koróna

Popis ilustrácie

Biela koróna pozorovaná 4. 12. 2002 (Messina, Južná Afrika) a Slnko v spektrálnej čiare jedenkrát iónizovaného hélia z kozmickej sondy SOHO

Popis ilustrácie

 Biela koróna v maxime cyklu slnečnej aktivity s dobre pozorovateľnými prilbicovitými koronálnymi lúčmi počas úplného zatmenia Slnka 16. 2. 1980 (Džavalagérá, Karnátaka, India)

Popis ilustrácie

Biela koróna v minime cyklu slnečnej aktivity pozorovaná počas úplného zatmenia Slnka 24. 10. 1995 (Námkátháná, Radžastan, India)

Popis ilustrácie

Biela koróna medzi maximom a minimom slnečnej aktivity s jasne viditeľnými koronálnymi štruktúrami pozorovaná počas úplného zatmenia Slnka 21. 8. 2017 (Salem, Oregon, USA)

Popis ilustrácie

Monochromatický obraz zelenej koróny [Fe XIV] získaný počas zatmenia Slnka 1. 8. 2008 (Mongolský Altaj, Mongolsko)

Text hesla

koróna [lat.] —

1. astron. a) plazmová oblasť obklopujúca Slnko a jemu podobné hviezdy, vrchná vrstva hviezdnej atmosféry (lat. corona = veniec; odtiaľ názov); slnečná koróna, najvrchnejšia vrstva slnečnej atmosféry tvorená plazmou, nachádza sa nad prechodovou tenkou vrstvou, ktorá ju oddeľuje od chromosféry. Jej tvar, štruktúru a veľkosť v priebehu cyklu slnečnej aktivity moduluje (vytvára) magnetické pole Slnka vznikajúce pod fotosférou. Z koróny neustále unikajú elektricky nabité častice (elektróny a ióny) vytvárajúce slnečný vietor, ktorý sa končí v heliopauze. Koróna je charakteristická vysokou teplotou (1 – 5 mil. K, príležitostne krátkodobo pri erupciách až 10 – 20 mil. K) a veľmi nízkou hustotou (107 – 1012 častíc/cm3; hustota s výškou prudko klesá). V maxime cyklu slnečnej aktivity má najväčšie rozmery a jej veľkoškálové prilbicovité lúče (→ koronálny lúč) sú dosť rovnomerne rozmiestnené okolo slnečného kotúča, zatiaľ čo v minime cyklu sa nachádzajú len nad rovníkovou oblasťou a polárne oblasti vypĺňajú koronálne diery (miesta so zníženou hustotou a teplotou), v ktorých sa dajú pozorovať úzke polárne lúče. Koróna je najteplejšia a najhustejšia nad oblasťami fotosféry s najvyššou aktivitou (→ koronálna kondenzácia), kým nad oblasťami s nízkou aktivitou je chladnejšia a redšia. Jas koróny je veľmi malý (len asi jedna milióntina jasu fotosféry), preto sa vo vizuálnej oblasti spektra dá pozorovať počas úplných zatmení Slnka alebo pomocou koronografov. Prístroje na družiciach umožňujú pozorovať korónu nielen v bielom svetle, ale aj priamo pred slnečným diskom v emisných čiarach koróny v röntgenovej a ultrafialovej oblasti spektra.

Podľa zdroja žiarenia sa rozoznávajú typy typy koróny: a) K koróna (spojitá koróna, elektrónová koróna, koróna spojitého spektra), ktorej zdrojom žiarenia je žiarenie fotosféry rozptýlené na voľných elektrónoch; b) F koróna (čiarová koróna, → Fraunhoferova koróna), ktorej zdrojom žiarenia je žiarenie fotosféry rozptýlené na prachových časticiach; pokračovaním F koróny vo veľkých vzdialenostiach od Slnka je zvieratníkové svetlo; c) E koróna (emisná koróna) predstavujúca vlastné emisné žiarenie koróny, ktoré vzniká pri zrážkach elektrónov s vysoko ionizovanými prvkami (železo, nikel, vápnik a i.); d) T koróna, ktorej žiarenie vzniká reemisou žiarenia fotosféry na prachových časticiach vo vzdialenosti 3 – 10 polomerov Slnka a je pozorovateľné v infračervenej oblasti spektra. K koróna a F koróna sa súborne nazývajú biela koróna (je pozorovateľná v bielom svetle, resp. vo viditeľnej oblasti elektromagnetického žiarenia).

Koróna sa v súčasnosti dá pozorovať takmer v celom rozsahu elektromagnetického žiarenia, podľa zvolenej oblasti sa hovorí o röntgenovej koróne, infračervenej koróne a pod., koróna pozorovaná cez úzkopásmové filtre červenej, zelenej a žltej koronálnej čiary sa nazýva červená, zelená, resp. žltá koróna. Štruktúra koróny je veľmi komplikovaná, mení sa s fázou cyklu slnečnej aktivity. V bielom svetle sú v nej pozorovateľné koronálne lúče vytvárajúce tenké oblúkovité slučky (priemer 1 000 km) až radiálne orientované tenké lúče alebo veľkoškálové štruktúry (prilbicovité lúče) zasahujúce do vzdialenosti niekoľkých polomerov Slnka. Koróna je zdrojom výronu koronálnej hmoty (→ ejekcia) do heliosféry.

Koróna bola až do roku 1860 na základe pozorovaní zatmení Slnka v roku 1605 pokladaná za atmosféru Mesiaca alebo za fatamorgánu. Na Slovensku sa výskum slnečnej koróny rozvíja v observatóriu na Lomnickom štíte patriacom Astronomickému ústavu SAV. Najväčším problémom riešeným vo výskume slnečnej koróny je mechanizmus jej ohrevu, pretože fotosféra ležiaca pod ňou má teplotu len okolo 5 800 K (podľa druhého termodynamického zákona sa teplo prenáša z teplejšieho na chladnejšie prostredie, a nie naopak). Predpokladá sa, že zdrojom ohrevu koróny môžu byť zvukové a magnetické vlny, ktoré vznikajú v konvektívnej zóne, mikroerupcie alebo nanoerupcie a elektrické toky alebo spikuly typu II;

b) synonymum halovej hviezdnej populácie II (→ hviezdna populácia);

2. el.tech., fyz. žiariaca oblasť v okolí zahrotenej elektródy pri korónovom výboji; niekedy aj sám korónový výboj;

3. meteorol. fotometeor tvorený jednou sériou alebo viacerými sériami sústredných farebných kruhov pomerne malého priemeru okolo Slnka alebo Mesiaca. Vzniká ohybom (difrakciou) slnečného alebo mesačného svetla prechádzajúceho hmlou alebo tenkým oblakom zloženým z veľmi malých častíc vody alebo ľadu. V každej sérii je vnútorný kruh fialový alebo modrý a vonkajší kruh červený, medzi nimi sa nachádzajú ostatné farby.

Zverejnené 7. februára 2024.

Koróna [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2026-11-22 ]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/korona