konvekcia

konvekcia [lat.] — makroskopický pohyb tekutej látky (kvapaliny, plynu, taveniny, plazmy a i.), ktorý môže byť sprevádzaný prenosom tepla. Konvekcia môže byť prirodzená (nastáva účinkom gravitácie na oblasti látky s rozdielnou hustotou) alebo nútená (pri vnútenom prúdení vyvolanom cielenou činnosťou);

1. geofyz., geol. pohyb hmoty v (kvapalných) jadrách a (tuhých) plášťoch terestriálnych planét spôsobený tendenciou teplejšieho, a teda menej hustého materiálu stúpať a chladnejšieho, hustejšieho materiálu klesať pod vplyvom gravitácie. V zemskom jadre je konvekcia nevyhnutná na generovanie geomagnetického poľa, v zemskom plášti spôsobuje horizontálny pohyb kontinentov (kontinentálny drift) a vznik rozsiahlych prehĺbenín planetárnych rozmerov v zemskej kôre (riftové a subdukčné zóny). Pri kryštalizácii magmy je konvekcia príčinou diferenciácie, t. j. vzniku vrstvovitých magmatických telies (→ magmatická diferenciácia) a pod. V hydrotermálnych systémoch zapríčiňuje vertikálnu cirkuláciu vody, keď klesajúca chladná voda po ohreve v hĺbke stúpa naspäť nahor;

2. meteorol. usporiadaný alebo turbulentný pohyb vzduchu vo vertikálnom smere, pri ktorom dochádza v atmosfére k prenosu tepla a vodnej pary. Často sa ako konvekcia označujú len vzostupné pohyby vzduchu, v širšom ponímaní však zahŕňa aj kompenzačné, zostupné pohyby. Konvekcia závisí od teplotného zvrstvenia ovzdušia a je dôsledkom nerovnomerného prehriatia zemského povrchu, a to najmä v lete. Nad teplejšími miestami sa vzduch viac ohrieva a rozpína, jeho hustota klesá, stáva sa ľahším ako vzduch v jeho okolí a začne stúpať. Jeho vzostupné pohyby sú kompenzované zostupnými pohybmi vzduchu v jeho okolí. Horná hladina konvekcie sa mení v závislosti od poveternostnej situácie a ročného obdobia v rozsahu od niekoľko sto až do niekoľko tisíc metrov. Ak konvekcia prekročí konvekčnú kondenzačnú hladinu, vznikajú kopovité oblaky, prípadne zrážky. Výskyt konvekcie umožňuje získať výšku pri bezmotorovom lietaní.