal 2008). R. 2003 – 13 (znovuzvolený 2008) prezident Českej republiky. Počas svojho úradu podpísal v apríli 2003 prístupovú zmluvu do EÚ, odmietal podpísať Lisabonskú zmluvu, čo urobil až po rozhodnutí Ústavného súdu 3. 11. 2009. Bol kritikom európskej integrácie (tzv. euroskepticizmus), vyslovoval sa za ekonomické slobody, nesúhlasil s bruselským centralizmom (zástanca tzv. národného štátu) ani so vstupom Českej republiky do eurozóny. V januári 2013 vyhlásil čiastočnú amnestiu, v ktorej okrem odpustenia niektorých trestných činov nariadil zastaviť trestné stíhanie za niektoré trestné činy, čo vyvolalo kritiku a pochybnosti o jej účele (Klaus bol obvinený zo snahy paralyzovať stíhanie závažných hospodárskych trestných činov a korupcie).

Autor viacerých kníh so spoločenskou, politickou a ekonomickou problematikou, napr. Cesta k tržní ekonomice zítřka (1990), Ekonomická věda a ekonomická reforma (1991), O tvář zítřka (1991), Signály ze srdce Evropy (1991), Česká cesta (1994), Dopočítávání do jedné (1995), Obhajoba zapomenutých myšlenek (1997), Proč nejsem sociálním demokratem (1998), My, Evropa a svět (2013). Nositeľ mnohých ocenení a vyznamenaní, napr. Radu bieleho dvojkríža SR (2013), Dr. h. c. mnohých svetových univerzít a i. vedeckých inštitúcií.

Klecanda, Vladimír, 25. 9. 1888 Praha – 3. 4. 1946 tamže — český historik, archivár a politik. Vyštudoval históriu a pomocné historické vedy na univerzite v Prahe, Paríži a vo Viedni. R. 1918 – 21 pracoval ako archivár v Zemskom archíve v Prahe, 1921 – 23 v archívoch vo Viedni, 1924 predseda kultúrnohistorickej komisie vo Viedni. Po vzniku ČSR (1918) sa podieľal na utváraní archívnej sústavy nového československého štátu. Od 1924 pôsobil na novovzniknutej Filozofickej fakulte (1930 – 38 riaditeľ Seminára pomocných historických vied, 1936 – 38 dekan) Univerzity Komenského v Bratislave; 1928 mimoriadny, 1931 riadny profesor. Zaoberal sa najmä archivistikou, dejinami inkolátu v Čechách (Zakupování cizozemců v Čechách bez práva obyvatelského: příspěvek k dějinám inkolátu před obnoveným zřízením zemským, 1926), ako aj históriou česko-slovenského zahraničného odboja počas 1. svet. vojny (Bitva u Zborova, 1927).

R. 1938 musel opustiť Slovensko, 1939 a 1945 – 46 pôsobil na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Počas 2. svet. vojny sa aktívne zapojil do českého domáceho i zahraničného odboja (pod krycím menom dr. Luděk Kalvoda), 1940 pôsobil ako prednosta informačnej služby pri Československom národnom výbore v Paríži, 1940 – 45 člen a 1941 – 42 podpredseda Štátnej rady, komentátor československého rozhlasového vysielania BBC, 1943 – 45 vydavateľ a redaktor časopisu Kruh v Londýne. Významne sa zaslúžil o zhromaždenie archívnych materiálov k dejinám československého zahraničného odboja počas 2. svet. vojny. Člen Československé strany národněsocialistické, za ktorú bol 1945 – 46 poslancom Dočasného národného zhromaždenia. Spoluzakladateľ a redaktor viacerých časopisov (Archivnictví a organizace práce historické, Časopis archivní školy), v ktorých uverejňoval odborné články. Zakladajúci člen a 1933 – 38 generálny tajomník Učenej spoločnosti Šafárikovej. Nositeľ československých štátnych vyznamenaní udelených in memoriam.

Klofáč, Václav Jaroslav, 21. 9. 1868 Německý Brod, dnes Havlíčkův Brod – 10. 7. 1942 Dobříkov, okr. Ústí nad Orlicí, pochovaný v Prahe — český a československý politik a novinár. Počas štúdia na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity sa v 90. rokoch 19. stor. stal stúpencom ideí radikálneho krídla mladočechov a pokrokárskeho hnutia. R. 1890 – 99 redaktor novín Národní listy. R. 1897 spoluzakladateľ a 1898 – 1914 a 1918 – 38 predseda Českej strany národněsocialistické (1926 premenovaná na Československú stranu národněsocialistickú). R. 1901 – 18 poslanec rakúskej ríšskej rady, zároveň 1908 – 13 poslanec českého zemského snemu.

Patril k popredným propagátorom antimilitarizmu a všeslovanskej vzájomnosti, budúcnosť videl v priklonení sa k Rusku. Po vypuknutí 1. svet. vojny bol 1914 zatknutý a v máji 1917 obvinený z vlastizrady, prepustený v júli 1917 na základe amnestie. Aktívne sa zapojil do domáceho odboja, od júla 1918 podpredseda Národného výboru československého. Po vzniku ČSR 1918 – 20 minister národnej obrany a zároveň poslanec Dočasného národného zhromaždenia (aj Revolučného národného zhromaždenie), 1920 – 38 senátor a podpredseda senátu (február-november 1926 predseda).

Klub angažovaných nestraníkov, KAN — československá nezávislá občianska iniciatíva v období Pražskej jari 1968 združujúca občanov, ktorí neboli členmi KSČ a mali záujem zapojiť sa do politického života. Ustanovujúca schôdza sa uskutočnila 5. 4. 1968 v Prahe za prítomnosti 12-členného prípravného výboru a ďalších asi 200 účastníkov, ktorí na Ministerstve vnútra ČSSR odoslali list so žiadosťou o registráciu klubu (16. 5. bola povolená prípravná činnosť KAN-u bez schválených stanov). Podľa programového vyhlásenia sa členmi KAN-u mohli stať československí občania, ktorí neboli v žiadnej politickej strane v rámci Národného frontu. KAN sa deklaroval ako dobrovoľné združenie občanov, prihlásil sa k ideálom demokracie, slobody a humanizmu a presadzoval rasovú, národnostnú a náboženskú toleranciu, zásadu rovnosti občanov pred zákonom a rovnosť príležitostí, fakticky však riešil výhradne politické problémy a jeho aktivity mali charakter činnosti politickej strany. Jeho pobočky vznikali väčšinou živelne, organizácia nemala pevnú štruktúru. Významnou akciou bolo celoštátne zhromaždenie usporiadané 18. 5. 1968 v pražskom paláci Žofín.

Činnosť KAN-u vyvolala nesúhlas a kritiku konzervatívnych predstaviteľov KSČ i sovietskeho vedenia, ktorí ho označovali za protisocialistický. Po okupácii Československa v auguste 1968 sa československí predstavitelia v Moskovskom protokole (prijatý po moskovských rokovaniach predstaviteľov ČSSR a ZSSR 23. – 26. augusta 1968) zaviazali, že všetky tzv. antisocialistické združenia budú rozpustené. Členovia výboru KAN-u rozhodli na tajnej schôdzi koncom augusta o zastavení jeho činnosti a zničili zoznamy členov (údajne ich bolo vyše 2-tis.), Ministerstvo vnútra ČSSR 5. 9. 1968 definitívne neschválilo stanovy KAN-u a 7. 9. bola jeho činnosť zakázaná. Po zmene politickej situácie 1989 obnovil KAN svoju činnosť a 1990 sa stal samostatným politickým subjektom, nezískal však významnú podporu voličov.

Klub 231, K 231 — československá nezávislá občianska iniciatíva v období Pražskej jari 1968 združujúca bývalých politických väzňov odsúdených na základe zákona na ochranu ľudovodemokratickej republiky č. 231 z 1948 (odtiaľ názov). Ustanovujúca schôdza klubu sa uskutočnila 31. marca 1968 v Prahe, kde bol zvolený prípravný výbor; predsedom sa stal Karel Nigrín (*1904, †1982), 1. podpredsedom Václav Paleček (*1901, †1970), 2. podpredsedom Jan Šmíd (*1910, †1983), 3. podpredsedom a zástupcom Slovákov Emil Vidra (*1916, †1992) a generálnym tajomníkom Jaroslav Brodský (*1920, †1981). Cieľom K 231 bolo angažovať sa v rehabilitáciách bývalých politických väzňov, dosiahnuť ich rehabilitáciu zo zákona, zhromažďovať dokumentáciu o porušovaní zákonnosti pri politických procesoch v 50. rokoch 20. stor. a varovať pred opakovaním nespravodlivostí. Svoju činnosť mala vyvíjať informovaním štátnych orgánov o potrebách svojich členov a spoluprácou so štátnymi orgánmi, ktoré mali naprávať spáchané krivdy. Na rozdiel od Klubu angažovaných nestraníkov (KAN) bol K 231 ústredne riadenou a štruktúrovanou organizáciou podobajúcou sa na politickú stranu (zakladal svoje pobočky v okresoch). Spočiatku sa na jeho činnosti zúčastňovali aj slovenskí zástupcovia, neskôr sa spolupráca zužovala a obmedzovala, najmä keď bola v Bratislave založená samostatná organizácia politických väzňov Slovenská organizácia na ochranu ľudských práv (SONOĽP, apríl 1968). Dňa 9. apríla, resp. (po prepracovaní) 22. apríla 1968 boli na Ministerstvo vnútra ČSSR doručené stanovy spoločne s oficiálnou žiadosťou o povolenie činnosti K 231. S činnosťou klubu nesúhlasili konzervatívny a ani viacerí dovtedy reformne vystupujúci predstavitelia KSČ, ako aj predstavitelia sovietskeho vedenia, ktorí ho označovali za kontrarevolučný a protisocialistický a proti viacerým členom bola vedená diskreditačná kampaň. Po okupácii Československa v auguste 1968 a po podpise Moskovského protokolu oznámilo Ministerstvo vnútra ČSSR 5. septembra 1968 prípravnému výboru K 231 rozhodnutie o neschválení stanov a nariadilo mu zastaviť činnosť; 19. septembra 1968 prerušil prípravný výbor všetky svoje aktivity. Zmena politického režimu koncom 1989 (→ Nežná revolúcia) umožnila nadviazať na činnosť K 231 v rámci Konfederácie politických väzňov Československej republiky, resp. Konfederácie politických väzňov Slovenska (KPVS).

Kocín z Kocinétu, Jan, 14. 2. 1543 Písek – 26. 3. 1610 Praha — český humanistický historik, právnik, spisovateľ a prekladateľ. Po štúdiu na univerzite v Prahe (1562) vyučoval v Lounoch, Žatci a Rakovníku, potom na mestských partikulárnych školách v Prahe, 1568 – 75 študoval v Štrasburgu, kde v tom čase pôsobil humanista a pedagóg J. Sturm. R. 1575 odišiel do Talianska, kde v Padove študoval filozofiu a právo. Krátko po návrate do Prahy (1577) sa stal hlavným pisárom Menšieho Města pražského (Malá Strana).

Patril k najvzdelanejším osobnostiam v Čechách na konci 16. stor., usiloval sa o povznesenie vzdelanosti v Čechách a o prenesenie pedagogickej metódy J. Sturma do českých škôl. Bol editorom štrasburského vydania Aristotelovej Rétoriky (Aristotelis Rhetoricorum libri III in latinum sermonem conversi, 1570) v latinskom preklade a s výkladom J. Sturma i s vlastnými komentármi, ktorým si získal uznanie (1571 bol povýšený do šľachtického stavu). Zaoberal sa úvahami o potrebe pokroku a rozumnosti, vystupoval proti nehybnej strnulosti vo verejnom živote. Svoje myšlienky tlmočil najmä prostredníctvom predhovorov v ním prekladaných a vydávaných edíciách diel významných antických a vtedajších humanistických autorov. Spolupracovník D. Adama z Veleslavína, pre ktorého pripravil na vydanie (preložil alebo prípadne aj napísal) početné diela, z ktorých najvýznamnejšie sú dve ranokresťanské cirkevné kroniky Historia církevní Eusebia příjmím Pamfilia... a Historia církevní Kassiodora, římského senátora... (obidve 1594).

Koniáš, Antonín, 13. 2. 1691 Praha – 27. 10. 1760 tamže — český jezuita, misionár a náboženský spisovateľ známy svojimi protireformačnými aktivitami.

V roku 1708 vstúpil do jezuitského rádu a po vysvätení za kňaza 1719 sa od 1723 venoval misijnej činnosti v Českých zemiach (spočiatku najmä vo východných Čechách). Jeho úlohou bolo okrem horlivej kazateľskej činnosti a obracania nekatolíkov na katolícku vieru pátrať po tzv. bludných knihách. Skonfiškoval množstvo českých, latinských, nemeckých a francúzskych kníh, väčšinu z nich odovzdal na biskupstve, niektoré opravoval (nevyhovujúce časti textu začiernil alebo prepísal), časť (podľa niektorých zdrojov 30-tis.) obradne spálil. Mnoho zhabaných kníh sa nezachovalo, niektoré exempláre boli uložené v kláštoroch v osobitnom oddelení (libri prohibiti) na ďalšie štúdium. Autor zoznamu nedovolených (škodlivých) kníh Clavis haeresim claudens et aperiens. Klíč kacířské bludy k rozeznání otvírající k vykořenění zamykající aneb Registřík některých bludných, pohoršlivých, podezřelých, neb zapověděných kněh s předcházejícími a učinlivými prostředky s kterými pohoršlivé a škodlivé knihy vyzkoumati a vykořeniti se mohou (1729), ktorý sa stal pomôckou pri konfiškovaní nevhodných kníh.

Koniáš neodnímal len vzácne reformačné knihy, ale aj zábavnú alebo erotickú literatúru či tzv. kramárske zošitky. Pre svoju činnosť sa stal symbolom prehnaných jezuitských protireformačných aktivít a v období českého národného obrodenia symbolom útlaku českej kultúry, vyčítalo sa mu najmä ničenie spisby Jednoty bratskej a kníh z husitského obdobia. Zostavil kancionál Cytara Nového zákona, pravého Boha v předrahých Kristové víry tajemstvích a v svatých jeho libo-spěvne oslavující (1727, 1738 – 90 vyšiel v ďalších šiestich vydaniach), ktorý mal nahradiť zhabané evanjelické kancionály.