Korán

Korán [arab.] — posvätná kniha islamu, súbor Božích zjavení, ktoré podľa islamskej tradície postupne (610 – 632) zjavoval Boh (→ Alah) v arabskom jazyku prostredníctvom anjela Džibríla (→ Gabriel) prorokovi Mohamedovi a prostredníctvom neho celému ľudstvu. Islam chápe Korán ako priame, nestvorené a večné Božie slovo. Jeho predobrazom je pôvodná Kniha (umm al-Kitáb, t. j. matka Knihy) uchovávaná u Boha v nebesiach. Názov Korán je odvodený od arabského slova al-kur’án (recitovanie) alebo od sýrskeho slova kerjáná (čítanie), často sa k nemu pridáva zdvorilostné al-karím (drahocenný, ctihodný). Moslimovia označujú Korán aj ako al-Kitáb (Kniha) či al-furkán (rozlíšenie, t. j. medzi pravdou a bludom).

Korán tvorí základ islamskej vierouky a mravouky, venuje sa náuke o Božej jedinosti (→ tawhíd), nadväznosti islamu na predchádzajúce monoteistické náboženstvá a úlohe Mohameda ako posledného proroka, obsahuje Božie odpovede na otázky spojené s udalosťami z Mohamedovho života, ako aj výstrahy pred koncom sveta. Zaoberá sa všetkými oblasťami života, vesmírom a prírodou, obsahuje zákony a právne zásady života i riadenia islamskej spoločnosti (spolu s hadísom a achbarom), je základom islamskej tradície a jedným z prameňov islamského práva (→ šaría). Prejavujú sa v ňom vplyvy staroarabských veštcov, zaklínačov, využíva motívy Biblie, Talmudu a apokryfov, podobenstvá i prísahy.

Pôvodne sa Korán šíril ústne. Neskôr (pravdepodobne už za Mohamedovho života) sa začal zapisovať, čo viedlo k vzniku viacerých verzií. Preto bola za vlády tretieho kalifa, Usmána ibn Affána (vládol 644 – 656), vytvorená komisia, ktorá v rokoch 651 – 656 pod vedením Mohamedovho pisára Zajda ibn Tábita zredigovala jestvujúce texty (spísané aj zapamätané) do záväznej podoby. Odpisy tohto tzv. usmánovského kódexu boli poslané do Mekky, Kúfy, Basry a Damasku, jeden odpis zostal v Medine; všetky ostatné verzie sa mali spáliť. Touto, aj v súčasnosti platnou redakciou bol Korán rozdelený na 114 rôzne dlhých kapitol (→ súra) tvorených veršami (aját). Takmer všetky súry (s výnimkou jednej) sa začínajú basmalou. Radenie kapitol je formálne (od najdlhšej po najkratšiu) s výnimkou prvej kapitoly s názvom Fátiha. Súry sú zvyčajne nazvané podľa obsahu, príznačných slov alebo podľa začiatočných písmen. Podľa miesta zjavenia sa delia na mekkské a medinské. Pretože Korán v usmánovskej redakcii bol zapísaný vtedajším spoluhláskovým arabským písmom (neoznačovalo samohlásky a nemalo diakritiku) a vznikali diskusie o správnom význame a čítaní jednotlivých textov, v 10. stor. bolo ustanovených sedem kánonických čítaní (kirá’át). Z hľadiska obsahu textu, ako aj spôsobu jeho čítania sa v súčasnosti pokladá za smerodajné tzv. egyptské (alebo káhirské) vydanie Koránu z roku 1923.

Pretože prorok Mohamed jednotlivé zjavenia recitoval (rovnako ako jeho prví nasledovníci), najdôležitejšou sa stala ústna podoba Koránu, ktorý sa čítal, recitoval a učil naspamäť (→ háfiz). Táto ústna tradícia sa uplatňuje dodnes. Na praktické potreby zbožnej recitácie počas 30 dní trvajúceho pôstu (→ ramadán) bol Korán rozdelený na 30 približne rovnakých častí (džuz’, množné č. adžzá’, a každá z nich ešte na dve časti, hizb, množné č. ahzáb) určených na postupný prednes počas každého dňa. Ďalším členením Koránu je delenie na sedem častí (manázil) určených na recitovanie počas týždňa (na každý deň v týždni pripadá jedna časť). Umelecká recitácia Koránu (tadžvíd, pomalý variant tartíl) sa uplatňuje v spoločenskom živote: od rodinných osláv, spomienkových stretnutí až po politické zhromaždenia či televízne a rozhlasové programy. Vyžaduje dobrú znalosť arabského jazyka a štúdium spôsobu čítania Koránu (spájanie slov, dôraz na určité hlásky, spájanie hlások, predlžovanie výslovnosti slabík). Schopný recitátor (mukri’) je v moslimskej spoločnosti uctievaný a vážený.

Korán výrazne ovplyvnil myslenie predstaviteľov islamskej filozofie, stal sa inšpiráciou islamského mysticizmu (→ súfizmus). Útržkovitosť a nejasnosť niektorých v ňom obsiahnutých myšlienok podnietili vznik veľkého množstva rôznorodých výkladov (→ tafsír) a koránových štúdií (ulúm al-Kur’áníja) ako samostatného vedného odboru. Korán je písaný v rytmizovanej rýmovanej próze sadž’. Vzhľadom na svoj údajne božský pôvod sa nepokladá za literárne dielo, je však prvou arabskou písomnou pamiatkou pokladanou za dokonalý jazykový a umelecký vzor. Spolu so staroarabskou poéziou sa stal základom pri uzákonení klasickej arabčiny (8. stor.; → arabský jazyk), spoločného spisovného jazyka Arabov a moslimov. Arabský text Koránu sa pokladá za nenapodobniteľný (i’džáz) a zároveň nepreložiteľný, moslimovia by sa ho mali naučiť čítať v origináli; preklady sa nepokladajú za plnohodnotný text, ale iba za opis významu. Podľa ortodoxných moslimov (→ málikovská právna škola) je dokonca zakázané Korán prekladať. Už v 7. stor. však bol preložený do perzštiny, v 9. stor. do sindhského jazyka, v roku 1143 prvýkrát do latinčiny, v 17. stor. do francúzštiny (1647) a do angličtiny. V priebehu 19. a 20. stor. bol preložený do všetkých svetových jazykov (do slovenčiny 2008, druhé vydanie 2013, tretie vydanie 2015). Výtlačkov Koránu sa môže dotknúť iba ten, kto je v stave rituálnej čistoty (→ rituálna očista), vyznávači akejkoľvek inej viery by sa Koránu dotýkať nemali. Forma dekoratívneho zápisu textov Koránu (→ islamská kaligrafia) sa stala jednou z najvýznamnejších foriem islamského umenia, koránové pasáže sú častým motívom v islamskom výtvarnom umení a iluminácii, ako aj v islamskej architektúre.