Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Nezaradené - arabská literatúra

Zobrazené heslá 1 – 46 z celkového počtu 46 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Abdalláh ibn’Abbás

Abdalláh ibn’Abbás, ? – 687 alebo 688 Táif — arabský islamský teológ, znalec Koránu a najstaršieho islamu. Prominentný člen rodu Abbásovcov, bratanec proroka Mohameda, o ktorého živote zachoval veľa správ. Pokladá sa za zakladateľa koránovej exegézy, pripisuje sa mu prvý komentár ku Koránu. Často citovaná autorita v islamskej náboženskej literatúre.

Abdassabbúr, Saláh

Abdassabbúr, Saláh, 3. 5. 1931 Zagazig – 14. 8. 1981 Káhira — egyptský básnik, dramatik a literárny kritik. Do poézie vstúpil v 50. rokoch 20. stor. svojráznym pohľadom na egyptskú spoločnosť prelomových rokov po egyptskej revolúcii 1952. Súborné vydanie jeho poézie Díván Saláh Abdassabbúr (2 zv.; 1977, 1983) obsahuje zbierky Ľudia v mojej krajine (an-Nás fí biládí, 1957), Hovorím vám (Akúlu lakum, 1961), Sny starodávneho rytiera (Ahlám al-fáris al-kadím, 1964) a i. Jeden z tvorcov arabskej veršovanej drámy. Prvou a najznámejšou je Martýrium al-Halládž (Ma’sát al-Halládž, 1964) o arabskom mystikovi 9. stor. umučenom v Bagdade, z ďalších Nočný cestujúci (Musáfir al-lajl, 1969) a reminiscencia na staroarabskú mileneckú dvojicu Lajlá a Madžnún (Lajlá va Madžnún, 1970). Jeho poézia predstavujúca úplne nový prvok vo vývoji egyptskej a arabskej poézie výrazne ovplyvnila poetickú tvorbu v tejto kultúrnej oblasti. Prekladal diela H. Ibsena, D. H. Lawrencea a i.

Abduh, Muhammad

Abduh, Muhammad, 1849 Dolný Egypt – 11. 7. 1905 Káhira — egyptský islamský teológ, významný predstaviteľ politického a náboženského reformného hnutia, plodný publicista. Zakladateľ islamského modernizmu v Egypte. Po neúspešnom protibritskom povstaní Urábího Pašu (1882) vydával v parížskom exile časopis Najsilnejšie puto (al-Urva al-vuská), ktorý zohral významnú úlohu v národnouvedomovacom procese prebiehajúcom v arabskom svete. Svoje reformátorské názory zhrnul v práci Islam a kresťanstvo vo vede a v civilizácii (Islám van-nasránijja ma’a-l-ilm val-madanijja, 1902).

Abu l’-Alá’ al-Ma’arrí

Abu l’-Alá’ al-Ma’arrí, 26. 12. 973 Ma’arrat an-Nu’mán, Sýria – 10. alebo 21. 5. 1057 tamže — arabský básnik a filozof, predstaviteľ mysliteľskej poézie v období vlády Abbásovcov. V detstve oslepol. V jeho básňach, napr. Nutnosť, ktorá nie je nutná (Luzúm má lá jalzam), zaznieva pesimizmus i kritika spoločnosti. Vrchol skepsy a voľnomyšlienkarstva dosiahol v Posolstve o odpustení (Risálat al-gufrán), v ktorom parodoval islamské predstavy o druhom svete, spis Kniha kapitol a koncových rýmov (Al-Fasúl va ’l-gáját) bol považovaný za blasfémiu Koránu.

Abú Ma’šar, Dža’far ibn Muhammad al-Balchí

Abú Ma’šar, Dža’far ibn Muhammad al-Balchí, lat. Albumasar, 787 Balch, Afganistan – 886 Vásit, Irak — arabský astronóm a astrológ pôsobiaci na dvore kalifov v Bagdade. Jeho knihy O veľkých konjunkciách (De magnis coniunctionibus, 1489) a Úvod do astronómie (Introductorium in astronomiam Albumasaris, 1489, 1495) sa už v 11. a 12. stor. rozšírili do Európy, neskôr vyšli tlačou v latinských prekladoch.

Abú Nuvás

Abú Nuvás, al-Hasan ibn Háni’ al-Hakamí, 756 alebo 762 Ahváz, Irán – 813 alebo 815 asi Bagdad — najznámejší arabský básnik abbásovských čias. Žil v Basre, neskôr v Bagdade. Pestoval všetky tradične žánre, písal však najmä pijanskú, ľúbostnú a loveckú poéziu; tradičný začiatok arabskej ódy (→ kasída) nahradil ľúbostnou lyrikou. Žil výstredným životom, stolovník kalifov (o. i. Hárúna ar-Rašída), hrdina rozprávok Tisíc a jedna noc; ako starec sa oddal zbožnosti.

Abú Tammám

Abú Tammám, Habíb ibn Aus, 804 alebo 806 Džásim, Sýria – 29. 8. 846 Mosul, Irak — arabský básnik. Písal ódy, v ktorých oslavoval víťazstvá Arabov nad Byzantíncami a odpadlíkmi, ľúbostné básne a asketickú poéziu (zuhdíját). Vynikol ako zostavovateľ básnických antológií. Najznámejšia je jeho Kniha odvahy (Kitáb al-Hamása) obsahujúca ukážky z tvorby 570 predislamských a ranoislamských básnikov.

adab

adab [arab.] — stredoveká arabská vzdelávacia próza. Prvé knihy adabu (8. stor.) boli určené štátnym úradníkom a šľachte. Obsahovali poučenia o dvorskej etike, vládnutí, spravovaní štátu, organizovaní armády, vzťahu k poddaným a i. Neskôr sa k adabu začali pridávať aj zbierky poučných anekdot, bájky, literárne analógie, životopisy slávnych ľudí a príručky encyklopedického charakteru. K najstarším autorom adabu patrili Ibn al-Muqaffa’, al-Džáhiz a Ibn Kutajba. V islamskom Španielsku pestovali adabovú prózu najmä Ibn ’Abd Rabbihi a Ibn Hazm. Z literárnych antológií bola najznámejšia Kniha piesní (Kitáb al-aghání) od Abú ’I-Faradža al-Isfaháního. Adab pretrval v rôznych formách do neskorého islamského stredoveku.

Adonis

Adonis, vlastným menom Alí Ahmad Sa’íd, 1. 1. 1930 neďaleko Latakie — sýrsky a libanonský básnik a dramatik píšuci po arabsky a po francúzsky. Od 1954 pôsobil v Bejrúte, neskôr v zahraničí, od 1986 v Paríži. V tvorbe sa inšpiroval islamskou mystikou, európskym existencializmom a surrealizmom. Debutoval zbierkou Prvé básne (Kasá’id úlá, 1957), neskôr vydal zbierky Listy vo vetre (Avrák fí-r-ríh, 1958), Piesne Mihjara z Damasku (Agání Mihjar ad-Dimaškí, 1961), Kniha premien a úteku do krajov dňa a noci (Kitáb at-tahavvulát val-hidžra fí akálím an-nahár val-lajl, 1965) a Divadlo a zrkadlá (al-Masrah val-marájá, 1968), ktoré súborne vyšli ako Zobrané spisy (al-A’mál aš-ši’rijja al-kámila, 2 zv., 1988).

Aflak, Michel

Aflak, Michel, 1910 Damask – 23. 6. 1989 Paríž, pochovanýv Iraku — sýrsky literát a literárny kritik, ideológ a zakladateľ strany BAAS. V literatúre predstaviteľ tzv. analytického realizmu (podľa terminológie arabskej literárnej kritiky) výrazne ovplyvneného európskym existencializmom, najmä dielami A. Camusa, J.-P. Sartra a F. Kafku. Od 1942 sa angažoval politicky, pôsobil v strane BAAS v Sýrii, od 1966 po prevzatí moci ľavicovým krídlom strany žil začas v exile, od 1974 v Iraku; 1968 – 89 generálny tajomník regionálneho irackého vedenia strany BAAS.

Ajjám al-’Arab

Ajjám al-’Arab, Dni Arabov — zbierky rozprávaní o predislamských Araboch. Zachovali sa v neskorších zápisoch z 8. – 11. stor. Zozbierali ich najmä filológovia Abú ’Ubajda (†825) a Muhammad ibn Habíb (†860). Každé z rozprávaní približuje jeden deň, v ktorom sa udiala nejaká bitka, lúpežné prepadnutie alebo mimoriadna udalosť v staroarabskom kmeni.

al-Akkád, Abbás Mahmúd

al-Akkád, Abbás Mahmúd, 28. 6. 1889 Asuán – 12. 3. 1964 Káhira — egyptský básnik a literárny kritik. Časť tvorby vydal súborne v zbierke Díván (Básnická zbierka, 1916), neskôr doplnená o ďalšiu tvorbu (pod tým istým názvom, 1916). Z neskoršej tvorby: zbierky Hrdličkin dar (Hadijjat al-karaván, 1933), Víchrice západu, Po víchriciach (A’ásír magrib, Ba’da a’ásír, 1950) a i.

Amín, Ahmad

Amín, Ahmad, 1. 10. 1886 Káhira – 30. 5. 1954 tamže — egyptský kritik, prozaik, publicista, filozof. Absolvoval štúdium na islamskej univerzite al-Azhar v Káhire, neskôr právo. Humanisticky orientovaný mysliteľ, autor historických prác Úsvit islamu (Fadžr al-islám, 1929), Ráno islamu (Duhá al-islám, 1933 – 36), Poludnie islamu (Zuhr al-islám, 1945 – 55) a Deň islamu (Jaum al-islám, 1952), filozofických prác Kniha o etike (Kitáb al-achlák, 1920) a Záplava myšlienok (Fajd al-chátir, 1938 – 47) a teoretických prác Literárna kritika (an-Nakd al-adabí, 1952), Slovník egyptských zvykov, tradícií a riekaniek (Kámús al-ádát vat-takálíd vat-ta’ábír al-misrijja, 1953). Autobiografia Môj život (Hajátí, 1950) je pohľadom na intelektuálne a kultúrne prostredie Egypta na prelome 19. a 20. stor. (preložená aj do španielčiny: Mi vida, 1993).

Amín, Kásim

Amín, Kásim, 1863 alebo 1865 asi Alexandria – 22. 4. 1908 Káhira — egyptský, moderne orientovaný publicista známy neúnavným bojom za zrovnoprávnenie arabských žien. R. 1900 vyvolal veľké pobúrenie v egyptských konzervatívnych kruhoch knihou Oslobodenie ženy (Tahrír al-mar’a, 1899), na útoky konzervatívcov o rok neskôr odpovedal knihou Nová žena (al-Mar’a al-džadída, 1900).

Ammár, Abdarrahmán

Ammár, Abdarrahmán, 1936 – 2000 — tuniský literát. Básnické prvotiny publikoval pod pseudonymom Ibn al-Váha (Syn oázy). Autor románu Láska a revolúcia (Hubb va savra, 1969) a zbierky poviedok Ruže a strely (Varda va rasását, 1970).

Amrouche, Jean

Amrouche [-ruš], Jean, 7. 1. 1906 Ighil Ali, Alžírsko – 16. 4. 1962 Paríž — alžírsky básnik a esejista berberského pôvodu píšuci po francúzsky, brat Marie Louise Amroucheovej. Do literatúry vstúpil v 30. rokoch 20. stor. zbierkami básní Popoly (Cendres, 1934) a Tajná hviezda (Étoile secrète, 1937). Na berberské tradície nadviazal v zbierke básní Berberské spevy z Kabýlie (Chants berbères de Kabylie, 1939), v ktorej básnicky spracoval piesne svojej matky. Hľadaním vlastnej identity sa vyznačuje aj jeho esej Večný Yugurtha (L’éternel Y., 1946), jej hrdinom je Berber, moderný Magribčan, ktorý spája v sebe africké dedičstvo, islamskú i záp. kultúru.

Amroucheová, Marie Louise

Amroucheová [-rušo-] (Amrouche), Marie Louise, 4. 3. 1913 Tunis – 2. 4. 1976 Saint-Michel-l’Observatoire, departement Alpes-de-Haute-Provence, Francúzsko — alžírska frankofónna spisovateľka (publikovala aj pod pseudonymom Marguerite Taosová); sestra Jeana Amrouchea. Od 1945 žila v Paríži, pracovala v kabylskom vysielaní francúzskeho rozhlasu. V literárnej tvorbe čerpala z kabylskej ľudovej tradície. Román Čierny hyacint (Jacinthe noire, 1947) má autobiografické prvky.

Antar ibn Šaddád

Antar ibn Šaddád, asi 525 Nadžd, dnes Saudská Arábia – asi 615 — arabský predislamský básnik a hrdina. Jeho otec pochádzal z významného kmeňa Abs, matka čierna otrokyňa. Pripisujú sa mu stovky veršov, jeho hlavným dielom bola mu’allaka (óda). Jeho dobrodružný život dal podnet na vznik ľudového rytierskeho románu Sírat Antar (asi 12. stor.), v ktorom Antar symbolizuje beduínske cnosti, najmä statočnosť a hrdinstvo.

arabská filológia

arabská filológia, arab. ’ilm an-nahv — vznikla v 2. pol. 8. stor. n. l. s cieľom podať návod na správne čítanie a výklad Koránu. Meradlom čistoty arabčiny bola popri Koráne archaická poézia a jazyk beduínov. Prvými strediskami filologických štúdií boli iracké mestá Basra a Kúfa. V Basre pôsobil aj Síbavajh (*asi 760, †asi 793), autor najznámejšej arabskej gramatiky nazývanej Kniha (al-Kitáb). Všetky ostatné arabské gramatiky prebrali Síbavajhovo chápanie jazyka, jeho terminológiu a metódu výkladu. Z neskorších gramatík bola obľúbená rýmovaná Tisícová (al-Alfíja) od Ibn Málika (†okolo 1273). V súvislosti so záujmom o jazyk Koránu a poézie sa rozvíjala aj lexikografia. Autorom najstaršieho slovníka Kniha písmena al-’ajn (nazvaný podľa začiatočného písmena v slovníku) bol al-Chalíl ibn Ahmad (*718, †791). Ďalšími lexikografmi boli al-Džauharí (†1002), Ibn Manzúr (†1311) a al-Fírúzábádí (*1329, †1414), ktorého diela sa neskôr stali zdrojmi početných kompilácií.

arabská literárna teória

arabská literárna teória — vznikla koncom 8. stor. za vlády Abbásovcov. Podľa arabskej klasifikácie do nej patria náuka o metrách (’ilm al-’arúd), náuka o rýmoch (’ilm al-kaváfí), rétorika (’ilm al-badí), náuka o trópoch (’ilm al-baján), syntaktická štylistika (’ilm al-ma’ání) a teória kritiky poézie (nakd aš-ši’r). Podnetom na jej vznik bol predovšetkým záujem o jazykovú a umeleckú stránku poézie a o vývoj jej žánrov; významná je Kniha o novom v poézii (Kitáb al-badí’) od Ibn al-Mu’tazza (861 – 908), všeobecný teoretický význam má kniha Opora (al-’Umda) od Ibn Rašíka (? – 1064 alebo 1070). Túto disciplínu ovplyvnili aj arabskí aristotelici, napr. Kuddáma ibn Dža’far (? – 932), ktorý napísal Kritiku poézie (Nakd aš-ši’r).

Arabská literárna teória sa zaoberala aj skúmaním Koránu, tzv. nenapodobniteľnosťou Božej knihy (i’džáz al-kur’án), v čom vynikal najmä Abdalkáhir al-Džurdžání (? – 1078), autor knihy Dôkazy o nenapodobniteľnosti Koránu (Dalá’il al-i’džáz) a originálnej analýzy arabskej poézie Tajomstvá slovesného umenia (Asrár al-balágha). Tradičná arabská literárna teória pretrváva v modifikovanej podobe dodnes.

al-Džáhiz

al-Džáhiz, vlastným menom Abú Usmán Amr ibn Bakr, asi 775 Basra – 868 tamže — prvý veľký arabský prozaik. Autor údajne vyše 200 najmä polemických diel zameraných na ideologické dokazovanie rovnoprávnosti arabského a nearabského obyvateľstva, čerpajúcich predovšetkým z arabských a gréckych tradícií, ako sú napr. Kniha lakomcov (Kitáb al-Buchalá; čes. 1975) a Kniha o zvieratách (Kitáb al-hajaván).

al-Džaváhirí, Muhammad Mahdí

al-Džaváhirí, Muhammad Mahdí, 26. 6. alebo 26. 7. 1899 alebo 1900 Nadžaf – 27. 7. 1997 Damask — iracký básnik a publicista zaraďujúci sa k posledným veľkým reprezentantom klasicizujúceho smeru v novodobej arabskej poézii. Básnické prvotiny publikoval od roku 1921 v časopisoch. V roku 1930 začal vydávať časopis Eufrat (al-Furát), ktorý však bol z politických príčin čoskoro zakázaný, podobne sa skončili aj jeho ďalšie pokusy vydávať nezávislé periodiká, napr. Prevrat (Inkiláb) a i. Za svoje politické názory sa dostal viackrát do väzenia a bol vypovedaný do exilu. V rokoch 1961 – 68 žil v Prahe, kde vydal básnickú zbierku Pošta z vyhnanstva (Baríd min al-gurba, 1965). Po baasistickej revolúcii v roku 1968 sa vrátil do Iraku, kde vydal zbierku Pošta návratu (Baríd al-auda, 1969). Aktuálna spoločenská a politická tematika jeho poézie ostro kontrastuje s jeho príklonom k archaickej poetike. Súborné vydanie al-Džaváhirího celoživotného básnického diela vyšlo pod názvom Díván al-Džaváhirí (1973).

Haddád, Malek

Haddád, Malek, 27. 6. alebo 5. 7. 1927 Constantine – 2. 6. 1978 Alžír — alžírsky spisovateľ a básnik píšuci po francúzsky. Pôvodne pôsobil vo Francúzsku ako žurnalista a spolupracoval s rozhlasom a televíziou. R. 1962 sa vrátil do vlasti. Svojou básnickou prvotinou Nešťastie v nebezpečenstve (Le malheur en danger, 1956) reagoval na politickú situáciu v Alžírsku pred oslobodením. V románe Posledný dojem (La dernière impression, 1958) zachytáva na osudoch mladého intelektuála proces národného uvedomovania. Zložité otázky exilu a kultúrnej i spoločenskej adaptácie analyzuje v románoch Ponúknem ti gazelu (Je t’offrirai une gazelle, 1959), Nábrežie kvetov sa odmlčalo (Le Quai aux Fleurs ne répond plus, 1961) a i.

hadís

hadís [arab.], hadít — súbor tradovaných správ (tradícia) o skutkoch a výrokoch proroka Mohameda a jeho druhov (hadís = rozprávanie, novina) patriaci k sunnitskej islamskej náboženskej tradícii; krátka správa. Hadís sa skladá z dvoch častí: prvú tvorí isnád (podopretie) alebo silsila (reťaz tradentov, cez ktorú prešla správa od očitého svedka), druhú matn (vlastný text). Hadísy predstavujú významný zdroj informácií o Mohamedovi, popri Koráne sú jedným z prameňov islamského práva, v praktickom živote návodom na mravnú výchovu mládeže alebo dôležitým podkladom pre právnikov. Zo začiatku sa odovzdávali ústne (aj počas niekoľkých generácií, preberali a odovzdávali ich tradenti, muhaddis), od 9. stor. sa spisovali do zbierok. Zbierky hadísov sa zostavovali buď podľa obsahu, alebo podľa tradentov. V sunnitskom islame jestvuje v súčasnosti šesť zbierok známych ako šesť kníh (al-kutub as-sitta), ktoré sú po Koráne pokladané za druhé najvýznamnejšie Patria sem zbierky al-Buchárího (†870), Abú-l-Husajna Muslima (†875), at-Tirmizího (†892), Abú Dávúda (†889), an-Nasá’ího (†915) a Ibn Mádžu (†886). Keďže v priebehu historického vývoja sa objavilo množstvo falzifikátov hadísov, v 3. stor. hedžry vznikol vedný odbor ilm al-hadís skúmajúci ich pravosť (dôveryhodnosť). Na základe výskumov tak vznikala bohatá literatúra o osobnostiach islamského sveta a o tradentoch. Šíiti majú vlastné zbierky (→ achbar), ktoré sa opierajú o autoritu Alího ibn Abí Táliba a jeho stúpencov.

Háfiz Ibráhím, Muhammad

Háfiz Ibráhím, Muhammad, 1872 Dajrút – 21. 7. 1932 Káhira — egyptský básnik a prekladateľ. Od 1911 pôsobil ako knihovník v egyptskej národnej knižnici Dár al-Kutub v Káhire. Ideovo a politicky sa hlásil k reformistom združeným okolo M. Abduha. Svojou poéziou vyzýval národ na boj proti cudzej nadvláde a za sociálnu spravodlivosť. Jeho poézia vyšla súborne v zbierke Díván (Díwán, 1901 – 37, 3 zväzky). Prekladal diela W. Shakespeara a z francúzštiny preložil román V. Huga Bedári.

Hakkí, Jahjá

Hakkí, Jahjá, 7. 1. 1905 Káhira – 9. 12. 1992 tamže — egyptský spisovateľ, literárny kritik a diplomat. Po absolvovaní štúdia práva pôsobil viac rokov v diplomatických službách. Vydával literárny časopis al-Madžalla (Časopis). Známy svojimi poviedkami, predovšetkým novelou Kahanec Umm Hášimovej (Kindíl Umm Hášim, 1944), v ktorej spracoval tému intelektuálneho a morálneho konfliktu človeka, ktorý vyrástol v tradičnom kultúrnom a spoločenskom prostredí doma a potom získal vysokoškolské vzdelanie v Európe. Autor esejí Úsvit arabsko-egyptskej poviedky (Fadžr al-kissa al-arabijja al-misrijja, 1959), Kroky v kritike (Chutuvát fí-n–nakd, 1961) a i.

hidžá’

hidžá’ [arab.] — v predislamskej poézii (5. – 6. stor.) krátka príležitostná báseň s desiatimi až dvanástimi veršami. Pôvodne satirické veršované alebo zaklínacie slovné potýčky medzi navzájom znepriatelenými rodmi, ktoré sa neskôr začali zapisovať. Satira ako jeden z najstarších žánrov arabskej poézie sa vyvinula z mágie a mala vyhranenú spoločenskú funkciu. Satirické verše prednášali básnici na adresu svojich osobných odporcov i nepriateľov svojho kmeňa najmä pred začiatkom boja. Básnik v staroarabskej kmeňovej spoločnosti požíval neobyčajnú úctu a vážnosť. Bol hovorcom a tribúnom kmeňa, ospevoval jeho hrdinské činy a slávnu minulosť, chránil jeho tradície a ostrou satirou hájil jeho česť proti nepriateľom. Jeho verše slúžili ako zbraň a pripisovali sa im neblahé účinky.

Hidžází, Ahmad Abdalmu’tí

Hidžází, Ahmad Abdalmu’tí, 1935 — egyptský básnik. Po skončení štúdia pracoval istý čas ako učiteľ, neskôr ako publicista. Spolupracoval s populárnymi egyptskými časopismi Rúz al-Júsuf, Sabáh al-chajr, al-Ibdá’ a novinami al-Ahrám. Jeho poézia je presiaknutá humanizmom a láskou k človeku, vplyvom európskych vzorov sa v nej prelína každodenná egyptská realita poznačená ťažko riešiteľnou demografickou situáciou s univerzálnejšími ľudskými pocitmi a postojmi k životu, ako sú osamelosť v dave a mučivé hľadanie vlastnej identity. K jeho najvýznamnejším zbierkam patria Mesto bez srdca (Madína bilá kalb, 1968), Zostáva sa už iba priznať (Lam jabka illá-l–i’tiráf, 1965), Elégia na krásny život (Marthijat al-’umr al-džamíl, 1972), Bytosti kráľovstva noci (Ká’inát mamlakat al-lajl, 1978), Cementové stromy (Ašdžár al-ismant, 1989) a Rozvaliny času (Talal al-vakt, 2011).

Hiljat al-aulijá’

Hiljat al-aulijá’, arab. Náhrdelník božích priateľov — desaťzväzkové dielo perzského učenca a historika Abú Nu’ajma z Isfahánu (†1038) obsahujúce životy a výroky prvých moslimov a tzv. božích priateľov (al-aulijá’). Spolu s tradovanými správami o výrokoch a skutkoch proroka Mohameda a jeho druhoch (→ hadís) je súčasťou sunny (zvyčajný spôsob konania), ktorá poskytuje moslimom vzor správania a konania v rôznych životných situáciách.

Ibn Bádždža

Ibn Bádždža, Abú Bakr Muhammad ibn Jahjá ibn as-Sá’igh, lat. Avempace, 1095 Zaragoza – 1139 Fez — islamský filozof.

Krátko pôsobil ako vezír guvernéra Zaragozy, neskôr cestoval po Andalúzii a bol viackrát väznený. Okrem filozofie sa zaoberal i matematikou, fyzikou a botanikou. Jeho diela sa zachovali v arabských rukopisoch a hebrejských prekladoch. Najdôležitejšie myšlienky a predstavy sa snažil sformulovať v diele Spôsob života samotára (Tadbír al-mutavahhid), ktoré zostalo nedokončené. V Knihe o duši (Kitáb fí an-nafs) sa zaoberal možnosťou zjednotenia ľudskej duše s božskou podstatou. Tento proces pokladal za najvyššiu ľudskú aktivitu a jeho zavŕšenie za absolútne šťastie, pričom sa nazdával, že trvalé šťastie možno dosiahnuť iba intelektuálnym poznaním. Zastával názor o potrebe súdržnosti filozofujúcich vzdelancov spojených spoločnou, ale osamotenou snahou o zdokonaľovanie sa a o obšťastňujúce poznanie v nevľúdnom a nechápavom vonkajšom prostredí. V Traktáte o prepojení intelektu s človekom (Risálat al-ittisál al-´akl bi al-insán) preformuloval svoju koncepciu o podstate ľudského života. Chápal ho ako prirodzenú cestu jedinca, ktorý na začiatku získa isté duševné vlastnosti – vďaka nim sa môže priblížiť k poslednej, najvyššej etape ľudského poznania (al-’akl al-achír). Jeho myšlienky mali veľký vplyv na Maimonida, Averroa, Tomáša Akvinského a Galilea Galileiho.

Ibn Rusta

Ibn Rusta, Abú Alí Ahmad bin Umar al-Isfahání, 9. – 10. stor. — perzský cestovateľ a geograf. O jeho živote sa zachovalo iba málo dokladov. Narodil sa v Isfaháne, okolo 903 cestoval po Arábii a navštívil Jemen. Z jeho historicko-geografického spisu Kniha cenných drahokamov (Kitáb al-a’lák an-nafísa, 10. stor.) sa zachovala len malá časť. Na základe svojich skúseností v ňom podrobne opísal mestá Isfahán, Mekku, Medinu a územie Jemenu. Správy iných cestovateľov využil pri opise geografie neislamských krajín. Cenný je najmä jeho opis Novgorodu, Strednej Ázie, Chazarskej ríše, Turkov, Maďarov a Povolžských Bulharov. Dielo je dôležitým prameňom poznania dejín raných Slovanov, predovšetkým Rusov a Chorvátov.

Imru’ al-Kajs, Ibn Hudžr ibn Háris al

Imru’ al-Kajs, Ibn Hudžr ibn Háris al-Kindí, asi 501 – asi 544/550 — arabský predislamský básnik.

O jeho živote jestvuje veľa legiend, podľa jednej sa stal vyhnancom po tom, čo kmeň Banú Asad zavraždil jeho otca Hudžra (†525), posledného panovníka kráľovstva Kinda (dnes v Saudskej Arábii). V snahe o opätovné získanie stratenej moci sa spojil s Gassánovcami a byzantským cisárom Justiniánom I. Veľkým, ktorého si však znepriatelil ľúbostnými pletkami s jeho príbuznou. Preslávil sa erotickou poéziou, je považovaný za prvého básnika píšuceho kasídy a zároveň za neprekonaného majstra tejto básnickej formy. Jeho kasída Postojme a poplačme si pri spomienke na milú a jej príbytok... (Kifá nabkí min zikrá habíbin va manzili...) sa nachádza v zbierke básní (al-)Mu’allakát, považovanej za vrchol predislamského básnického umenia.

iracká literatúra

iracká literatúra — novodobá, moderná literatúra v Iraku písaná prevažne v arabčine, ale aj v kurdčine (→ kurdská literatúra a folklór), angličtine a nemčine. Nadviazala na tradičnú tvorbu rozvíjajúcu sa v rámci arabskej literatúry. Jej vývoj výrazne ovplyvnilo politické dianie v krajine (viacero prevratov) a pomalší proces arabskej kultúrnej obrody (nahda) v Iraku. Napriek tomu moderní irackí básnici významnou mierou ovplyvnili modernú arabskú poéziu, ich zásluhou bol Irak v 40. a 60. rokoch 20. stor. jedným z hlavných centier arabskej básnickej avantgardy. K priekopníkom irackej poézie, ktorí priniesli množstvo nových umeleckých techník, patrili B. Š. as-Sajjáb, N. al-Malá’iková, M. M. al-Džaváhirí a A. al-Bajátí, za zrovnoprávnenie arabských žien sa v 1. polovici 20. stor. zasadzoval básnik a publicista M. ar-Rusáfí. Vo vývoji modernej irackej prózy zohrali dôležitú úlohu literárne časopisy as-Sahífa (List), al-Vamíd (Záblesk) a al-Madžalla (Časopis), ktoré redigovali poprední spisovatelia. Próza bola spočiatku ovplyvnená romantizmom a historizmom, pričom autori sa často inšpirovali islamskou a predislamskou minulosťou svojej krajiny, neskôr realizmom, v duchu ktorého tvorili klasik modernej irackej literatúry A. Zunnún a poviedkar i dramatik Edmon Sabrí (*1921, †1975). V 50. a 60. rokoch 20. stor. používali autori moderné vyjadrovacie prostriedky, inšpirujúc sa najmä anglosaskou a francúzskou literatúrou. V dielach sa sústreďovali na vnútorný život postáv a zachytávali spravidla krátke úseky ich života. Za najvýznamnejšieho predstaviteľa tejto generácie je pokladaný F. at-Takarlí (nositeľ prestížnej ceny sultána Uvajsa, 2000), ktorého najznámejší román Dlhá cesta späť (al-Radž’ al-ba’íd, 2001) zachytáva život irackej rodiny po páde monarchie počas vlády A. Kásima. Výrazovými postupmi irackého tzv. krvavého realizmu boli ovplyvnení A. M. ar-Rubaj’í a M. I. as-Sakr. V Iraku dlhý čas pôsobili i románopisec jordánskeho pôvodu A. Muníf, autor najrozsiahlejšej epickej skladby modernej arabskej literatúry Mestá soli (Mudun al-milh, 1984 – 89), a básnik, románopisec, literárny vedec a literárny a výtvarný kritik I. Dž. Džabrá. Iracká dráma vznikla pod vplyvom často hosťujúcich egyptských divadelných súborov v Iraku; za irackého národného dramatika je považovaný Júsuf al-Ání (*1927). V súčasnosti je iracká literatúra výrazne poznačená nepriaznivou hospodárskou a politickou situáciou v krajine, z ktorej sa spisovatelia snažia vo svojej tvorbe nájsť východiská.

Kabbání, Nizár

Kabbání, Nizár, 21. 3. 1923 Damask – 30. 4. 1998 Londýn — sýrsky básnik. Po skončení štúdia práva pôsobil istý čas ako diplomat vo viacerých ázijských, afrických a európskych krajinách. Je považovaný za jedného z najmodernejších básnikov arabskej literatúry, venoval sa témam lásky a ženskej krásy, ako aj nerovnoprávnemu postaveniu žien v tradičnej moslimskej spoločnosti. Autor zbierok poetických esejí a asi 35 básnických zbierok, napr. Povedala mi tmavovláska (Kálat lí as-samrá’, 1942), Mladosť ženských pŕs (Tufúlat nahd, 1948), Si moja (Anti lí, 1950), Básne (Kasá’id, 1956), Moja milá (Habíbatí, 1961), Poézia je zelený kahanec (Aš-Ši’r kindíl achdar, 1963) a Kreslenie slovami (Ar-Rasm bil-kalimát, 1967). Po šesťdňovej vojne (1967) vyjadroval vo svojich básňach sklamanie z vojenských konfliktov v arabskom svete a reagoval na politické pomery.

káhin

káhin [arab.] — v predislamskej Arábii hlavný predstaviteľ kultu, resp. duchovný vodca kmeňa. V mene kmeňa prinášal obety božstvu, bol strážcom svätyne (príp. veštcom, ktorý vykladal vôľu božstva alebo predpovedal budúcnosť), znalcom nadprirodzených skutočností (’arráf), hovorcom kmeňa (chatíb), liečiteľom (tabíb), básnikom (šá’ir) a rozhodcom sporov (hakam). V jeho rukách často spočíval osud kmeňa počas vojen, ale aj v čase mieru. Veštecké a prorocké úlohy káhina sú známe najmä z arabského folklóru. S nástupom a šírením islamu jeho kmeňová funkcia zanikla.

al-Kalkašandí, Šiháb ad-Dín

al-Kalkašandí, Šiháb ad-Dín Abú al-’Abbás Ahmad bin ’Alí, 1355 Kalkašanda – 1418 — arabský učenec a literát. Pôsobil ako sekretár u mamlúkov v Egypte, okrem administratívy sa však venoval aj próze a poézii. Spomedzi jeho diel vyniká rozsiahly viaczväzkový spis encyklopedického charakteru Svetlo ranného úsvitu pre slabozrakého v umení administratívneho slohu (Subh al-a’šá’fí siná’at al-inšá’, 1412), v ktorom sa okrem rozsiahleho poučenia o literatúre, jej poslaní a tvorbe mnohých spisovateľov nachádza aj výklad o histórii a geografii Egypta, Sýrie a i. krajín i o politickom a administratívnom zriadení Egypta, ako aj opis rôznych aspektov kancelárskej praxe a pravidiel diplomatickej korešpondencie. Zaoberal sa aj arabskou genealógiou napr. v diele Najväčšie želanie poznania arabskej genealógie (Nihájat al-arab fí ma’rifat ansáb al-’Arab), ktorého jadro tvorí abecedný slovník arabských kmeňov.

Kanafání, Ghassán

Kanafání, Ghassán, 9. 4. 1936 Akko, Izrael – 8. 7. 1972 Bejrút, Libanon — palestínsky spisovateľ, publicista a politik. Po vytvorení štátu Izrael (1948) na časti bývalého britského mandátneho územia Palestína ušiel s rodinou do Libanonu a potom do Sýrie, kde pôsobil ako učiteľ v palestínskom utečeneckom tábore. Neskôr žil v Kuvajte, kde sa oboznámil s marxizmom, ktorý výrazne ovplyvnil jeho publicistickú a politickú činnosť. Od 1960 pôsobil väčšinou v Bejrúte ako novinár (zakladateľ a šéfredaktor týždenníka al-Hadaf, Cieľ) a predstaviteľ palestínskeho hnutia odporu (člen vedenia a hovorca Ľudového frontu za oslobodenie Palestíny). Vo svojej literárnej tvorbe, napr. v zbierkach poviedok Smrť na posteli č. 12 (Mawt sarír rakm 12, 1961) a Zem smutných pomarančov (Ard al-burtukál al-hazín, 1962), zachytil problematiku života palestínskych utečencov. Autor románov Muži na slnku (Ridžál fiš-šams, 1963), v ktorom rozvinul tragédiu troch palestínskych utečencov pokúšajúcich sa nájsť živobytie v Kuvajte, a Niečo iné – Kto zabil Lajlu al-Hájikovú? (Aš-Šaj’ al-áchar – Man katala Lajlá al-Hájik, 1966), ktorý je netradične koncipovaným príbehom z policajného prostredia s vyhraneným filozofickým podtextom; slov. vyšli spolu pod názvom Kto zabil Lajlu al-Hájikovú? Muži na slnku (1988) v preklade L. Drozdíka. V zbierkach poviedok O mužoch a puškách (’An-rar-ridžál wal-banádík, 1968) a Matka Sa’d (Umm Sa’d, 1969) zachytil spoločenskú situáciu po porážke Egypta v šesťdňovej vojne (jún 1967) a jej odraz v myslení a postojoch svojich krajanov. Zahynul pri cielenom bombovom útoku pripisovanom izraelskej tajnej službe Mosad.

Kánon medicíny

Kánon medicíny, arab. Kánún fí at-tibb, lat. Canon medicinae — arabské encyklopedické dielo (spis) napísané okolo 1025 Avicennom (arab. Abú Alí al-Husajn ibn Abdalláh Ibn Síná), prehľadne sumarizujúce dovtedajšie medicínske poznatky. Pozostáva z piatich častí (kníh), prvá sa zaoberá všeobecnymi princípmi medicíny, opisom ľudského tela a otázkami zdravia a ochorení, druhá obsahuje opis fyzikálnych vlastností jednotlivých liečivých látok a poskytuje návod, ako ich zbierať a uchovávať, tretia podáva prehľad špecifických ochorení jednotlivých orgánov tzv. spôsobom od hlavy po päty spolu s ich etiológiou, symptomatológiou, diagnostikou, prognózou a liečbou, štvrtá sa zaoberá chorobami, ktoré postihujú celé telo, napr. horúčkou, piata rôznymi druhmi liečiv a spôsobom ich užívania. Niektoré kratšie časti (traktáty) boli dostupné v samostatnej podobe, čo umožňovalo ich lepšie šírenie (napr. traktát o pulze, tráviacich ťažkostiach a rôznych liečivách). V 12. stor. bol Kánon medicíny preložený do latinčiny a na dlhý čas bol hlavným prameňom praktických medicínskych poznatkov v islamskom i v kresťanskom svete. Slúžil ako základ medicínskej výučby i odborných diskusií a ako štandardná učebnica lekárstva ovplyvňoval až do 17. stor. vývin medicíny a prírodných vied v Európe.

Karrú, Abu

Karrú, Abu-l-Kásim Muhammad, 1. 7. 1924 Gafsa – apríl 2015 — tuniský básnik a literárny historik. Študoval arabskú literatúru na univerzite az-Zajtúna v Tunise, neskôr v Káhire a Bagdade. Autor publikácií o dejinách a predstaviteľoch klasickej i novšej arabskej literatúry. Jeho vlastenecké a ľúbostné verše vyšli súborne v zbierke Boj a láska (Kifáh va hubb, 1952).

kasída

kasída [arab.] — predislamská arabská básnická skladba. Význam slova kasída nie je spoľahlivo objasnený, obyčajne sa prekladá ako óda alebo oslavná báseň. Už v 6. stor. mala kasída ustálenú podobu s pevnými formálnymi pravidlami a vymedzeným tematickým okruhom. Obsahovala do sto veršov, pričom každý tvoril samostatnú syntaktickú a sémantickú jednotku. Významovú nejednotnosť navzájom nesúvisiacich veršov spájalo v kasíde iba jednotné metrum (monorým) a trojdielna tematická osnova. Témami prvej časti (nasíb) boli opustené táborisko, spomienky na vzdialenú milú a romantické ľúbostné dobrodružstvá, témami druhej časti (vasf) nehostinný púšťový kraj, hviezdna noc, príp. zvieratá (kone, levy, ťavy) pomáhajúce prekonávať prírodné nástrahy a témami tretej, hlavnej časti oslava básnikovej osobnosti (fachr) alebo oslava kmeňa, kmeňových vodcov a básnikových priaznivcov (madh). Popri chvále beduínskych cností (odvaha, sila, vernosť) sa opisovali aj zlé vlastnosti (pomstivosť, krutosť, násilníctvo). Jazyk staroarabských kasíd (tzv. poetické koiné) vynikal vyspelosťou a neobyčajnou bohatosťou (napriek tomu, že chudobná flóra a fauna Arabského polostrova neposkytovali dostatok umeleckých podnetov). Trojdielna tematická osnova kasídy a zaužívané konvencie pri jej tvorbe sa dodržiavali aj neskôr v stredoveku. Najznámejšou knihou kasíd je zbierka siedmich arabských básnikov predislamského obdobia (al–)Mu’allakát.

káss

káss [arab.], množné č. kussás — v prvých storočiach šírenia islamu ľudový kazateľ, resp. rozprávač (arab. kassa = rozprávať, resp. kissa = rozprávanie). Kussás pôsobili popri kazateľoch (→ chatíb) v mešitách, ale aj na verejných priestranstvách a ponúkali menej spoľahlivé informácie o islamských výbojoch, rozprávania o prorokoch (kisas al-anbijá’) a biblické starozákonné legendy (isrá’íliját). O kussás a ich úlohách sa zmieňuje egyptský historik al-Makrízí (*1364, †1442) vo svojom diele Topografický a historický opis Egypta (al-Mavá’iz al-i’tibár bi-dhikr al-chitat va-l–áthár), kde spomína tzv. rozprávača pre elitu (káss al-chássa), ktorého zamestnával kalif Mu’ávija I. a ktorého úlohou bolo po raňajšej modlitbe vzývať Boha, modliť sa za Mohameda, dovolávať sa požehnania pre kalifa i pre jeho krajinu a preklínať nepriateľov i neveriacich, a tzv. rozprávača pre verejnosť (káss al-’ámma), ktorý rozprával zhromaždeným ľuďom. Keď islamskí náboženskí učenci dosiahli istú zhodu v tom, čo je v týchto príbehoch pravdivé a čo vymyslené, začala voči kussás narastať spoločenská nevraživosť. V 11. stor. boli (spolu so žobrákmi a s pouličnými umelcami, s ktorými súperili o lokality) na okraji spoločnosti.

kátib

kátib [arab.], množné č. kuttáb — v stredoveku v moslimských krajinách pisár a sekretár. Osobných kátibov mal už prorok Mohamed, koncom 7. stor. sa ich pozícia posilnila, keď kalif Abdalmalik ibn Marván nariadil viesť register daní v arabskom jazyku. Každý kátib musel dokonale ovládať arabské písmo i gramatiku, pričom jeho úlohou bolo zostavovať alebo prepisovať oficiálne dokumenty a korešpondenciu. Ak sa osvedčil, mohol získať aj veľký politický vplyv a stať sa poradcom kalifa alebo vezírom. Kuttáb sa postupne pre čoraz väčšiu vyumelkovanosť literárneho štýlu, ktorý používali, stali i reprezentantmi literárnej kultúry (tvorba literatúry žánru adab; v modernej arabčine kátib = spisovateľ). Záznamy o kuttáb sa nachádzajú v mnohých literárnych prameňoch, napr. v zbierkach anekdot, v polemických traktátoch, ako aj v didaktickej literatúre, ktorá opisuje ich výchovu a školenie.

al-Kisá’í, Abú al-Hasan Muhammad ibn ’Abdalláh

al-Kisá’í, Abú al-Hasan Muhammad ibn ’Abdalláh, pravdepodobne začiatok 11. stor. — arabský literát. O jeho živote a skutočnom mene nejestvujú takmer žiadne spoľahlivé údaje, podľa niektorých prameňov sa volal Abú Dža’far alebo Abú ’Abdalláh, resp. ’ibn Ja’kúb. Podľa niektorých bádateľov pôsobil v Sýrii alebo v oblasti dnešného Iraku. Zostavil zbierku ľudových príbehov o prorokoch Kisas al-anbijá’, čím obohatil rovnomenný žáner arabskej literatúry (→ kisas al-anbijá’, rozprávania o prorokoch). Zostavil aj menej známu zbierku príbehov Pozoruhodnosti tohto sveta a večnosti (Kitáb ’adžá’ib al-malakút), ktorá mala pevne stanovený začiatok, koniec i jednotný počet kapitol, čím nedošlo k jej narastaniu o ďalšie časti pri neskoršom odpisovaní. Príbehy v al-Kisá’íových zbierkach zachytávajú ľudové náboženské predstavy islamského sveta 7. – 10. stor., ktoré majú veľa spoločných čŕt s predstavami iných náboženstiev, filozofií a mýtov; obsahujú aj vsuvky rozličných žánrov. Pri výbere materiálu sa al-Kisá’í prísne pridŕžal islamskej tradície, na mnohých miestach vychádzal z Koránu a odvolával sa na proroka Mohameda a prvých známych exegétov Koránu. V slovenčine vyšiel výber z al-Kisá’ího diela pod názvom Kniha o počiatku a konci a rozprávania o prorokoch (1980) v preklade Jána Paulinyho.

kisas al-anbijá’

kisas al-anbijá’, rozprávania o prorokoch — žáner arabskej literatúry, ktorého obsah tvoria ľudové rozprávania a legendy tematicky čerpajúce z Koránu, ako aj z koránových komentárov a z hadísov. Kisas al-anbijá’ rozprávajú o stvorení a konci sveta, patriarchoch a prorokoch Starého zákona i o niektorých postavách Nového zákona, ako aj o arabských prorokoch predislamského obdobia. Boli tradované a rozširované ústnym podaním ľudovými rozprávačmi a ľudovými kazateľmi, ktorí ich obohacovali o nové motívy. Šírili sa aj zozbierané vo viacerých zbierkach, najznámejšou je Kisas al-anbijá’ zostavená pravdepodobne na zač. 11. stor. al-Kisá’ím. Začína sa príbehmi o stvorení sveta, nadprirodzených bytostiach, človeku a vyhnaní prvých ľudí z raja, pokračuje príbehmi o jednotlivých prorokoch, obsahuje aj kapitoly o konci sveta. Príbehy o prorokoch majú isté spoločné črty, napr. ich prvé chvíle (počatie a narodenie) sú sprevádzané zázrakmi. Proroci vyzývajú ľudí k pravej viere, začo bývajú prenasledovaní, ich protivníkov a neveriacich stíhajú Božie tresty. V niektorých prípadoch sa sami odvrátia od Boha, čo neskôr oľutujú a konajú pokánie. Žáner rozprávania o prorokoch bol známy aj v šíitskom prostredí (v perzskom a tureckom jazyku). Zbierky rozprávaní sa prekladali aj do jazykov ostatných islamských národov.

kissa

kissa [arab.] — arabský epický literárny žáner. Pôvodne (od čias proroka Mohameda) sa pojmom kissa (príbeh, rozprávanie) označovali príbehy, ktoré rozprávali ľudoví rozprávači na verejných priestranstvách, napr. rozprávania zo života prorokov (→ kisas al-anbijá’), v 9. stor. náboženské príbehy (niekedy aj s nadprirodzenými alebo s neuveriteľnými prvkami) a neskôr aj svetské príbehy. S nástupom modernej arabskej literatúry (an-nahda) v 2. pol. 19. stor. sa pojmom kissa označovali poviedky i romány (nazývané aj rivája). Niektorí arabskí autori na prelome 19. a 20. stor. rozlišovali medzi románom (kissa) a novelou, resp. poviedkou (uksúsa). Neskôr sa v dôsledku doslovného prekladu (kalku) anglického slovného spojenia short story (krátky príbeh) začalo na označenie poviedky a novely používať pomenovanie kissa kasíra (krátky príbeh) a na označenie románu pomenovanie kissa tavíla (dlhý príbeh). V súčasnosti sa ako kissa označujú poviedky, novely i romány.