korbáč

korbáč [tur. > maď.] — 1. a) v minulosti nástroj určený na bitie (na telesné tresty) previnilcov, zhotovený zo spletených kožených remeňov upevnených na rúčke (mohol pozostávať aj z viacerých spletených prameňov, ktoré mohli byť na zvýšenie účinku ukončené kovovými guľôčkami alebo háčikmi);

b) nástroj používaný ako bič na pobádanie a usmerňovanie hospodárskych zvierat, typický pre regióny južného Slovenska (Gemer, Novohrad). Bol upletený z kožených remienkov upevnených na krátkej rúčke (40 – 45 cm) z hruškového, zo slivkového, menej často z čerešňového alebo z klenového dreva, niekedy bývala zdobená profilovaním, vybíjaním alebo vylievaním olovom alebo cínom. Zdobený korbáč bol vzácny a bol predmetom dedenia. V minulosti boli korbáče významnou rekvizitou vo zvykoslovných a v magických obradoch. Plieskanie korbáčmi malo odháňať zlých duchov pri otváraní pasienkov a pri prvom vyháňaní dobytka na pašu, vo svadobnom sprievode (spolu so streľbou) malo magicky ochraňovať mladomanželov a súčasne dedinskému spoločenstvu oznamovať konanie svadby;

2. veľkonočný korbáč, aj šibák — spletený zväzok mladých vŕbových prútov ozdobený farebnými niťami a stužkami, používaný v ľudovej tradícii ako obradový predmet. Plietol sa počas Bielej soboty alebo Veľkonočnej nedele najčastejšie z 1 – 8 (niekedy aj z viacerých) prútov, ktoré chlapci odrezali na Smrtnú nedeľu. Korbáče mali rôznu dĺžku (niekedy až 2 m) a používali sa pri šibačke na Veľkonočný pondelok. V ľudovej tradícii je veľkonočný korbáč spájaný s oslavou prebúdzajúcej sa prírody, symbolicky má odovzdať sviežosť a zdravie dievčatám, ktoré ním mládenci vyšibú.