korporativizmus

korporativizmus [lat.] — systém organizovania hospodárstva a spoločnosti založený na princípe spolupráce obmedzeného počtu monopolných, centralizovaných a navzájom si nekonkurujúcich organizácií (korporácií) s povinným alebo polopovinným členstvom, ktoré sú vytvárané v rámci jednotlivých spoločenských skupín na profesijnom základe ako spojenie osôb s rovnakým povolaním alebo stavom. Pojem korporativizmus nie je jednoznačne vymedzený, jeho chápanie je rôzne a jeho definície sa odlišujú v závislosti od konkrétnej historickej epochy, teoretického či politického postoja ich autorov, ako aj od toho, či je pokladaný aj za politickú koncepciu. Je odvodený od latinského slova corporativus (tvoriaci jedno telo), čo vyjadruje podstatu korporativizmu: napriek tomu, že jednotlivé zložky spoločnosti sa od seba líšia (podobne ako časti ľudského tela, z ktorých každá plní svoju funkciu), spolu tvoria jeden organický celok. To znamená, že všetky korporácie reprezentujúce jednotlivé sektory ekonomického a spoločenského života majú pracovať na dosahovaní spoločného, verejného záujmu. Na rozdiel od pluralizmu, v rámci ktorého súťažia navzájom si konkurujúce záujmové skupiny s cieľom presadiť vlastný záujem (často na úkor záujmov ostatných skupín), podstatou korporativizmu je úsilie o realizáciu jedného záujmu definovaného viacerými záujmovými skupinami. Z historického hľadiska sa rozoznáva etický, politický a ekonomický korporativizmus, čo vystihuje tri hlavné oblasti, v ktorých sa korporativizmus uplatňuje.

Etický korporativizmus je typický pre náboženské sociálne učenia a stredoveké bratstvá a cechy. Politický korporativizmus je charakteristický pre niektoré autoritatívne a totalitné režimy, napr. v Španielsku v období diktatúry generála Francisca Franca y Bahamondeho (1936/39 – 75), v Portugalsku od nadobudnutia účinnosti ústavy z roku 1933 do Aprílovej revolúcie (1974), a najmä vo fašistickom Taliansku, ktorého spoločenský, politický a ekonomický systém vyznačujúci sa prvkami národného syndikalizmu a štátneho autoritarizmu bol podriadený hlavnému cieľu, a to prostredníctvom odvetvových korporácií (význam 2), resp. syndikátov združujúcich zamestnancov a zamestnávateľov zabezpečiť kontrolu štátu, resp. fašistickej strany nad spoločnosťou. O vybudovanie zriadenia korporativizmu sa pokúsila aj vojnová SR, ale ústavne zakotvený korporativizmus – princíp rozdelenia občanov do šiestich stavov (poľnohospodárstva, priemyslu, obchodu a živností, peňažníctva a poisťovníctva, slobodných povolaní, verejných zamestnancov a osvetových pracovníkov) sa v praxi z dôvodu neprijatia príslušných vykonávacích právnych predpisov nerealizoval. Ekonomický korporativizmus (neokorporativizmus) formujúci sa v 2. polovici 20. stor. je reprezentovaný koncepciou sociálneho partnerstva založeného na tvorbe hospodárskej a sociálnej politiky štátu prostredníctvom rokovania zamestnávateľských organizácií, odborových (zamestnaneckých) združení a vlády (→ tripartita, → kolektívne vyjednávanie). Štát rozhoduje o tom, ktoré skupiny (reprezentujúce organizované záujmy) uzná za svojich partnerov (pričom ich povinne zapája do sociálneho dialógu, napr. v Rakúsku), zároveň však rešpektuje ich autonómne postavenie. Nevytvára nové štruktúry organizovaných záujmov, ale rešpektuje tie, ktoré boli vytvorené zdola.

Z hľadiska účasti na výkone verejnej moci sa rozlišuje autoritatívny korporativizmus, ktorý je typický pre nedemokratické režimy (napr. pre fašistické Taliansko v 30. rokoch 20. stor.), a liberálny korporativizmus, v ktorom sú organizované skupiny prejavom demokratického vládnutia, kde štát umožňuje (v rozsahu zodpovedajúcom úrovni demokracie) inštitucionalizovaný prístup k formulovaniu politických záujmov a opatrení.

Prvé formy korporativizmu boli typické pre stredoveké bratstvá a cechy, neskôr pre rôzne svojpomocné spolky (šermiarske, strelecké, banícke, pohrebné, vzdelávacie, sociálne), novú podobu začal získavať s nástupom kapitalizmu a s tvorbou sociálne angažovaných autorov, akými boli na prelome 18. a 19. stor. Saint-Simon a Charles Fourier a o polstoročie neskôr aj Pierre Joseph Proudhon a ďalší, ktorí sú zaraďovaní k utopickým socialistom. V súčasnosti sa ich dielo vzhľadom na nový pohľad na možnosti ekonomickej prosperity a zlaďovanie ekonomických, technologických a sociálnych faktorov pri hľadaní nových princípov v rámci fungovania štátu prehodnocuje. Spoločenský diskurz o korporativizme obnovuje hľadanie rozdielu medzi korporativizmom a personalizmom. Obidva majú spoločné črty, zásadne sa však líšia rozdielnym politickým prístupom, najmä rozdielnym ponímaním úloh, kontroly a prognóz v jednotlivých sektoroch, stupňa zainteresovanosti štátu, jednotiek výrobnej, distribučnej a fiškálnej siete, ako aj korporácií a ich reakcie na politické zmeny.

Korporativizmus bol často vnímaný ako možná tretia cesta medzi socializmom (resp. komunizmom) a kapitalizmom. Za jeho pozitíva sa pokladajú väčšia spoločenská a profesionálna angažovanosť občanov, kreovanie nových, sociálne motivovaných verejných financií a ich distribúcia, ako aj dokázateľná stabilita demokratických režimov, v ktorých je preukázateľný silný vplyv korporativizmu, za negatívum jeho spojenie s fašistickými režimami v Európe v 1. polovici 20. stor. V súčasnosti existujú v mnohých štátoch prvky korporativizmu vo forme samosprávnych profesijných alebo stavovských komôr vykonávajúcich niektoré delegované právomoci štátnych inštitúcií v rámci svojej profesijnej príslušnosti (advokátska, audítorská, exekútorská, notárska, lekárska a i.).