kopanica

Text hesla

kopanica — osobitný typ exploatácie pôdy (kopaničiarsky pozemok) a súčasne osobitný typ osídlenia (kopaničiarske sídlo). Kopanice vznikali postupne v 16. – 20. stor. počas najmladších kolonizačných vĺn (→ kolonizácia, význam 1; → kopaničiarska kolonizácia) v horských a podhorských oblastiach Slovenska;

1. kopaničiarsky pozemok — historická kategória pozemkov získavaných kultivovaním dovtedy poľnohospodársky nevyužívanej pôdy, t. j. rúbaním, klčovaním a tzv. žiarením (→ žiarové hospodárenie) lesov, krovinových plôch či zaniknutých vinohradov (tzv. kopanicová pôda), ako aj odvodňovaním a regulovaním mokrých pôd a lúk roľníkmi (poddanými). Kopanice sa klčovali zväčša v dominikálnych lesoch (→ dominikál) na základe zmluvy so zemepánom. Takto získaná pôda sa väčšinou obrábala ručne. Hospodárenie na kopaničiarskych pozemkoch bolo podľa regiónov rozdielne, v Bielych Karpatoch malo prevahu obrábanie pôdy (→ trojpoľný systém), v ostatných regiónoch pastierstvo a dobytkárstvo. Kopaničiarska pôda sa právne odlišovala od kategórie pozemkov patriacich k poddanskej, tzv. urbárskej pôde. Poddaní mali k nej iný majetkovoprávny vzťah ako k urbárskej pôde a iné boli aj povinnosti vyplývajúce z jej držby. Kopaničiarske pozemky neboli vo vlastníctve roľníka, ten bol len ich užívateľom (vlastníkom aj naďalej zostával zemepán) a za ich užívanie musel voči zemepánovi plniť určité povinnosti (napr. odovzdávať dávky). Na rozdiel od urbárskej pôdy roľník neplatil z kopaničiarskych pozemkov štátne ani iné verejné dane, preto tieto pozemky tvorili dôležitý doplnok hospodárstva slovenských poddaných roľníkov. Zemepán mal právo kopanice poddanému odňať, ale s podmienkou, že mu dal náhradu za námahu vynaloženú na ich skultivovanie. V uhorskom zákonníku sa kopaničiarske pozemky prvýkrát spomínajú v zákonnom článku 58 z roku 1555. Podrobnejšie začala vlastnícke a užívacie právo ku kopaniciam (i právo spätného výkupu kopaníc) upravovať až tereziánska urbárska úprava z roku 1767 (→ tereziánsky urbár), v ktorej bola značná časť kopaničiarskych pozemkov preradená do urbárskej kategórie, neskôr aj zákony uhorského snemu z rokov 1832 – 36, v ktorých sa však zachovávalo hlavné právo vlastníctva kopaníc pre feudálov. Zákon o zrušení poddanstva z roku 1848 v Uhorsku sa na kopaničiarske pozemky nevzťahoval. Neurbárskou pôdou sa zaoberal až urbársky patent z roku 1853, ktorý spolu s ďalšími zákonnými článkami (článok č. 53 a článok č. 54 z 1871, článok č. 25 z 1896) priznal držiteľom väčšiny neurbárskych kopaničiarskych usadlostí právo nadobudnúť ich do svojho vlastníctva. V 20. stor. došlo k zmenám v ich využívaní (napr. vodohospodárske a zalesňovacie opatrenia), ako aj vo vlastníctve (v období socializmu kolektivizácia, od 1991 reštitúcia), kopaničiarske pozemky postupne právne splynuli s ostatným súkromným pozemkovým vlastníctvom (s ostatnými kategóriami pôdy);

2. kopaničiarske sídlo — podkategória rozptýlených sídel, osobitná a najmenej stabilná zložka osídlenia založená s cieľom obrábať novozískanú poľnohospodársku pôdu (kopaničiarske pozemky), skupinka domov mimo intravilánu obce pozostávajúca z hospodárskych budov a obytných domov obývaných spočiatku sezónne, neskôr spravidla trvalo. Kopaničiarske sídla (kopanice) tvoria samostatné, priestorovo navzájom od seba vzdialené celky. Viacero kopaníc sústredených v jednej oblasti tvorí kopaničiarske osídlenie ako špecifický typ historickej sídelnej štruktúry so zachovanou architektúrou, tradíciami a folklórom. Každá kopanica má vlastný názov, a to spravidla podľa pôvodného majiteľa, resp. zakladateľa; okrem termínu kopanica sa v jednotlivých regiónoch používajú aj názvy raľa, štál a laz.

Kopaničiarske sídla (kopanice) vznikali primárnou (priamou) kolonizáciou neosídlených plôch alebo sekundárnou (vnútornou) kolonizáciou v chotároch už skôr založených obcí, t. j. v chotári materskej obce so sústredeným osídlením (tzv. jadra), z ktorej kolonizácia vyšla, pričom rozptýlené sídla tvoria s jadrom naďalej jeden sídelnogeografický systém. V odbornej literatúre sa tieto dva typy označujú ako kopaničiarske sídla bez sústredených jadier a kopaničiarske sídla so sústredenými jadrami. Väčšina kopaníc (90 %) vznikla počas sekundárnej (vnútornej) kolonizácie v chotároch už skôr založených obcí. Vzdialenosť kopaníc od jadra je rozličná, najčastejšia 2 – 5 km (58 % kopaníc), nadmorská výška 500 – 1 000 m n. m. Len malá časť kopaníc (tzv. kopaničiarske sídla bez jadier) vznikla primárnou (priamou) kolonizáciou neosídlených plôch.

Na území Slovenska sa sformovalo 5 hlavných oblastí kopaničiarskeho osídlenia (→ kopaničiarska kolonizácia), ktoré malo v nich prevládajúci a určujúci charakter. Tieto oblasti (najmä s mestskými jadrami, napr. Myjava, Detva) zaznamenali extrémny rast počtu obyvateľov v čase vrcholu kopaničiarskej kolonizácie v 18. stor. Od konca 18. stor. sa kopaničiarske sídla začali osamostatňovať, mnohé z nich sa najmä v 20. stor. konštituovali na samostatné obce. V roku 1928 bolo identifikovaných 132 kopaničiarskych obcí a na ich území 2 176 kopaníc. Proces tvorby kopaničiarskych obcí sa dovŕšil v 50. rokoch 20. stor. vznikom nových obcí odčlenením kopaníc od jadier (18 obcí). V roku 1961 existovalo 166 kopaničiarskych obcí, v ktorých žilo asi 340-tisíc obyvateľov, a na ich území 2 899 kopaníc, kde bolo 29-tisíc bytových domov a žilo tam 140-tisíc obyvateľov (41 % obyvateľov). Kopaničiarske obce tvorili jednu desatinu plochy Slovenska (v siedmich vtedajších okresoch mali značnú rozlohu). Vzťahy jadro – kopanice sa v priebehu vývoja postupne zintenzívňovali, výrazné zlepšenie vybavenosti nastalo v období socializmu (vznikali tam málotriedne školy, bolo zabezpečené dopravné spojenie a i.). V ďalšom vývoji časť kopaníc postupne zanikla a ostatné zaznamenávali stagnáciu a úbytok obyvateľov. Od posledných desaťročí 20. stor. pôvodnú poľnohospodársku a obytnú funkciu kopaníc čoraz viac nahrádzala rekreačná funkcia.

Okrem územia Slovenska vznikli kopaničiarske sídla aj na juhovýchodnej Morave v Česku (Moravské kopanice), pričom na osídľovaní tohto územia sa podieľali najmä Slováci.

Zverejnené 19. apríla 2023.

Kopanica [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-02-24]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kopanica